Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 639/2022

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku a sudcov Roberta Šorla (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou, Floriánska 16, Košice, proti rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. zo 7. septembra 2020, uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. z 27. mája 2021 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo 4. júla 2022 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. septembra 2022 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa , , a 6 (ďalej len ,a“) a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) rozhodnutiami všeobecných súdov v trestnom konaní.

II.

2. Po vznesení obvinenia v máji 2008 bola proti sťažovateľovi 8. marca 2013 podaná obžaloba za jeho skutky z rokov 2006 až 2007. Okresný súd po tom, ako jeho prvé tri rozsudky boli zrušené uzneseniami krajského súdu, ústavnou sťažnosťou namietaným štvrtým rozsudkom zo 7. septembra 2020 sťažovateľovi za zločin neodvedenia dane a poistného podľa v spojení s a a uložil trest odňatia slobody na osem rokov a deväť mesiacov. Okresný súd odkazom na predposledné rozhodnutie krajského súdu z 30. júna 2020 dospel k záveru, že v súvislosti s dĺžkou trestného konania nie je dôvod na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Ďalej dospel k záveru, že nie je dôvod na uloženie súhrnného trestu v súvislosti s tým, že rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 30. júna 2017

v spojení s uznesením Vrchného súdu v Prahe z 23. marca 2018 bol sťažovateľovi za skutky z roku 2011 uložený trest odňatia slobody na šesť rokov, a to aj napriek tomu, že tieto rozhodnutia boli uznané rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2019.

3. Sťažovateľ sa proti rozsudku okresného súdu odvolal s tým, že mala byť uplatnená zásada špeciality a vzhľadom na uznané rozhodnutia českých súdov mu mal byť uložený súhrnný trest. Krajský súd odvolanie sťažovateľa ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením z 27. mája 2021 zamietol. K zásade špeciality uviedol, že táto sa podľa o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, a o zmene a doplnení o výkone väzby v znení neskorších predpisov neuplatní, ak bola osoba odovzdaná na Slovensko na výkon rozhodnutia a osoba s odovzdaním súhlasila tak, ako to bolo v prípade sťažovateľa. K neuloženiu súhrnného trestu poukázal na , podľa ktorého ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skorší rozsudok bol vydaný súdom iného členského štátu.

4. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa , tvrdiac, že mu mal byť uložený súhrnný trest z dôvodu, že uznané rozhodnutia českých súdov majú rovnaké účinky, ako by išlo o odsúdenie na Slovensku, a predchádzali rozsudku okresného súdu. Tým, že mu nebol uložený súhrnný trest, má uložené dva samostatné tresty, prvý uložený uznanými rozhodnutiami českých súdov na šesť rokov a druhý uložený rozsudkom v namietanom konaní na osem rokov a deväť mesiacov, hoci súhrnný trest by nemohol byť vyšší ako 13 rokov a osem mesiacov.

5. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie podmienky na uloženie súhrnného trestu odmietol. Uviedol, že medzi spáchaním skutkov z rokov 2006 až 2007, za ktoré bol sťažovateľ uznaný vinným v namietanom konaní, a spáchaním skutkov z roku 2011, za ktoré bol sťažovateľ uznaný vinným rozhodnutiami českých súdov, bol sťažovateľ trestným rozkazom, ktorý mu bol doručený 11. augusta 2008 (následne rozsudkom z 8. februára 2010) Okresným súdom Košice II, uznaný vinným z prečinu, a preto k vyhláseniu prvého odsudzujúceho rozsudku v zmysle došlo doručením trestného rozkazu Okresného súdu Košice II 11. augusta 2008, a nie rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 30. júna 2017. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľovi nemohol byť uložený súhrnný trest už len preto, lebo skutkov v Česku sa dopustil po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku, za ktoré treba považovať aj doručenie trestného rozkazu Okresného súdu Košice II. Najvyšší súd k úvahám prokurátora o potrebe prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie uviedol, že by to nemalo vplyv na postavenie sťažovateľa, a doplnil, že o tejto otázke už rozhodol rozsudkom sp. zn. tak, že uprednostnil európsky výklad pred vnútroštátnym pravidlom.

III.

6. Sťažovateľ poukazuje na to, že za skutky z rokov 2006 až 2007 mu bolo vznesené obvinenie ešte v máji 2008, obžaloba bola podaná až v roku 2013 a k odsúdeniu došlo až v roku 2020. Neúmerná dĺžka trestného konania mala byť dôvodom na mimoriadne zníženie trestu podľa . Z toho, že to tak nebolo, vyvodzuje porušenie svojich práv podľa a a dohovoru.

7. Podľa sťažovateľa došlo postupom okresného súdu a krajského súdu k porušeniu zásady zákazu dvojakého trestného stíhania a potrestania za totožný skutok, keďže za podobný skutok bol už právoplatne odsúdený v Maďarsku. Z toho vyvodzuje porušenie svojich práv podľa a protokolu č. 7.

8. Podľa sťažovateľa súdy mali aplikovať a uložiť mu súhrnný trest, lebo uznaný český rozsudok časovo predchádzal poslednému rozsudku okresného súdu. K argumentácii rozhodnutia najvyššieho súdu uvádza, že skutok, za ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice II z 8. februára 2010, sa stal ešte v roku 2005, teda ešte pred spáchaním skutkov, za ktoré bol odsúdený v namietanom konaní, čo umožňuje uloženie súhrnného trestu. Z toho vyvodzuje porušenie a svojho práva podľa dohovoru.

