Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/47/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: A. B. C., Ph.D., advokát so sídlom Dlouhá 730/35, Praha, Česká republika, zastúpeného splnomocnencom: MATHISON legal s. r. o., so sídlom Galvániho 15/B, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 46 079 882, proti žalovanému: PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom Automobilová ulica 1, Trnava, IČO: 36 256 013, zastúpenému splnomocnencom: PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář s.r.o., so sídlom Karlovo náměstí 671/24, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 261 69 720, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom: PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. organizačná zložka, so sídlom Námestie Mateja Korvína 1, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 884 703, o zaplatenie 1.950 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. januára 2022 č. k. - 436, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% trov konania vrátane trov odvolacieho konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením , (ďalej len „“ alebo „ObZ“), , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „OZ“), čl. 5 ods. 1, čl. 19 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“).

Vecne dôvodil, že žalobca sa v spore domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.950 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom nezaplatenej odplaty za poskytnuté právne služby žalovanému. Vo svojom návrhu žalobca uviedol, že dňa 31.5.2007 uzatvoril so žalovaným Zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe ktorej poskytoval žalovanému právne služby, za ktoré vystavoval mesačné faktúry. Dňa 19.3.2013 uzavrel žalobca, žalovaný a spoločnosť PSA Services Centre Europe, s.r.o., IČO: 36 289 752, dodatok č. 1 k zmluve, kde podľa čl. 2 ods. 3 sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi všetky vyúčtované záväzky do 31.5.2013, avšak nestalo sa tak. Dňa 19.12.2013 žalobca postúpil pohľadávky vzniknuté na základe zmluvy v období od 31.5.2007 do 31.3.2013 vo výške 56.263,94 eura s príslušenstvom Zmluvou o postúpení pohľadávok na D. E. F. a dňa 17.1.2014 D. E. F. postúpil pohľadávky Smlouvou o postoupení pohladávek na žalobcu. Dňa 20.1.2014 žalovaný

písomne uznal dlh voči žalobcovi vo výške 56.263,94 eura s príslušenstvom. Dňa 31.7.2015 sa skončila účinnosť zmluvy. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlhu, ten ho však neuhradil. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť.

Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami v konaní nebolo sporné, že G. H. pracoval u žalovaného v čase podpisu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007 až do 30.11.2010 na pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov, v období od 1.12.2010 do 30.11.2011 v pozícii „juridique“ (zodpovedný za právne veci) a v období do 31.12.2012 ako regionálny manažér sociálnych vzťahov, tiež nebolo sporným, že podpísal predmetnú zmluvu, rovnako tak Dohodu o uznání dluhu z 20.1.2014 a že realizoval úhrady za právne služby poskytnuté na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb hotovostnými vkladmi na účet žalobcu. Sporným v konaní bolo, či bol G. H. splnomocnený, prípadne z titulu svojej funkcie oprávnený, na uzatvorenie uvedenej zmluvy. Žalobca si v konaní uplatnil žalovanú sumu na základe faktúry č. 04/2011 zo dňa 4.3.2011 znejúcej na sumu 2.782,32 eura, z ktorej podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, aké služby boli predmetom fakturácie najmä s poukazom na skutočnosť, že medzi stranami malo byť uzatvorených niekoľko zmlúv o poskytovaní právnych služieb vrátane dodatkov (a to v roku 2007, 2009 a 2011). Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach uvádzal, že požaduje žalovanú čiastku z titulu neuhradených právnych služieb na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2011 v znení dodatkov. Po vyslovení predbežného právneho posúdenia súdom na pojednávaní dňa 19.11.2021, žalobca uviedol, že uvedená faktúra bola vystavená na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007.

Z vykonaného dokazovania bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že zmluvu o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007 vrátane dodatkov z 12.10.2007, 16.5.2008, 26.5.2009 a 28.8.2009 podpísal za žalovaného zamestnanec žalovaného G. H.. Žalovaný v konaní namietal, že menovaný zamestnanec nedisponoval oprávnením, ktoré by ho oprávňovalo na uzatvorenie dokumentov, akými sú rámcová zmluva na poskytovanie právnych služieb a uznanie dlhu. Žalobca argumentoval tým, že G. H. pôsobil vo funkcii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov/regionálneho manažéra sociálnych vzťahov, pričom podľa definície francúzskych odborných serverov je v popise osoby zodpovednej za sociálne vzťahy výslovne aj riešenie právnych otázok.

Súd prvej inštancie uviedol, že za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj jej zamestnanci, ak to je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Jednou z podmienok zákonného splnomocnenia zamestnanca je poverenie určitou činnosťou. Zákon neupravuje formu poverenia a jeho náležitosti, v prípade zamestnanca poverenie vyplýva z druhu práce dojednanej v pracovnej zmluve. Ďalšou podmienkou zákonného splnomocnenia zamestnanca je, že poverenie sa vzťahuje len na tie úkony, ktoré zamestnanec vykonáva v súvislosti s prevádzkovaním podniku. Rozsah poverenia zamestnanca je limitovaný zákonom na úkony, ktoré sa bežne pri danej pozícii vykonávajú, tzn., ktoré bežne pri výkone konkrétnej pozície vykonáva daný zamestnanec u konkrétneho zamestnávateľa. Z pracovnej zmluvy predloženej žalovaným mal súd prvej inštancie preukázané, že G. H. v rámci svojho zaradenia zodpovedal za riadenie a spoluprácu s organizáciami zastupujúcimi zamestnancov; spoluprácu s odborovou organizáciou; udržiavanie kontaktov so sociálnymi partnermi a s externými sociálnymi partnermi; prípravu a tvorbu Kolektívnej zmluvy a dohôd so sociálnymi partnermi; prípravu kolektívnych rokovaní/vyjednávaní, školenia v sociálnych a odborových otázkach; podporu vedenia závodu v legislatívnych otázkach, zabezpečenie dodržiavania ; asistenciu a pomoc pri riešení sporov; meranie a udržanie sociálnej atmosféry; sociálnu komunikáciu; vytvorenie plánu sociálnej komunikácie závodu; aplikovanie sociálnej komunikácie; analýzu očakávaní a spokojnosti zamestnancov; pripomienkovanie organizácie práce; prípravu, vypracovanie a riadenie plánu sociálnych aktivít spoločnosti; organizáciu dopravy, stravovania a ubytovania zamestnancov spoločnosti, rokovania o rozdelení SF, návrh na použitie SF, a teda pracovná zmluva pomerne podrobne upravovala kompetencie a oblasti, za ktoré G. H. zodpovedal. Práve s poukazom na pomerne podrobnú špecifikáciu činností, na ktoré bol G. H. v zmysle pracovnej zmluvy oprávnený, neobstála podľa súdu prvej inštancie argumentácia žalobcu, že by bol G. H. v rámci svojho pracovného zaradenia kompetentný aj na riešenie právnych otázok, a teda bol oprávnený zastupovať žalovaného pri všetkých úkonoch, ku ktorým v súvislosti s jeho pozíciou obvykle dochádza. Uvedeným

listinným dôkazom nebolo preukázané, že by bol poverený takou činnosťou, pri ktorej bolo obvyklé uzatváranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb v mene žalovaného.

K argumentácii žalobcu, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenie , pretože G. H. bol oprávnený zastupovať žalovaného pri všetkých úkonoch, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza, pretože bol pri prevádzkovaní podniku žalovaného poverený činnosťami vyplývajúcimi mu z funkcie vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov, a teda žalobcovu dobrú vieru treba chrániť, súd prvej inštancie uviedol, že na rozdiel od zmluvného zastúpenia a plnomocenstva, oprávnenie konať za podnikateľa podľa (podnikové zmocnenie) nie je viazané na výslovné udelenie oprávnenia zastupovať. Oprávnenie zastupovať vzniká faktickým poverením na výkon určitej činnosti. Ten, kto sa dovoláva účinku , teda toho, že určitý právny úkon zaväzuje podnikateľa, musí preukázať, že z jeho pohľadu vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vystupovala daná osoba ako poverený pracovník. Konanie osoby poverenej na výkon určitej činnosti zaväzuje podnikateľa len vtedy, ak ide o úkon, ktorý je obvyklý vzhľadom na jej zaradenie, resp. poverenie na výkon činnosti.

