Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-1-2020.pdf
PDF · 135.78 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej veci žalobkyne: INT Collector s.r.o., Chudenická 1059/30, Hostivař, Praha 10, Česká republika, IČO: 064 51 136, zastúpenej: SOPKO LEGAL s.r.o., Paulínska 7523/24, Trnava, IČO: 47 631 741, proti žalovaným: 1/ PSA Services Centre Europe, s.r.o., Automobilová ulica 1, Trnava, IČO: 36 289 752, 2/ PCA Slovakia, s.r.o., Automobilová ulica 1, Trnava, IČO: 36 256 013, obe zastúpené: PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář s.r.o., Karlovo náměstí 671/24, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 261 69 720, konajúca prostredníctvom PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. organizačná zložka, Kapitulská 18/A, Bratislava, IČO: 35 884 703, o zaplatenie 21.668,16 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 11. júna 2019 č. k. 28Cb/137/2018-135, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalované 1/, 2/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 14 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ustanovením § 39, § 525 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa svoju žalobu založila na skutkových tvrdeniach, podľa ktorých usadený euroadvokát Mgr. Pavel Strnad uzavrel 21.4.2011 so žalovanou 2/ ako klientom zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Dodatkom č. 1 k predmetnej zmluve z 19.3.2013 malo dôjsť k zmene v osobe klienta euroadvokáta zo žalovanej 2/ na žalovanú 1/. Následne euroadvokát postúpil pohľadávky vzniknuté na základe predmetnej zmluvy vo výške 102.071,18 eur s príslušenstvom Zmluvou o postúpení pohľadávok z 12.1.2018 na žalobkyňu, čo žalobkyňa oznámila žalovaným. V tomto konaní sa žalobkyňa od žalovaných 1/ a 2/ domáhala zaplatenia sumy 21.668,16 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalované žiadali žalobu zamietnuť, namietali aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne. Pri rozhodovaní vo veci samej súd prvej inštancie aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, keď s poukazom na čl. 14 ods. 2 Nariadenia Rím I dospel k záveru, že právo Slovenskej republiky je rozhodným právom vzťahujúcim sa na žalovanú pohľadávku. Uviedol, že z postúpenia sú vylúčené pohľadávky, pri ktorých to zakazuje zákon, úradné rozhodnutie alebo iné opatrenie, ktoré je pre účastníkov záväzkového vzťahu záväzné. Dôvodom pre takýto zákaz môže byť ochrana dôverných údajov (napr. vo vzťahu
medzi advokátom a klientom), bankové, telekomunikačné alebo obchodné tajomstvo. Postúpenie pohľadávky je vždy nevyhnutne spojené s odovzdávaním dôverných informácií tykajúcich sa vzniku a výšky postupovanej pohľadávky. V rámci postúpenia pohľadávky museli byť postupníkovi poskytnuté informácie týkajúce sa obsahu úkonov právnych služieb, z ktorých postupovaná pohľadávka vznikla, aby tak mohla byť následne uplatnená voči dlžníkovi aj v prípadnom súdnom konaní. V danom prípade nebolo nijakým spôsobom preukázané (a ani tvrdené), že by zo strany žalobkyne ako postupníka bola zabezpečená ochrana týchto informácií, keďže žalobkyňa celkom zrejme nemá zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie IX. disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory (ďalej aj „SAK“) z 22.5.2013 sp. zn. DS IX-89/12:1225/2012 v spojení s rozhodnutím II. odvolacieho disciplinárneho senátu SAK z 22.11.2013 sp. zn. II. ODS-23/13: 1225/2012, podľa ktorého akýkoľvek prevod pohľadávky musí rešpektovať povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť podľa zákona o advokácii, pričom prevod pohľadávky advokáta voči klientovi je možný iba v tom prípade, ak má osoba, na ktorú sa pohľadávka postupuje, povinnosť zachovávať mlčanlivosť podľa zákona o advokácii. