Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 2/00
PDF · 291.05 KB
No categories available
III. ÚS 2/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na verejnom zasadnutí 30. marca
2000 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie
konania podľa čl. 125 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu
všeobecne záväzného nariadenia mesta Stará Ľubovňa č. 14/1995 z 26. októbra 1995
o odpredaji bytov a nebytových priestorov v meste Stará Ľubovňa v znení neskorších
zmien a doplnkov s označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, so
zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov, so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.
z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a so
zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a takto
rozhodol:
1. Všeobecne záväzné nariadenie mesta Stará Ľubovňa č. 14/1995 z 26. októbra
1995 o odpredaji bytov a nebytových priestorov v meste Stará Ľubovňa v znení
neskorších zmien a doplnkov n i e j e v súlade
a) s čl. 2 ods. 3, čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1, 2 a 3 a čl. 67
vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky,
b) s ustanovením § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov,
c) s ustanoveniami § 5 ods. 6, § 10 ods. 1 a § 29a ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení neskorších predpisov,
d) s ustanoveniami § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 a § 124 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obdržal dňa
10. novembra 1999 návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia
mesta Stará Ľubovňa z 26. októbra 1995 č. 14/1995 v znení neskorších zmien
a doplnkov o odpredaji bytov a nebytových priestorov v meste Stará Ľubovňa s čl. 2
ods. 3, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 3 a čl. 67 prvou vetou Ústavy Slovenskej
republiky, so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov, so zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení neskorších prepisov a so zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov.
Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že čl. 3 ods. 2 a čl. 6
ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia mesta Stará Ľubovňa z 26. októbra 1995
č. 14/1995 v znení neskorších zmien a doplnkov o odpredaji bytov a nebytových
priestorov v meste Stará Ľubovňa (ďalej len „VZN“) nie sú v súlade s čl. 2 ods. 3,
čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 1 a čl. 67 prvou vetou Ústavy Slovenskej
republiky, ako ani s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov, s § 5 ods. 6, § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov a § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 a § 124 zákona č. 40/1964
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
V odôvodnení generálny prokurátor uviedol, že Mestské zastupiteľstvo Stará
Ľubovňa schválilo 26. októbra 1995 všeobecne záväzné nariadenie o odpredaji bytov
a nebytových priestorov v meste. Toto nariadenie bolo viackrát menené a dopĺňané.
Podľa čl. 3 ods. 2 citovaného nariadenia sú z možnosti odpredaja bytov vylúčení:
a) nájomcovia, ktorí sú zároveň vlastníkmi, spoluvlastníkmi bytu,
b) nájomcovia, ktorí sú zároveň vlastníkmi, spoluvlastníkmi rodinného domu,
s výnimkou rodinných domov charakteru chát, resp. chalúp,
c) nájomcovia, ktorým bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného
domu.
Podľa čl. 6 ods. 12 citovaného nariadenia ak nedôjde k prevodu vlastníctva
všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, má pôvodný vlastník domu podľa
ustanovenia § 5 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. práva a povinnosti vlastníka ostatných
bytov a nebytových priestorov v dome a za ne na účet spoločenstva prispieva mesačne
do fondu prevádzky, údržby a opráv v reálnom mesiaci dohodnutý príspevok, najviac
však do výšky 150,- Sk.
Mesto Stará Ľubovňa v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov má právne postavenie obce. Všetka činnosť obce je
viazaná platným právnym poriadkom. Obec i v normotvornej činnosti je povinná
rešpektovať ústavu, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy vrátane
vlastných všeobecne záväzných predpisov.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 vety prvej zákona o obecnom zriadení obec má
právo prijímať nariadenia buď na plnenie úloh územnej samosprávy, alebo v prípade,
že to ustanovuje zákon. Podľa vety tretej citovaného ustanovenia i v prípade plnenia
úloh prenesenej štátnej správy.
Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý môže
konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo
zákon neukladá.
V ďalšej časti podania navrhovateľ cituje čl. 12 ods. 1 vetu prvú, čl. 13 ods. 3,
čl. 67 vetu prvú Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 5 ods. 6 a § 16 ods. 2 a 3
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov a uvádza, že byt podľa odseku 1 § 16 citovaného zákona, pri
ktorom súd vyslovil súhlas s písomnou výpoveďou z nájmu, možno previesť do
vlastníctva tretej osoby, ak táto osoba poskytne nájomcovi bytovú náhradu podľa
osobitného predpisu.
Podľa § 29a ods. 1 citovaného zákona je obec povinná s nájomcom bytu
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca
požiada o prevod vlastníctva bytu podľa toho zákona v dome, v ktorom požiada
o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov.