Na základe uvedeného podľa súdu prvej inštancie nebolo možné vyvodiť záver, že by bolo obvyklé, aby vedúci oddelenia sociálnych vzťahov s poverením na výkon činnosti (v zmysle pracovnej zmluvy) uzatváral rámcovú zmluvu o poskytovaní právnych služieb týkajúcu sa práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy. Obvyklosť treba posudzovať s poukazom na zaužívanú prax podnikateľského subjektu a zaužívané postupy, pričom uzatváranie zmlúv v oblasti právnych služieb nepatrilo k obvyklým činnostiam zamestnancov sociálnych vzťahov.

K argumentácii žalobcu o jeho dobrej viere, ktorú treba v zmysle ustanovenia chrániť, súd prvej inštancie uviedol, že ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1 (poverenie zamestnanca však preukázané nebolo), toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. V danom prípade však podľa súdu prvej inštancie nebolo možné uzavrieť, že žalobca ako advokát, a teda osoba odborne spôsobilá, o prekročení oprávnenia nemohol vedieť a vystačil si s tým, že G. H. vzhľadom na svoje pracovné zaradenie vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov je osobou poverenou na uzatváranie zmlúv. Práve od žalobcu ako advokáta sa očakáva, že pri významnejších úkonoch ako sú podpisy zmlúv so značnou hodnotou najmä pre vlastnú právnu istotu bude vyžadovať preukázanie poverenia zamestnanca, z ktorého mu bude vyplývať, že je poverený takouto činnosťou.

Skutočnosť, že zamestnanec žalovaného nebol oprávnený uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb, musela byť po uzatvorení zmluvy o poskytovaní právnych služieb v roku 2009 žalobcovi zrejmá aj s prihliadnutím na postup žalovaného pri uzatvorení tejto zmluvy, kedy sa žalobca za účelom poskytovania právnych služieb spojených s vymáhaním pohľadávok žalovaného zúčastnil riadneho výberového konania a zmluva pred samotným podpisom konateľom žalovaného prešla pripomienkovaním interným právnikom žalovaného. Uvedené vyplýva zo svedeckej výpovede D. C., ktorá pracovala u žalovaného na pozícii interného právnika na oddelení sociálnych vzťahov. Súd v tejto súvislosti uviedol, že považuje za neštandardné, že žalobca na uvedenom výberovom konaní neuviedol, že už dva roky poskytuje žalovanému právne služby, rovnako tak, že G. H., ktorý bol prítomný počas výberového konania neinformoval, že existovali skôr uzavreté zmluvy o poskytovaní právnych služieb.

Žalobca v konaní uviedol, že nevedel a ani nikdy nemal dôvod sa domnievať, že G. H. nezastupuje žalovaného alebo že koná nad rámec svojho poverenia, keďže so žalobcom komunikoval z e-mailovej adresy, ktorej doména patrí žalovanému, čo bolo preukázané predloženou e-mailovou komunikáciou a žalovaný, aj keď s oneskorením, mu uhrádzal faktúry za poskytnuté právne služby, čo žalobca preukázal výpismi z bankového účtu. Súd však mal preukázané, že táto komunikácia za celé obdobie prebiehala výlučne s G. H., pričom z výsluchu svedkyne D. C. mal súd za preukázané, že pri poskytovaní právnych služieb na základe zmluvy uzatvorenej v roku 2009 komunikoval žalobca s právnym aj mzdovým oddelením. Rovnako oprávnenie zamestnanca žalovaného zastupovať žalovaného nemožno vyvodzovať ani z úhrad faktúr za právne služby, pričom medzi stranami nebolo sporné, že tieto úhrady

realizoval opäť výlučne G. H., vkladmi na bankový účet žalobcu s tým, že žalovaný preukázal, že žiadna úhrada nebola realizovaná z jeho účtu a svedkyňa v konaní zároveň uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by žalovaný hradil dodávateľom faktúry v hotovosti.

Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že dňa 11.10.2010 bolo G. H. udelené plnomocenstvo (ktorým bol splnomocnený na všetky právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch, vrátane zakladania pracovných pomerov a iných pracovnoprávnych vzťahov a ich zmien a ich skončení a podpisovanie všetkých dokumentov súvisiacich s riešením personálnych záležitostí; na rokovanie vo veciach uzatvárania obchodných a iných zmlúv na zabezpečenie personálnych a právnych služieb a výkonov súvisiacich so zabezpečovaním personálnych a právnych záležitostí za splnomocniteľa a záležitostí s tým súvisiacich, vrátane zmien a skončení týchto zmlúv a to v súlade so schváleným rozpočtom splnomocniteľa; na zastupovanie splnomocniteľa navonok vo vzťahu k štátnym a iným orgánom a v súdnych konaniach) a tiež, že od 1.12.2010 do 30.11.2011 pracoval na pozícii vedúceho právneho oddelenia, čo však nemohlo predstavovať oprávnenie pre konanie G. H. v roku 2007. Uvedené plnomocenstvo, ako aj pozícia zamestnanca žalovaného, je relevantná vo vzťahu k právnym úkonom, ktoré uskutočnil v nasledujúcom období. V konaní tak nebola preukázaná existencia žiadneho oprávnenia menovaného zamestnanca žalovaného konať ohľadne zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že zamestnanec žalovaného nemal žiadne oprávnenie uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb vzhľadom na jeho pracovné zaradenie a pracovnú náplň, a takýmto konaním prekročil svoje oprávnenie, v dôsledku čoho práva a povinnosti vyplývajúce z takéhoto právneho úkonu nevznikajú žalovanému (ten nimi nie je viazaný), ale samotnému zamestnancovi žalovaného v zmysle ustanovenia . Žalovaný tak vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku z predmetnej faktúry na základe zmluvy o poskytnutí právnych služieb z 31.5.2007 nie je nositeľom povinnosti vyplývajúcej z faktúry vystavenej na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej zaplatenie je predmetom konania (pasívne vecne legitimovaným subjektom), a preto súd žalobu žalobcu zamietol.

Súd prvej inštancie tiež uviedol, že žalobca v konaní síce predložil dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť jeho skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie žalobcu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Žalobca počas niekoľkoročného konania nepovažoval za potrebné dostaviť sa na pojednávanie a vypovedať k okolnostiam uzavretia zmluvy o poskytovaní právnych služieb z roku 2007, čo predchádzalo jej uzavretiu, kedy a ako sa skontaktoval s osobou G. H., z čoho v roku 2007 vyvodil, že práve G. H. bol oprávnený riešiť právne záležitosti za žalovaného, prečo nekomunikoval v rámci štruktúry žalovaného aj s inými zamestnancami žalovaného, najmä ak mal po podpise zmluvy v roku 2009 vedomosť o osobách oprávnených v oblasti právnych služieb, aby tak podporil, ozrejmil a doplnil svoje tvrdenia. Rovnako počas celého konania nenavrhol výsluch osoby, s ktorou celé obdobie údajnej spolupráce so žalovaným výlučne komunikoval, ku skutočnostiam týkajúcich sa jeho oprávnenia konať za žalovaného a pôvodu peňažných prostriedkov vkladaných na bankový účet žalobcu iba hotovostne.