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaných, že advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie a že medzi takéto dôverné informácie patrí aj identita klienta, informácie o vzniku a výške odmeny a celkovo všetky informácie, ktorých zverejnenie si klient neželá a nie sú verejne dostupné. Za správny tiež považoval poukaz žalovaných na závery plynúce z rozhodnutia Krajského súdu Trnava z 23.5.2016 sp. zn. 23Co/85/2016, v zmysle ktorých treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Hoci išlo v danom prípade o posúdenie neplatnosti postúpenia pohľadávky banky voči jej klientovi, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je v plnej miere aplikovateľné aj na prípad postúpenia pohľadávky advokáta voči svojmu klientovi na osobu nepodliehajúcu rovnakej zákonnej povinnosti mlčanlivosti. Konštatoval, že v predmetnom prípade išlo zo strany euroadvokáta Mgr. Pavla Strnada o postúpenie pohľadávok, ktoré mali vzniknúť v súvislosti s poskytovaním právnych služieb žalovaným ako jeho klientom, teda pohľadávok, ktorých postúpenie je v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 23 ods. 1 zákona o advokácii zakázané, pretože žalobkyňa nie je osobou, ktorej by sa týkala zákonná povinnosť mlčanlivosti. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že postúpenie predmetnej pohľadávky z advokáta na tretiu osobu (žalobkyňu) predstavuje právny úkon, ktorého obsah odporuje zákonu, a preto je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Súd prvej inštancie dodal, že hoci žalobkyňa nepredložila samotnú zmluvu o postúpení žalovaných pohľadávok, z dôvodu hospodárnosti konania nepovažoval za opodstatnené odročiť pojednávanie za účelom predloženia tejto zmluvy, keď už samotná materiálna stránka postúpenia žalovanej pohľadávky nespĺňa podmienky platnosti takéhoto právneho úkonu. Ak teda nemožno prihliadať na existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu - postúpenia pohľadávky z euroadvokáta na žalobkyňu, žalobkyňa nenadobudla pohľadávku voči žalovaným, a tak nepreukázala v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz oboznámením spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 23Cb/42/2016 z dôvodu, že to pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za potrebné a zároveň tento návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania nepovažoval za účinne podaný. Žalobkyňa bližšie nekonkretizovala, ktoré konkrétne skutočnosti majú byť predmetom dokazovania z označeného spisu a nebolo povinnosťou súdu, aby iniciatívne vyhľadával dôkazy a vykonával dokazovanie za žalobkyňu, pretože takýmto postupom by došlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu. Prípadné dokazovanie oboznamovaním sa predmetným spisom by mohlo len preukázať rozsah vedomostí žalobkyne o záležitostiach žalovaných, čím by sa len tiež potvrdilo porušenie zákazu mlčanlivosti euroadvokáta. Súd nevykonal ani dôkaz oboznámením sa zo závermi predsedníctva SAK, ktoré sa malo konať dňa 21.6.2019 z dôvodu, že jeho vykonanie nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalovaných v konaní v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu. Alternatívne žalobkyňa navrhla zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie mu veci na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Právny záver súdu prvej inštancie, že euroadvokát nemôže svoju peňažnú pohľadávku vzniknutú mu z titulu poskytnutia právnych služieb klientovi platne postúpiť na tretiu osobu, pretože týmto úkonom poruší povinnosť mlčanlivosti, považuje v celom rozsahu za nesprávny. Postúpenie pohľadávky
