Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_23Cb-42-2016.pdf
PDF · 181.82 KB
Case nature
Area
Subarea
23Cb/42/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Janou Wilkovou v právnej veci žalobcu: Mgr. Pavel Strnad, PhD., advokát so sídlom Dlouhá 35, Praha, Česká republika, právne zastúpený: Schin & Majdúch legal s.r.o., so sídlom Galvániho 15/B, Bratislava, IČO: 46 079 882, proti žalovanému: PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom Automobilová 1, Trnava, IČO: 36 256 013, právne zastúpený: PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář s. r. o., Karlovo náměstí 671/24, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 26169720, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s. r. o. organizačná zložka, so sídlom organizačnej zložky: Námestie Mateja Korvína 1, 811 07 Bratislava, IČO: 35 884 703, o zaplatenie sumy 1.950 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa z a m i e t a .
II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% trov konania vrátane trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1. Žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 06.04.2016, podaným na tlačive A v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.01.2007, domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.950 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania.
1.2. Vo svojom návrhu uviedol, že dňa 31.05.2007 uzatvoril Mgr. Pavel Strnad, usadený euroadvokát so sídlom Galandova 7, Bratislava so žalovaným Zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe ktorej poskytoval žalovanému právne služby, za ktoré vystavoval mesačné faktúry. Dňa 19.03.2013 uzavrel Mgr. Pavel Strnad, žalovaný a spoločnosť PSA Services Centre Europe, s.r.o., IČO: 36 289 752, dodatok č. 1 k zmluve, kde podľa čl. 2 ods. 3 sa žalovaný zaviazal uhradiť Mgr. Pavlovi Strnadovi všetky vyúčtované záväzky do 31.05.2013, avšak nestalo sa tak. Dňa 19.12.2013 Mgr. Pavel Strnad postúpil pohľadávky vzniknuté na základe zmluvy v období od 31.05.2007 do 31.03.2013 vo výške 56.263,94 eur s príslušenstvom Zmluvou o postúpení pohľadávok na A.. L. F. a dňa 17.01.2014 A.. L. F. postúpil pohľadávky Smlouvou o postoupení pohladávek na žalobcu. Dňa 20.01.2014 žalovaný písomne uznal dlh voči žalobcovi vo výške 56.263,94 eur s príslušenstvom. Dňa 31.07.2015 sa skončila účinnosť zmluvy. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlhu, ten ho však neuhradil.
2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu ako aj v ďalších písomných vyjadreniach uviedol, že napriek tomu, že v texte dokumentov, ktoré žalobca predložil, sa uvádza, že za žalovaného koná konateľ, žiadny z dokumentov (t.j. Zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2007 so Dodatkami, Zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 21.04.2011 s Dodatkom, prevzatie oznámenia o postúpení pohľadávky z 17.01.2014, dohoda o uznaní dlhu zo dňa 20.01.2014, preberací
protokol zo dňa 20.01.2014) nie je podpísaný osobou v nich uvedenou, ale sú podpísané pánom K. P., bývalým zamestnancom žalovaného. K. P. bol zamestnancom žalovaného v období od 15.08.2006 do 31.12.2012, pričom od 15.08.2006 do 30.11.2010 zastával pozíciu „Vedúci oddelenia sociálnych vzťahov“, od 01.12.2010 do 30.04.2011 „Resp. juridique“ (v preklade: „zodpovedný za právne veci“) a od 01.05.2011 do 31.12.2012 „Regionálny manažér sociálnych vzťahov“. K. P. nedisponoval žiadnym oprávnením, ktoré by ho oprávňovalo na uzatvorenie dokumentov predložených žalobcom v mene a na účet žalovaného. Navyše, dodatok č. 1 zo dňa 19.3.2013 k zmluve o právnych službách z roku 2011, prevzatie oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 17.01.2014, dohodu o uznaní dlhu zo dňa 20.01.2014 a preberací protokol zo dňa 20.01.2014 podpísal po skončení pracovného pomeru u žalovaného. Žalovaný žiadne právne služby žalobcu nepotreboval, ich obstaraním pána P. nepoveril, ich objednávku neschválil, ich poskytnutie sám neprijal. V zmysle § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zo svojho konania pán P. zaviazaný sám. Žalovaný preto v prejednávanej veci nie je pasívne vecne legitimovaný. Skutočnosť, že pán P. konal sám za seba a vo svoj prospech (t.j. že si bol vedomý, že koná bez akéhokoľvek oprávnenia od žalovaného), vyplýva aj z toho, že pán P. o celej tejto situácii (uzatvorených zmluvách, prijímaných právnych službách a pod.) žalovaného neinformoval, dokonca konal očividne tak, aby sa žalovaný o týchto skutočnostiach ani nemohol dozvedieť. Pán P. o zmluvách o poskytovaní právnych služieb, o existencii faktúr vystavených žalobcom, ani o iných dokumentoch neinformoval žiadneho nadriadeného ani inú zodpovednú osobu. Napriek tomu, v rozpore so skutočnosťou, v preberacom protokole z 20.01.2014 výslovne vyhlásil, že prevzaté faktúry sú vedené v účtovníctve žalovaného. Na konanie pána K. P. nemožno uplatňovať § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože K. P. bol zamestnancom žalovaného do 31.12.2012, preto v čase podpisu Dohody o uznaní dlhu (a ďalších úkonov datovaných po 31.12.2012) už medzi žalovaným a K. P. nejestvoval žiaden právny vzťah. Pokiaľ ide o obvyklosť právnych úkonov, relevantné je to, či je v obchodnom styku medzi podnikateľmi bežné, aby zamestnanec na určitej pracovnej pozícii bez výslovného poverenia k určitej činnosti realizoval konkrétne právne úkony. Nákup právnych služieb z kompetenčného hľadiska spadá obvykle do sféry pôsobnosti právnych odborov právnických osôb, resp. do odborov obstarávania, pričom zmluvy s externými advokátskymi kanceláriami obvykle uzatvárajú priamo štatutárne orgány právnických osôb, resp. zamestnanci v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárnych orgánov. Pokiaľ sa jedná rozhodujúce obdobie u žalovaného, Zmluvy o poskytovaní právnych služieb bol kompetentný podpisovať jedine konateľ. Zmluvu z roku 2007, vrátane jej štyroch dodatkov, podpísal K. P. v čase, kedy u žalovaného zastával pracovnú pozíciu „vedúci oddelenia sociálnych vzťahov“. Náplňou jeho práce boli činnosti súvisiace s riešením sociálnych vzťahov v rámci podniku žalovaného (najmä riadenie a spolupráca s organizáciami zastupujúcimi zamestnancov, spolupráca s odborovou organizáciou, udržiavanie kontaktov so sociálnymi partnermi, príprava kolektívnych rokovaní, školenia v sociálnych a odborových otázkach). K. P. teda nebol poverený takou činnosťou, pri ktorej bolo obvyklé uzatváranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb v mene žalovaného. Okrem toho sa nejednalo o vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pozícii štatutárneho orgánu. Navyše Zmluva z roku 2007 je rámcovou zmluvu bez akéhokoľvek obmedzenia odvetví, v ktorých sa majú právne služby poskytovať, s dojednanou značne vysokou paušálnou mesačnou odmenou. Žalovaný vedel/musel vedieť o nedostatku oprávnenia K. P. konať v mene