Žalobca svoju žalobu a nárok v ňom uplatnený založil aj na skutkových tvrdeniach, podľa ktorých žalovaný uznal svoj dlh v Dohode o uznání dluhu z 20.1.2014 uzavretej podľa § 2053 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občánsky zákoník, v ktorej bol dlh špecifikovaný súhrnnou čiastkou, ktorá predstavuje všetky peňažné pohľadávky dlžníka, ktoré vznikli žalobcovi od 31.5.2007 do 31.5.2013. K dohode bol priložený aj odovzdávací protokol, v ktorých žalovaný výslovne potvrdil, že dostal všetky dlžné faktúry, na základe ktorých mu bol vyčíslený dlh, pričom súčasťou týchto faktúr je aj faktúra č. 04/2011, z ktorej plynie v tomto konaní uplatnený nárok. Uvedená dohoda vrátane odovzdávacieho protokolu bola podpísaná G. H.. Oprávnenie uzavrieť túto dohodu žalobca odvodzuje z plnej moci udelenej G. H. dňa 11.10.2010. Súd prvej inštancie konštatoval, že konkrétny dlh môže uznať len konkrétny dlžník a toto právo nie je možno preniesť na inú osobu, v danom prípade teda žalovaný nemohol uznať dlh, keďže nie je subjektom povinným vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej v tomto konaní. Zároveň súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné osobitne sa vysporiadať s otázkou platnosti dohody o uznaní

dlhu a so vznesenou námietkou premlčania pohľadávky žalobcu. Rovnako tak čiastočná úhrada faktúry č. 4/2011 realizovaná G. H. hotovostným vkladom na účet žalobcu podľa súdu prvej inštancie nebola spôsobilá založiť uznanie dlhu žalovaným. Uvedené zákonné ustanovenie spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania so splnením určitých podmienok, pričom musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku, čo v tomto prípade splnené nebolo.

V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. , , (ďalej len „“), vecne plným procesným úspechom žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd vyhovie žalobe v celom rozsahu a prizná žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému, alternatívne navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle (zrejme ust. – pozn. odvolacieho súdu). Nesúhlasil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že G. H. nebol oprávnený uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007. Mal za to, že G. H. bol oprávnený uzavrieť túto zmluvu, pretože bol v čase uzavretia zmluvy z roku 2007 vedúcim zamestnancom žalovaného a uzavretie zmluvy je obvyklým úkonom, ktorý mohol vykonávať v súvislosti s prevádzkovaním podniku žalovaného a zároveň riešenie právnych otázok je súčasťou všeobecného popisu práce vedúceho zamestnanca zodpovedného za sociálne vzťahy. Sám žalovaný potvrdil, že v čase uzavretia zmluvy pôsobil G. H. u žalovaného ako vedúci oddelenia sociálnych vzťahov, a to až do 30.11.2010. Označenie tejto pracovnej pozície vo francúzskom jazyku (responsable relations sociales) používal G. H. v uvedenom čase aj vo svojom podpise v e-mailovej korešpondencii so žalobcom. To, že išlo o manažérsku pozíciu vedúceho zamestnanca, vyplýva aj z pracovného zaradenia G. H., ktorý zodpovedal za oddelenie „sociálne vzťahy“, a zo špecifikácie náplne práce G. H. podľa jeho pracovnej zmluvy z 23.6.2006, v zmysle ktorej bol o.i. zodpovedný za riadenie plánu sociálnych aktivít spoločnosti, podporu vedenia podniku v legislatívnych otázkach a riadenie a spoluprácu s organizáciami zastupujúcimi zamestnancov. Všetka právna pomoc, ktorú žalobca pre žalovaného realizoval na základe zmluvy z roku 2007, sa pritom týkala práve oblasti HR, podpory zamestnancov, pracovného práva a pod.

Podľa žalobcu je zmluva z roku 2007 platná, pretože ju G. H. podpisoval v mene žalovaného v zmysle a bol oprávnený zastupovať žalovaného pri všetkých úkonoch, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza, keďže bol pri prevádzkovaní podniku žalovaného poverený určitou činnosťou vyplývajúcou konkrétne z funkcie „vedúci sociálnych vzťahov“. Riešenie pracovnoprávnej problematiky je špecifickou oblasťou, ktorá vyžaduje odbornú právnu pomoc. Podľa pracovnej zmluvy bol G. H. o.i. zodpovedný za prípravu a tvorbu kolektívnej zmluvy, podporu vedenia podniku v legislatívnych otázkach, zabezpečenie dodržiavania , asistenciu pri riešení sporov, atď. Vo všetkých týchto prípadoch ide o výlučne právne záležitosti, ktoré vyžadujú pomoc zo strany právnych expertov. Je bežné, že si manažér necháva príslušnými odborníkmi spracovávať analýzy a posudky, ktoré mu následne pomáhajú pri obhajobe svojho rozhodnutia. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcu boli poskytované právne služby takmer výhradne v oblasti pracovného práva, je potom logickým výsledkom praxe, ktorá bola medzi účastníkmi zavedená, že v podstate jedinou kontaktnou osobou bol pre žalobcu práve G. H. ako vedúci oddelenia pracovnoprávnych vzťahov žalovaného. Navyše zmluvu z roku 2007 podpísal v mene žalovaného G. H., konajúci v zastúpení konateľa p. Alaina J.J. Baldeyroua tak, že k svojmu vlastnoručnému podpisu pripojil označenie „v z.“, v obchodnom styku bežne uznávanú skratku pre slovné spojenie „v zastúpení“.

Žalobca ďalej argumentoval tým, že riešenie právnych otázok je súčasťou všeobecného popisu práce vedúceho zamestnanca zodpovedného za sociálne vzťahy. Ako vyplýva z konštantnej rozhodovacej praxe súdov (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. ), konateľské oprávnenie vyplývajúce z nie je založené na určení príslušných úkonov vo vnútorných organizačných predpisoch, ale na poverení určitou činnosťou pri prevádzke podniku a

na obvyklosti právnych úkonov, ku ktorým pri tejto činnosti dochádza. Obvyklosť právnych úkonov treba posudzovať objektívne, teda nezávisle na vymedzení vo vnútropodnikových normách. Táto rozhodovacia prax súdov je tak v príkrom rozpore s odôvodnením rozsudku. Súd tu uviedol, že rozsah poverenia zamestnanca je limitovaný zákonom na úkony, ktoré sa bežne pri danej pozícii vykonávajú tzn., ktoré bežne pri výkone konkrétnej pozície vykonáva daný zamestnanec u konkrétneho zamestnávateľa. Žalobca nevedel a pri uzavieraní zmluvy z roku 2007 ani vedieť nemohol, aká je prax žalovaného týkajúca sa úkonov, ktoré môže vykonávať osoba v pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov. Uvedené platí o to viac, že táto prax je úplne zjavne v rozpore s obvykle uvádzaným popisom práce osoby na pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov (responsable relations sociales). Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. a sp. zn. . Žalobca tiež poukázal i na ochranu dobrej viery tretej osoby v zmysle právnej teórie.