euroadvokáta voči klientovi nie je vylúčené zákonom ani dohodou účastníkov. Ustanovenie § 23 ods. 1 zákona o advokácii sa o akomkoľvek obmedzení či vylúčení postupiteľnosti pohľadávky advokáta nezmieňuje. I v prípade, ak by postupca záväzok mlčanlivosti porušil (čo žalobkyňa poprela), zákon o advokácii ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis s týmto porušením povinnosti nespája následok neplatnosti postúpenia pohľadávky. Postúpenie predmetnej pohľadávky nie je vylúčené ani povahou tejto pohľadávky, keďže jej obsah sa zmenou v osobe veriteľa nezmení. Predmetom postúpenia bola pohľadávka na peňažné plnenie, nie povinnosť poskytovať právne služby. Peňažná pohľadávka advokáta voči svojmu klientovi na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb je majetkovým právom advokáta, s ktorým sú spojené všetky vlastnícke oprávnenia, vrátane oprávnenia s pohľadávkou disponovať, a teda ju aj postúpiť na tretiu osobu. Ak by pohľadávku advokáta na zaplatenie odmeny nebolo možné postúpiť, išlo by o zjavné porušenie ústavného práva vlastniť majetok a ústavného práva na slobodné podnikanie. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok môže založiť len také porušenie právnej povinnosti, ktorá je upravená v ustanoveniach upravujúcich postúpenie pohľadávok. Záver súdu prvej inštancie, že dôvodom pre zákaz postúpenia môže byť ochrana dôverných údajov, považuje za arbitrárny, keďže nemá oporu v Občianskom zákonníku ani v zákone o advokácii. Za nepreskúmateľný považuje žalobkyňa záver súdu prvej inštancie, že súdna prax v iných členských štátoch zastáva názor, že neplatná je cesia advokáta na honorár voči vlastnému klientovi. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 13.1.2011 sp. zn. 29 Cdo 4594/2009, ktoré postúpenie pohľadávky advokáta na tretiu osobu pripúšťa. Uviedla, že postupiteľnosť pohľadávky advokáta na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb nezakazujú ani rozhodnutia SAK. Odkázala na rozhodnutie II. odvolacieho disciplinárneho senátu SAK z 22.11.2013 sp. zn. II. ODS- 23/13:1225/2012 v spojení s rozhodnutím IX. disciplinárneho senátu SAK z 22.5.2013 sp. zn. DS IX- 89/12:1225/2012, na ktoré v odôvodnení rozsudku poukázal aj súd prvej inštancie, avšak tvrdila, že súd z neho vyvodil nesprávne právne závery. V tomto rozhodnutí nebol postupník advokátom, a napriek tejto skutočnosti SAK nezistila porušenie záväzku mlčanlivosti advokáta. Namietala tiež záver súdu prvej inštancie, že postupca musel postupníkovi poskytnúť informácie týkajúce sa obsahu právnych služieb. Žalobkyňa od euroadvokáta tieto informácie neobdržala, a to aj s poukazom na skutočnosť, že postúpené pohľadávky predstavovali nárok na paušálnu mesačnú odmenu. Porušenie záväzku mlčanlivosti by mohlo mať za následok len disciplinárne previnenie a možný nárok na náhradu škody, ale nie právny následok v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Odkaz súdu prvej inštancie na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/85/2016 je neobhájiteľný z dôvodu, že predmetné súdne rozhodnutie pojednáva o postupiteľnosti pohľadávok bánk, pričom ani zákon o bankách nezakazuje postúpenie pohľadávok a umožňuje tretím osobám za splnenia zákonom stanovených podmienok oboznamovať sa s bankovým tajomstvom. Zákon o bankách stanovuje konkrétne hmotnoprávne podmienky pre platnosť postúpenia pohľadávok, avšak zákon o advokácii žiadne osobitné podmienky neobsahuje, a preto sa zmluva o postúpení pohľadávky advokáta na zaplatenie odmeny riadi výlučne režimom Občianskeho zákonníka.
