Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Tdo/37/2020

Identifikačné číslo spisu: 2317010339 Dátum vydania rozhodnutia: 22.07.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Pavol Farkaš Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:2317010339.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obvineného K. O. pre zločin krádeže podľa , , , a iné, na neverejnom zasadnutí s verejným vyhlásením rozsudku konanom 22. júla 2021 v Bratislave, o dovolaniach obvineného K. O. a advokátky Mgr. Andrey Miženkovej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 7. marca 2019, sp. zn. , takto

rozhodol:

I. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo 7. marca 2019 bol z dôvodu uvedeného v ,

p o r u š e n ý z á k o n

v ustanovení

v n e p r c h obvineného K. O..

Podľa zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 7. marca 2019 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zrušuje aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa prikazuje Krajskému súdu v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II. Podľa o d m i e t a dovolanie podané advokátkou Mgr. Andreou Miženkovou.

Odôvodnenie

I.

Okresný súd Galanta (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 19. septembra 2018, sp. zn. uznal obvineného K. O. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") za vinného

zo zločinu krádeže podľa , a , s poukazom na v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa , na tom skutkovom základe, že :

- dňa 07.01.2015 v presne nezistenom čase v dobe od 09.00 hod. do 12.30 hod. v obci K. X. odomkol bránku kľúčom zaveseným na bránke z vnútornej strany, dostal sa do dvora rodinného domu číslo XXX, následne nezisteným spôsobom otvoril okno v zadnej časti domu, vošiel do domu, kde na chodbe zo šatníka odcudzil pánske hodinky zo žltého kovu so štyrmi diamantovými kamienkami, pánsku retiazku zo žltého kovu, obrúčku zo žltého kovu, tri páry dámskych náušníc zo žltého kovu, dámsky náramok zo žltého kovu, predmety zo strieborného kovu nachádzajúce sa v skrini v detskej izbe a to náhrdelník s príveskom v tvare krížika, 5 kusov prsteňov, 4 kusy dámskych náramkov, 3 páry náušníc, ďalej odcudzil notebook značky Asus čiernej farby, ktorý bol položený v kuchyni na stole, fotoaparát značky Sony, červenej farby nachádzajúci sa v zásuvke šatníka na chodbe, čím P. X., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K. X. XXX, spôsobil podľa odborného vyjadrenia odcudzením vecí škodu spolu vo výške 3.437 Eur, hoci bol za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. odsúdený rozsudkom Okresného súdu Piešťany pod spisovou značkou zo dňa 19.05.2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava pod spisovou značkou zo dňa 14.08.2014, právoplatným dňom 14.08.2014.

Za to okresný súd uložil obvinenému K. O. podľa , , , , , , , trest odňatia slobody vo výmere päť rokov, pre výkon ktorého ho podľa zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa súd prvého stupňa uložil obvinenému aj povinnosť nahradiť poškodenému P. X. spôsobenú škodu vo výške 3.437,- Eur a so zvyškom nároku na náhradu škody ho podľa odkázal na civilný proces.

Proti rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") rozsudkom zo 7. marca 2019, sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa podľa , zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a na základe sám rozhodol tak, že podľa , , , , , , per analogiam, obvinenému uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov, pre výkon ktorého ho podľa zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti naposledy uvedenému rozsudku krajského súdu podal obvinený K. O., prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Albína Lancza, so sídlom Mierová 33, Galanta, vo svoj prospech dovolanie, a to z dôvodov plynúcich z ustanovenia , , a . V dôvodoch podaného dovolania obvinený namietal výšku uloženého trestu odňatia slobody (vo výmere 5 rokov), ktorý považoval za neprimerane prísny a vyjadril názor, že správne mu mal byť uložený súhrnný trest za použitia , prípadne malo byť upustené od uloženia súhrnného trestu v zmysle , a to s ohľadom na predchádzajúce jeho odsúdenie rozhodnutím cudzieho štátu, ktoré bolo na území Slovenskej republiky uznané rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 26. novembra 2015, sp. zn. . V tejto súvislosti obvinený poukázal na , podľa ktorého sa právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, na ustanovenia a a zdôraznil, že v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov na podklade už spomínaného cudzozemského rozhodnutia. V podanom dovolaní obvinený ďalej namietal nesprávnosť zohľadnenia priťažujúcej okolnosti podľa , pretože podľa jeho názoru je skutočnosť spáchania viacerých trestných činov fakticky konzumovaná už použitím ustanovení o ukladaní trestov pri spáchaní viacerých trestných činov podľa , a a odkázal na svoje predchádzajúce podania, predovšetkým na obsah jeho odvolania a v ňom

uvedené argumenty týkajúce sa neprimeranosti uloženého trestu, absencie vzdania sa zásady špeciality a právneho posúdenia skutku kladeného mu za vinu. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech, zrušil rozsudky krajského a okresného súdu vo výrokoch o treste a okresnému súdu prikázal, aby vec znovu prerokoval a rozhodol.