Žalobca ďalej uviedol, že poskytol rôzne dôkazy (napr. odkaz na definíciu Apec.fr, serveru zameraného na zamestnávanie vo Francúzsku, a aj na ďalšie francúzske odborné servery) na preukázanie toho, že v popise funkcie osoby zodpovednej za sociálne vzťahy (responsable relations sociales) je výslovne aj riešenie právnych otázok. G. H. tak bol z tejto pozície oprávnený uzavierať zmluvy o poskytovaní právnych služieb v mene žalovaného o to viac, že sa poskytovanie týchto právnych služieb týkalo zamestnaneckých otázok a problematiky pracovného práva. Žalobca nemal žiadny dôvod domnievať sa, že spôsob uzavierania zmluvy z roku 2007 je akokoľvek neobvyklý. Nemohol očakávať, že by u žalovaného neboli zavedené dostatočné procesy eliminujúce, aby mohla na tak dôležitej pozícii tak dlho pôsobiť osoba, ktorá nie je morálne a odborne preverená žalovaným. Nebolo možné si vyžiadať od G. H. informácie osobnej povahy, ktoré by dokazovali jeho oprávnenie konať za zamestnávateľa, pretože by to vnieslo do novovznikajúcej spolupráce nedôveru, pričom spolupráca s advokátom je založená práve na dôvere. Zmluva z roku 2007 je dokumentom odlišného charakteru než zmluva z roku 2009, keďže táto sa týkala vymáhania pohľadávok žalovaného voči jeho dlžníkom, v nadväznosti na ňu teda mali byť vykonané úkony voči súdom a tretím osobám. Dôvodom na to, aby zmluva z roku 2009 bola na strane žalovaného uzavretá priamo konateľom žalovaného (a nie opäť G. H.), bola snaha zabrániť zbytočnému spochybňovaniu oprávnenia vykonávať úkony v mene žalovaného, a tým aj zdržiavaniu vymáhania dlhovaného plnenia zo strany dlžníkov – bývalých zamestnancov žalovaného. Žalobcovi navyše nebolo zrejmé, prečo by musela zmluva z roku 2007 prechádzať rovnakým pripomienkovým konaním ako úplne nová zmluva, navyše veľmi špecifického a citlivého charakteru, akou je zmluva o poskytovaní právnych služieb pri vymáhaní pohľadávok z roku 2009. Upozornil, že uzavretie zmluvy z roku 2007 časovo predchádzalo konaniu o uzavretí zmluvy z roku 2009. Považoval za absurdné poukazovať na to, že žalobca údajne musel vedieť o absencii oprávnenia na strane G. H. uzavierať tento druh zmlúv s ohľadom na postup, ktorý žalovaný pri uzavieraní zmluvy uplatnil až o dva roky neskôr. G. H. žalobca nikdy nepredvolával, pretože jeho seriózny obchodný vzťah s ním je minulosťou, žalobca s ním nie je v žiadnom kontakte, nemá o ňom informácie (s výnimkou nepodloženej informácie, že trvalý pobyt G. H. je nahlásený na mestskom úrade, kde mávajú trvalý pobyt nahlásené osoby bez bydliska) a kontaktovať ho po tom, čo žalobcovi spôsobil, žalobca nemal v úmysle.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že G. H. bol oprávnený v mene a na účet žalovaného uzatvoriť zmluvu z roku 2007. Poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné, že G. H. bol v čase podpisu zmluvy z roku 2007 zamestnancom žalovaného, pričom pracoval na pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov. Oddelenia sociálnych vzťahov sú vytvárané najmä vo veľkých korporáciách, kedy ich úlohou je primárne dbať na prehlbovanie spolupráce so sociálnymi partnermi, zastrešovať vyjednávanie so zástupcami zamestnancov, dbať na sociálnu klímu v podniku, sledovať spokojnosť zamestnancov, atď. Tomuto zodpovedala aj pracovná náplň p. G. H.. Oddelenie sociálnych vzťahov spadá u žalovaného pod útvar ľudských zdrojov, ktorý vedie riaditeľ ľudských zdrojov. Vedúci oddelenia sociálnych vzťahov teda hierarchicky nie je ani len priamo zaradený pod konateľom spoločnosti. V hierarchickej stupnici je medzi ním a konateľom ešte pozícia riaditeľa ľudských zdrojov, ktorý je nadriadený vedúcemu oddelenia sociálnych vzťahov. Zmluva z roku 2007 má charakter rámcovej zmluvy na poskytovanie právnych služieb s dobou trvania niekoľko rokov, ktorej predmetom je právna pomoc „najmä v oblasti práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy“. Vzhľadom na rozsah poverenia pána G. H. ako vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov a vzhľadom na charakter zmluvy z roku 2007 je zrejmé, že nie je obvyklým úkonom vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov, ktorý má primárne na starosti vzťahy so zástupcami

zamestnancov, uzatvárať zmluvy o poskytovaní právnych služieb. A už vôbec nie je obvyklé, aby vedúci oddelenia sociálnych vzťahov uzatvoril za podnikateľa rámcovú zmluvu na poskytovanie právnych služieb „najmä v oblasti práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy“. Pre úplnosť žalovaný dodal, že nákup právnych služieb v korporáciách obvykle spadá do kompetencie právnych oddelení, prípadne oddelení obstarávania a nákupu, a v korporátnej praxi je krajne neobvyklé, aby si právne služby decentralizovane nakupovali jednotlivé oddelenia v rámci určitej korporátnej štruktúry.

K argumentácii žalobcu, že G. H. podpísal zmluvu z roku 2007 ako „konajúci v zastúpení konateľa p. Alaina J.J. Baldeyroua tak, že k svojmu vlastnoručnému podpisu pripojil označenie „v.z.“, čo je podľa žalobcu bežne uznávaná skratka pre slovné spojenie „v zastúpení“, žalovaný uviedol, že už táto samotná skutočnosť musela vyvolať u žalobcu pochybnosti, z akého titulu vlastne G. H. konal, pretože za spoločnosť nie je možné s relevantnými právanými účinkami konať v „zastúpení konateľa“. Ak G. H. tvrdil, že konal za žalovaného, mal žalobca, ktorý je advokátom, teda profesionálom v odbore práva, požadovať, aby sa preukázal planým splnomocnením, ktoré ho na takéto konanie oprávňuje a zmluva mala na takéto splnomocnenie odkazovať.

K judikatúre citovanej žalobcom v odvolaní, žalovaný uviedol, že táto akcentuje kritérium obvyklosti a je plne v súlade s rozsudkom súdu prvej inštancie. Žalovanému nebolo zrejmé, v čom by mala citovaná judikatúra podporovať odlišný právny záver ako je záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní.

Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosti, ktoré preukazujú, že žalobca nemohol byť v dobrej viere a domnievať sa, že p. H. je za žalovaného oprávnený konať, a teda, ak by sa aj pripustila aplikácia , žalobca s prihliadnutím na okolnosti mal a musel vedieť, že p. H. poverenie prekračuje. Za celú dobu existencie zmluvy z roku 2007 a ďalších úkonov vykonaných p. H. v tejto súvislosti, žalobca komunikoval výlučne s p. H., na stretnutiach nebol p. H. nikdy doprevádzaný žiadnou inou osobou zo spoločnosti žalovaného. Pán H. uhrádzal faktúry žalobcu sám, čo bolo preukázané hotovostnými vkladmi na účet žalobcu vykonanými osobne na pobočke banky a tiež v hotovosti priamo v advokátskej kancelárii žalobcu. Takýmto spôsobom p. H. sám uhradil faktúry vo výške cca 133.945,28 eura, pričom žalovaný nemá informáciu, z akého zdroja p. H. hotovosť mal. Hotovostný spôsob platby v rámci spoločnosti žalovaného nebol nikdy možný. Z emailovej korešpondencie poskytnutej žalobcom dokonca vyplýva, že p. H. plánoval žalobcovi „zaplatiť výmenou“ za motorové vozidlá značky Citroen Berlingo, čo je vysoko neštandardný spôsob úhrady pohľadávok a pre korporácie typu žalovaného s implementovanými kontrolnými mechanizmami zaisťujúcimi nielen dodržanie právnych predpisov, ale rovnako aj vysokých etických štandardov, neprípustný. Popri existencii pochybnej zmluvy z roku 2007, žalobca v roku 2009 uzatvoril so žalovaným zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorej predmetom bolo vymáhanie pohľadávok voči bývalým zamestnancom žalovaného. Zmluva z roku 2009 bola uzatvorená štandardným postupom, podpísaná konateľom žalovaného, žalobca sa podrobil štandardnému výberovému konaniu u žalovaného, zmluva bola pripomienkovaná právnym oddelením žalovaného. Nepochopiteľné je konanie žalobcu, ktorý v rámci výberového konania vyhláseného žalovaným budil dojem, že je u žalovaného prvýkrát, ako keby so žalovaným vôbec nespolupracoval, hoci už dva roky mu údajne poskytoval právne služby, o zmluve z roku 2007 a jej dodatkoch žalovaného vôbec neinformoval, a teda žalovanému nebolo známe, že popri zmluve z roku 2009 existuje ešte aj zmluva z roku 2007, na základe ktorej žalobca údajne poskytuje žalovanému právne služby. Existenciu údajnej svojej pohľadávky voči žalovanému zo zmluvy z roku 2007 žalobca neuviedol ani v liste pre audítorov žalovaného, ktorý vyhotovil na výslovnú žiadosť žalovaného v súvislosti s auditom účtovnej závierky žalovaného k 31.12.2013. Žalobca tento počin odôvodnil údajnou snahou o ochranu klienta, čo žalovaný považuje za nepochopiteľné odôvodnenie tým skôr, keď je podané advokátom, ktorý si musí byť vedomý dôležitosti auditu v kontexte právneho poriadku. Konateľ žalovaného bol žalobcom prvýkrát kontaktovaný a vyzvaný na úhradu údajných pohľadávok žalobcu (vrátane pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania) až listami z 22.9.2015, 23.10.2015 a 5.10.2015, t.j. po viac ako 8 rokoch od podpísania zmluvy z roku 2007 p. H., a to aj napriek tomu, že zjavne neštandardné správanie p. H., ktoré trvalo od počiatku spolupráce na základe zmluvy z roku 2007, bolo jednoznačne spôsobilé vyvolať pochybnosti o jeho konaní. O to viac, ak veriteľom je advokát, ktorý má dostatočné odborné vedomosti na to, aby neštandardné postupy p. H. identifikoval a vo veci nadviazal komunikáciu s osobami skutočne oprávnenými konať za žalovaného.