3. Žalované 1/, 2/ navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že s každou pohľadávkou advokáta voči klientovi je neoddeliteľne spojená povinnosť zachovávať mlčanlivosť, ktorá vyplýva pre advokáta priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z advokáta na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám (povinnostiam) nepodlieha, pričom žalobkyňa týmto požiadavkám celkom jednoznačne nepodliehala, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi postupníkom (vymáhačskou spoločnosťou) a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi postupcom (advokátom) a dlžníkom. Žalobkyňa ako postupník už totiž nie je zo zákona povinná takéto obsiahle tajomstvo zachovávať. Zmluva o postúpení pohľadávok je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalované zdôraznili, že k rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Trnave v skutkovo a právne takmer identickej veci vedenej pod sp. zn. 21Cob/89/2018. Ustanovenie § 23 zákona o advokácii ukladá povinnosť zachovať advokátske tajomstvo podobne, ako zákon o bankách ukladá povinnosť zachovať bankové tajomstvo. Euroadvokát bol povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Medzi tieto dôverné informácie a do obsahu advokátskeho tajomstva patrí identita klienta, informácie o vzniku a výške odmeny a celkovo všetky informácie, ktorých zverejnenie si klient neželá a nie sú verejne dostupné. Euroadvokát jednoznačne porušil povinnosť mlčanlivosti, pretože v zmluve o postúpení pohľadávok priamo odhalil identitu údajného klienta vo vzťahu k žalovanej pohľadávke, na čo nebol oprávnený a nemal súhlas. Euroadvokát sprístupnil a odovzdal zmluvu z roku 2011, ktorá, ak by zaväzovala žalované a bola platná, obsahovala by detailné informácie o poskytovaní právnych služieb a súčasne zverejnil výšku odmeny. Rozsah a detaily argumentácie žalobkyne, vedomosť o
charaktere údajne poskytnutých právnych služieb, detaily o vzťahu medzi žalovanými a pánom M. a všetky informácie, ktoré žalobkyňa prezentovala vo svojich písomných podaniach a prednesoch súdu v tomto konaní, jasne preukázali, že došlo k porušeniu povinnosti mlčanlivosti. Žalobkyňa je vymáhačská spoločnosť, ktorá nemá absolútne žiadny záväzok mlčanlivosti. Tvrdenia o zachovaní povinnosti mlčanlivosti, ktorá zaväzovala euroadvokáta nenahradia tvrdenia a dôkazy o zabezpečení ochrany dôverných informácií. Súd prvej inštancie sa v rozsudku správne vysporiadal s rozhodnutiami disciplinárnych senátov SAK. Žalované 1/, 2/ dodali, že závery českej rozhodovacej praxe na danú vec nie sú použiteľné. Ak by aj bola pohľadávka na odmenu advokáta v českom právnom poriadku spôsobilá na postúpenie, takéto postúpenie by bolo možné, len ak advokát zachová povinnosť mlčanlivosti, resp. ak ho klient tejto povinnosti zbaví.
4. Odvolateľka nad rámec už uvedených námietok považovala rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/89/2018 za ojedinelé, pričom sa nejednalo o konečné rozhodnutie a vec nebola ešte právoplatne skončená. Zdôraznila, že zákon o bankách principiálne umožňuje postúpenie pohľadávok bánk, i na osoby ex lege neviazané mlčanlivosťou s tým, že banka musí splniť postup uvedený v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.
5. Žalované 1/, 2/ zotrvali na vyjadrení k odvolaniu a dôvodoch v ňom uvedených.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že postúpenie pohľadávky euroadvokáta na osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti, je absolútne neplatné, a preto táto osoba (žalobkyňa) nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu.
8. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
9. Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
10. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.
11. Podľa § 23 ods. 1 zákona o advokácii advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na
úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak.
12. Vo všeobecnosti platí, že pri postúpení pohľadávky (cesii) dochádza k zmene v osobe veriteľa, teda do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ. Na platnosť zmluvy o postúpení sa nevyžaduje súhlas dlžníka, a to z dôvodu, že zmena v osobe veriteľa sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia.
13. Za prevoditeľnú sa považuje taká pohľadávka, ktorá majiteľsky prislúcha postupcovi a nie je z postúpenia vylúčená. Prípadné obmedzenia musia v tomto smere vyplývať zo zákona alebo rozhodnutia príslušného orgánu (R 41/2008). Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.
14. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne, že neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok môže založiť len také porušenie právnej povinnosti, ktorá je upravená v ustanoveniach upravujúcich postúpenie pohľadávok, pričom zákon o advokácii ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis s porušením povinnosti mlčanlivosti advokáta nespája následok neplatnosti postúpenia pohľadávky, odvolací súd uvádza nasledovné. Skutočnosť, či nejaké konanie porušuje zákonný zákaz, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu, sa zisťuje pomocou výkladu. Až potom, keď sa zistí, že konanie je protiprávne, nastupuje sankcia vo forme neplatnosti právneho úkonu. Neplatnosť vyslovená v niektorých ustanoveniach Občianskeho zákonníka nie je nejakou osobitnou neplatnosťou; je len upozornením na to, že porušenie práve tohto predpisu má za následok použitie sankcie neplatnosti. To však neznamená, že by táto sankcia nepostihla porušenie iných právnych predpisov, ktoré majú kogentnú povahu, i keď sa zákon pri nich výslovne nezmieňuje o sankcii neplatnosti. Materiálne ponímanie práva pri aplikácii § 39 Občianskeho zákonníka znamená, že nedovolenosť určitého konania nemusí právny predpis upravovať výslovne, ale môže vyplynúť z kontextu jednotlivých ustanovení právneho predpisu či viacerých predpisov.
15. V danom prípade zákon o advokácii v ust. § 23 ods. 1 zakotvuje povinnosť mlčanlivosti advokáta o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Okrem zákona o advokácii je advokátska mlčanlivosť zakotvená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v stavovských predpisoch, ako aj v základných princípoch advokátskej etiky ako takej. Povinnosť mlčanlivosti advokáta predstavuje významný inštitút oddeľujúci postavenie advokáta od iných subjektov poskytujúcich právne služby. Je to teda základná statusová povinnosť charakterizujúca toto povolanie a súčasne nevyhnutná podmienka pre jeho vykonávanie. Z podstaty postavenia advokáta vyplýva, že klient advokátovi poskytne informácie, ktoré by inému neposkytol, a ktoré mu poskytne na základe vzájomnej dôvery. Táto dôvera však nemôže existovať bez zrejmej istoty garantovanej práve mlčanlivosťou o zverených informáciách. Obsahom advokátskej mlčanlivosti je zákaz advokáta prezradiť dôverné informácie získané od klienta, použiť dôverné informácie v neprospech klienta, použiť predmet advokátskej mlčanlivosti v prospech tretej osoby. Za dôverné informácie sa považujú ústne alebo písomné informácie, o ktorých sa advokát dozvedel od klienta alebo inej osoby, ktorých prezradenie si klient neželá, alebo zverejnenie ktorých by mohlo byť na ujmu klienta. Do rozsahu povinnosti mlčanlivosti patria nielen všetky informácie, ktoré sa týkajú priamo výkonu mandátu, ale aj súkromné, osobné, obchodné, daňové či politické súvislosti s klientom. Zákonná povinnosť mlčanlivosti svedčiaca advokátovi je povinnosťou štátom prikázanou, a teda i všeobecne chránenou, nejde pritom o výsadu advokáta, ale ide o povinnosť uloženú advokátovi, v záujme jeho klientov a na ich ochranu.
16. V okolnostiach prejednávanej veci je potrebné dodať, že usadený euroadvokát sa považuje za advokáta podľa zákona advokácii. Je povinný dodržiavať povinnosti advokáta podľa tohto zákona, osobitných predpisov a predpisov komory a je oprávnený poskytovať právne služby na území Slovenskej republiky za podmienok a spôsobom ustanoveným zákonom advokácii (§ 38 ods. 1, 2 zákona o advokácii).