Túto povinnosť nemá obec pri domoch, v ktorých boli byty vyňaté z prevodu
vlastníctva podľa § 31.
V ďalšej časti návrhu generálny prokurátor cituje ustanovenia § 2 ods. 2, § 3
ods. 1 a § 124 Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru navrhovateľa zákon č. 182/1993 Z. z. upravuje okrem iného
podmienky, za ktorých je možné previesť byt vo vlastníctve obce na nájomcu tohoto
bytu. Tento zákon pozná len dve situácie, v ktorých nájomcovi nie je nutné predať byt,
a to ak nájomca nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním
bytu (§ 16 ods. 2 citovaného zákona) alebo ak súd vyslovil súhlas s písomnou
výpoveďou z nájmu (§ 16 ods. 3).
Iným občanom, ktorí sú nájomcami obecných bytov, nie je možné odoprieť
prevod vlastníctva bytu a obec je dokonca povinná takýto prevod uskutočniť v lehote
dvoch rokov od doručenia žiadosti o prevod za súčasného splnenia ďalších podmienok
uvedených v ustanovení § 29a ods. 1 citovaného zákona.
Povinnosť obce realizovať prevod v lehote 2 rokov od doručenia žiadosti
poskytuje oprávneným žiadateľom potrebnú právnu istotu.
Právna istota zakotvená v ustanovení § 29a ods. 1 citovaného zákona sa
vzťahuje i na občanov, ktorí svoje žiadosti podali pred 1. augustom 1995. Ak by tomu
tak nebolo, nastala by situácia odporujúca čl. 12 ods. 1 vete prvej ústavy, pretože by
umožňovala existenciu dvoch skupín žiadateľov o prevod bytu, ktoré by voči obciam
nedisponovali rovnakým rozsahom práv.
Táto povinnosť ostáva pre obec zachovaná dokonca aj vtedy, ak nájomca má
dva alebo viac bytov alebo ak má rodinný dom, alebo rodinný dom práve stavia.
Podľa názoru navrhovateľa z tohoto skutkového a právneho stavu vyplýva, že
všeobecne záväzné nariadenie č. 14/1995 v čl. 3 ods. 2 tvorí právnu úpravu, ktorá
negatívne zasahuje do ústavnej zásady rovnosti v právach deklarovanej v čl. 12 ods. 1
vete prvej ústavy, keďže delí osoby oprávnené na nadobudnutie obecného bytu na
skupinu osôb, ktorej práva obec rešpektuje, a na znevýhodnenú skupinu osôb, ktorých
práva obec nerešpektuje.
Táto právna úprava podľa názoru navrhovateľa zakladá súčasne i porušenie
čl. 13 ods. 3 ústavy, keďže bez opory v zákone vytvára obmedzenie, ktoré určitej
skupine občanov bráni nadobudnúť do vlastníctva byt v zákonnej lehote 2 rokov
od podania žiadosti o prevod.
Článok 3 ods. 2 VZN odporuje tiež čl. 2 ods. 3 ústavy, pretože bez opory
v zákone vytvára právnu prekážku, ktorá znemožňuje nadobudnúť do vlastníctva byt
vo vlastníctve obce v lehote stanovenej zákonom. Touto právnou úpravou si obec
dokonca vytvorila prekážku brániacu jej splniť zákonnú povinnosť obce previesť na
každého nájomcu bytu, ktorý nie je zo zákona vylúčený z práva nadobudnúť do
vlastníctva prenajatý obecný byt, byt v lehote 2 rokov od doručenia jeho žiadosti
o prevod bytu. V tejto súvislosti navrhovateľ zdôrazňuje, že s čl. 67 prvou vetou
ústavy nie je v súlade taká právna úprava, ktorá dovoľuje obci, aby na základe
povinnosti ustanovenej všeobecne záväzným nariadením porušila inú povinnosť, ktorá
však bola obci uložená predpisom vyššej právnej sily, t. j. zákonom.
Všetky citované rozpory jednotlivo zakladajú tiež rozpor s ustanovením § 29a
ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a vo svojom súhrne tiež rozpor s ustanovením § 6
ods. 1 zákona o obecnom zriadení.
Obdobný právny stav bol založený i čl. 6 ods. 12 napadnutého všeobecne
záväzného nariadenia. Toto ustanovenie tiež porušilo zásadu rovnosti v právach (čl. 12
ods. 1 ústavy), pretože umožňuje obci uhrádzať náklady prevádzky, údržby a opráv
bytov, ktoré ostanú v jej vlastníctve a súčasne sa nachádzajú v obytných domoch, kde
bolo založené spoločenstvo vlastníkov bytov podstatne nižšou čiastkou, ako je suma
skutočne na tento účel vynakladaná.
Táto úprava súčasne tiež umožňuje preniesť časť povinností obce ako vlastníka
týchto bytov na spoločenstvo vlastníkov bytov.