Podľa žalovaného vyššie uvedené skutočnosti a kontext prejednávanej veci poukazujú tiež na neštandardné konanie žalobcu a p. H., ktoré nemá logické vysvetlenie, a preto jediné vysvetlenie, ktoré sa ponúka je, že právna situácia, z ktorej žalobca odvodzuje svoju údajnú pohľadávku, bola účelovo zinscenovaná s cieľom získať prospech z majetku žalovaného. Z tohto hľadiska sa javí ako pochopiteľné, prečo žalobca prakticky za celú dobu konania nenavrhol výsluch p. G. H., ktorý prichádzal do úvahy ako najlogickejší dôkazný prostriedok, a prečo žalobca v odvolaní uvádza, že „seriózny obchodný vzťah“ s p. H. je už minulosťou.

Pre úplnosť žalovaný uviedol, že ak by sa aj v tomto konaní dospelo k záveru, že zmluva z roku 2007 podpísaná p. H. žalovaného zaväzuje, žalovaný namieta dohodu o uznaní dlhu žalovaného podpísanú G. H., z ktorej žalobca odvodzuje, že žalovaná pohľadávka nie je premlčaná. Žalovaný primárne tvrdí, že táto dohoda o uznaní dlhu žalovaného nezaväzuje, pretože p. H. nemal na jej uzatvorenie žiadne oprávnenie, subsidiárne je podľa žalobcu táto dohoda neplatná pre jej neurčitosť, a teda žalovaný trvá na námietke premlčania uplatnenej pohľadávky.

Žalobca v replike zopakoval svoju argumentáciu z odvolania a doplnil, že skutočnosť, že v čl. I.2 zmluvy z roku 2007 sa uvádza, že advokát sa zaväzuje poskytovať služby najmä v oblasti práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy, súvisí aj s vymedzením pracovnej agendy G. H.. Ten bol zodpovedný aj za organizáciu ubytovania zamestnancov žalovaného alebo podporu vedenia závodu v legislatívnych otázkach. Predmet právnych služieb poskytovaných na základe zmluvy z roku 2007 teda priamo súvisel s náplňou práce G. H., ktorý v týchto veciach tiež žalovaného zastupoval. Žalovaný sa snaží túto skutočnosť účelovo relativizovať poukazom na rýdzo interné súvislosti žalovaného, ako napr. tým, že oddelenie sociálnych vzťahov, ktoré G. H. viedol, spadalo pod ďalšie oddelenie, a teda G. H. nebol priamo podriadený konateľovi spoločnosti. Ako ale vyplýva z konštantnej rozhodovacej praxe súdov (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ), konateľské oprávnenie vyplývajúce z nie je založené na určení príslušných úkonov vo vnútorných organizačných predpisoch, ale na poverení určitou činnosťou pri prevádzke podniku a na obvyklosti právnych úkonov, ku ktorým pri tejto činnosti dochádza. Obvyklosť právnych úkonov treba posudzovať objektívne, teda nezávisle od vymedzenia vo vnútropodnikových normách. Je úplne bežnou praxou v podnikoch veľkosti žalovaného, že vedúci zamestnanec poverený činnosťou v oblasti vyžadujúcej právne vzdelanie dojedná v zastúpení svojho zamestnávateľa zmluvu o poskytovaní právnej pomoci. V týchto zmluvách je úplne obvyklé, že je určený jeden konkrétny zamestnanec (spravidla riaditeľ alebo vedúci oddelenia), s ktorým advokát komunikuje vo všetkých veciach. Za úplne neobvyklé by naopak žalobca považoval, ak by okruh týchto osôb určených na vzájomnú komunikáciu zahŕňal viac ako 1-2 osoby.

Nad rámec obvyklej opatrnosti zmluvnej strany žalobca pochybnosti o možných prekážkach vzájomnej spolupráce voči žalovanému vzniesol po tom, čo v niekoľkých prípadoch došlo k omeškaniu žalovaného s úhradou vystavených faktúr. Tieto pochybnosti však boli prekonané tým, že G. H. predložil žalobcovi plnú moc z 11.10.2010, kde je G. H. výslovne splnomocnený konateľom žalovaného na uzatváranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb. Žalobca teda nemal ani naďalej dôvod sa domnievať, že by G. H. nebol oprávnený za žalovaného konať.

Žalobca a žalovaný zastúpený G. H. konajúcim na základe uvedeného plnomocenstva pritom dňa 21.4.2011 uzavreli zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorá zmluvu z roku 2007 v plnom rozsahu nahradila. Pohľadávky zo zmluvy z roku 2007 sú tiež predmetom dohody o uznaní dlhu, ktorú žalobca a žalovaný uzavreli dňa 20.1.2014. V tejto súvislosti platí, že ak bol zamestnanec splnomocnený na určité právne rokovanie, potom možno odvodiť aplikáciu aj v rozsahu splnomocnenia na uznávanie záväzkov z týchto právnych rokovaní vyplývajúcich (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , rozhodnutie NS SR, sp. zn. -196). Pokiaľ ide o spôsob úhrady záväzkov žalovaného zo zmluvy z roku 2007, žalobca zdôraznil, že zmluva nešpecifikovala spôsob úhrady odmeny a nezakazovala úhrady vkladom na bankový účet. S internými rozhodovacími procesmi žalovaného v rokoch 2007 až 2015 ohľadom úhrady faktúr nebol žalobca oboznámený. V tej dobe neexistovala legislatíva , nebolo teda nutné považovať tieto formy úhrady za akokoľvek podozrivé. Tento spôsob

úhrad nebol ani v prípade výkonu advokácie neobvyklý. Faktúry boli týmto spôsobom hradené po splatnosti a v urgentnom stave, kedy platilo, že osobný vklad na účet je najrýchlejším spôsobom úhrady. Niektoré z faktúr boli ďalej hradené zápočtom voči pohľadávkam žalovaného na vyplatenie odmeny za vymáhanie pohľadávok podľa zmluvy o poskytovaní právnych služieb pri vymáhaní pohľadávok zo dňa 27.8.2009. V tomto prípade išlo o zjednodušenie procesu úhrady faktúr, často po splatnosti.

