Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 2/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na verejnom zasadnutí 30. marca

2000 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie

konania podľa ) o vyslovenie nesúladu

všeobecne záväzného nariadenia mesta Stará Ľubovňa č. 14/1995 z 26. októbra 1995

o odpredaji bytov a nebytových priestorov v meste Stará Ľubovňa v znení neskorších

zmien a doplnkov s označenými ustanoveniami , so

o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov, so Z.

z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a so

v znení neskorších predpisov a takto

rozhodol:

1. Všeobecne záväzné nariadenie mesta Stará Ľubovňa č. 14/1995 z 26. októbra

1995 o odpredaji bytov a nebytových priestorov v meste Stará Ľubovňa v znení

neskorších zmien a doplnkov n i e j e v súlade

a) s čl. 2 ods. 3, čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1, 2 a 3 a čl. 67

vetou prvou ,

b) s ustanovením

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov,

c) s ustanoveniami § 5 ods. 6, § 10 ods. 1 a § 29a ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení neskorších predpisov,

d) s ustanoveniami , a Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obdržal dňa

10. novembra 1999 návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia

mesta Stará Ľubovňa z 26. októbra 1995 č. 14/1995 v znení neskorších zmien

a doplnkov o odpredaji bytov a nebytových priestorov v meste Stará Ľubovňa s čl. 2

ods. 3, prvou vetou, a prvou vetou Slovenskej

republiky, so o obecnom zriadení v znení neskorších

predpisov, so o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení neskorších prepisov a so v znení

neskorších predpisov.

Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že čl. 3 ods. 2 a čl. 6

ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia mesta Stará Ľubovňa z 26. októbra 1995

č. 14/1995 v znení neskorších zmien a doplnkov o odpredaji bytov a nebytových

priestorov v meste Stará Ľubovňa (ďalej len „VZN“) nie sú v súlade s čl. 2 ods. 3,

prvou vetou, a prvou vetou Slovenskej

republiky, ako ani s o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov, s , o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov a , a

v znení neskorších predpisov.

V odôvodnení generálny prokurátor uviedol, že Mestské zastupiteľstvo Stará

Ľubovňa schválilo 26. októbra 1995 všeobecne záväzné nariadenie o odpredaji bytov

a nebytových priestorov v meste. Toto nariadenie bolo viackrát menené a dopĺňané.

Podľa čl. 3 ods. 2 citovaného nariadenia sú z možnosti odpredaja bytov vylúčení:

a) nájomcovia, ktorí sú zároveň vlastníkmi, spoluvlastníkmi bytu,

b) nájomcovia, ktorí sú zároveň vlastníkmi, spoluvlastníkmi rodinného domu,

s výnimkou rodinných domov charakteru chát, resp. chalúp,

c) nájomcovia, ktorým bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného

domu.

Podľa čl. 6 ods. 12 citovaného nariadenia ak nedôjde k prevodu vlastníctva

všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, má pôvodný vlastník domu podľa

ustanovenia práva a povinnosti vlastníka ostatných

bytov a nebytových priestorov v dome a za ne na účet spoločenstva prispieva mesačne

do fondu prevádzky, údržby a opráv v reálnom mesiaci dohodnutý príspevok, najviac

však do výšky 150,- Sk.

Mesto Stará Ľubovňa v zmysle o obecnom zriadení

v znení neskorších predpisov má právne postavenie obce. Všetka činnosť obce je

viazaná platným právnym poriadkom. Obec i v normotvornej činnosti je povinná

rešpektovať ústavu, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy vrátane

vlastných všeobecne záväzných predpisov.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 vety prvej zákona o obecnom zriadení obec má

právo prijímať nariadenia buď na plnenie úloh územnej samosprávy, alebo v prípade,

že to ustanovuje zákon. Podľa vety tretej citovaného ustanovenia i v prípade plnenia

úloh prenesenej štátnej správy.

Podľa (ďalej len „“) každý môže

konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo

zákon neukladá.

V ďalšej časti podania navrhovateľ cituje čl. 12 ods. 1 vetu prvú, čl. 13 ods. 3,

vetu prvú , ako aj a a

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov a uvádza, že byt podľa odseku 1 § 16 citovaného zákona, pri

ktorom súd vyslovil súhlas s písomnou výpoveďou z nájmu, možno previesť do

vlastníctva tretej osoby, ak táto osoba poskytne nájomcovi bytovú náhradu podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 29a ods. 1 citovaného zákona je obec povinná s nájomcom bytu

uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca

požiada o prevod vlastníctva bytu podľa toho zákona v dome, v ktorom požiada

o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov.

Túto povinnosť nemá obec pri domoch, v ktorých boli byty vyňaté z prevodu

vlastníctva podľa § 31.

V ďalšej časti návrhu generálny prokurátor cituje ustanovenia § 2 ods. 2, § 3

ods. 1 a .