V doplneniach svojho dovolania obvinený poukázal na obsah rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. , , , ), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 17/2011) a vyjadrenia Generálneho advokáta Súdneho dvora Európskej únie a namietal, že v prejednávanej trestnej veci došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v dôsledku ústavne nekonformnej aplikácie ustanovení spočívajúcej v nepoužití ustanovení o súhrnnom treste, čo spôsobilo zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu a namietal potrebu aplikácie ustanovení o súhrnom treste aj v prípade predchádzajúceho odsúdenia cudzozemským rozhodnutím. V doplnení svojho dovolania obvinený potom ešte namietal, že v rámci procesu vyhlásenia viny, nebol sudcom okresného súdu poučený podľa o možnosti vyhlásenia nepopierania skutku, napriek tomu, že spolu so svojou obhajkyňou uviedli, že nesúhlasia s právnou kvalifikáciou skutku.

K takto podanému dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len „prokurátorka"), ktorá uviedla, že v prejednávanej trestnej veci bolo okresným súdom prijaté vyhlásenie obvineného o jeho vine, pričom podľa je v takom prípade rozhodnutie súdu nenapadnuteľné odvolaním, ani dovolaním, okrem dovolacieho dôvodu podľa , o čom bol obvinený za prítomnosti svojho obhajcu riadne poučený. Namietala ďalej, že podľa zápisnice z hlavného pojednávania konaného okresným súdom 11. októbra 2017 bol obvinený riadne poučený o možnosti vyhlásenia podľa , a teda aj o možnosti vyhlásenia, že nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, pričom následne obvinený urobil vyhlásenie o svojej vine zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe s tým, že nenamietal ani správnosť právnej kvalifikácie skutku. Na základe vyššie uvedeného prokurátorka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného bez preskúmania veci podľa odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací ( ) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [ ], osobou oprávnenou na jeho podanie [ ], v zákonnej lehote ( ), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni ( ), s tým, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahove´ náležitosti (, ).

Najvyšší súd ďalej zistil, že dovolanie obvineného v časti obsahujúcej námietky týkajúce sa nepoužitia ustanovení o súhrnom treste vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu odsúdeniu rozhodnutím cudzozemského súdu je opodstatnené, čo znamená, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia .

Z predloženého spisu je zrejmé, že obvinený bol rozsudkom Krajinského súdu Korneuburg z 26. novembra 2015, sp. zn. t v spojení s rozsudkom Najvyššieho krajinského súdu Viedeň z 3. marca 2016, sp. zn. 18Bs 19/16z uznaný vinným zo spáchania trestného činu závažnej profesijnej krádeže vlámaním v rámci organizovanej skupiny, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov s tým, že uvedené odsúdenie cudzozemským súdom bolo na území Slovenskej republiky uznané rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 27. septembra 2016.

Podľa právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní sa na účely trestného konania zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom

Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Podľa ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Podľa ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený alebo ak skorší rozsudok bol vydaný súdom iného členského štátu Európskej únie.

Podľa dôvodovej správy k , ktorým bolo okrem iného do doplnené vyššie citované ustanovenie a upravené ustanovenie o nemožnosť použitia ustanovení o súhrnom treste vo vzťahu k rozhodnutiu súdu iného členského štátu, táto právna úprava vychádzala z ustanovenia a 4 rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008 o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní, v zmysle ktorého zohľadnenie predchádzajúcich odsúdení vyhlásených v iných členských štátoch nesmie ovplyvňovať predchádzajúce odsúdenia tohto členského štátu alebo jeho rozhodnutia o ich vykonaní, ani ich rušiť alebo revidovať.