Žalobca sa taktiež ohradil proti tvrdeniu žalovaného, že jediným logickým vysvetlením právnej situácie, z ktorej žalobca odvodzuje svoju pohľadávku, je, že táto bola účelovo zinscenovaná s cieľom získať prospech z majetku žalovaného. Je to práve žalovaný, kto na vysokých manažérskych pozíciách 7 rokov zamestnával osobu, ktorá (ako dnes žalovaný tvrdí) konala bez splnomocnenia žalovaného v jeho mene s obchodnými partnermi vo veciach v hodnote niekoľkých stoviek tisíc eur, kto ju výslovne splnomocňoval na úkony pri dojednávaní obchodných zmlúv, aby sa následne proti pohľadávkam z týchto zmlúv účelovo bránil. Také konanie žalovaného považuje žalobca za neetické a protiprávne. Bol to sám žalobca, ktorý ihneď po tom, čo sa od žalovaného dozvedel bližšie súvislosti jeho spolupráce s G. H., podal proti G. H. trestné oznámenie.

Vo vzťahu k výčitke žalovaného, že žalobca počas celého konania nenavrhol výsluch G. H., ani nepovažoval za nutné sám vypovedať o okolnostiach uzavretia zmluvy z roku 2007, žalobca vychádzajúc z informácií žalovaného mal za to, že G. H. po celú dobu svojej spolupráce so žalobcom i žalovaným obom klamal, zamlčoval podstatné skutočnosti, uvádzal ich do omylu, vykonával rôzne machinácie a ďalšie neetické až podvodné konania. Je viac než pravdepodobné, že rovnakým spôsobom by G. H. konal aj voči súdu pri prípadnom jeho výsluchu a jeho výpoveď by nebola v danej veci prínosná. Okrem toho by výpoveď G. H. mohla byť odopretá. Nemožno totiž vylúčiť, že by sa odvolal na dôvod odmietnutia výpovede pre spôsobenie trestného stíhania vlastnej osoby. Ďalej uplynula už dlhá doba, aby bolo možné spoľahlivo rekonštruovať spomienky, ktoré nie sú podložené dokumentáciou. Žalobca nemá ani žiadnu informáciu o súčasnom pobyte pána G. H. a ohľadom jeho predvolania na výsluch by teda nemohol poskytnúť žiadnu bližšiu súčinnosť. Žalobca bol presvedčený, že jeho argumentácia a ním navrhnuté dôkazy sú postačujúce na preukázanie tvrdeného nároku. Pre tieto dôvody nepovažoval žalobca výsluch pána G. H. za nutný.

Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu v replike doplnil, že žalobca mylne uvádza, že z popisu práce G. H. vyplýva, že poskytoval vedeniu závodu právnu pomoc. B. G. H. neposkytoval vedeniu závodu právnu pomoc. Žalovaný mal na poskytovanie právnej pomoci interné právne oddelenie a za určitých situácií uzatváral zmluvy o poskytovaní právnych služieb s externými advokátskymi kanceláriami na účely riešenia špecifickej agendy, ktorú z kapacitných dôvodov alebo z dôvodu komplexnosti nebolo možné zabezpečiť interne (napríklad zmluvu z roku 2009 na účely vymáhania pohľadávok, ktorú žalovaný uzatvoril na základe výberového konania práve so žalobcom).

Za zavádzajúce považoval žalovaný tvrdenie žalobcu, že je úplne bežnou praxou v podnikoch veľkosti žalovaného, že vedúci zamestnanec poverený činnosťou v oblasti vyžadujúcej právne vzdelanie dojedná v zastúpení svojho zamestnávateľa zmluvu o poskytovaní právnej pomoci. Od zamestnanca na pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov sa očakáva, že bude mať odborné vedomosti v oblasti, za ktorú je zodpovedný. Každá oblasť pôsobenia je regulovaná právom a vyžaduje určité právne povedomie (nie však nevyhnutne právne vzdelanie). Uvedená skutočnosť však neznamená, že je obvyklé, aby zamestnanec pri výkone svojej pôsobnosti v danej oblasti uzatváral zmluvy o poskytovaní právnych služieb s externými právnymi poradcami súvisiacimi s jeho náplňou práce. Takéto konanie je naopak neobvyklé a nežiaduce.

K argumentácii žalobcu v súvislosti so zmluvou v roku 2009 žalovaný uviedol, že uvedené naznačuje pochybnosti žalobcu o oprávnení G. H. konať za žalovaného vo veci uzatvárania zmlúv o poskytovaní právnych služieb. Navyše, ako vyplýva z dodatku č. 2 zmluvy z roku 2007 zo dňa 16.5.2008, agenda vymáhania pohľadávok bola predmetom aj zmluvy z roku 2007, takže súbežne bola táto agenda upravená dvoma zmluvami o poskytovaní právnych služieb, pričom zmluva z roku 2009 zmluvu z roku

2007 nereflektuje. Napriek tomu sa žalobca uchádzal vo výberovom konaní u žalovaného na uzatvorenie zmluvy z roku 2009. Uvedené skutočnosti nemajú z pohľadu žalovaného logické vysvetlenie a vyvolávajú otázky ohľadom kontextu vzťahu medzi žalobcom a p. H.. Aj z trestného oznámenia žalobu je zrejmá neštandardná povaha vzťahu medzi žalobcom a p. H., ktorá vyplýva z reakcií p. H. na výzvy žalobcu na úhrady faktúr, čo nie je komunikácia obvyklá pre korporácie typu žalovaného so svojim dodávateľmi. Pokiaľ sa žalobca v súvislosti s platbami p. H. bránil tým, že v danej dobe neexistovala legislatíva , žalovaný uviedol, že legislatíva upravujúca problematiku legalizácie príjmov z trestnej činnosti je v slovenskom právnom prostredí dlhodobo zakotvená, a to o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, zrušeným o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Žalovaný sa tiež ohradil voči argumentácii žalobcu, podľa ktorej žalovaný na vysokých manažérskych pozíciách po 7 rokov zamestnával osobu, ktorá (ako dnes žalovaný tvrdí) konala bez splnomocnenia žalovaného v jeho mene s obchodnými partnermi vo veciach v hodnote niekoľkých stoviek tisícov eur, kto ju výslovne splnomocňoval na úkony pri dojednávaní obchodných zmlúv, aby sa následne proti pohľadávkam z týchto zmlúv účelovo bránil. Pán H. nezastával u žalovaného vysokú manažérsku pozíciu, nebol splnomocnený na uzatvorenie zmluvy z roku 2007 a uzatvorenie rámcovej zmluvy na poskytovanie právnych služieb najmä v oblasti práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy nie je obvyklým úkonom v zmysle . Žalovaný tiež uviedol, že nemá vedomosť o tom, že p. H. konal v mene žalovaného so (žalobcom bližšie nešpecifikovanými) obchodnými partnermi vo veciach v hodnote niekoľkých stoviek tisícov eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle a .

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 1.950 eur s príslušenstvom (titulom odplaty za poskytnuté právne služby žalovanému) zamietol, keď dospel k záveru, že žalovaný vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku nie je nositeľom povinnosti vyplývajúcej z faktúry vystavenej na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007, teda pasívne vecne legitimovaným subjektom, pretože zamestnanec žalovaného nemal žiadne oprávnenie uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb vzhľadom na jeho pracovné zaradenie a pracovnú náplň, a takýmto konaním prekročil svoje oprávnenie, v dôsledku čoho práva a povinnosti vyplývajúce z takéhoto právneho úkonu nevznikajú žalovanému (ten nimi nie je viazaný), ale samotnému zamestnancovi žalovaného v zmysle ustanovenia .

Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom rozsahu vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, podľa ktorého zamestnanec žalovaného G. H. nebol oprávnený uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007. Naproti tomu mal žalobca za to, že G. H. konal v mene žalovaného v zmysle a bol oprávnený zastupovať žalovaného pri všetkých úkonoch, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza, keďže bol pri prevádzkovaní podniku žalovaného poverený určitou činnosťou vyplývajúcou konkrétne z funkcie „vedúci sociálnych vzťahov“.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.