Tento postoj obce charakterizuje navrhovateľ aj ako výraz zneužitia
vlastníckeho práva k bytom, ktoré je povinná previesť na nájomníkov, v čom vidí
rozpor s ustanoveniami § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 a § 124 Občianskeho zákonníka
a ustanovením § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.
Ako dôkazy generálny prokurátor uvádza:
- Ústavu Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.,
- Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov,
- všeobecne záväzné nariadenie mesta Stará Ľubovňa v znení neskorších zmien
a doplnkov č. 14/1995 z 26. októbra 1995.
II.
Návrh generálneho prokurátora bol dňa 9. februára 2000 prerokovaný na
neverejnom zasadnutí a bol podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov prijatý ústavným súdom na ďalšie konanie.
Podľa § 29 ods. 5 citovaného zákona bolo Mestské zastupiteľstvo v Starej
Ľubovni vyzvané na vyjadrenie k návrhu. V predloženom vyjadrení podpísanom
primátorom mesta Stará Ľubovňa RNDr. V. J. sa uvádza: „Mesto Stará Ľubovňa
splnomocnilo na zastupovanie v tomto konaní JUDr. S. L., advokáta zo Starej
Ľubovne, a trvá na ústnom pojednávaní.“
K návrhu generálneho prokurátora uviedli, že ustanovenie čl. 3 ods. 2
predmetného všeobecne záväzného nariadenia rešpektovalo § 31 zákona č. 182/1993
Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože mesto ustanoveniami čl. 3 ods. 1 a 2
stanovilo podiel bytov, ktoré si ponechalo vo vlastníctve mesta na zabezpečenie
bývania pre sociálne slabšie vrstvy svojich obyvateľov, a zároveň určilo zoznam
týchto bytov.
Po účinnosti zákona č. 158/1998 Z. z. neboli mestom vyňaté ďalšie byty na
účely bývania sociálne slabších vrstiev obyvateľov mesta.
K čl. 6 ods. 12 primátor Starej Ľubovne uviedol, že z dôvodov existujúceho
rozporného právneho stavu, keď existovala a naďalej existuje cenová regulácia
nájomného, nie je možné uhrádzať do fondu prevádzky, údržby a opráv príslušného
spoločenstva za byty, ktoré ostali vo vlastníctve mesta, viac ako to umožňuje reálny
príjem od nájomníkov obecných bytov.
Ako príklad uviedli skutočnosť, keď nájomné v priemernom 3-izbovom byte
bolo cca 321,-Sk, z ktorého je nutné uhrádzať údržby, opravy a iné nutné náklady tak
v byte nájomníka, ako aj prispievať do fondu spoločenstva. Zároveň poukázali na tú
skutočnosť, že príspevok do fondu si spoločenstvo stanovuje svojvoľne.
Pokiaľ bude cenová regulácia nájomného, mesto nemôže do spoločného fondu
prispievať niečo naviac, pretože takéto finančné prostriedky nie sú súčasťou rozpočtu
samospráv, a tým ani rozpočtu mesta, čím sa porušia ustanovenia ústavy o rovnosti
občanov v právach dotýkajúcich sa predmetnej oblasti.
V prípade, že mesto bude prispievať do fondu prevádzky, údržby a opráv viac,
ako získa z regulovaného nájomného, tak sa tu naruší istá rovnováha medzi občanmi
mesta, preto predmetným nariadením bol sledovaný stav, aby nedochádzalo
k zneužívaniu spomínaného fondu na jeho svojvoľné navyšovanie a nakladanie s ním,
a to na úkor ostatných občanov mesta.
Na ústnom pojednávaní dňa 30. marca 2000 zástupca navrhovateľa uviedol, že
sa odvoláva na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý už v obdobnej veci rozhodol
a vyslovil názor, že zákonnú úpravu práv a povinností vo veciach prevodu vlastníctva
bytov možno meniť, doplniť alebo zrušiť ústavne relevantným spôsobom znovu iba
zákonom alebo ústavným zákonom, teda všeobecne záväzným právnym predpisom
rovnakého alebo vyššieho stupňa právnej sily.
Odchýlna úprava povinností obce meniaca povinnosť previesť vlastníctvo bytov
na doterajších nájomcov nie je v súlade s ohraničením normotvornej právomoci obce
tak, ako to uviedol navrhovateľ v písomnom návrhu, a nie je v súlade ani so
základnými princípmi postavenia občana v právnom štáte, ktoré sú vyjadrené v čl. 2
ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy.