17. Krajský súd v Trnave v skutkovo takmer totožnej veci v uznesení z 27.8.2019 sp. zn. 21Cob/89/2018 vyslovil právny názor, podľa ktorého obmedzenie postupiteľnosti pohľadávky advokáta (euroadvokáta) je založené na ochrane citlivých údajov a povinnosti mlčanlivosti. Advokát je v zmysle zákona o advokácii povinný zachovávať mlčanlivosť, a teda uvedenou právnou úpravou je jeho profesijná povinnosť mlčanlivosti obmedzená podobne ako pri povinnosti mlčanlivosti podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“). Tým, že advokát uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky a previedol svoju pohľadávku vzniknutú z výkonu advokácie na tretieho, porušil povinnosť mlčanlivosti, ktorej ho klient nezbavil. Teda osobe, ktorá nie je žiadnou mlčanlivosťou viazaná boli sprístupnené informácie, ktoré spadajú pod povinnosť mlčanlivosti. Takéto postúpenie tak odporuje zákonu a je absolútne neplatným právnym úkonom. Od tohto právneho názoru nemá odvolací súd dôvod sa odchýliť ani v prejednávanej veci.
18. Ako to už bolo naznačené vo vyššie uvedenom rozhodnutí, povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť je rovnako významná a v tomto smere i porovnateľná s bankovým tajomstvom podľa zákona o bankách. Na prejednávanú vec sú čiastočne aplikovateľné závery Krajského súdu v Trnave vyjadrené v rozsudku z 23.5.2016 sp. zn. 23Co/85/2016, v ktorom sa odvolací súd zaoberal zákonnými podmienkami postupovania tzv. bankových pohľadávok, súčasne však vo všeobecnej rovine aj otázkou postupiteľnosti pohľadávok, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil (§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti bolo konštatované, že treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez námietky).
19. V súvislosti s vyššie uvedeným rozhodnutím je však potrebné pripomenúť, že odvolací súd rozhodoval o platnosti postúpenia bankovej pohľadávky, ku ktorému došlo pred 23.12.2015, kedy podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebolo možné postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. Následne došlo k zmene právnej úpravy (zákonom č. 438/2015 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, novelizoval i Občiansky zákonník) a s účinnosťou od 23.12.2015 podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebolo možné postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom (za slovo „odporovalo“ sa vložili slová „zákonu alebo“).
20. Podľa názoru odvolacieho súdu peňažné pohľadávky v zásade nepatria medzi pohľadávky, ktorých obsah sa by sa postúpením mohol zmeniť. Obsahom pohľadávky na peňažné plnenie je povinnosť dlžníka plniť v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné plnenie. Zmena veriteľa peňažnej pohľadávky teda nemá vplyv na obsah pohľadávky.
21. Postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka, bráni samotný (osobitný) zákon. Aj čase pred novelizáciou Občianskeho zákonníka, t.j. pred 23.12.2015, postúpeniu takýchto pohľadávok bránilo ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, a to i bez toho, aby rozpor so zákonom bol ako výslovný dôvod nemožnosti postúpenia pohľadávky uvedený v § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nedovolenosť určitého konania nemusí právny predpis upravovať výslovne, ale môže vyplynúť z kontextu jednotlivých ustanovení právneho predpisu či viacerých predpisov.
22. Odvolateľka ďalej namietala, že zákon o bankách stanovuje konkrétne hmotnoprávne podmienky pre platnosť postúpenia pohľadávok, avšak zákon o advokácii žiadne osobitné podmienky neobsahuje,
a preto sa zmluva o postúpení pohľadávky advokáta na zaplatenie odmeny riadi výlučne režimom Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.4.2018 sp. zn. 1 Cdo 147/2017, v ktorom riešil právnu otázku, či § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, alebo upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu. Dovolací súd tu konštatoval, že tie isté zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu (§ 92 ods. 8) musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, pričom tieto sa vzájomne nevylučujú, práve naopak sa prekrývajú.