Podľa ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.

Z citovaného ust. vyplýva, že zákon finguje udelenie plnej moci, teda pričítanie konania sa spravuje pravidlami pre zastúpenie. Zastúpenie sa vzťahuje na robenie právnych úkonov, a preto sa prostredníctvom pričítajú podnikateľovi len právne úkony poverenej osoby, presnejšie jej hmotnoprávne úkony. Rozsah oprávnenia konať za podnikateľa je variabilný - závisí od obvyklého oprávnenia poverenej osoby.

Ustanovenie upravuje situáciu, keď poverená osoba uskutočnila právny úkon, ktorý presahuje rámec obvyklých úkonov osoby v danej pozícii. Takýto úkon podnikateľa zaväzuje iba vtedy, ak tretia osoba o excese nevedela, alebo nemohla vedieť. Úprava excesívneho konania poverenej osoby vychádza z princípu ochrany dobrej viery a umožňuje pričítať účinky excesívneho konania poverenej osoby podnikateľovi za predpokladu existencie dobrej viery na strane tretej osoby. Je pritom potrebné rozlišovať medzi prekročením rozsahu poverenia určitou činnosťou v rámci prevádzky podniku a medzi prekročením rozsahu zákonom stanoveného zastupiteľského oprávnenia osoby, ktorá bola určitou činnosťou v rámci podniku poverená. Prekročenie rozsahu poverenia určitou činnosťou v rámci prevádzky podniku podľa bude predstavovať prípad, keď poverená osoba vykonáva činnosť, ktorou poverená vôbec nebola alebo túto činnosť vykonáva nad rámec poverenia. Naproti tomu prekročenie zákonom vymedzeného rozsahu oprávnenia poverenej osoby v zmysle bude predstavovať konanie, ktoré vybočuje z rámca množiny úkonov, ku ktorým pri vykonaní tejto činnosti obvykle dochádza. Zatiaľ čo úpravu excesu z rozsahu poverenia výslovne upravuje , pričom účinky tohto excesívneho konania umožňuje za splnenia zákonom stanovených predpokladov zachovať, prekročenie zákonom stanoveného rozsahu zastupiteľského oprávnenia podnikateľa v zásade nezaväzuje. Pri prekročení rozsahu poverenia určitou činnosťou v rámci prevádzky podniku bude podnikateľ excesívnym konaním viazaný len v prípade, že o prekročení tretia osoba nevedela a kumulatívne s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani vedieť nemohla. Z pohľadu tretej osoby je dôležitá objektivizácia jej nevedomosti, teda dôkaz sa bude zakladať na tom, či by iné tretie osoby pri racionálnom konaní a v rovnakom postavení nevedeli a nemohli o prekročení rozsahu poverenia vedieť. V rozhodovacej praxi účel , ktorým je ochrana dobrej viery tretej osoby, by bol podlomený, ak by sa podnikateľ mohol vyhnúť plneniu zmluvy tvrdením, že právny úkon uskutočnila poverená osoba

sama pre seba. Pri posudzovaní konkrétnych okolností konania musí súd prihliadnuť predovšetkým na to, či konanie zástupcu je možné v danej situácii považovať za štandardné a súčasne musí vychádzať z možností protistrany. Ak v konkrétnom prípade bude preukázané, že tretia osoba mala vedomosť o tom, že osoba poverená určitou činnosťou prekračuje rozsah tvojho poverenia alebo ak sa preukáže, že tretia osoba o tom aspoň mohla vedieť, nebude takéto konanie pre podnikateľa záväzné.

Za exces podľa slovenského práva sa má považovať nielen uskutočnenie úkonu, ktorý je neobvyklý vzhľadom na poverenie na výkon činnosti pri prevádzkovaní podniku, ale aj také konanie, ktoré síce je obvyklé pri danej pozícii konajúcej osoby, ale je nad rámec konkrétneho poverenia na výkon činnosti (nad rámec "rozsahu poverenia"). Ak ide o úkon, ktorý je neobvyklý a zároveň prekračujúci rozsah poverenia, tento úkon podnikateľa nezaväzuje. Ten, ktorý sa chce dovolávať toho, že konanie poverenej osoby podnikateľa predsa zaväzuje, musí preukázať, že o excese nevedel, ani vedieť nemohol. Druhá strana tak musí preukázať, že vzhľadom na svoje pomery nemohla (a ani nemala) vedieť, že poverenie nezahŕňa tento neobvyklý úkon. Ak nie sú splnené podmienky pričítania poverenej osoby podnikateľovi, nie je právny úkon neplatný, podnikateľ ním však nie je viazaný.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že zamestnanec žalovaného G. H. nebol oprávnený uzatvoriť v mene žalovaného zmluvu o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007, teda nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom.

Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v civilnom sporovom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v spore rozhoduje. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovanej strany ako nositeľa hmotnoprávnej povinnosti uplatnené v konaní. V opačnom prípade súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku aktívnej/pasívnej vecnej legitimácie bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej/pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v spore nevystupuje ako strana.

Ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu, pracovná zmluva zamestnanca žalovaného (G. H.) podrobne upravovala kompetencie a oblasti, za ktoré zodpovedal. Z tam uvedenej špecifikácie činností, na ktoré bol G. H. v zmysle pracovnej zmluvy oprávnený, nemožno ani podľa odvolacieho súdu vyvodiť, že by bol v rámci svojho pracovného zaradenia ako vedúci oddelenia sociálnych vzťahov poverený takou činnosťou, pri ktorej bolo obvyklé uzatváranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb v mene žalovaného. Správne taktiež súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci nebolo možné vyvodiť záver, že by bolo obvyklé, aby vedúci oddelenia sociálnych vzťahov s poverením na výkon činnosti (v zmysle pracovnej zmluvy) uzatváral rámcovú zmluvu o poskytovaní právnych služieb týkajúcu sa práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy.

Odvolací súd dodáva, že jednoznačne možno konštatovať, že uzatvorenie rámcovej zmluvy o poskytovaní právnych služieb najmä v oblasti práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy celkom zrejme nie je obvyklým úkonom vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov. V tejto súvislosti neobstojí tvrdenie žalobcu, že poskytovanie služieb najmä v oblasti práva nehnuteľností a bežnej korporátnej agendy súvisí aj s vymedzením pracovnej agendy G. H., ktorý bol zodpovedný aj za organizáciu ubytovania zamestnancov žalovaného alebo podporu vedenia závodu v legislatívnych otázkach. Len pre úplnosť sa treba uviesť, že oblasť práv nehnuteľností zahŕňa najmä činnosti súvisiace s prípravou zmlúv o prevode vecných práv k nehnuteľnostiam, poradenstvo v rámci pozemkového práva, poradenstvo v rámci správy bytov a nebytových priestorov, zastupovanie v rámci súvisiacich správnych konaní, zastupovanie v súdnych konaniach týkajúcich sa nehnuteľností, poradenstvo, vypracovanie zmluvnej dokumentácie k nájmu nehnuteľností, atď. Nemožno pritom považovať za obvyklé, aby v rámci organizácie dopravy, stravovania a ubytovania zamestnancov spoločnosti vedúci oddelenia sociálnych vzťahov potreboval externé odborné právne poradenstvo, prípadne vypracovanie a pripomienkovanie

zmluvnej dokumentácie k nájmu nehnuteľností. Rovnako tak korporátna agenda zahŕňa činnosti súvisiace s existenciou spoločnosti, zriaďovaním jej organizačných zložiek, fungovaním orgánov spoločnosti, zmenami vo vlastníckej štruktúre spoločnosti a agendou obchodného registra, do ktorej patrí zabezpečenie zápisu zmeny obchodného mena spoločnosti, sídla spoločnosti, predmetov podnikania, základného imania, štatutárnych orgánov, prokuristov, spoločníkov spoločnosti, atď. Predmet právnych služieb poskytovaných na základe zmluvy z roku 2007 teda vôbec nesúvisel s náplňou práce G. H., ako mylne uvádza žalobca. Odvolací súd má v zhode so žalovaným za to, že i keď je každá oblasť pôsobenia regulovaná právom a vyžaduje určité právne povedomie, neznamená to, že je obvyklé, aby zamestnanec pri výkone svojej pôsobnosti v danej oblasti uzatváral zmluvy o poskytovaní právnych služieb s externými právnymi poradcami súvisiacimi s jeho náplňou práce.