Súdny dvor Európskej únie však vo svojom rozsudku z 15. apríla 2021 vo veci C-221/19 konštatoval, že rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie č. 2008/675/SVV o zohľadnení odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní sa vzťahuje na vnútroštátne konania, ktorých predmetom je uloženie súhrnného trestu odňatia slobody na účely výkonu, v ktorom sa zohľadní trest uložený osobe vnútroštátnym súdom, ako aj trest uložený v rámci skoršieho odsúdenia vyhláseného súdom iného členského štátu tej istej osobe pre iné skutky dôvodiac ďalej, že pokiaľ bolo rozhodnutie cudzozemského súdu prenesené a uznané v súlade s rámcovým rozhodnutím Rady Európskej únie č. 2008/909/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (ďalej len „rámcové rozhodnutie č. 2008/909/SVV"), zohľadnenie takéhoto odsúdenia nemá za následok ovplyvnenie tohto odsúdenia, ale ani jeho zrušenie či preskúmanie, preto je súd ukladajúci súhrnný trest v zásade povinný zohľadniť aj odsúdenie vyhlásené súdom iného členského štátu.

Z uvedeného je potom zrejmé, že aj keď ukladanie súhrnného trestu priamo vo vzťahu k rozsudku vydaného súdom iného členského štátu možné nie je. Iná situácia nastáva, pokiaľ takýto rozsudok je na území Slovenskej republiky postupom podľa rámcového rozhodnutia č. 2008/909/SVV, teda podľa o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „"), uznaný. Ani ustanovenie , ale ani rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „") pod číslom 14/2016 nevylučujú (použijúc aj vyššie uvedený výklad rámcového rozhodnutia č. 2008/675/SVV Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku z 15. apríla 2021 vo veci C-221/19) uloženie súhrnného trestu vo vzťahu k uznávajúcemu rozsudku, ktorým bol uznaný a „prenesený" trest uložený súdom iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému je potrebné súhrnný trest ukladať.

A pokiaľ rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v pod číslom 43/2000 takýto postup vylučuje, ide o rozhodnutie vo vzťahu k rozhodnutiam vydaným súdmi členských štátov Európskej únie v podstate už neaktuálne, publikované pred nadobudnutím účinnosti (ktorým bolo do doplnené ustanovenie ), ale aj

Vzhľadom na to, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý je predmetom prejednávanej trestnej veci (7. januára 2015), predtým ako bol vyhlásený rozsudok Krajinského súdu Korneuburg z 26. novembra 2015, sp. zn. t v spojení s rozsudkom Najvyššieho krajinského súdu Viedeň z 3. marca

2016, sp. zn. a toto rozhodnutie bolo na území Slovenskej republiky uznané rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. z 27. septembra 2016 v súlade s rámcovým rozhodnutím č. 2008/909/SVV (teda podľa ), bolo povinnosťou súdov nižšieho stupňa toto odsúdenie zohľadniť, a to aj pri úvahách o ukladaní súhrnného trestu.

Pokiaľ krajský súd použitie ustanovenia v prejednávanej veci vylúčil, nesprávne použil iné hmotnoprávne ustanovenie, tým naplnil dovolací dôvod podľa , a preto najvyšší súd jeho rozhodnutie vo výroku o treste zrušil a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

V novom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne rozhodnúť o odvolaní obvineného v časti týkajúcej sa výroku o treste a pri úvahách o uložení trestu zohľadniť aj ustanovenia o ukladaní súhrnného trestu (najmä ) v nadväznosti na predchádzajúce odsúdenie obvineného cudzozemským súdom uznané rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. z 27. septembra 2016, a to prípadne aj po vyžiadaní dodatočných informácií od justičného orgánu štátu pôvodu (Rakúska republika), pokiaľ by spis Krajského súdu v Trnave, sp. zn. nepredstavoval dostatočný podklad pre rozhodnutie a o výroku o treste a spôsobe jeho výkonu opätovne rozhodnúť.

Ďalšie námietky dovolateľa nepovažoval najvyšší súd za opodstatnené.

Pokiaľ obvinený v podanom dovolaní namietal aj nesprávnu právnu kvalifikáciu rozhodnutím okresného súdu v takzvanej skutkovej vete ustáleného skutku, k tomu sa žiada uviesť, že vyššie spomínané rozhodnutie bolo vydané potom, čo obvinený urobil vyhlásenie o vine podľa , ktoré okresný súd prijal, pričom vychádzajúc z ustanovení § a ods. 1 písm. b) je rozhodnutie vydané na podklade prijatého vyhlásenia o vine vo výroku o vine nenapadnuteľné odvolaním a dovolaním len z dôvodu podľa , teda v prípade porušenia práva na obhajobu obvineného zásadným spôsobom. Keďže dovolacia námietka založená na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku zodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa , vo vyššie naznačenom prípade (po prijatí vyhlásenia o vine) už nie je možné výrok o vine dovolaním z dôvodu podľa úspešne napadnúť.