žalovaného. Žalovaný prišiel do kontaktu so žalobcom v roku 2009 v súvislosti s potrebou zabezpečiť poskytovanie právnych služieb spojených s vymáhaním pohľadávok žalovaného, kedy sa žalobca prihlásil do výberového konania u žalovaného. V rámci svojho ústneho aj písomného predstavenia u žalovaného žalobca vôbec nespomenul, že údajne už dva roky spolupracuje so žalovaným na základe Zmluvy z roku 2007. Výsledkom tohto výberového konania bolo uzavretie Zmluvy o poskytovaní právnych služieb z roku 2009, ktorá prebehla štandardným pripomienkovaním interným právnikom žalovaného a bola uzatvorená konateľom žalovaného. Preto minimálne pokiaľ ide o úkony vykonané K. P. po uzavretí Zmluvy z roku 2009 (napr. Dohoda o uznaní dlhu) žalobcovi museli byť známe štandardné procesy uzatvárania zmlúv u žalovaného. Dokumenty priložené žalobcom k žalobe neboli predložené na štandardný schvaľovací postup u žalovaného, ale všetky boli uzatvorené pánom K. P., pričom nikto iný u žalovaného o nich nemal vedomosť. Celá komunikácia ohľadom údajného poskytovania právnych služieb na základe Zmluvy z roku 2007 bola vedená medzi žalobcom a K. P., hoci v prípade Zmluvy z roku 2009 žalobca komunikoval so širokým spektrom zamestnancov žalovaného a zmluvu podpísal štatutárny zástupca žalovaného. Zmluva uzavretá so žalobcom z roku 2009 ohľadom vymáhania pohľadávok je samostatným kontraktom, ktorý nemá žiadne prepojenie na údajnú Zmluvu z roku 2007. Neexistuje právne, obchodné a logické vysvetlenie, prečo by žalovaný vyhlasoval výberové konanie na poskytovanie služieb, ktoré už mal údajne poskytovať žalobca na základe zmluvy z roku 2007. Zo záznamov o platbách faktúr, vyplýva, že pán P. uhradil väčšinu faktúr sám, a to jednak hotovostnými vkladmi na účet žalobcu vykonanými osobne na pobočke banky, a tiež
v hotovosti priamo v advokátskej kancelárii žalobcu. Takýmto spôsobom pán P. sám uhradil faktúry o výške cca 133.945,28 eur. Takýto spôsob platby (hotovostný) však v rámci spoločnosti žalovaného nebol možný, keďže interné pravidlá povoľovali vykonávanie platieb faktúr výlučne bezhotovostnými prevodmi priamo z účtov žalovaného. Žiadna úhrada za právne služby údajne poskytnuté na základe uvedených zmlúv nebola uhradená z prostriedkov žalovaného a účtu žalovaného. Napriek žalobcom tvrdenému sústavnému a značnému omeškaniu s platením faktúr žalobca o dlžných sumách nikdy neupovedomil inú osobu zo spoločnosti žalovaného ani zo spoločnosti PSA Services Centre Europe, s.r.o., ani nekontaktoval žiadne osoby konajúce v ich mene. Žalobca prvýkrát kontaktoval žalovaného vo veci úhrady za údajne poskytnuté právne služby až listom z 22.09.2015. Z emailovej korešpondencie predloženej žalobcom vyplýva, že v roku 2015 pán P. (ktorý v tom čase už nebol zamestnaný v žiadnej zo spoločností zo skupiny PSA) dokonca plánoval „zaplatiť výmenou" za motorové vozidlá značky M. L., čo je vysoko neštandardný spôsob úhrady pohľadávok. Z emailovej dokumentácie, ktorú poskytol žalobca ďalej vyplýva, že pán P. pokračoval v komunikácii so žalobcom dokonca aj po skončení pracovného pomeru u žalovaného. Plnomocenstvo údajne udelené dňa 11.10.2010 nemôže predstavovať právny základ pre konanie K. P. v roku 2007. Žalovaný namietol, že Zmluvy o poskytovaní právnych služieb z roku 2007 aj 2011, ich dodatky, dohoda o uznaní dlhu z 20.01.2014 vykonané pánom P. sú absolútne neplatné z dôvodu absencie údaju, že za žalovaného podpisuje pán P. ako zástupca (viď rozhodnutie R 25/1998); Dohoda o uznaní dlhu z 20.01.2014 je absolútne neplatná aj z dôvodu, že je neurčitá, pretože právny dôvod dlhu v nej nie je dostatočne určite špecifikovaný, pričom špecifikácia právneho dôvodu je potrebná v zmysle ustanovenia § 2053 českého Občianskeho zákonníka, na ktoré dohoda odkazuje. K dátumu podpisu dohody o uznaní dlhu (20.01.2014) medzi žalobcom a žalovaným existovala Zmluva o poskytovaní právnych služieb pri vymáhaní pohľadávok zo dňa 27.08.2009, ktorej predmetom bolo poskytovanie žalobcom právnych služieb spočívajúcich vo vymáhaní pohľadávok žalovaného voči bývalým zamestnancom. V Oznámení o jednostrannom zápočte zo dňa 18.01.2016, ktoré žalobca zaslal žalovanému, sám žalobca uvádza, že k času podpisu dohody o uznaní dlhu (20.01.2014) údajne evidoval pohľadávky voči žalovaného z titulu tejto Zmluvy o poskytovaní právnych služieb pri vymáhaní pohľadávok zo dňa 27.08.2009. Ak mal žalobca za to, že v čase podpisu dohody o uznaní (20.01.2014) evidoval údajné pohľadávky voči žalovanému z rôznych právnych dôvodov, v dohode o uznaní mal právny dôvod údajne uznaného dlhu špecifikovať tak, aby nebol zameniteľný s inými dôvodmi. V uznaní však konkrétny právny dôvod (údajná zmluva o poskytovaní právnych služieb z 2007 alebo údajná zmluva o poskytovaní právnych služieb z 2011 alebo nepopieraná Zmluva o poskytovaní právnych služieb pri vymáhaní pohľadávok zo dňa 27.08.2009) sumy 56.263,94 eur nie je určený. Určenie, že ide o dlh vo výške 56.263,94 eur, ktorý predstavuje „všetky existujúce peňažné pohľadávky žalovaného, ktoré vznikli žalobcovi v období od 31.05.2007 do 31.03.2013“, je pre účely identifikácie právneho dôvodu nedostatočné. Pokiaľ by na základe Zmluvy z roku 2007 vznikli akékoľvek pohľadávky žalobcu voči žalovanému titulom odplaty za právne služby, jednalo by sa o pohľadávky usadeného euroadvokáta voči vlastnému klientovi. Pokiaľ sa jedná o tvrdenie žalobcu, že žalovaný dňa 02.12.2013 uhradil časť pohľadávky uplatnenej v tomto konaní v sume 46,51 Eur, z kópie výpisu z bankového účtu žalobcu vyplýva, že predmetná úhrada bola realizovaná vkladom na účet žalobcu v hotovosti. Vklad nebol realizovaný na pokyn žalovaného ani so súhlasom alebo vedomím žalovaného, ani nebol realizovaný z peňažných prostriedkov patriacich žalovanému. Pokiaľ úhradu realizoval pán K. P., toto konanie nemá voči žalovanému žiadne právne následky. Právne následky uznania záväzku má len úhrada vykonaná dlžníkom a nie úhrada vykonaná treťou osobou. Úhrada bola realizovaná skoro rok po skončení pracovného pomeru pána K.a P. u žalovaného, bez vedomia žalovaného a bez akéhokoľvek oprávnenia pána K. P. svojimi právnymi úkonmi zaväzovať žalovaného. Dohoda o uznaní dlhu je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý nemá za následok plynutie novej premlčacej doby. Ak si žalobca uplatňuje pohľadávku 1.950 eur z titulu priloženej faktúry 4/2011 so splatnosťou 19.03.2011, žalovaný namieta zároveň jej premlčanie. Žalovaný dodal, že odkaz na konkrétne ustanovenie českého Občianskeho zákonníka v záhlaví Dohody nemožno považovať za dohodu o voľbe práva, keď v Zmluve z roku 2007 je explicitne uvedené, že sa spravuje slovenským právom, pričom podľa čl. 12 ods. 1 písm. d) Nariadenia Rím I rozhodným právom pre zmluvu sa spravuje aj premlčanie. Preto aj premlčanie práv zo Zmluvy o poskytovaní právnych služieb z roku 2007 sa spravuje slovenským právom.
