Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3To-14-2019.pdf
PDF · 93.89 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/14/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr. Jozefa Piknu a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci proti obžalovanému K. O. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 19.09.2018, č. k. 2T/72/2017 - 263 na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.03.2019 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný K. O., nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom L., t. č. ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová v inej trestnej veci, o d s u d z u j e : Podľa § 212 ods. 4, § 36 písm. l), § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 5, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 per analogiam, § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Galanta zo dňa 19.9.2018, č. k. 2T/72/2017 - 263 uznal obžalovaného K. O. za vinného zo zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 07.01.2015 v presne nezistenom čase v dobe od 09.00 hod. do 12.30 hod. v obci K. X. odomkol bránku kľúčom zaveseným na bránke z vnútornej strany, dostal sa do dvora rodinného domu číslo XXX, následne nezisteným spôsobom otvoril okno v zadnej časti domu, vošiel do domu, kde na chodbe zo šatníka odcudzil pánske hodinky zo žltého kovu so štyrmi diamantovými kamienkami, pánsku retiazku zo žltého kovu, obrúčku zo žltého kovu, tri páry dámskych náušníc zo žltého kovu, dámsky náramok zo žltého kovu, predmety zo strieborného kovu nachádzajúce sa v skrini v detskej izbe a to náhrdelník s príveskom v tvare krížika, 5 kusov prsteňov, 4 kusy dámskych náramkov, 3 páry náušníc, ďalej odcudzil notebook značky Asus čiernej farby, ktorý bol položený v kuchyni na stole, fotoaparát značky Sony, červenej farby. nachádzajúci sa v zásuvke šatníka na chodbe, čím P. X. nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K. X. XXX, spôsobil podľa odborného vyjadrenia odcudzením vecí škodu spolu vo výške 3.437 Eur, hoci bol za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona odsúdený rozsudkom Okresného súdu Piešťany pod spisovou značkou 2T 267/2008 zo dňa 19.05.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava pod spisovou značkou 6To 65/2014 zo dňa 14.08.2014, právoplatným dňom 14.08.2014.
Za to okresný súd obžalovanému uložil podľa § 212 ods. 4, § 36 písm. l), § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 5, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona pre výkon trestu odňatia slobody obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému uhradiť spôsobenú škodu P. X., nar. X.X.XXXX, bytom K. X. č. XXX, podľa odborného vyjadrenia v celkovej výške 3.437,- eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodeného P. X. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. K výroku o vine obžalovaného okresný súd uviedol : Obžalovaný K. O. na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku učinil vyhlásenie, že zo žalovanej trestnej činnosti sa cíti byť vinným. Súd po splnení zákonných podmienok v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku a vzhľadom aj na stanovisko prokurátora prijal vyhlásenie obžalovaného, že zo zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe sa cíti byť vinným. Súd zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom sa obžalovaný doznal k žalovanej trestnej činnosti, sa nevykoná. Súd mal za preukázané, že obžalovaný si prisvojil cudziu a takýmto konaním spôsobil poškodenému P. X. väčšiu škodu. Okrem toho čin spáchal závažnejším spôsobom konania, vlámaním a zároveň týmto úmyselným konaním bez povolenia oprávnenej osoby, vnikol do obydlia iného a čin spáchal prekonaním prekážky, ktorej účelom bolo zabrániť vniknutiu. Zavinenie v konaní obžalovaného súd vyhodnotil ako úmyselné. K výroku o treste okresný súd uviedol : Obžalovaný K. O. z miesta bydliska nie je bližšie hodnotený. Doposiaľ bol 11-krát súdne trestaný. Naposledy bol odsúdený cudzozemským súdom Landesgericht Korneburg sp. zn. 601 HV 19/2015t dňa 26.11.2015, právoplatný dňa 03.03.2016 na trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Ntc/18/2016 zo dňa 27.09.2016 bol uznaný rozsudok Krajinského súdu Korneburg, sp. zn. 601 HV 19/2015t dňa 26.11.2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho krajinského súdu Viedeň zo dňa 03.03.2016, sp. zn. 18Bs 19/16z, ktorým bol K. O. uznaný za vinného zo spáchania závažnej profesijnej krádeže vlámaním v rámci organizovanej skupiny, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Týmto rozsudkom mu bol aj nariadený na území Slovenskej republiky vykonať zvyšok uvedeného trestu odňatia slobody. Súd pri úvahe o treste prihliadol na ustanovenie § 34, § 36 písm. l), § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 5, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona a súčasne dospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody za použitia ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona v trestnej sadzbe od 6 rokov a 6 mesiacov až do 10 rokov, by vzhľadom na okolnosti a charakter trestnej činnosti obžalovaného bolo neprimerane prísne. Súd v danom prípade použil pri ukladaní trestu inštitút mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, konkrétne ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona a uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súd predovšetkým prihliadol na učinené vyhlásenie obžalovaného o vine. Vyhlásenie viny obžalovaným v súlade s podanou obžalobou, ktoré súd za splnenia zákonných podmienok, ak prijme je nenapadnuteľné odvolaním. Takéto vyhlásenie je z hľadiska ďalšieho postupu súdu veľmi významné, keďže v rozsahu priznania obžalovaného