Na otázku predsedu senátu, aký je vzťah čl. 10 všeobecne záväzného nariadenia
k článkom, ktorých nesúlad s ústavou a zákonmi namietol generálny prokurátor,
zástupca navrhovateľa uviedol, že podľa jeho názoru aj tento článok je v rozpore
s príslušnými článkami ústavy a ustanoveniami zákonov podľa petitu návrhu
generálneho prokurátora.
Zástupca odporcu na otázku člena senátu, o aké ustanovenia a ktorého právneho
predpisu chceli oprieť obmedzenia, ktoré založili článkom 3 ods. 2 predmetného
všeobecne záväzného nariadenia, a to vzhľadom na situáciu, keď pri príprave
všeobecne záväzného nariadenia vedeli, že ide o obmedzenie základných práv, ktoré
nie sú explicitne uvedené v zákone odpovedal, že mestské zastupiteľstvo pri zvažovaní
tohto vymedzenia v podstate vychádzalo z toho, že zákon č. 182/1993 Z. z. má
vyložene sociálny charakter a sociálny akcent. Týmto obmedzením mesto sledovalo,
aby nájomcovia bytov a budúci vlastníci boli ozaj jeho vlastníkmi, aby za súčasnej
situácie nedochádzalo k obchodovaniu s bytmi. Toto bol vlastne hlavný cieľ, prečo
bolo všeobecne záväzné nariadenie vydané. Taká bola filozofia poslancov.
III.
Podľa čl. 125 písm. c) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne
záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s ústavou a zákonmi.
Všeobecne záväzné nariadenie mesta Stará Ľubovňa č. 14/1995 v znení
neskorších zmien a doplnkov o odpredaji bytov a nebytových priestorov zo dňa
26. októbra 1995 je právnym predpisom, ktorý ústavný súd môže preskúmať
z hľadiska súladu s ústavou a zákonmi, ak dostane návrh od subjektu oprávneného
návrh predložiť.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy ústavný súd začne konanie, ak návrh podá
generálny prokurátor.
Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
návrh predbežne prerokoval.
Návrh generálneho prokurátora má zákonom predpísané náležitosti a ide
o návrh opodstatnený, preto bol v zmysle ustanovenia § 25 ods. 3 prijatý na ďalšie
konanie.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov na plnenie úloh samosprávy obce, alebo ak to ustanovuje
zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenie. Nariadenie obce
nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej
správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákona a v jeho
medziach; takéto nariadenie nesmie odporovať ani inému všeobecne záväznému
právnemu predpisu.
Zásah štátu do činnosti orgánov územnej samosprávy sa môže uskutočňovať len
v súlade s ústavou a zákonmi.
Právo na územnú samosprávu sa najvýraznejšie prejavuje v ústave zakotvenom
princípe samostatnosti obce, eventuálne zakotvením samostatného rozhodovania obce
a jej orgánov (čl. 67 ústavy).
V rámci samostatnej pôsobnosti prijíma obec nariadenia, ktoré musia byť
v súlade s ústavou a zákonmi. Len zákonom je možné obmedziť alebo rozšíriť
samostatnú pôsobnosť.
Zákonom však nie je možné obci odňať samostatnú pôsobnosť, keďže je
zakotvená v čl. 67 ústavy a je podstatnou zložkou poňatia územnej samosprávy.
Pod samostatnosťou sa v teórii práva rozumie taký vzťah orgánov verejnej
moci, ktorý vylučuje vzťahy nadriadenosti a podriadenosti a z toho vyplývajúcu
povinnosť rešpektovať príkazy a inštrukcie nadriadených orgánov (Prusák, J.: Verejná
moc, jej štruktúra a vzťahy vo vnútri verejnej moci. Inštitút rozvoja obcí, miest
a regiónov EF UMB, Banská Bystrica 1997, s. 21).
Podľa ustanovenia § 5 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov ak nedôjde k prevodu
vlastníctva všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, je pôvodný vlastník domu
vlastníkom ostatných bytov a nebytových priestorov v dome, spoluvlastníkom
spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku a má
práva a povinnosti vlastníka bytov a nebytových priestorov v dome.
Podľa ustanovenia § 29a ods. 1 citovaného zákona obec je povinná s nájomcom
bytu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď
nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona v dome, v ktorom
požiada o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov. Túto povinnosť nemá
obec pri domoch, v ktorých boli byty vyňaté z prevodu vlastníctva podľa § 31.
Podľa ustanovenia § 31a citovaného zákona obce sú povinné do troch mesiacov
od 1. júna 1998 zladiť všeobecne záväzné nariadenia vydané podľa § 31 s týmto
zákonom.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké
postavenie.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 citovaného zákona výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa ustanovenia § 124 citovaného zákona všetci vlastníci majú rovnaké práva
a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.
Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Ústavný súd sa vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril k otázke právneho
štátu.