3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (tzv. replike) a v ďalších písomných vyjadreniach uviedol, že požaduje žalovanú čiastku od žalovaného z titulu neuhradených právnych služieb poskytnutých Mgr. Pavlom Strnadom, Ph.D., usadeným euroadvokátom žalovanému. Tieto právne služby boli poskytnuté na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2011 v znení dodatkov č. 1 - 4 a zo dňa 21.04.2011 v znení dodatku č. 1 a vyúčtované faktúrou č. 04/2011,
dňa 04.03.2011 na čiastku 2.782,32 eur, splatnou dňa 19.03.2011. Žalovaný uznal tento dlh žalobcovi v rámci dohody o uznaní dlhu zo dňa 20.01.2014. Žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, pretože bol zastúpený K. P., zamestnancom žalovaného vo vedúcej funkcii, a to najmä preto, že K. P. vystupoval na pozíciách „responsable des affaires juridiques“ (v slovenskom preklade „vedúci právnych záležitostí“) a „regionálny manažér sociálnych vzťahov pre Východnú Európu“. Obsahom týchto pozícií je obvykle aj poverenie rokovať a uzatvárať zmluvy o poskytovaní právnych služieb a súvisiacu dokumentáciu za zamestnávateľa. V písomnej korešpondencii v období od 2007 do 2014 so žalobcom komunikoval K. P. výhradne z e-mailovej adresy a@b.c, ktorej doména patrí žalovanému a i ďalšie okolnosti (napríklad obsah požadovaných právnych služieb, hlavičkové papiere, vizitka a pod.) indikujú vždy skutočnosť, že K. P. nikdy nekonal sám za seba, ale vždy zastupoval žalovaného. Žalobca sa dozvedel o skutočnosti, že pracovný pomer K. P. sa u žalovaného skončil až z listu žalovaného zo dňa 29.10.2015. Žalobca nevedel a ani nikdy nemal dôvod sa domnievať, že K. P. nezastupuje žalovaného alebo že koná nad rámec svojho poverenia, a toto sa ani nemal ako dozvedieť. Žalovaný je úkonmi K. P. voči žalobcovi viazaný. Zmluvy o poskytovaní právnych služieb z roku 2007 a 2011 (vrátane dodatkov), rovnako ako dohoda o uznaní dlhu z roku 2014, uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným sú platné, pretože K. P. podpisoval tieto dokumenty v zastúpení žalovaného v zmysle ustanovenia § 15 Obchodného zákonníka. K. P. bol oprávnený zastupovať žalovaného pri všetkých úkonoch, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Navyše aj Zmluvu o poskytovaní právnych služieb podpísal K. P., konajúci v zastúpení konateľa žalovaného p. C. J. J. L. tak, že k svojmu vlastnoručnému podpisu pripojil označenie „v.z.“, v obchodnom styku uznávanú skratku pre slovné spojenie „v zastúpení“. Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 20.01.2014 Dohodu o uznaní dlhu, ktorou uznal žalovaný svoj dlh vo výške 56.263,94 eur voči žalobcovi z titulu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, a to čo do právneho dôvodu aj výšky dlhu. V odovzdávacom protokole strany navyše detailne špecifikovali všetky dlžné čiastky (číslo faktúry, dátum vystavenia, dátum splatnosti). Žalovaná faktúra č. 04/2011 je výslovne uvedená v odovzdávacom protokole dohody o uznaní dlhu pod č. 1. Strany si pritom zvolili české právo, podľa ktorého v ustanovení § 2053 a násl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník „uzná-li někdo svůj dluh co do důvodu i výše prohlášením učiněným v písemné formě, má se za to, že dluh v rozsahu uznání v době uznání trvá.“ Navyše dňa 02.12.2013 žalovaný uhradil časť dlžnej čiastky vo výške 46,51 eur, pričom úhradu identifikoval prostredníctvom variabilného symbolu faktúry, t.j. 42011 a obchodným menom žalobcu, t.j. PCA Slovakia. K uznaniu dlhu žalovaným tak navyše došlo aj týmto faktickým úkonom. Žalovaný uznal dlh dňa 20.01.2014, pričom žalobca podal návrh na uplatnenie pohľadávky na súd dňa 30.03.2016. Z uvedeného vyplýva, že žalobca si uplatnil pohľadávku počas plynutia 10-ročnej premlčacej doby v zmysle § 639 českého zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka. Preto námietka premlčania zo strany žalovaného je bezpredmetná. Zmluvou o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2007 sa žalobca a žalovaný dohodli na odmene žalobcu vo forme pravidelnej mesačnej paušálnej čiastky. Žalobca v období od 2007 do 2014 poskytol žalovanému právne služby v rozsahu viac ako 1850 hodín spracovaných na najmenej 580 stranách právnych dokumentov v rámci 35 projektov. Žalovaný po celú dobu trvania zmluvy hradil faktúry vystavené žalobcom za poskytnuté právne služby nepravidelne a oneskorene. Celkovo uhradil žalovaný žalobcovi za poskytnuté právne služby odmenu presahujúcu 133.000 eur. Podľa čl. II ods. 2.2 Zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.05.2007 a 21.04.2011 žalobca poskytoval právne služby žalovanému na základe pokynov, ktoré bol v mene žalovaného oprávnený udeliť žalobcovi K. P. a osoby ním určené. V rámci spolupráce žalovanému poskytoval tiež právne služby pri vymáhaní pohľadávok voči bývalým zamestnancom žalovaného. Na základe dodatku č. 2 k zmluve z 16.05.2008 boli tieto služby obsiahnuté v jednej zmluve spolu s poskytovaním právnych služieb. Až e-mailom zo dňa 17.08.2009 informoval žalobcu, že vymáhanie pohľadávok sa formálne presunie do samostatnej zmluvy o vymáhaní pohľadávok. Tento čisto formálny úkon žalobca so žalovaným vykonali dňa 27.08.2009. Zmluvy však boli naďalej previazané a teda de facto ako jeden zmluvný vzťah. Previazanosť je premietnutá aj v ustanovení o odmene, kedy sa len doplnila nad rámec mesačného paušálu forma podielovej odmeny. K. P. u žalovaného pôsobil v manažérskej pozícii ako vedúci oddelenia pracovnoprávnych vzťahov. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcu boli poskytované právne služby takmer výhradne v oblasti pracovného práva, je logické, že jedinou kontaktnou osobou bol pre žalobcu práve K. P.. Okrem toho žalovaný v zastúpení konateľom p. Z. V. L., udelil K. P. dňa 11.10.2010 plnú moc, na základe ktorej bol K. P. oprávnený „…rokovať a uzatvárať obchodné zmluvy na zabezpečenie právnych služieb a výkonov súvisiacich so zabezpečovaním právnych záležitostí…“ Z plnomocenstva jednoznačne vyplýva, že pozícia K. P. u žalovaného zahŕňala aj uzatváranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb (a dodatkov k nim). O predloženie výslovnej plnej moci požiadal žalobca K. P., a to s ohľadom na trvajúci neuspokojivý priebeh platieb zo strany žalovaného za poskytnuté právne služby. Žalobca sa tak chcel uistiť, že tu nie sú žiadne formálne prekážky v existujúcej spolupráci.
Žalobca teda nemal ani naďalej dôvod sa domnievať, že by K. P. nebol oprávnený zažalovaného konať. Pri podpisovaní dohody o uznaní dlhu odvodzoval žalobca oprávnenie K. P. konať za žalovaného okrem iného od plnej moci z 11.10.2010. Navyše, K. P. po internom presune v rámci korporátnej štruktúry žalovaného aj naďalej komunikoval zo svojej adresy s doménou mpsa.com, ktorý je využívaná pre celú skupinu spoločností PSA Peugeot Citroën, do ktorej patrí aj žalovaný. Pokiaľ ide o úhradu odmeny žalovaným vkladmi na účet žalobcu, Zmluva nešpecifikovala spôsob úhrady odmeny, a nezakazovala úhrady vkladom na bankový účet. Žalovaný hradil odmeny vkladom na bankový účet žalobcu, s riadnym označením obchodného mena žalovaného a variabilného čísla faktúry. Žalobca sa v priebehu viac ako 2 rokov pokúšal o zmierlivé urovnanie sporu so žalovaným. V rámci týchto snáh strany jednali o urovnaní sporu predajom osobných automobilov. Tieto štandardné rokovania prebiehali na strane žalovaného ako s K. P. (pred začatím súdneho sporu), tak rovnako aj s právnym zástupcom žalovaného (už počas súdneho sporu).
4. Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 23Cb/42/2016-228 zo dňa 14.02.2018 zamietol žalobu žalobcu s odôvodnením, že žalobca svoju žalobu založil na skutkových tvrdeniach, podľa ktorých Mgr. Pavel Strnad, usadený euroadvokát so sídlom Galandova 7, Bratislava uzavrel dňa 31.05.2007 so žalovaným Zmluvu o poskytovaní právnych služieb (spolu s Dodatkami), na základe ktorej poskytoval euroadvokát žalovanému právne služby. Dňa 19.12.2013 tento euroadvokát postúpil pohľadávky vzniknuté na základe predmetnej zmluvy vo výške 56.263,94 eur s príslušenstvom Zmluvou o postúpení pohľadávok na A.. L. F. a ten dňa 17.01.2014 postúpil tieto pohľadávky Smlouvou o postoupení pohladávek na žalobcu. V predmetnom prípade teda išlo zo strany usadeného euroadvokáta Mgr. Pavla Strnada o postúpenie pohľadávok, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s poskytovaním právnych služieb žalovanému ako jeho klientovi, teda pohľadávky, ktorých postúpenie je v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 23 ods. 1 zákona o advokácii zakázané, pretože A.. L. F. nie je osobou, ktorej by sa týkala zákonná povinnosť mlčanlivosti. Na základe toho má súd za to, že postúpenie predmetnej pohľadávky z advokáta (Mgr. Strnad) na tretiu osobu (A.. F.) predstavuje právny úkon, ktorého obsah odporuje zákonu a je preto v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Na absolútne neplatný právny úkon sa neprihliada, ako keby vôbec neexistoval. S poukazom na to, ak nemožno prihliadať na existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.12.2013, nemožno prihliadať ani na Smlouvu o postoupení pohledávky zo dňa 17.01.2014 a ani na Dohodu o uznání dluhu zo dňa 20.01.2014, pretože na základe absolútne neplatného právneho úkonu - postúpenia pohľadávky z usadeného euroadvokáta Mgr. Pavla Strnada na A.. L. F., nemohol ani A.. F. platne postúpiť pohľadávku na žalobcu, nakoľko nemohol postúpiť na iného viac práv ako sám mal.
5. Uvedený rozsudok napadol žalobca odvolaním. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 21Cob/89/2018- 272 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení uviedol, že sa stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého je Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 19.12.2013 uzatvorená medzi žalobcom a A.. L. F. podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Zároveň však uviedol, že ak teda pohľadávka nebola platne postúpená je potrebné skonštatovať, že jej majiteľom je stále žalobca. Prvoinštančný súd sa tak musí zaoberať a vyporiadať i s argumentáciou, ktoré v súvislosti so vznikom samotnej pohľadávky uvádzali strany sporu a ktorá je pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu podstatnou.
6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to predovšetkým so Zmluvou o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2007, Dodatkom č. 1 k zmluve o poskytovaní právnych služieb zo dňa 12.10.2007, Dodatkom č. 2 k zmluve o poskytovaní právnych služieb zo dňa 16.05.2008, Dodatkom č. 3 k zmluve o poskytovaní právnych služieb zo dňa 26.05.2009, Dodatkom č. 4 k zmluve o poskytovaní právnych služieb zo dňa 28.08.2009, Dohodou o uznání dluhu zo dňa 20.01.2014 s předávacím protokolom, výsluchom svedkyne E.. A. R. ako aj s celým obsahom spisového materiálu a zistil tento skutkový a právny stav:
7. Právny zástupca žalobcu v konaní uviedol, že dňa 31.05.2007 uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu u poskytovaní právnych služieb. V mene žalovaného konal vedúci zamestnanec na pozícii vedúci právnych záležitostí. Na základe tejto zmluvy poskytoval žalobca právne služby žalovanému, za ktoré vystavoval mesačné faktúry. Dňa 19.03.2013 uzatvoril Pavel Strnad so žalovaným a dcérska spoločnosť PCA Servise Centre Europe dodatok k zmluve, podľa ktorého mal žalovaný uhradiť žalobcovi záväzky do 31.05.2013. Dňa 20.01.2014 žalovaný písomne uznal dlh voči žalobcovi. Dňa 31.07.2015 sa skončila účinnosť zmluvy o poskytovaní právnych služieb, pričom následne dňa 22.09.2015 žalobca
písomne vyzval žalovaného na úhradu svojich záväzkov. Žalovaný svoje záväzky neuhradil, čo v predmetnom spore predstavuje čiastku 1.950 eur s príslušenstvom, na základe faktúry č. 4/2011. Pracovným zaradením pána P. bola aj pozícia „personsablé de afer juridices“, čo v preklade znamená „vedúci právnych záležitostí“. Splnomocnenie K. P. uzatvoriť zmluvu o poskytovaní právnych služieb v roku 2007 vyplýva zo zákonného splnomocnenia, kedy K. P. pôsobil v manažérskej pozícii ako vedúci oddelenia pracovnoprávnych vzťahov. Plnú moc si žalobca vyžiadal od K. P. z dôvodu neuspokojivého priebehu platieb zo strany žalovaného, čím sa chcel žalobca ubezpečiť, že neexistujú žiadne formálne prekážky spolupráce. Podľa pracovnej zmluvy, ktorú predložil žalovaný, mal K. P. mesačný plat vo výške cca 4.300 eur. Na zaplatenie čiastky 133.000 eur by tak musel použiť 41-násobok svojej mesačnej mzdy. Pokiaľ ide o doručovanie faktúr za poskytovanie právnej služby v období rokov 2007-2009, podľa zmluvy o poskytovaní právnych služieb bola komunikujúcou osobou za žalovaného K. P.. Faktúry boli obvykle schvaľované a teda aj doručované osobne. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je obvyklosť právneho úkonu potrebné posudzovať objektívne bez ohľadu na interné smernice. Rovnako je rozhodujúce aj to, ako prebiehala vzájomná komunikácia medzi stranami, kedy je dôležitá otázka aká telefónna linka bola použitá, aké vizitky a aké pečiatky firmy boli použité. Poverenie určitou činnosťou podľa § 15 obchodného zákonníka je potrebné chápať extenzívne. Ďalej mandát pána K. P. je odvodený aj od plnej moci, konkrétne od plnej moci udelenej žalovaným na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní právnych služieb podpísanej konateľom žalovaného. Druhú plnú moc udelila pánovi P. sesterská spoločnosť žalovaného PSA Services Center Europe rovnako na uzatváranie konzultačných a iných zmlúv podpísané konateľom tejto spoločnosti. Dobrú vieru žalobcu je potrebné chrániť aj podľa ustanovenia § 15 a § 16 Obchodného zákonníka.
8. Právny zástupca žalovaného v konaní uviedol, že žalovaná pohľadávka vyplýva zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb z roku 2007, touto zmluvou žalovaný nie je viazaný s ohľadom na skutočnosť, že K. P., ktorý zmluvu podpísal, konal bez oprávnenia, a žalovaný tento úkon nikdy neschválil. K. P. pracoval v čase tohto úkonu ako vedúci oddelenia sociálnych vzťahov a nepracoval v priamej riadiacej pozícii štatutárneho orgánu. Za žiadnych okolností preto nemôže byť obvyklé, aby vedúci oddelenia sociálnych vzťahov z titulu svojej funkcie uzatváral rámcové zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Zmluvy o poskytovaní právnych služieb štandardne u žalovaného podpisoval jedine konateľ, zmluvy podliehali internému pripomienkovaciemu procesu a schvaľovaciemu procesu. Žalobca si toho musel byť vedomí, pretože v roku 2009 sa prihlásil do výberového konania, a uzatvoril so žalovaným samostatnú zmluvu, ktorej účelom bolo vymáhanie pohľadávok od zamestnancov. Táto zmluva bola podpísaná konateľom, to znamená že žalobca ako advokát mohol a mal vedieť, že vedúci sociálnych vzťahov nie je oprávnený konať v mene žalovaného, čo ostatne vyplýva aj zo samotných zmlúv, keďže v záhlaví sa predpokladá podpis konateľa. Čo sa týka údajnej plnej moci pre pána P., na ktorú odkazuje žalobca, ide zrejme o plnú moc z roku 2010, avšak plná moc udelená v roku 2010 nemôže byť právnym základom pre podpísanie zmluvy v roku 2007. Na jednej strane žalobca tvrdí, že existovalo zákonné splnomocnenie K. P. konať, na druhej strane potreboval plnomocenstvo, ktoré malo pána P. oprávňovať konať, a ktoré by muselo byť nadbytočné, ak by existovalo zákonné oprávnenie. Ak izolovaná zmluva na vymáhanie pohľadávok z roku 2009 prechádza rigidným schválením a úpravou podmienok, nie je možné, aby rámcová zmluva o poskytovaní právnych služieb bola riešená mimo vedomia kohokoľvek iného u žalovaného. Je maximálne neštandardné, aby sa žalobca neobrátil na niekoho iného zo štruktúry a nekonal vo veci svojich nárokov a s osobami oprávnenými konať v mene žalovaného, zvlášť ak sám tvrdí, že mal pochybnosti a žiadal si plnú moc od pána P.. Práve žalobca počas mimosúdnych rokovaní navrhol predaj automobilov ako spôsob vyporiadania vzájomných vzťahov. Zmluva z roku 2007 sa týkala najmä práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy čo vyplýva z bodu 1.2. Je vylúčené, aby vedúci oddelenia sociálnych vzťahov bol oprávnený nakupovať právne služby týkajúce sa korporátnej agendy či nehnuteľností. Čo sa týka dobrej viery žalobcu, tú je potrebné hodnotiť v kontexte odborného vzdelania a odbornej spôsobilosti žalobcu, ktorý rozumie tomu, ako koná jednotlivá spoločnosť a kto je za ňu oprávnený konať a je vylúčené, aby bol žalobca v dobre viere za situácie, kedy komunikoval výlučne s K. P. vedúcim oddelenia sociálnych vzťahov. Žalovaný nie je viazaný úkonmi K. P. v zmysle § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko K. P. konal bez plnej moci a bez oprávnenia a žalovaný tieto úkony neschválil. Zároveň pohľadávka žalobcu je premlčaná, pretože dohoda o uznaní dlhu žalovaného nezaväzuje, nakoľko K. P. v čase jej uzatvorenia už nebol zamestnancom žalovaného a neoprávňuje ho na to žiadna z plných mocí, ktoré predložil a rovnako z dôvodu, že dohoda je neplatná pre jej neúplnosť a neurčitosť.