sa nevykonalo kontradiktórne hlavné pojednávanie. Prvostupňový súd zastáva ten právny názor, že vyhlásením viny obžalovaným, ktoré je neodvolateľné, zakladá možný zákonný postup pre mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody v súlade s ustanovením § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona. Súd z uvedeného dôvodu pri posudzovaní výmery trestu odňatia slobody za dodržania princípu spravodlivosti ukladaného trestu uložil obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanoveného trestu odňatia slobody a to trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Tento druh a výmera trestu dostatočne spĺňa účel zabezpečenia ochrany spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, ako aj vytvorenie podmienok na nápravu páchateľa a na jeho prevýchovu k tomu, aby v budúcnosti viedol riadny život. Takto uložený trest je podľa súdu primeraným trestom z hľadiska generálnej ako aj individuálnej prevencie. K výroku o náhrade škody okresný súd uviedol : Prvostupňový súd uložil obžalovanému povinnosť uhradiť spôsobenú škodu P. X. v celkovej výške 3.437,- Eur, podľa zadováženého odborného vyjadrenia. Súd poškodeného s nárokom na náhradu zvyšnej škody, ktorú si uplatňoval nad rámec konštatovanej škody v obžalobe, odkázal za účelom jej uplatnenia na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor čo do výroku o treste (č. l. 260), ako i obžalovaný čo do výroku o vine a treste (č. l. 260, 270, 274). Prokurátor podané odvolanie dňa 17.10.2018 vzal späť, čo okresný súd uznesením zo dňa 23.10.2018 č. k. 2T/72/2017 - 271 zobral na vedomie. V písomne odôvodnenom odvolaní obžalovaný uviedol, že uložený trest je neprimerane vysoký vzhľadom na vykonávaný trest odňatia slobody 6 rokov nepodmienečne, ktorý aktuálne vykonáva. Tento rozsudok vyniesol cudzozemský súd v Korneburgu a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Ntc/18/2016 zo dňa 27.09.2016 bol uznaný. Nakoľko bol do Slovenskej republiky vydaný vykonávať trest, resp. zvyšok trestu Krajinského súdu Korneburg, sp. zn. 601 HV 19/2015t v spojení s rozsudkom Najvyššieho krajinského súdu Viedeň zo dňa 03.03.2016, sp. zn. 18Bs 19/16z a doposiaľ sa nevzdal zásady špeciality, žiadal Krajský súd v Trnave, aby konanie zastavil až po dobu pokiaľ nebude tento trest vykonaný. Dňa 30.10.2018 bolo odôvodnenie odvolania obžalovaného doplnené prostredníctvom jeho obhajkyne, v ktorom odôvodnení uviedla, že obžalovaný sa nestotožňuje s právnou kvalifikáciou skutku, ktorý bol kvalifikovaný ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona a to najmä s poukazom na ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona, pripravovanú novelu trestného zákona ako i zásadu primeranosti trestania. Bez ohľadu na právnu kvalifikáciu skutku sa však uložený trest obžalovanému javí ako neprimerane prísny, pričom na zabezpečenie ochrany spoločnosti by postačoval aj trest kratšieho trvania. Obžalovaný sa k spáchaniu inkriminovaného skutku priznal, čím prevzal zodpovednosť za svoje konanie, ktoré tiež úprimne oľutoval, počas celého trestného konania poskytoval príslušným orgánom potrebnú súčinnosť a svojím konaním nespôsobil vysokú škodu. Obžalovaný je ešte stále mladý človek, ktorý má celý život pred sebou, a vysoký trest odňatia slobody by mu výrazne sťaží možnosť založenia si rodiny. Okrem toho obžalovaný v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody vo výške 6 (šesť) rokov, ktorý mu bol uložený rozhodnutím Krajinského súdu Korneuburg zo dňa 26.11.2015, pričom vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu, ktoré bolo vydané súdom iného členského štátu Európskej únie, nie je možné použiť ustanovenia o súhrnnom treste podľa Trestného zákona. Obžalovanému bol preto zo strany súdu prvého stupňa uložený samostatný trest, hoci v prípade ak by predchádzajúce odsúdenie nastalo v Slovenskej republike, prichádzalo by do úvahy nielen uloženie súhrnného trestu, ale aj použitie inštitútu upustenia od uloženia súhrnného trestu v zmysle ustanovenia § 44 Trestného zákona. V tejto súvislosti obhajoba poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 106/2011 - 85 (neprimeranosť trestu). Obžalovaný sa preto domnieva, že pri rozhodovaní o treste by malo byť prihliadnuté na všetky uvedené skutočnosti ako na okolnosti odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu podľa ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona z dôvodu neprimeranej prísnosti použitia trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom. Na základe všetkých doteraz uvedených skutočností a vykonaných dôkazov obžalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil v prospech obžalovaného, a to tak, že ho uzná za vinného z prečinu krádeže a uloží mu trest, ktorý nie je spojený s odňatím slobody. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 (podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné) alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 (súd rozhodol v nezákonnom zložení, obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky), preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podali procesné strany na to oprávnené, a to proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohli, pričom tak urobili v lehote ustanovenej v zákone. Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil zástupca krajskej prokuratúry, obžalovaný a obhajca obžalovaného. Zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolaciemu súdu odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného sa pridržiaval písomne uvedených dôvodov odvolania. Obžalovaný uviedol, že vzhľadom k tomu, že podal dovolanie vo veci uznaného rozsudku z dôvodu nedodržania zásady špeciality, navrhuje aby bolo toto konanie zrušené.