I podľa názoru odvolacieho súdu, uzatvorenie zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007 zamestnancom žalovaného pracujúcim na pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov bolo neobvyklým úkonom, ktorý zároveň prekračoval rozsah poverenia, preto tento úkon žalovaného nezaväzuje. Ak sa chcel žalobca dovolávať toho, že konanie poverenej osoby (zamestnanca žalovaného G. H.) žalovaného predsa zaväzuje, bolo jeho povinnosťou preukázať, že vzhľadom na svoje pomery nemohol (a ani nemal) vedieť, že poverenie nezahŕňa tento neobvyklý úkon. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, v danej veci nebolo možné uzavrieť, že žalobca ako advokát, a teda osoba odborne spôsobilá, o prekročení oprávnenia nemohol vedieť a vystačil si s tým, že G. H. vzhľadom na svoje pracovné zaradenie vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov je osobou poverenou na uzatváranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb. Práve od žalobcu ako advokáta sa očakáva, že pri významnejších úkonoch ako sú podpisy zmlúv so značnou hodnotou najmä pre vlastnú právnu istotu bude vyžadovať preukázanie poverenia zamestnanca, z ktorého mu bude vyplývať, že je poverený takouto činnosťou. V tejto súvislosti bola právne bezvýznamnou argumentácia žalobcu, že nebolo možné si vyžiadať od G. H. informácie osobnej povahy, ktoré by dokazovali jeho oprávnenie konať za zamestnávateľa, pretože by to vnieslo do novovznikajúcej spolupráce nedôveru, pričom spolupráca s advokátom je založená práve na dôvere. Odvolací súd dodáva, že z pohľadu tretej osoby je dôležitá objektivizácia jej nevedomosti, teda dôkaz zakladajúci sa na tom, či by iné tretie osoby pri racionálnom konaní a v rovnakom postavení nevedeli a nemohli o prekročení rozsahu poverenia vedieť. Zároveň je odvolací súd toho názoru, že advokát by si pri racionálnom konaní bezpochyby overil oprávnenie povereného zamestnanca na pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov uzatvoriť zmluvu o poskytovaní právnych služieb a argumentáciu žalobcu o možnej nedôvere pri novovznikajúcej spolupráci nemožno hodnotiť inak ako zjavne účelovú.

Taktiež v tejto súvislosti nie je možné neprihliadnuť na následné správanie strán po uzavretí zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že počas trvania zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007 žalobca komunikoval výlučne so zamestnancom žalovaného p. H., ktorý tiež sám uhrádzal faktúry žalobcu hotovostne. Popri existencii zmluvy o poskytovaní právnych služieb z roku 31.5.2007, žalobca v roku 2009 uzatvoril so žalovaným zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorej predmetom bolo vymáhanie pohľadávok voči bývalým zamestnancom žalovaného, ktorá bola uzatvorená štandardným postupom a podpísaná konateľom žalovaného. Žalobca na výberovom konaní predchádzajúcom uzatvoreniu zmluvy z roku 2009 neuviedol, že už dva roky poskytuje žalovanému právne služby, rovnako tak, že G. H., ktorý bol prítomný počas výberového konania neinformoval, že existovali skôr uzavreté zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Pri poskytovaní právnych služieb na základe zmluvy uzatvorenej v roku 2009 komunikoval žalobca s právnym aj mzdovým oddelením. Existenciu svojej pohľadávky voči žalovanému zo zmluvy z roku 2007 žalobca neuviedol ani v liste pre audítorov žalovaného, ktorý vyhotovil na výslovnú žiadosť žalovaného v súvislosti s auditom účtovnej závierky žalovaného k 31.12.2013. Konateľ žalovaného bol žalobcom prvýkrát kontaktovaný a vyzvaný na úhradu údajných pohľadávok žalobcu až listami z roku 2015, t.j. po viac ako 8 rokoch od podpísania zmluvy z roku 2007 p. H.. I na základe tohto následného správania zmluvných strán zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 31.5.2007 možno konštatovať, že osobou zaviazanou z tejto zmluvy je samotný zamestnanec žalovaného, a nie žalovaný, pretože i podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedené následné správanie žalobcu a zamestnanca žalovaného po uzatvorení zmluvy z roku 2007 spochybňuje dobromyseľnosť žalobcu pri jej uzatváraní.

K poukazom žalobcu na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. a sp. zn. na podporu svojej argumentácie, že nevedel a pri uzavieraní zmluvy z roku 2007 ani vedieť nemohol, aká je prax žalovaného týkajúca sa úkonov, ktoré môže vykonávať osoba v pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov a táto prax je v rozpore s obvykle uvádzaným popisom práce osoby na pozícii vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov, odvolací súd uvádza, že tieto poukazy boli nenáležité.

Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 2.6.2020, tu dovolací súd konštatoval nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalovaného napriek tomu, že ním poverená osoba (podniková právnička žalovaného) sa domáhala prítomnosti na pojednávaní, pričom odvolací súd nesprávne uzavrel, že zamestnankyňa žalovaného vystupovala ako ďalší zástupca žalovaného (civilný zástupca) popri dvoch zvolených právnych zástupcoch (advokátoch) a podľa ust. jej zastúpenie podľa odvolacieho súdu nebolo prípustné a žalovaným udelené plnomocenstvo nemalo na odvolacom pojednávaní právne účinky. Dovolací súd tu uzavrel, že zamestnankyňa žalovaného bola osobou oprávnenou zúčastniť sa pojednávania v mene zamestnávateľa - žalovaného v danom spore, keďže pre výkon práce podnikového právnika je obvyklou prácou v mene spoločnosti vystupovať pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o veciach týkajúcich sa právnickej osoby a robiť v jej mene právne úkony s konaním súdu súvisiace. Z uvedeného vyplýva, že uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu žiadnym spôsobom nepodporuje argumentáciu žalobcu v tomto konaní.

V rozhodnutí sp. zn. z 1. decembra 2000 Najvyšší súd SR (ako súd odvolací) dospel k záveru, že zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník zmluvy označená organizačná zložka existujúcej právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemožno dospieť k záveru, že ju uzavrela organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou. Rozsah oprávnenia osoby, poverenej určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku, robiť právne úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza, nie je možné vnútornými predpismi obchodnej spoločnosti s účinkami voči tretím osobám obmedziť. Navrhovateľ v predmetnom spore spochybňoval vznik záložného práva o.i. poukazom na označenie záložného veriteľa uvedené v záložných zmluvách, spojené s oprávnením konajúcej osoby. Záložné zmluvy vybavovala a zabezpečovala pobočka banky a zmluvy podpísal jej riaditeľ (vedúci). Odvolací súd tu uzavrel, že konanie riaditeľa pobočky odporcu, t.j. uzavretie záložných zmlúv, vyplýva z obvyklosti jeho funkcie a s ňou spojenou pracovnou činnosťou. Ani toto rozhodnutie tak nepodporuje vyššie uvedenú argumentáciu žalobcu, pretože nemožno stotožňovať funkciu a s ňou spojenú pracovnú činnosť riaditeľa pobočky banky a vedúceho oddelenia sociálnych vzťahov, keď v oboch prípadoch sú výrazne odlišné obvyklé úkony vyplývajúce z ich pracovnej pozície.

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.

Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím , potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím v zmysle , rozhodol odvolací súd ex offo podľa a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).