A aj keď (vzhľadom na vyššie uvedené) by bolo možné výrok o vine dotknutého rozhodnutia dovolaním z dôvodu podľa napadnúť (obvinený v podanom dovolaní namietal aj nesplnenie poučovacej povinnosti zo strany okresného súdu), podľa ustálenej súdnej praxe, osobou oprávnenou na podanie dovolania v takomto prípade je len minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ale nie obvinený (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v pod číslom 12/2017). Preto obvinený svojimi námietkami dovolací dôvod plynúci z ustanovenia nenaplnil.

Vo vzťahu k námietke obvineného spočívajúcej v tom, že súdy nižšieho stupňa nesprávne zohľadnili priťažujúcu okolnosť podľa , pretože podľa jeho názoru je skutočnosť spáchania viacerých trestných činov fakticky konzumovaná už použitím ustanovení o ukladaní trestov pri spáchaní viacerých trestných činov podľa , a , sa žiada uviesť, že použitie uvedenej priťažujúcej okolnosti by bolo vylúčené len v prípade aplikácie takzvanej asperačnej zásady plynúcej z ustanovenia z dôvodu zákazu pričítania tej istej okolnosti v neprospech obvineného zakotvenej v ustanovení , keďže obidve tieto ustanovenia [§ a ods. 2 ] sú okolnosťami, ktoré majú za následok zvýšenie zákonom stanovenej trestnej sadzby (primerane stanovisko najvyššieho súdu publikované v pod číslom 1/2011), čo však nie je prípad prejednávanej veci, keďže obvinenému nebol ukladaný trest odňatia slobody za použitia ustanovenia a aplikácia ustanovenia §, a bez súčasného použitia nemá za následok zvýšenie zákonom stanovenej trestnej sadzby a tým pádom ani vylúčenie

použitia ustanovenia . Týmito námietkami preto obvinený dovolací dôvod ani podľa nenaplnil.

Svojimi námietkami obsiahnutými v podanom dovolaní nenaplnil obvinený ani dovolací dôvod plynúci z ustanovenia (proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie hoci nebolo prípustné), pretože pokiaľ obvinený namietal neakceptovanie zásady špeciality, s touto námietkou sa vyčerpávajúco vysporiadal vo svojom rozhodnutí už krajský súd konštatujúc, že obvinený súhlasil s výkonom zvyšku uznaného trestu na území Slovenskej republiky, preto sa naňho zásada špeciality v súlade s ustanovením nevzťahuje.

Pokiaľ obvinený vo svojom dovolaní odkázal na dôvody uvedené v podanom odvolaní a prípadne aj iných jeho vyjadreniach k tomu najvyšší súd dodáva, že je povinnosťou obvineného kvalifikovane zastúpeného obhajcom konkrétne vecne vyšpecifikovať dôvody, v ktorých vidí naplnenie jednotlivých dovolacích dôvodov, pričom ich podradenie pod príslušné ustanovenie je už vecou dovolacieho súdu (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v pod číslom 120/2012), nie je však úlohou dovolacieho súdu domýšľať si, či hľadať, v čom by mohli spočívať konkrétne dôvody námietok obvineného (primerane napríklad rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ) a selektovať ich medzi odvolacími, či inými obhajobnými námietkami obvineného.

Preto najvyšší súd rozhodol tak, ako je to uvedené pod bodom I. vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Týmto rozsudkom dovolacieho súdu sa vec dostala do štádia odvolacieho konania, v rámci ktorého, ako to už bolo vyššie uvedené, bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní obvineného v časti jeho námietok týkajúcich sa výroku o treste.

Najvyšší súd pripomína, že dovolanie bolo podané len v prospech obvineného K. O., a preto bude krajský súd v ďalšom konaní limitovaný zásadou zákazu reformatio in peius v zmysle .

II.

Dovolanie proti rozsudku krajského súdu v prejednávanej veci podala aj advokátka Mgr. Andrea Miženková. Z predloženého spisu je však zrejmé, že aj keď bola súdom prvého stupňa ustanovená za obhajkyňu obvineného v základnom trestnom konaní, jej oprávnenie vykonávať procesné úkony v mene dovolateľa zaniklo podľa právoplatnosťou rozsudku krajského súdu, teda 7. marca 2019, pričom v dovolacom konaní nebola za obhajkyňu obvineného okresným súdom ustanovená a ani obvineným, či inou oprávnenou osobou zvolená, preto nebola oprávnená dovolanie v mene dovolateľa podať.

Na základe vyššie uvedeného potom najvyšší súd dovolanie podané vyššie menovanou advokátkou bez vecného preskúmania podľa odmietol ako dovolanie podané neoprávnenou osobou.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.