K odvolacím námietkam obžalovaného: Odvolací súd nepreskúmaval skutkové zistenia ani právnu kvalifikáciu, ako sa jej domáhal obžalovaný a to z toho dôvodu, že prvostupňovým súdom prijaté vyhlásenie o vine, ktoré obžalovaný urobil, je v zmysle § 257 odsek 5 Trestného poriadku nenapadnuteľné odvolaním a ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku, o čom bol obžalovaný za prítomnosti svojho obhajcu na hlavnom pojednávaní predsedom senátu riadne poučený. Vo vzťahu k obžalovaným uvádzanému návrhu na zrušenie tohto konania z dôvodu neakceptovania zásady špeciality, nakoľko aktuálne vykonáva zvyšok trestu uložený mu cudzozemským súdom, ktorý bol uznaný Krajským súdom v Trnave a obžalovaný sa doposiaľ nevzdal zásady špeciality, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 21 ods. 2 písm. e) zákona č. 549/2011 Z. z. - o uznávaní a výkone rozhodnutí so sankciou odňatia slobody v EÚ, podľa ktorého ak bola osoba odovzdaná do Slovenskej republiky, zásada špeciality sa neuplatní, ak osoba súhlasila s odovzdaním výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky. Z rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 3Ntc/18/2016 - 79 zo dňa 27.9.2016 (tretí odsek odôvodnenia na str. 2) vyplýva, že odsúdený K. O. súhlasil s výkonom zvyšku trestu v Slovenskej republike. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k menovanému obžalovanému sa zásada špeciality ani v tomto konaní neuplatňuje. Odvolací súd má za to, že okresný súd správnym postupom dokazoval aj skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie a uložil zákonný a primeraný trest a to i aplikáciou mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 Trestného zákona, čo podľa názoru odvolacieho súdu aj dostatočne odôvodnil. Podľa § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu. Podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola vzhľadom na všetky okolnosti prípadu možná primeraná aplikácia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam (ako to má na mysli stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016). Potom ako bola dolná hranica trestnej sadzby zvýšená o jednu polovicu podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona (z dôvodu opätovného spáchania zločinu) na 6 rokov a 6 mesiacov, bolo možné aplikáciou § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona znížiť túto dolnú hranicu o jednu tretinu až na 4 roky a 4 mesiace. Okresný súd správne rozhodol, keď s ohľadom na okolnosti a charakter trestnej činnosti obžalovanému uložil trest vo výmere 5 rokov, pričom aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade by nebolo primerané a spravodlivé ukladať trest na celkom spodnej hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby a to najmä s ohľadom na trestnú minulosť obžalovaného (doposiaľ 11-krát súdne trestaný). Uložený trest v uvedenej výmere nemožno považovať za neprimerane prísny ale naopak za primeraný z hľadiska generálnej ako aj individuálnej prevencie. Tento druh a výmera trestu dostatočne spĺňa účel zabezpečenia ochrany spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, ako aj vytvorenie podmienok na nápravu páchateľa a na jeho prevýchovu k tomu, aby v budúcnosti viedol riadny život. Keďže však k aplikácii mimoriadneho zníženia dolnej hranice trestnej sadzby v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016 prichádza analogicky, bolo potrebné, aby výrok o treste rozsudku prvostupňového súdu obsahoval za „§ 39 ods. 2 písm. d), ods. 4“ aj slovné spojenie „per analogiam“. Taktiež vo výroku o treste predmetného rozsudku absentovalo uvedenie „§ 41 ods. 1 Trestného zákona“ a slovo „úhrnný“, aby bolo zrejmé, že súd ukladal predmetný trest ako trest úhrnný, nakoľko súd odsudzoval páchateľa za dva trestné činy. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) (ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom o treste s tým, že výrok o treste uvedený v rozsudku prvostupňového súdu modifikoval doplnením vyššie uvedených chýbajúcich ustanovení.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.