9. Z výpovede svedkyne E.. A. R. súd zistil, že bola zamestnaná v spoločnosti žalovaného od 01.08.2005 do apríla 2018. S advokátskou kanceláriou PETERKA&PARTNERS spolupracovala ako interný právnik spoločnosti a advokátsku kanceláriu Polverini Strnad pozná z prípadu vymáhania pohľadávok pre spoločnosť žalovaného. U žalovaného pracovala na pozícii interného právnika a bola zaradená na oddelení ľudských zdrojov, presne v rámci oddelenia sociálnych vzťahov. Proces výberu dodávateľa na služby bola tímová práca. Požiadavka vznikla od vecne zodpovednej osoby alebo príslušného manažéra, ktorý mal na starosti oddelenie. Potom prebiehalo výberové konanie za účelom nákupu služby a zmluvy buď robili na ich oddelení, alebo zmluvu predložila druhá strana a jej oddelenie ju pripomienkovalo s tým, že opäť do procesu bola zapojená vecne zodpovedná osoba, manažér oddelenia, niekto z ekonomického oddelenia, daňový poradca. Zmluvy ktoré vzišli z tohto procesu podpisoval konateľ. Niekedy sa stalo, že konatelia stopli podpis zmluvy, ako napr. zmluvu s Advokátskou kanceláriou Polverini Strnad z roku 2010, ktorá sa týkala jej zastupovania počas materskej dovolenky. S advokátskou kanceláriou Polverini Strnad riešila zmluvu o vymáhaní pohľadávok, tam bola prítomná aj na výberovom konaní spolu s kolegyňou z oddelenia nákupu a s pánom P.. Zmluva sa týkala vymáhania pohľadávok s tým, že návrh predložila advokátska kancelária a ona dávala pripomienky. Zástupcu Advokátskej kancelárie Polverini Strnad stretla prvýkrát na výberovom konaní, kde prišla za advokátsku kanceláriu pani Z. R.. Predstavila spoločnosť a ukázala nejaké prezentačné materiály a tiež aké majú skúsenosti s vymáhaním pohľadávok. V tom čase nemala vedomosť, že už údajne pre žalovaného poskytovali právne služby, vyzeralo to ako prvé stretnutie. Celé to stretnutie bolo oficiálne, budilo dojem, že pani Z. R. nikdy nebola v spoločnosti žalovaného a tak vyzerala aj tá prezentácia, všetko prezentovala ako pre neznámu spoločnosť. Pán P. ju neinformoval, že by existovali nejaké skoršie uzatvorené zmluvy, vôbec o tom nevedela. S Advokátskou kanceláriou Polverini Strnad komunikovala pri vymáhaní pohľadávok, zástupca advokátskej kancelárie si prišiel prevziať spisy a potom ešte niekoľkokrát komunikovali, pretože tam bolo potrebné doložiť nájomné zmluvy, výplatné pásky, mzdové listy a všetky dokumenty ktoré súviseli s vymáhaním pohľadávok. K odovzdaniu materiálov došlo krátko po podpise zmluvy v roku 2009, pričom s advokátskou kanceláriou sa komunikovalo priebežne. Po odchode pána P. sa stretli možno raz aj s pánom H. a riešili veci e-mailom a telefonicky. Komunikácia sa týkala len vymáhania pohľadávok z personálnej agendy. Pri komunikácii ohľadom týchto pohľadávok figurovalo za spoločnosť žalovaného aj mzdové oddelenie, ktoré tvorilo základ a ona bola podpora, keď potrebovali s niečím poradiť. Nemá vedomosť o tom, že by žalovaný hradil nejakým dodávateľom faktúry v hotovosti.
10. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach v konaní uviedol, že nikdy netvrdil, že jeho odmeny podľa zmluvy o poskytovaní právnych služieb boli zaplatené prostredníctvom bankových transakcií. Žalovaný spravidla uhrádzal poplatky vkladom na bankový účet žalobcu, pričom riadne uvádzal obchodné meno žalovaného a variabilné číslo faktúry. Podľa článku IV zmluvy o poskytovaní právnych služieb sa poskytnuté právne služby mali žalovanému fakturovať mesačne. V zmluve nebol uvedený spôsob úhrady odmeny, a v žiadnom prípade nezakazovala úhrady vkladom na bankový účet. V tom čase neexistovala taká paranoidná legislatíva v oblasti prania špinavých peňazí ako v posledných rokoch. Preto nebolo potrebné považovať tieto formy úhrady za podozrivé. Okrem toho boli niektoré faktúry uhradené započítaním pohľadávok žalovaného na zaplatenie odmeny za vymáhanie pohľadávok podľa zmluvy o poskytovaní právnych služieb pri vymáhaní pohľadávok z 27. augusta 2009. V tomto prípade išlo o zjednodušenie procesu úhrady faktúr, ktoré boli často po splatnosti. Z plnomocenstva jednoznačne vyplýva, že pozícia K. P. u žalovaného zahŕňala aj uzatváranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb. Žalobca teda nemal dôvod sa domnievať, že by K. P. nebol oprávnený za žalovaného konať. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 2480/2013 a súvisiace tiež NS SR, sp. zn. 1 Cob 12/2006-196 , z ktorých vyplýva, že ak bol zamestnanec splnomocnený k určitému právnemu rokovania, potom možno odvodiť aplikáciu § 15 obchodného zákonníka aj v rozsahu splnomocnenia na uznávanie záväzkov z týchto právnych rokovaní vyplývajúcich (uznanie záväzku je bežným právnym úkonom súvisiacim s činnosťou, ktorou bol zamestnanec žalovanej pri prevádzkovaní podniku poverený). K. P. tak bol z pozície regionálny manažér sociálnych vzťahov (responsable des relations sociales) oprávnený uzatvárať zmluvy o poskytovaní právnych služieb v mene žalovaného, a to tým skôr, že sa poskytovanie týchto právnych služieb týkalo zamestnaneckých otázok a problematiky pracovného práva. K. P. vystupoval v komunikácii so žalobcom tiež z pozície vedúci právnych záležitostí. Zmluvy o poskytovaní právnych služieb a dohoda o uznaní dlhu sú platné, keďže K. P. bol zo svojej pracovnej pozície u žalovaného a na základe plnej moci oprávnený uzatvárať zmluvy o poskytovaní právnych služieb a dohody o uznaní dlhu z týchto zmlúv. V dohode o uznaní dlhu uznáva dlžník dlh čo do dôvodu a výšky. K dohode o uznaní dlhu bol priložený odovzdávací protokol podpísaný toho istého
dňa tými istými stranami. V tomto odovzdávacom protokole je uvedený výslovný odkaz na dohodu o uznaní dlhu. Dôvod dlhu je určito a zrozumiteľne uvedený v tomto odovzdávacom protokole ako dlh z titulu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej medzi Mgr. Pavlom Strnadom, Ph.D., usadeným euroadvokátom, a žalovaným, zo dňa 31.5.2007. V odovzdávacom protokole dlžník výslovne potvrdzuje, že dostal všetky dlžné faktúry, z ktorých bol vyčíslený uznaný dlh, a zároveň potvrdzuje, že tieto faktúry tvoria prílohu dohody o uznaní dlhu. Súčasťou týchto faktúr je aj dlžná faktúra č. 4/2011, z ktorej plynie žalovaný nárok. Úhrada dlžnej faktúry zo strany žalovaného, hoci bola fakticky vykonaná pánom K. P. osobne, bola spôsobilá založiť uznanie dlhu zo strany žalovaného v dôsledku čiastočného plnenia tohto dlhu.