Vo veci PL. ÚS 5/94 z 19. októbra 1994 uviedol, že k atribútom právneho štátu
patrí aj to, že právne vzťahy patriace do sféry základných práv a slobôd môže
upravovať výlučne zákon.
V rozhodnutí II. ÚS 8/97 uviedol, že v právnom štáte má ústava povahu
základného prameňa práva, ktorý je nadriadený voči všetkým ostatným prameňom
práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich
obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy verejnoprávne aj súkromnoprávne
boli v súlade s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.
Mesto Stará Ľubovňa všeobecne záväzným nariadením č. 14 zo dňa 26. októbra
1995 v znení neskorších dodatkov schválilo pravidlá odpredaja bytov a nebytových
priestorov v meste Stará Ľubovňa. V čl. 3 ods. 2 stanovilo okruh občanov, ktorí sú
vylúčení s možnosti odpredaja, pričom stanovilo tri kategórie týchto osôb:
a) nájomcov, ktorí sú zároveň vlastníkmi, spoluvlastníkmi iného bytu;
b) nájomcov, ktorí sú zároveň vlastníkmi, spoluvlastníkmi rodinného domu,
s výnimkou rodinných domov charakteru chát, resp. chalúp;
c) nájomcov, ktorým bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného
domu.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Tento článok ústavy je ústavným princípom, ktorý je kritériom pre tvorcov
práva pri vymedzovaní slobody fyzických a právnických osôb a zároveň slúži ako
interpretačné pravidlo pri tvorbe a realizácii práva. Z čl. 2 ods. 3 ústavy pre občana
vyplýva, že môže konať všetko okrem toho, čo je mu zákonom zakázané, a má len tie
povinnosti, ktoré mu ukladá zákon.
Ustanovenie čl. 2 ods. 3 ústavy zodpovedá zvrchovanosti zákona ako znaku
právneho štátu.
Všeobecne záväzné nariadenie je podzákonným právnym predpisom.
Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov v dvoch ustanoveniach umožňuje nepreviesť vlastníctvo bytu na
nájomcu.
V ustanovení § 16 ods. 2 citovaného zákona byt, ktorého nájomca nezaplatil
nájomné alebo úhradu za plnenie poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako šesť
mesiacov a tento dlh neuhradil v lehote troch mesiacov odo dňa písomného
upozornenia vlastníka bytu, možno po predchádzajúcom zániku nájmu previesť do
vlastníctva tretej osoby.
Podľa ustanovenia § 16 ods. 3 citovaného zákona byt, pri ktorom súd vyslovil
súhlas s písomnou výpoveďou z nájmu, možno previesť do vlastníctva tretej osoby, ak
táto osoba poskytne nájomcovi bytovú náhradu podľa osobitného prepisu (§ 712
ods. 1, 2, 3, 5 a 7 OZ).
Napadnuté všeobecne záväzné nariadenie č. 14/1995 mesta Stará Ľubovňa
v čl. 3 ods. 2 vylúčilo z prevodu vlastníctva bytov osoby ním určené, a to mimo
okruhu osôb určených v ustanoveniach § 16 ods. 2 a 3 citovaného zákona.
Tým, že napadnuté všeobecne záväzné nariadenie rozširuje počet osôb, ktoré
môžu byť vylúčené z nadobudnutia bytov, ktorých sú nájomníkmi, porušuje čl. 2
ods. 3 ústavy a je nesúladné s týmto článkom ústavy.
Napadnuté ustanovenie čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia má
zdanlivo dopad len na tri kategórie nájomníkov, ktoré vylučuje z možnosti odpredaja.
Zasahuje však aj do práv iných nájomníkov, napr. možnosťou poskytnutia zľavy pri
predaji bytov stanovenej v ustanoveniach čl. 10 ods. 4 a 5 všeobecne záväzného
nariadenia, podľa ktorých ak všetci nájomníci príslušného vchodu alebo obytného
domu písomne požiadajú o prevod vlastníctva bytu, budú im poskytnuté určené zľavy.
Existencia čo len jedného nájomníka, na ktorého by sa vzťahovalo ustanovenie čl. 3
ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia, by znemožňovala túto zľavu pre ostatných
nájomníkov, čím by ich vystavilo diskriminácii.
Z týchto dôvodov čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade
Podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach.“
Týmto článkom je vyjadrený ústavný princíp rovnosti, ktorý vo svojom
dôsledku znamená rovnaké postavenie pred zákonom, a teda rovnoprávnosť.
Neznamená to, že postavenie každého jednotlivca je rovnaké. Nakoniec i zákon
č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v dvoch prípadoch (§ 16 ods. 2 a 3)
umožňuje vylúčenie nájomníka z odpredaja prenajatého bytu.
