Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/15/2021

Identifikačné číslo spisu: 8314202277 Dátum vydania rozhodnutia: 24.11.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:8314202277.1

UZNESENIE

Najvyšší s úd Slovenskej republiky v spore žalobcu K.. I. V., bývajúceho v Q., T. XX, zastúpeného JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom so sídlom v Humennom, Námestie slobody 25, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. júna 2020 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. júna 2020 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Humenné z 30. mája 2019 č. k. -282 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom z 30. mája 2019 č. k. -282 I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.736,- eur spolu s úrokom z omeškania bližšie špecifikovaným v predmetnom rozsudku, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; III. priznal žalovanému vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 55,22 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na a účinného do 31. decembra 2012, (ďalej len „“), a (ďalej len „“) uviedol, že zo zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vyplynul právny názor, že má súd priznať náhradu mzdy žalobcovi len za 12 mesiacov, a od ktorého sa súd prvej inštancie s ohľadom nemohol odchýliť. Tento nárok priznal od mája 2011 do apríla 2012, keďže žalobca bol od februára do marca 2011 práceneschopný. Súd prvej inštancie mal zato, že žalobca poberal príjem od 1. Garantovanej a.s. v čase od januára 2011 do júna 2012, ktorý bol však nepravidelný, preto naňho neprihliadal a priznal mu nárok za 12 mesiacov. Pri výške náhrady mzdy (728,- eur mesačne) vychádzal z výšky mzdy, ktorá bola žalobcovi priznaná v čase skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. priznal nárok žalobcu na úrok z omeškania a zdôraznil, že pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. nie je dôležitý dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená

lehota na plnenie (vyplatenie splatnej mzdy) uplynula. Tento úrok z omeškania priznal v súlade s ustanoveniami , keďže neupravuje úroky z omeškania. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa .

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolania žalobcu i žalovaného v poradí druhým rozsudkom z 10. júna 2020 sp. zn. rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že postup súdu prvej inštancie po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu bol vecne správny. Uviedol, že nárok žalobcu presahoval 12 mesiacov a žalovaný žiadal o nepriznanie resp. zníženie náhrady mzdy po uplynutí 12 mesiacov, bolo preto potrebné postupovať v súlade s vtedy platnými ustanoveniami (). Zdôraznil, že upravuje, že zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce zákonom stanovené mesiace (v tomto prípade 12 mesiacov) sa realizuje len vo výnimočných prípadoch. Odvolací súd dospel k záveru, že za situácie, keď si žalobca nárokoval náhradu mzdy aj za obdobie, v ktorom mal pravidelný príjem zo závislej činnosti, je tým prípadom, kedy bolo možné nepriznať náhradu po zákonom stanovenej dobe 12 mesiacov, preto bolo správne zamietnuť nárok na náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov. Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania odvolací súd poukázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s .

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ), a to otázky možnosti nepriznania náhrady mzdy v rozsahu nad 12 mesiacov. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že v rozhodnom období, t.j. od 1. mája 2011 do 9. marca 2016, dovolateľ nebol poberateľom nemocenských dávok, nebol zamestnaný a nedosahoval pravidelný príjem z pracovnej činnosti, a teda neexistoval dôvod na krátenie uplatneného nároku. Poukázal na to, že za jeho činnosť ako člena dozornej rady v 1. Garantovanej, a.s. mu bola vyplatená odmena nie z pracovného pomeru, ale ako nepravidelná odmena za činnosť člena dozornej rady, ktorá bola vyplácaná spravidla v trojmesačných intervaloch. Podľa názoru dovolateľa je neprípustné, aby súd na jednej strane konštatoval, že dovolateľ dosahoval príjem v určitom období (t.j. v období od mája 2011 do apríla 2012) a zároveň nepriznal právo na náhradu mzdy voči zamestnávateľovi za úplne iné obdobie, v ktorom dovolateľ žiaden príjem nedosahoval. Dovolateľ ďalej uviedol, že po tom, čo bolo zo strany žalovaného umožnené po vyhlásení neplatnosti skončenia pracovného pomeru dovolateľovi opätovne vykonávať prácu, bola dovolateľovi zo strany žalovaného opäť daná výpoveď, čo považoval za šikanózny prístup. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. zdôraznil, že znížiť náhradu mzdy nad 12 mesiacov možno iba vo výnimočných prípadoch. Posúdenie otázky nepriznania nároku na náhradu mzdy nad dobu 12 mesiacov ako nároku zamestnávateľa daného automaticky v prípade, ak zamestnanec mal akýkoľvek príjem a zamestnávateľ takúto žiadosť v súdnom konaní vzniesol, považoval dovolateľ v danom prípade za odchýlenie sa odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vzhľadom na to navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že súdy nižších inštancií v predmetnom konaní náležite zistili skutkový a právny stav a na základe zistených skutočností vo veci správne rozhodli. Zároveň svoje rozhodnutia riadne odôvodnili a vysporiadali sa so všetkými argumentmi dovolateľa. Žalovaný preto navrhol dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( a ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