11. Z písomných vyjadrení žalovaného v konaní súd zistil, že K. P., ktorý podpísal Zmluvu z roku 2007, vrátane jej štyroch dodatkov, bol zamestnancom žalovaného do 31.12.2012, a v čase podpisu Zmluvy z roku 2007 zastával pracovnú pozíciu „vedúci oddelenia sociálnych vzťahov“, tak ako to vyplýva z jeho pracovnej zmluvy, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Zmluva z roku 2007 mala v zmysle čl. I ods. 1.2. pokrývať zadania z oblasti práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy. Z uvedeného jasne vyplýva, že K. P., ako vedúci oddelenia sociálnych vzťahov nemohol angažovať kanceláriu na poskytovanie na tento typ právnych služieb. Žalobca ako odborne spôsobilá osoba, Euroadvokát, predsa vedel a musel vedieť, že Vedúci oddelenia sociálnych vzťahov nemôže mať v gescii ani otázky súvisiace s právom nehnuteľností a ani bežnej korporátnej agendy. Žalobca si žalovanú sumu uplatnil na základe faktúry 04/2011 zo dňa 4.3.2011 a k žalobe priložil množstvo dokumentov, pri ktorých však neurčil aký majú vzťah k uplatnenej pohľadávke. Nie je vôbec zrejmé, aké služby boli predmetom fakturácie na faktúre č. 04/2011, z ktorej má plynúť žalovaná pohľadávka, teda tvrdenie o službe súvisiacej s pracovným právom nie je pravdivé. K. P. celkom jednoznačne nemal oprávnenie na podpis Zmluvy z roku 2007 a ak by ním aj malo byť splnomocnenie, rozsah splnomocnenia K. P. jednoznačne prekročil. Je nemysliteľné, aby v prípade medzinárodného koncernu, ktorého členom je žalovaný, mohol žalobca považovať úhrady v hotovosti za obvyklé a že by si snáď mohol myslieť, že v dobe SEPA platieb, ktoré zabezpečia transfer peňažných prostriedkov za 2-3 dni, je v poriadku, že K. P. platí v hotovosti, prípadne navrhuje riešenia ako platby výmenným obchodom. Žalobca sa neobrátil na žalovaného ani v prípade, keď pán K. P. ponúkal ako odplatu za údajne poskytnuté právne služby motorové vozidlá. Žalobca predsa nemôže takýto postup považovať za štandardný v obchodných vzťahoch. Žalovaný preukázal, že žiadna úhrada za právne služby údajne poskytnuté na pochybnej Zmluvy z roku 2007 nebola uhradená z prostriedkov žalovaného a účtu žalovaného, čo potvrdzujú predložené potvrdenia z bánk, hoci v zmysle interných predpisov žalovaného iný spôsob úhrady za právne služby nebol prípustný.
12. Podľa Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2007 Mgr. Pavel Strnad, PhD., advokát so sídlom Galandova 7, Bratislava a žalovaný ako klient uzavreli zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej je záväzok advokáta poskytovať klientovi na základe jeho pokynu právne služby podľa slovenského práva, ktoré zahŕňajú najmä právne porady, vyhotovovanie listín, spracovanie právnych rozborov vecí, rokovania s protistranami, a prípadne ďalšie dohodnuté formy právnej pomoci najmä v oblasti práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy. Klient sa zaväzuje uhrádzať dohodnutú odmenu za podmienok stanovených v zmluve. Podľa bodu 2.2 zmluvy sa strany dohodli, že advokát bude poskytovať právne služby na základe pokynov štatutárneho orgánu klienta alebo inej oprávnenej osoby, pričom oprávnenou osobou na vzájomnú komunikáciu na strane klienta je A.. K. P.. V zmysle bodu 4.1 zmluvy sa strany dohodli na odmeňovaní advokáta paušálnou mesačnou odmenou vo výške 55.000 Sk plus DPH. V zmysle bodu 4.4 zmluvy bude vyúčtovanie vykonané na základe faktúry zaslanej advokátom klientovi. V zmysle bodu 4.5 zmluvy budú právne služby fakturované mesačne a každá faktúra zaslaná klientovi bude splatná do 15 dní od vystavenia.
13. Podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.12.2013, Mgr. Pavel Strnad, PhD., advokát so sídlom Galandova 7, Bratislava ako postupca a A.. L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, J., O. republika, ako postupník uzavreli zmluvu podľa § 524 Občianskeho zákonníka, ktorou postupca postupuje postupníkovi jeho peňažné pohľadávky voči spoločnosti žalovaného v súhrnnej výške 56.263,94 eur, ktoré vznikli v období od 31.05.2007 do 31.03.2013 a peňažné pohľadávky voči spoločnosti PSA Services Centre Europe, s.r.o., Prievozská 4/C, Bratislava v súhrnnej výške 47.809,72 eur, ktoré vznikli v období od 01.04.2013 do 30.06.2013.
14. Podľa Smlouvy o postoupení pohledávky zo dňa 17.01.2014, A.. L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, J., O. republika, ako postupca a Mgr. Pavel Strnad, PhD., advokát so sídlom Dlouhá 35, Praha,
Česká republika ako postupník uzavreli zmluvu podľa § 1879 českého Občianskeho zákonníka, ktorou postupca postupuje postupníkovi jeho peňažné pohľadávky voči spoločnosti žalovaného v súhrnnej výške 56.263,94 eur, ktoré vznikli v období od 31.05.2007 do 31.03.2013 a peňažné pohľadávky voči spoločnosti PSA Services Centre Europe, s.r.o., Prievozská 4/C, Bratislava v súhrnnej výške 47.809,72 eur, ktoré vznikli v období od 01.04.2013 do 30.06.2013.
15. V zmysle Dohody o uznání dluhu zo dňa 20.01.2014 sa žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dohodli podľa § 2053 českého Občianskeho zákonníka na tom, že dlžník prehlasuje, že má voči veriteľovi dlh vo výške 56.263,94 eur, ktorý predstavuje všetky existujúce peňažné pohľadávky dlžníka, ktoré vznikli postupiteľovi (t.j. Mgr. Pavlovi Strnadovi, PhD., advokátovi so sídlom Galandova 7, Bratislava) v období od 31.05.2007 do 31.03.2013. Dlžník uznáva svoj dlh voči veriteľovi čo do dôvodu a výšky.
16. V „Předávacím protokolu“ zo dňa 20.01.2014 je uvedené, že žalobca ako veriteľ v súvislosti s Dohodou o uznání dluhu zo dňa 20.01.2014 vo výške 56.263,94 eur z titulu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2007 prevzal od veriteľa faktúry tvoriace predmet Dohody, kde v bode 1 je uvedená faktúra č. 4/2011 zo dňa 04.03.2011, splatná dňa 19.03.2011, znejúca na čiastku 2.3128,60 eur bez DPH, na ktorú bolo čiastočne plnené dňa 02.12.2013 vo výške 46,51 eur. Zároveň sa v predmetnom protokole uvádza, že dlžník uvedené faktúry eviduje vo svojom účtovníctve.
17. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným ako zamestnávateľom a K. P. ako zamestnancom dňa 23.06.2006 vyplýva, že K. P. bol pracovne zaradený ako vedúci oddelenia Sociálne vzťahy, pričom v rámci svojho zaradenia zodpovedal za riadenie a spoluprácu s organizáciami zastupujúcimi zamestnancov; spoluprácu s odborovou organizáciou; udržiavanie kontaktov so sociálnymi partnermi a s externými sociálnymi partnermi; prípravu a tvorbu Kolektívnej zmluvy a dohôd so sociálnymi partnermi; prípravu kolektívnych rokovaní/vyjednávaní, školenia v sociálnych a odborových otázkach; podporu vedenia závodu v legislatívnych otázkach, zabezpečenie dodržiavania zákonníka práce; asistenciu a pomoc pri riešení sporov; meranie a udržanie sociálnej atmosféry; sociálnu komunikáciu; vytvorenie plánu sociálnej komunikácie závodu; aplikovanie sociálnej komunikácie; analýzu očakávaní a spokojnosti zamestnancov; pripomienkovanie organizácie práce; prípravu, vypracovanie a riadenie plánu sociálnych aktivít spoločnosti; organizáciu dopravy, stravovania a ubytovania zamestnancov spoločnosti, rokovania o rozdelení SF, návrh na použitie SF.