„Rovnosť v právach sa viaže k všetkým základným právam a slobodám, ktoré
sú obsiahnuté v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. Táto rovnosť však
neznamená rovnosť absolútnu. Vyžaduje si preto konkretizovanie (rozpracovanie) pre
jednotlivé prípady, situácie a skupiny objektov... Ustanovenie čl. 12 ods. 1 má
všeobecný charakter, zabezpečuje rovnosť v jej prirodzenoprávnom poňatí, t. j. ľudia
sa rodia a sú rovní v zmysle svojej fyzickej existencie a práv, resp. možnosti ich
využívania v rozsahu stanovenom Ústavou Slovenskej republiky, ako aj celým
právnym poriadkom nášho štátu“ (Čič, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej
republiky, Matica slovenská 1997, s. 72-73).
Nemožno sa stotožniť s názorom predkladaným generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky, že dôsledok čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia je
otázkou rovnosti nadobúdateľov bytov v právach podľa čl. 12 ods. 1 vety prvej
Článok 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia nie je v príčinnej súvislosti
s čl. 12 ods. 1 vetou prvou ústavy, a preto nemožno riešiť ani otázku ich súladu.
Pri rozhodovaní o súlade čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia s čl. 13
ústavy je potrebné vychádzať z právneho názoru ústavného súdu vysloveného
v rozhodnutí I. ÚS 32/98: „Pokiaľ ide o článok 13 ústavy, tento určuje miesto a úlohu
zákonov pri ukladaní povinností a obmedzení základných práv a slobôd, v dôsledku
čoho smeruje výlučne k zákonodarnému orgánu ...“
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho
nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“
Článok 13 ods. 2 ústavy vymedzuje formálnu stránku obmedzení základných
práv a slobôd. Základné práva a slobody možno obmedziť za podmienok
ustanovených ústavou výlučne zákonom.
Článok 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia tým, že vylučuje časť
nájomcov bytov z možnosti nadobudnúť vlastníctvo nájomných bytov, obsahuje
obmedzenie základného ľudského práva vlastniť, resp. nadobudnúť vlastníctvo (právo
na prístup k vlastníctvu), čím je v nesúlade s čl. 13 ods. 2 ústavy.
Článok 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade ani s čl. 13
ods. 1 ústavy z dôvodu, že v rozpore s týmto článkom ústavy rozširuje zákonom
stanovené obmedzenia prevodu vlastníckych práv (§ 16 ods. 2 a 3 zákona č. 182/1993
Z. z.) o ďalšie tri dôvody obmedzenia, ktoré zákon nestanovuje, a teda obmedzuje
možnosť nadobudnúť vlastníctvo nad rámec zákonnej úpravy.
Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí II. ÚS 16/99 uviedol, že ak
orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví podmienky
obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy podľa čl. 68
ústavy, ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je
v súlade s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo záväzným nariadením upraví
otázky, ktoré ústava dovoľuje regulovať jedine zákonom. Odňatím základného práva
alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo všeobecne záväznom nariadení
orgánu územnej samosprávy v takomto prípade dôjde aj k nesúladu s čl. 12 ods. 1
druhou vetou ústavy.
Zákon č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov stanovil v ustanoveniach
§ 16 ods. 2 a 3 medze možnosti uplatnenia základného práva na prístup k majetku,
ktorý všeobecne záväzné nariadenie v čl. 3 ods. 2 svojvoľne bez zákonného zmocnenia
rozšíril, a tým narušil zákonné obmedzenie ústavných práv a slobôd, ktoré musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, teda pre prevod
vlastníctva nájomného bytu na nájomcu.
Preto čl. 3 ods. 2 nie je v súlade s čl. 13 ods. 3 ústavy.
Navrhovateľ nenamietal porušenie ústavného práva vlastniť majetok, resp.
právo na prístup k majetku podľa čl. 20 ústavy.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“
Napadnutý čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia vylúčil skupinu
nájomcov v rozpore so zákonom z možnosti nadobudnúť užívaný byt do vlastníctva,
a tým je v nesúlade s čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd sa vo viacerých rozhodnutiach sa zaoberal otázkou rovnakých
predpokladov a možnosti nadobúdať vlastníctvo (prístup k vlastníctvu).
Vo veci I. ÚS 59/94 uviedol, že čl. 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému
rovnaké predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok
uvedených v ústave alebo v ďalších zákonoch.
Vo veci PL. ÚS 37/95 ústavný súd uviedol, že ústavný princíp rovnosti pri
zachovávaní zákonnej ochrany vlastníckeho práva u všetkých vlastníkov k druhovo
rovnakej veci je spätý so zákonnými obmedzeniami tohoto práva, ktoré musia rovnako
platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (čl. 20 ods. 1 druhá
veta v spojení s čl. 13 ods. 3 ústavy).