23. Zákon o advokácii (rovnako ako zákon o bankách v § 92 ods. 8) prelamuje povinnosť mlčanlivosti advokáta v nasledovných prípadoch: ak to ustanovuje zákon č. 297/2008 Z.z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 23 ods. 1), ako ho klient (príp. všetci jeho právni nástupcovia) písomne povinnosti mlčanlivosti pozbaví (§ 23 ods. 2) a súčasne ak advokát v takom prípade usúdi, že pozbavenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť nie je v neprospech klienta (§ 23 ods. 3), ak osoba, ktorú poveruje vykonaním jednotlivých úkonov právnych služieb, je sama povinná zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných predpisov (§ 23 ods. 4), ak ide o spor medzi advokátom a jeho klientom alebo právnym nástupcom klienta (§ 23 ods. 5), v rámci disciplinárneho konania podľa zákona o advokácii (§ 23 ods. 6) alebo ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu (§ 23 ods. 9).
24. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach prejednávanej veci, kedy advokát postúpil svoju pohľadávku titulom odmeny voči svojim klientom (ktorí ho písomne povinnosti mlčanlivosti nepozbavili) na žalobkyňu (teda osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti), sa nejedná o niektorý z prípadov prelomenia advokátskej povinnosti mlčanlivosti ustanovených v § 23 zákona o advokácii. Jedná sa preto o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o advokácii), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Ide teda o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
25. K porušeniu povinnosti mlčanlivosti advokáta došlo už len tým, že euroadvokát ako postupca uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávky so žalobkyňou (čo v konaní sporné nebolo) a poskytol jej dôverné údaje podliehajúce povinnosti mlčanlivosti, pričom žalované povinnosti mlčanlivosti advokáta nezbavili. O poskytnutí dôverných informácií svedčí samotná skutočnosť, že euroadvokát odovzdal žalobkyni ako postupníkovi zmluvu o poskytovaní právnych služieb a dodatok k nej, uzatvorené so žalovanými (ktoré žalobkyňa aj priložila k žalobe), a v ktorých sú uvedené jednak údaje o klientovi, druh poskytovaných právnych služieb i výška odmeny, teda skutočnosti, ktoré sa euroadvokát dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. V tejto súvislosti je bez právneho významu, že medzi zmluvnými stranami bola za poskytovanie právnych služieb euroadvokáta dojednaná paušálna odmena a rovnako tak skutočnosť, či by žalobkyňa (ktorá nemá zákonom prikázanú povinnosť mlčanlivosti) advokátske tajomstvo prípadne aj zachovávala.
26. Keďže odvolateľka v rámci odvolania odkazovala aj na rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory, odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s touto argumentáciou. Niet pochýb o tom, že súd nie je viazaný disciplinárnymi rozhodnutiami stavovskej organizácie (v tomto prípade Slovenskej advokátskej komory), ak sa samozrejme v danej veci nejedná o prejudiciálnu otázku v zmysle § 193 CSP. Súčasne je však odvolací súd toho názoru, že pri zisťovaní porušenia zákonom ustanovenej povinnosti mlčanlivosti advokáta, je možné podporne vychádzať práve z rozhodnutí disciplinárnych senátov SAK, keďže do výlučnej kompetencie Slovenskej advokátskej komory patrí disciplinárna právomoc, ktorou vykonáva dozor nad výkonom advokátskeho povolania. Podľa rozhodnutia II. odvolacieho disciplinárneho senátu z 13.11.2018 sp. zn. II. ODS - 18/2018: 2072/2017 v spojení s rozhodnutím VI disciplinárneho senátu SAK zo 4.4.2018 sp. zn. DS VI.-76/2017/2072/2017 (zverejneného v Bulletine slovenskej advokácie 3/2020 z 17.4.2020), ktorým sa disciplinárny senát SAK opätovne pridržal rozhodnutia III. disciplinárneho senátu SAK sp. zn. DS III.-702/07: 3063/2007, advokát, ktorý postúpi svoju pohľadávku voči klientovi, vzniknutú titulom trov právneho zastúpenia, na tretiu osobu, ktorá nemá povinnosť zachovávať advokátske tajomstvo, pričom do zmluvy o postúpení pohľadávky označí svojho klienta, druh právneho zastupovania i výšku trov právneho zastúpenia bez toho, aby bol klientom pozbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii, pretože takýmto konaním