IV.

9. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podľa mohol a aj podal odvolanie, s ktorým sa krajský súd zaoberal vo svojom ústavnou sťažnosťou namietanom uznesení z 27. mája 2021. Právomoc krajského súdu, ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodol, vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ústavnou sťažnosťou namietanému rozsudku okresného súdu, čo odôvodňuje odmietnutie ústavnej sťažnosti v tomto rozsahu podľa v spojení s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“).

10. Čo sa týka námietky sťažovateľa o tom, že v jeho veci bol daný dôvod na mimoriadne zníženie trestu podľa , treba uviesť, že sťažovateľ túto námietku nepoužil v odvolaní proti poslednému rozsudku okresného súdu, ktorým mu bol uložený ústavnou sťažnosťou namietaný trest, keď v odvolaní argumentoval len tým, že mala byť uplatnená zásada špeciality a mal mu byť uložený súhrnný trest. Sťažovateľ túto námietku vyjadruje až v ústavnej sťažnosti bez toho, aby sa k nej na základe jeho odvolania mohol vyjadriť krajský súd, keď na jeho odvolanie preskúmaval rozhodnutie okresného súdu, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody bez toho, aby u neho boli zistené dôvody na mimoriadne zníženie trestu. Sťažovateľ na ochranu svojich práv podľa a a dohovoru nevyčerpal odvolanie ako právny prostriedky nápravy, ktoré mu na ochranu jeho základných práv priznáva zákon – , a preto je námietka porušenia týchto práv podľa neprípustná, čo je dôvodom jej odmietnutia podľa v rozsahu proti ústavnou sťažnosťou namietanému rozsudku krajského súdu.

11. Čo sa týka námietky sťažovateľa, že súdy nezohľadnili jeho odsúdenie v Maďarsku, čo malo za následok porušenie zákazu dvojitého trestného stíhania a potrestania za totožný skutok, treba uviesť, že túto námietku sťažovateľ nepoužil nielen v odvolaní, o ktorom bolo rozhodnuté namietaným rozhodnutím krajského súdu, ale ani pre túto skutočnosť nepodal dovolanie, hoci podľa dovolanie možno podať, ak sa proti obvinenému viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné, a podľa s nadpisom „Neprípustnosť trestného stíhania“ trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu. Sťažovateľ túto námietku prednáša prvýkrát až v ústavnej sťažnosti bez toho, aby sa k nej na základe jeho opravných prostriedkov

mohli vyjadriť, či už krajský súd, alebo najvyšší súd. Sťažovateľ na ochranu svojich práv podľa a protokolu č. 7 nevyčerpal právne prostriedky nápravy, ktoré mu na ochranu jeho základných práv priznáva zákon – , a preto je námietka porušenia týchto práv podľa neprípustná, čo je dôvodom jej odmietnutia podľa v rozsahu proti ústavnou sťažnosťou namietanému rozsudku krajského súdu.

12. Sťažovateľ napokon namieta, že k porušeniu jeho práv podľa a podľa dohovoru došlo tým, že mu nebol uložený súhrnný trest. Táto otázka bola predmetom posudzovania najvyšším súdom v namietanom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa, pričom najvyšší súd na rozdiel od okresného súdu a krajského súdu vychádzal zo sťažovateľom v ústavnej sťažnosti nespochybneného zistenia, že spáchaniu skutkov z roku 2011, za ktoré bol sťažovateľ uznaný vinným na Slovensku uznanými rozhodnutiami českých súdov, predchádzalo uznanie sťažovateľa vinným z prečinu. Z toho najvyšší súd dospel k záveru, že doručenie tohto trestného rozkazu treba posúdiť ako skutočnosť, ktorá vylučuje uloženie súhrnného trestu, keďže vo vzťahu ku skutkom z rokov 2006 až 2007, v ktorých bol sťažovateľ uznaný vinným v namietanom konaní, a ku skutkom z roku 2011, za ktoré bol sťažovateľ uznaný vinným českými súdmi, nemožno hovoriť o súbehu trestnej činnosti.

13. Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov () a skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné (podobne aj ). Právnym základom na uloženie súhrnného trestu je , podľa ktorého ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. Úvaha najvyššieho súdu o nemožnosti uloženia súhrnného trestu jasne nadväzuje na znenie , ktorého podmienkou aplikácie je to, aby súd odsudzoval páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal pred vyhlásením odsudzujúceho rozsudku. V namietanom konaní okresný súd a krajský súd sťažovateľa odsudzovali nie pred, ale až po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku (doručenia trestného rozkazu), čo vylučuje súbeh týchto skutkov sťažovateľa ako základnú podmienku na uloženie súhrnného trestu, a preto nemožno dospieť k záveru, že by úvaha najvyššieho súdu vykazovala prvky arbitrárnosti alebo zjavnej právnej nesprávnosti, pričom pri tejto právnej úvahe je celkom bez významu, že sťažovateľovi doručený trestný rozkaz sa týkal jeho skutkov ešte z roku 2005. Ústavná sťažnosť je preto v rozsahu proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená a ako taká bola v tomto rozsahu podľa odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2022

Peter Straka

predseda senátu