Vo veci PL. ÚS 38/95 ústavný súd uviedol, že každý má právo vlastniť
majetok. Tento článok ústavy nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo
samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo.
Podľa čl. 67 prvej vety ústavy vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec
samostatne.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov na plnenie úloh samosprávy obce alebo ak to ustanovuje
zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenie. Nariadenie obce
nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej
správy, môže vydať nariadenie len na základe splnomocnenia zákona a v jeho
medziach; takéto nariadenie nesmie odporovať ani inému všeobecne záväznému
právnemu predpisu.
Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov uvádza dva okruhy problémov, ktoré sú považované za otázky
územnej samosprávy a v ktorých zmocňuje samosprávu k vydaniu všeobecne
záväzného nariadenia.
Podľa čl. 68 ústavy v spojení s ustanovením § 6 ods. 1 prvej vety zákona
č. 396/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a podľa ustanovení § 18b ods. 3 a § 31
zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov samospráva môže vydať
všeobecne záväzné nariadenia.
Ide o prípad (§ 18b ods. 3), kedy obec môže všeobecne záväzným nariadením
ustanoviť spôsob bezúročného splácania ceny bytu, ateliéru a pozemku. V druhom
prípade (§ 31) si mohla obec do 1. júna 1998 ustanoviť podiel bytov, ktoré si ponechá
vo vlastníctve na zabezpečenie bývania pre sociálne slabšie vrstvy svojich obyvateľov.
Všeobecne záväzné nariadenie č. 14/1995 mesta Stará Ľubovňa čl. 3 ods. 2
presahuje rámec zákona o vlastníctve bytov (č. 182/1993 Z. z.), a teda je nesúladné
s čl. 67 prvou vetou v spojení s ustanovením § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 396/1990
Zb. v znení neskorších predpisov.
Ustanovenie § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov
zakladá obligatórnu povinnosť obce uzavrieť s nájomcom bytu zmluvu o prevode
vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva
bytu podľa tohto zákona v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej
50 % nájomcov bytov. Túto povinnosť nemá obec pri domoch, v ktorých boli byty
vyňaté z prevodu vlastníctva podľa § 31.
Ústavný súd vo veci II. ÚS 60/97 uviedol, že ústavou ohraničená právomoc
obce vydávať rozhodnutia - všeobecne záväzné nariadenia - je daná predmetom
úpravy. Predmet úpravy je konkretizovaný na veci územnej samosprávy. Len
v hraniciach a rozsahu územnej samosprávy je možné hovoriť o všeobecne záväzných
nariadeniach ako o autonómnych rozhodnutiach. Hranice rozhodovacej právomoci
obcí, ale aj právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenia sú dané tými ústavnými
článkami, ktoré pre úpravu určitých vzťahov výslovne ustanovuje právny predpis
vyššieho stupňa právnej sily – zákon.
Podľa čl. 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia mesta Stará Ľubovňa mesto
upravilo svoju povinnosť ako vlastníka bytov a nebytových priestorov v dome do
fondu prevádzky, údržby a opráv prispievať čiastku do výšky 150,-Sk mesačne.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. ak nedôjde k prevodu
vlastníctva všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, je pôvodný vlastník domu
vlastníkom ostatných bytov a nebytových priestorov v dome, spoluvlastníkom
spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku a má
práva a povinnosti vlastníka bytov a nebytových priestorov v dome.
Táto zákonná formulácia znamená, že pôvodný vlastník bytov (obec) má
rovnaké práva a povinnosti k bytom, ktorých zostal vlastníkom, ako vlastníci, ktorí
nadobudli vlastníctvo k bytom v dome, kde boli predtým nájomníkmi.
Citované ustanovenie zákona stanovuje rovnosť práv a povinností všetkých
vlastníkov bytov v dome nadväzujúc na ďalšie ustanovenia zákona.
Podľa § 10 ods. 1 cit. zákona sú vlastníci bytov v dome v súlade so zmluvou
o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy povinní prispievať na náklady
spojené s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí domu a spoločných
zariadení domu, príslušenstva, prípadne pozemku. Ak zmluva neustanovuje inak,
znášajú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome náklady podľa veľkosti
spoluvlastníckeho podielu.
Ide o dispozitívnu právnu normu, z ktorej vyplývajú práva a povinnosti v tomto
poradí:
- všetci vlastníci bytov v dome (aj obec) sa môžu zmluvne dohodnúť, v akom
rozsahu budú prispievať na náklady spojené s prevádzkou, údržbou a opravami
spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva, prípadne
pozemku;
- ak sa nedohodnú (zmluvne), potom platí ex lege, že vlastníci znášajú náklady
„podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu“.