18. Z plnomocenstva zo dňa 11.10.2010 udeleného žalovaným K. P. vyplýva, že bol splnomocnený na všetky právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch, vrátane zakladania pracovných pomerov a iných pracovnoprávnych vzťahov a ich zmien a ich skončení a podpisovanie všetkých dokumentov súvisiacich s riešením personálnych záležitostí; na rokovanie vo veciach uzatvárania obchodných a iných zmlúv na zabezpečenie personálnych a právnych služieb a výkonov súvisiacich so zabezpečovaním personálnych a právnych záležitostí za splnomocniteľa a záležitostí s tým súvisiacich, vrátane zmien a skončení týchto zmlúv a to v súlade so schváleným rozpočtom splnomocniteľa; na zastupovanie splnomocniteľa navonok vo vzťahu k štátnym a iným orgánom a v súdnych konaniach.
19. Právny zástupca žalovaného na poslednom pojednávaní navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka K. P. k otázke zdrojov, ktorými pokrýval platby realizované v prospech žalobcu. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Zo spisového materiálu je zrejmé, že osobu K. P. žalobca aj žalovaný uvádzali už vo svojich prvotných písomných vyjadreniach. V danej veci podali strany niekoľko písomných vyjadrení, uskutočnilo sa niekoľko súdnych pojednávaní a teda návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka na pojednávaní dňa 28.01.2022 (na ktorom zároveň došlo k vyhláseniu rozsudku), nemožno považovať za prostriedok procesnej obrany uplatnený stranou včas. Vzhľadom na uvedené súd navrhnutý dôkaz výsluchom svedka K. P. nevykonal, pričom výsluch svedka by si zároveň vyžadoval nariadenie ďalšieho pojednávania /pojednávaní, čo je v rozpore zo zásadou hospodárnosti konania.
20. Podľa čl. 19 Nariadenia č. 861/2007 pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.
21. Podľa čl. 5 ods. 1 vety prvej a druhej Nariadenia č. 861/2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak o to požiada niektorá zo strán.
22. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ Občiansky zákonník“), ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil.
23. Podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním.
24. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník), kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.
25. Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.
26. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
27. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
28. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Medzi stranami v konaní nebolo sporné, že K. P. pracoval u žalovaného v čase podpisu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2007 až do 30.11.2010 na pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov, v období od 01.12.2010 do 30.11.2011 v pozícii „juridique“ (zodpovedný za právne veci) a v období do 31.12.2012 ako regionálny manažér sociálnych vzťahov, tiež nebolo sporným, že podpísal predmetnú zmluvu, rovnako tak Dohodu o uznání dluhu zo dňa 20.01.2014 a že realizoval úhrady za právne služby poskytnuté na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb hotovostnými vkladmi na účet žalobcu.
30. Sporným v konaní bolo, či bol K. P. splnomocnený prípadne z titulu svojej funkcie oprávnený na uzatvorenie uvedenej zmluvy.
31. Žalobca si v konaní uplatnil žalovanú sumu na základe faktúry č. 04/2011 zo dňa 04.03.2011 znejúcej na sumu 2.782,32 eur, z ktorej podľa názoru súdu nie je zrejmé, aké služby boli predmetom fakturácie najmä s poukazom na skutočnosť, že medzi stranami malo byť uzatvorených niekoľko zmlúv o poskytovaní právnych služieb vrátane dodatkov (a to v roku 2007, 2009 a 2011). Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach uvádzal, že požaduje žalovanú čiastku z titulu neuhradených právnych služieb na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2011 v znení dodatkov. Po vyslovení predbežného právneho posúdenia súdom na pojednávaní dňa 19.11.2021, žalobca uviedol, že uvedená faktúra bola vystavená na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb dňa 31.05.2007.
32. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že zmluvu o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2007 vrátane dodatkov zo dňa 12.10.2007, 16.05.2008, 26.05.2009 a 28.08.2009 podpísal za žalovaného zamestnanec žalovaného K. P.. Žalovaný v konaní namietal, že by menovaný zamestnanec disponoval oprávneným, ktoré by ho oprávňovalo na uzatvorenie dokumentov, akými sú rámcová zmluva na poskytovanie právnych služieb a uznanie dlhu. Žalobca argumentoval tým, že K. P. pôsobil vo funkcii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov/regionálneho manažéra sociálnych vzťahov, pričom podľa
definície francúzskych odborných serverov je v popise osoby zodpovednej za sociálne vzťahy výslovne aj riešenie právnych otázok.
33. Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj jej zamestnanci, ak to je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Jednou z podmienok zákonného splnomocnenia zamestnanca je poverenie určitou činnosťou. Zákon neupravuje formu poverenia a jeho náležitosti, v prípade zamestnanca poverenie vyplýva z druhu práce dojednanej v pracovnej zmluve. Ďalšou podmienkou zákonného splnomocnenia zamestnanca je, že poverenie sa vzťahuje len na tie úkony, ktoré zamestnanec vykonáva v súvislosti s prevádzkovaním podniku. Rozsah poverenia zamestnanca je limitovaný zákonom na úkony, ktoré sa bežne pri danej pozícii vykonávajú tzn. ktoré bežne pri výkone konkrétnej pozície vykonáva daný zamestnanec u konkrétneho zamestnávateľa.
34. Z pracovnej zmluvy predloženej žalovaným mal súd preukázané, že K. P. v rámci svojho zaradenia zodpovedal za riadenie a spoluprácu s organizáciami zastupujúcimi zamestnancov; spoluprácu s odborovou organizáciou; udržiavanie kontaktov so sociálnymi partnermi a s externými sociálnymi partnermi; prípravu a tvorbu Kolektívnej zmluvy a dohôd so sociálnymi partnermi; prípravu kolektívnych rokovaní/vyjednávaní, školenia v sociálnych a odborových otázkach; podporu vedenia závodu v legislatívnych otázkach, zabezpečenie dodržiavania zákonníka práce; asistenciu a pomoc pri riešení sporov; meranie a udržanie sociálnej atmosféry; sociálnu komunikáciu; vytvorenie plánu sociálnej komunikácie závodu; aplikovanie sociálnej komunikácie; analýzu očakávaní a spokojnosti zamestnancov; pripomienkovanie organizácie práce; prípravu, vypracovanie a riadenie plánu sociálnych aktivít spoločnosti; organizáciu dopravy, stravovania a ubytovania zamestnancov spoločnosti, rokovania o rozdelení SF, návrh na použitie SF a teda pracovná zmluva pomerne podrobne upravovala kompetencie a oblasti, za ktoré K. P. zodpovedá. Práve s poukazom na pomerne podrobnú špecifikáciou činností na ktoré bol K. P. v zmysle pracovnej zmluvy oprávnený neobstojí argumentácia žalobcu, že by bol K. P. v rámci svojho pracovného zaradenia kompetentný aj na riešenie právnych otázok a teda bol oprávnený zastupovať žalovaného pri všetkých úkonoch, ku ktorým v súvislosti s jeho pozíciou obvykle dochádza. Uvedeným listinným dôkazom nebolo preukázané, že by bol poverený takou činnosťou, pri ktorej bolo obvyklé uzatváranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb v mene žalovaného.
35. Žalobca ďalej argumentoval tým, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka, pretože K. P. bol oprávnený zastupovať žalovaného pri všetkých úkonoch, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza, pretože bol pri prevádzkovaní podniku žalovaného poverený činnosťami vyplývajúcimi mu z funkcie vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov. Zároveň má žalobca za to, že v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia jeho dobrú vieru treba chrániť.
36. Na rozdiel od zmluvného zastúpenia a plnomocenstva oprávnenie konať za podnikateľa podľa § 15 Obchodného zákonníka (podnikové zmocnenie) nie je viazané na výslovné udelenie oprávnenia zastupovať. Oprávnenie zastupovať vzniká faktickým poverením na výkon určitej činnosti. ten, kto sa dovoláva účinku § 15 ods. 1, teda toho, že určitý právny úkon zaväzuje podnikateľa, musí preukázať, že z jeho pohľadu vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vystupovala daná osoba ako poverený pracovník. Konanie osoby poverenej na výkon určitej činnosti zaväzuje podnikateľa len vtedy, ak ide o úkon, ktorý je obvyklý vzhľadom na jej zaradenie, resp. poverenie na výkon činnosti.