porušuje povinnosti mu uložené podľa § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Z tohto rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu SAK ďalej vyplýva, že mlčanlivosť je jednou zo základných zásad, na ktorých je postavená advokácia ako taká a porušenie tejto povinnosti samo o sebe považuje II. odvolací disciplinárny senát za závažné konanie, ktoré je v hrubom rozpore s predpismi upravujúcimi výkon advokácie. Zároveň tu odvolací disciplinárny senát vysvetlil, že v disciplinárnej veci vedenej pod sp. zn. II. ODS-23/13:1225/2012 (na ktoré odvolateľka poukazovala) rozhodoval odvolací disciplinárny senát o skutkovo a právne výnimočnej situácii, kedy časť pohľadávky voči dlžníkovi bola postúpená na konateľku dlžníka, ktorá sa tak mohla oboznamovať so skutočnosťami, ktoré podliehali režimu povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť. To znamená, že v tomto rozhodnutí sa II. odvolací disciplinárny senát neodkláňa od predošlej rozhodovacej činnosti odvolacieho disciplinárneho senátu prezentovanej v rozhodnutí z 22.11.2013sp. zn. II. ODS-23/13:1225/2012. Z vyššie uvedeného vyplýva, že samotná stavovská organizácia advokátov považuje konanie svojho člena - advokáta, ktorý (rovnako ako tomu je i v danej veci) postúpil pohľadávku z titulu odmeny voči svojmu klientovi tretej osobe (ktorá nie je viazaná mlčanlivosťou) bez toho, aby ho klient zbavil mlčanlivosti, za závažné konanie, ktoré je v hrubom rozpore s predpismi upravujúcimi výkon advokácie.
27. Keďže už samotný úkon postúpenia pohľadávky (ku ktorému nesporne došlo) bol v rozpore so zákonom, a teda bol neplatný, pre rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci nebolo nevyhnutné vykonať dôkaz oboznámením zmluvy o postúpení pohľadávok, keď navyše takýto návrh na vykonanie dokazovania podaný nebol. Správny bol aj postup súdu prvej inštancie, ak návrh na vykonanie dokazovania oboznámením spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 23Cb/42/2016 zamietol, keďže by to bolo v prejednávanej veci nadbytočné a jednak bol tento návrh neurčitý.
28. Dodáva sa, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Označením dôkazov na preukázanie svojich tvrdení plnia strany dôkaznú povinnosť. Pokiaľ účastník (strana) navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať, lebo inak sa vystavuje možnosti, že súd nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý účel vykonania navrhovaného dôkazu. Súd však nie je viazaný návrhmi účastníkov/strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 262/2009).
29. Vzhľadom možno konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že sa platne a účinne stala veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu (spochybnenú žalovanými) na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. 30. Pokiaľ ide o poukaz žalobkyne na českú prax (konkrétne jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 13.1.2011 sp. zn. 29 Cdo 4594/2009), odvolací súd zdôrazňuje, že stanoviská a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie tvoria ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, slúžiacu jednotnému rozhodovaniu súdov Slovenskej republiky a rozhodnutia súdov iných štátov pod tento pojem nespadajú (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6.3.2017 sp. zn. 3 Cdo 6/2017, z 31.10.2017 sp. zn. 6 Cdo/129/2017).
31. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobkyne z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Žalobkyňa v odvolaní neprodukovala žiadne relevantné tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal.
32. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
33. Odvolací súd, osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
34. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnej výške. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
36. Písomné vyhotovenie rozhodnutia vypracovala členka senátu JUDr. Erika Tischlerová (sudca spravodajca).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.