Všeobecne záväzné nariadenie v čl. 6 ods. 12 rešpektuje časť zákonnej úpravy
tým, že sa odvoláva na „dohodnutý príspevok“ (zmluvný príspevok). Ak by tento
však prevýšil čiastku 150,-Sk, potom ukladá jednostranne a v rozpore s ustanovením
§ 10 ods. 1 citovaného zákona prispievať pôvodnému vlastníkovi (obci) „najviac do
výšky 150,-Sk“.
Jednostranné stanovenie výšky príspevku zo strany pôvodného vlastníka je aj
v rozpore s ustanovením § 10 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého výšku
preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv si určia vlastníci bytov a nebytových
priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok dopredu tak, aby boli kryté
predpokladané náklady spojené s prevádzkou domu, údržbou, opravami, prípadne
zlepšením spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. Spôsob a oprávnenie
hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv si určia vlastníci bytov
a nebytových priestorov v dome v zmluve o spoločenstve alebo zmluve o výkone
správy.
Obec má teda ako pôvodný (primárny) vlastník bytov a nebytových priestorov
v dome povinnosti ostatných vlastníkov stanovené v súlade s ustanovením § 10 ods. 1
a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Článok 6 ods. 12 všeobecne
záväzného nariadenia je diskriminačný, pretože obec ako vlastník si jednostranne
(zákon predpokladá zmluvne) stanovila iné podmienky ako pre ostatných vlastníkov
bytov v dome, čo je v nesúlade s čl. 12 ods. 2, s čl. 13 ods. 2 a 3 a čl. 20 ods. 1 druhou
vetou ústavy.
Článok 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade s § 2 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v občianskych vzťahoch majú účastníci
rovnaké postavenie.
Článok 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia rozdeľuje účastníkov
občianskoprávneho vzťahu založeného na povinnosti uhrádzať príspevky na fond
údržby na dve skupiny. Do prvej zahrňuje nových vlastníkov, do druhej pôvodného
vlastníka (obec), ktorý má limitované príspevky do fondu do výšky 150,-Sk mesačne,
a to v rozpore s dohodou ostatných účastníkov (vlastníkov bytov v dome).
Nerovnosť vo výške príspevkov do fondu opráv je v rozpore so záujmami
ostatných majiteľov bytov. Článok 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia je aj
v nesúlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv
a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho
dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.
Ustanovenie § 124 Občianskeho zákonníka je lex generali k ustanoveniam § 5
ods. 6, § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré predstavujú
osobitnú právnu úpravu (lex speciali), pretože upravujú rovnosť práv a povinností
vlastníkov bytov v dome.
Ustanovenie § 125 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá existenciu lex
speciali: „Osobitný zákon upravuje vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom.“
Keďže čl. 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia je v rozpore s citovanými
ustanoveniami lex speciali, je zároveň aj v rozpore s lex generali, t. j. s ustanovením
§ 124 Občianskeho zákonníka, ktorý má povahu zákonného princípu, ktorý
ustanovuje, že „všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im
rovnaká právna ochrana“.
Článok 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade so zákonným
princípom rovnosti vlastníkov zakotveným v § 124 Občianskeho zákonníka, pretože je
zároveň v rozpore s konkrétnymi ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov, ktoré
princíp rovnosti vlastníkov v podobe ustanovení zákonov lex speciali realizujú.
Ústavný súd na rozdiel od návrhu, ktorý namietal nesúlad dvoch článkov
všeobecne záväzného nariadenia č. 14/1995 mesta Stará Ľubovňa, rozhodol, že celé
napadnuté všeobecne záväzné nariadenie nie je súladné s ústavou a citovanými
zákonmi.
Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 40 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého ústavný súd môže rozhodnúť aj nad rámec petitu
uvedeného v návrhu a vysloviť nesúlad aj ďalších právnych predpisov v návrhu
neuvedených.
Ak teda ustanovenie § 40 citovaného zákona umožňuje vysloviť nesúlad aj
ďalších právnych predpisov, potom tým skôr môže vysloviť nesúlad aj iných právnych
noriem, resp. ustanovení v rámci skúmaného právneho predpisu.
Predmetné všeobecne záväzné nariadenie upravovalo režim odpredaja bytov
a nebytových priestorov v meste Stará Ľubovňa. Dva napadnuté články v rámci tohto
všeobecne záväzného nariadenia mali príčinnú súvislosť s ďalšími článkami, napr.
čl. 10, a preto ústavný súd vyslovil, že je nesúladné celé všeobecne záväzné
nariadenie.
Podľa čl. 132 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich
časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali,
sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uviesť
do súladu s ústavou aj inými zákonmi. Ak tak neurobia, takéto predpisy, ich časti
alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.