37. Z vyššie uvedeného nemožno vyvodiť záver, že by bolo obvyklé aby vedúci oddelenia sociálnych vzťahov s poverením na výkon činnosti, tak ako je uvedené v bode 34. odôvodnenia uzatváral rámcovú zmluvu o poskytovaní právnych služieb týkajúcu sa práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy. Obvyklosť treba posudzovať v poukazom na zaužívanú prax podnikateľského subjektu a zaužívané postupy, pričom ako je uvedené v bode 39. odôvodnenia rozsudku uzatváranie zmlúv v oblasti právnych služieb nepatrilo k obvyklým činnostiam zamestnancov sociálnych vzťahov.
38. K argumentácii žalobcu o jeho dobrej viere, ktorú treba v zmysle ustanovenia § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka chrániť súd uvádza, že ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1 (poverenie zamestnanca však preukázané nebolo), toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. V danom prípade však nemožno uzavrieť, že žalobca ako advokát a teda osoba odborne spôsobilá o prekročení oprávnenia nemohla vedieť a vystačil si s tým, že K. P. vzhľadom na svoje pracovné zaradenie vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov je osobou poverenou
na uzatváranie zmlúv. Práve od žalobcu ako advokáta sa očakáva, že pri významnejších úkonoch ako sú podpisy zmlúv so značnou hodnotou najmä pre vlastnú právnu istotu bude vyžadovať preukázanie poverenia zamestnanca, z ktorého mu bude vyplývať, že je poverený takouto činnosťou.
39. Skutočnosť, že zamestnanec žalovaného nebol oprávnený uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb musela byť po uzatvorení zmluvy o poskytovaní právnych služieb v roku 2009 žalobcovi zrejmá aj s prihliadnutím na postup žalovaného pri uzatvorení tejto zmluvy, kedy sa žalobca za účelom poskytovania právnych služieb spojených s vymáhaním pohľadávok žalovanému zúčastnil riadneho výberového konania a zmluva pred samotným podpisom konateľom žalovaného prešla pripomienkovaním interným právnikom žalovaného. Uvedené vyplýva zo svedeckej výpovede A. R., ktorá pracovala u žalovaného na pozícii interného právnika na oddelení sociálnych vzťahov. Súd si v tejto súvislosti dovoľuje uviesť, že považuje za neštandardné, že žalobca na uvedenom výberovom konaní neuviedol, že už dva roky poskytuje žalovanému právne služby, rovnako tak, že K. P., ktorý bol prítomný počas výberového konania neinformoval, že existovali skôr uzavreté zmluvy o poskytovaní právnych služieb.
40. Žalobca v konaní uviedol, že nevedel a ani nikdy nemal dôvod sa domnievať, že K. P. nezastupuje žalovaného alebo že koná nad rámec svojho poverenia, keďže so žalobcom komunikoval z e-mailovej adresy, ktorej doména patrí žalovanému, čo bolo preukázané predloženou e-mailovou komunikáciou a žalovaný aj keď s oneskorením mu uhrádzal faktúry za poskytnuté právne služby, čo žalobca preukázal výpismi z bankového účtu. Súd však mal preukázané, že táto komunikácia za celé obdobie prebiehala výlučne s K. P., pričom z výsluchu svedkyne A.. R. mal súd za preukázané, že pri poskytovaní právnych služieb na základe zmluvy uzatvorenej v roku 2009 komunikoval žalobca s právnym aj mzdovým oddelením. Rovnako oprávnenie zamestnanca žalovaného zastupovať žalovaného nemožno vyvodzovať ani z úhrad faktúr za právne služby, pričom medzi stranami nebolo sporné, že tieto úhrady realizoval opäť výlučne K. P., vkladmi na bankový účet žalobcu, s tým, že žalovaný preukázal, že žiadna úhrada nebola realizovaná z jeho účtu a svedkyňa v konaní zároveň uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by žalovaný hradil dodávateľom faktúry v hotovosti.
41. Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že dňa 11.10.2010 bolo K. P. udelené plnomocenstvo v rozsahu ako je uvedené v bode 17. odôvodnenia a tiež, že od 01.12.2010 do 30.11.2011 pracoval na pozícii vedúceho právneho oddelenia, čo však nemohlo predstavovať oprávnenie pre konanie K. P. v roku 2007. Uvedené plnomocenstvo ako aj pozícia zamestnanca žalovaného je relevantná vo vzťahu k právnym úkonom, ktoré uskutočnil v nasledujúcom období. V konaní tak nebola preukázaná existencia žiadneho oprávnenia menovaného zamestnanca žalovaného konať ohľadne zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 31.05.2007. Vzhľadom na doposiaľ uvedené súd dospel k záveru, že zamestnanec žalovaného nemal žiadne oprávnenie uzavrieť Zmluvu o poskytovaní právnych služieb vzhľadom na jeho pracovné zaradenie a pracovnú náplň a takýmto konaním prekročil svoje oprávnenie v dôsledku čoho práva a povinnosti vyplývajúce z takéhoto právneho úkonu nevznikajú žalovanému (ten nimi nie je viazaný), ale samotnému zamestnancovi žalovaného v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný tak vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku z predmetnej faktúry na základe Zmluvy o poskytnutí právnych služieb zo dňa 31.05.2007 nie je nositeľom povinnosti vyplývajúcej z faktúr vystavenej na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej zaplatenie je predmetom konania (pasívne vecne legitimovaným subjektom) a preto súd žalobu žalobcu zamietol.
42. Žalobca v konaní síce predložil dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť jeho skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie žalobcu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Žalobca počas niekoľkoročného konania nepovažoval za potrebné dostaviť sa na pojednávanie a vypovedať k okolnostiam uzavretia Zmluvy o poskytovaní právnych služieb z roku 2007, čo predchádzalo jej uzavretiu, kedy a ako sa skontaktoval s osobou K. P., z čoho v roku 2007 vyvodil, že práve K. P. bol oprávnený riešiť právne záležitosti za žalovaného, prečo nekomunikoval v rámci štruktúry žalovaného aj s inými zamestnancami žalovaného, najmä ak mal po podpise zmluvy v roku 2009 vedomosť o osobách oprávnených v oblasti právnych služieb, aby tak podporil, ozrejmil a doplnil svoje tvrdenia. Rovnako počas celého konania nenavrhol výsluch osoby, s
ktorou celé obdobie údajnej spolupráce so žalovaným výlučne komunikoval, ku skutočnostiam týkajúcich sa jeho oprávnenia konať za žalovaného a pôvodu peňažných prostriedkov vkladaných na bankový účet žalobcu iba hotovostne. 43. Žalobca svoju žalobu a nárok v ňom uplatnený založil aj na skutkových tvrdeniach, podľa ktorých žalovaný uznal svoj dlh v Dohode o uznání dluhu zo dňa 20.01.2014 uzavretej podľa § 2053 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občánsky zákoník, v ktorej bol dlh špecifikovaný súhrnnou čiastkou, ktorá predstavuje všetky peňažné pohľadávky dlžníka, ktoré vznikli žalobcovi od 31.05.2007 do 31.05.2013. K dohode bol priložený aj odovzávací protokol v ktorých žalovaný výslovne potvrdil, že dostal všetky dlžné faktúry na základe ktorých mu bol vyčíslený dlh, pričom súčasťou týchto faktúr je aj faktúra č. 04/2011, z ktorej plynie v tomto konaní uplatnený nárok. Uvedená dohoda vrátane odovzdávacieho protokolu bola podpísaná K. P.. Oprávnenie uzavrieť túto dohodu žalobca odvodzuje z plnej moci udelenej K. P. dňa 11.10.2010. Vzhľadom na závery uvedené v bode 41. odôvodnenia potrebné konštatovať, že konkrétny dlh môže uznať len konkrétny dlžník a toto právo nie je možno preniesť na inú osobu, v danom prípade teda žalovaný nemohol uznať dlh, keďže nie je subjektom povinným vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej v tomto konaní. Zároveň súd nepovažoval za potrebné osobitne sa vysporiadať s otázkou platnosti dohody o uznaní dlhu a so vznesenou námietkou premlčania pohľadávky žalobcu.
44. Rovnako tak čiastočná úhrada faktúry č. 4/2011 realizovaná K. P. hotovostným vkladom na účet žalobcu nebola spôsobilá založiť uznanie dlhu žalovaným. Uvedené zákonné ustanovenie spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania so splnením určitých podmienok, pričom musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku, čo v tomto prípade splnené nebolo.
45. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovanému ako procesne úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže miera úspechu žalovaného v konaní je v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Trnava. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.).