7. V zmysle je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

9. Podľa názoru žalobcu je jeho dovolanie prípustné v zmysle a z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca považuje ako nesprávne právne posúdenú otázku týkajúcu sa možnosti nepriznania požadovanej náhrady mzdy v rozsahu nad 12 mesiacov.

10. V danom prípade teda dovolateľ vymedzil právnu otázku (či nižšie súdy mu právne konformným spôsobom krátili požadovanú náhradu mzdy nad rozsah 12 mesiacov), pri riešení ktorej otázky sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ). Najvyšší súd preto skúmal, či dovolanie žalobcu je v zmysle prípustné.

11. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ ( ) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali.

12. Predmetnou otázkou (viď vyššie bod 9.) sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutiach sp. zn. a , ktoré treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

13. Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

13.1. Podľa ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36

mesiacov.

14. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. v súvislosti s interpretáciou resp. predchádzajúceho už uviedol, že najmä v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa predtým ustálená judikatúra stala nepoužiteľnou. „Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení , ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť (v danej veci dvanásť, pozn. dovolacieho súdu) mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením , by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ... To zároveň znamená, že nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“. Ďalej zdôraznil, že „Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným , pretože takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.“

14.1. Právne názory dovolacieho súdu vo veci sp. zn. prešli testom ústavnosti v rámci ústavného prieskumu iného rozhodnutia najvyššieho súdu (), pričom Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojom náleze z 19. novembra 2019 sp. zn. uviedol, že predchádzajúce ustanovenie resp. ešte predtým «obsahovalo aj ,,návod“ ako pristupovať' k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom» tak, ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. , uzavrel ústavný súd. V tomto ohľade aj s poukazom na „voľnú úvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal ústavný súd tiež na odbornú právnickú literatúru (Friedmannová D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. . Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390), pričom uviedol, že „pri takomto rozhodovaní ... treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v až d) a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.“

14.2. Na vyššie uvedených právnych záveroch zotrval najvyšší súd aj v rozhodnutí z 24. februára 2021 sp. zn. .

15. V danom prípade súd prvej inštancie súc viazaný názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho zrušujúcom uznesení č. k. -240 bez ďalšieho zdôvodnenia priznal žalobcovi náhradu mzdy len za 12 mesiacov. Odvolací súd sa v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a dodal, že za situácie, keď si žalobca nárokoval náhradu mzdy aj za obdobie, v ktorom mal pravidelný príjem zo závislej činnosti, je tým prípadom, kedy bolo možné nepriznať náhradu po zákonom stanovenej dobe 12 mesiacov. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov (bod 14.

a 14.1.), ktoré sú plne aplikovateľné aj na rozhodovanú vec, dovolací súd dospel k záveru, že súdy nižších inštancií pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov nepostupovali dôsledne v zmysle vyššie citovaných východísk a ich závery sa do značnej miery javia ako svojvoľné. V tejto súvislosti si dovolací súd dovoľuje poukázať na to, že zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by totiž bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty ().

15.1. Najvyšší súd sa v danom prípade stotožňuje s právnymi závermi vyjadrenými už skôr v rozhodnutiach sp. zn. a a uzatvára, že právne závery odvolacieho súdu, rovnako ako prvoinštančného súdu pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov sa odchýlili od tejto (aktuálnej) praxe dovolacieho súdu a treba mať za to, že ich rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci.

16. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu sa riešením predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné podľa , ale aj dôvodné ( ), a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť ( ). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie ( ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

17. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu ( ). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania ( ).

18. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.