Podľa názoru navrhovateľa upravuje okrem iného

podmienky, za ktorých je možné previesť byt vo vlastníctve obce na nájomcu tohoto

bytu. Tento zákon pozná len dve situácie, v ktorých nájomcovi nie je nutné predať byt,

a to ak nájomca nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním

bytu (§ 16 ods. 2 citovaného zákona) alebo ak súd vyslovil súhlas s písomnou

výpoveďou z nájmu (§ 16 ods. 3).

Iným občanom, ktorí sú nájomcami obecných bytov, nie je možné odoprieť

prevod vlastníctva bytu a obec je dokonca povinná takýto prevod uskutočniť v lehote

dvoch rokov od doručenia žiadosti o prevod za súčasného splnenia ďalších podmienok

uvedených v ustanovení § 29a ods. 1 citovaného zákona.

Povinnosť obce realizovať prevod v lehote 2 rokov od doručenia žiadosti

poskytuje oprávneným žiadateľom potrebnú právnu istotu.

Právna istota zakotvená v ustanovení § 29a ods. 1 citovaného zákona sa

vzťahuje i na občanov, ktorí svoje žiadosti podali pred 1. augustom 1995. Ak by tomu

tak nebolo, nastala by situácia odporujúca vete prvej , pretože by

umožňovala existenciu dvoch skupín žiadateľov o prevod bytu, ktoré by voči obciam

nedisponovali rovnakým rozsahom práv.

Táto povinnosť ostáva pre obec zachovaná dokonca aj vtedy, ak nájomca má

dva alebo viac bytov alebo ak má rodinný dom, alebo rodinný dom práve stavia.

Podľa názoru navrhovateľa z tohoto skutkového a právneho stavu vyplýva, že

všeobecne záväzné v tvorí právnu úpravu, ktorá

negatívne zasahuje do ústavnej zásady rovnosti v právach deklarovanej v čl. 12 ods. 1

vete prvej , keďže delí osoby oprávnené na nadobudnutie obecného bytu na

skupinu osôb, ktorej práva obec rešpektuje, a na znevýhodnenú skupinu osôb, ktorých

práva obec nerešpektuje.

Táto právna úprava podľa názoru navrhovateľa zakladá súčasne i porušenie

, keďže bez opory v zákone vytvára obmedzenie, ktoré určitej

skupine občanov bráni nadobudnúť do vlastníctva byt v zákonnej lehote 2 rokov

od podania žiadosti o prevod.

Článok 3 ods. 2 VZN odporuje tiež , pretože bez opory

v zákone vytvára právnu prekážku, ktorá znemožňuje nadobudnúť do vlastníctva byt

vo vlastníctve obce v lehote stanovenej zákonom. Touto právnou úpravou si obec

dokonca vytvorila prekážku brániacu jej splniť zákonnú povinnosť obce previesť na

každého nájomcu bytu, ktorý nie je zo zákona vylúčený z práva nadobudnúť do

vlastníctva prenajatý obecný byt, byt v lehote 2 rokov od doručenia jeho žiadosti

o prevod bytu. V tejto súvislosti navrhovateľ zdôrazňuje, že s čl. 67 prvou vetou

nie je v súlade taká právna úprava, ktorá dovoľuje obci, aby na základe

povinnosti ustanovenej všeobecne záväzným nariadením porušila inú povinnosť, ktorá

však bola obci uložená predpisom vyššej právnej sily, t. j. zákonom.

Všetky citované rozpory jednotlivo zakladajú tiež rozpor s ustanovením § 29a

ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a vo svojom súhrne tiež rozpor s ustanovením § 6

ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Obdobný právny stav bol založený i čl. 6 ods. 12 napadnutého všeobecne

záväzného nariadenia. Toto ustanovenie tiež porušilo zásadu rovnosti v právach (čl. 12

ods. 1 ), pretože umožňuje obci uhrádzať náklady prevádzky, údržby a opráv

bytov, ktoré ostanú v jej vlastníctve a súčasne sa nachádzajú v obytných domoch, kde

bolo založené spoločenstvo vlastníkov bytov podstatne nižšou čiastkou, ako je suma

skutočne na tento účel vynakladaná.

Táto úprava súčasne tiež umožňuje preniesť časť povinností obce ako vlastníka

týchto bytov na spoločenstvo vlastníkov bytov.

Tento postoj obce charakterizuje navrhovateľ aj ako výraz zneužitia

vlastníckeho práva k bytom, ktoré je povinná previesť na nájomníkov, v čom vidí

rozpor s ustanoveniami , a

a ustanovením § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Ako dôkazy generálny prokurátor uvádza:

- č. ,

- 0/1964 Zb. v znení neskorších predpisov,

- o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov,

- o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov,

- všeobecne záväzné nariadenie mesta Stará Ľubovňa v znení neskorších zmien

a doplnkov č. 14/1995 z 26. októbra 1995.

II.

Návrh generálneho prokurátora bol dňa 9. februára 2000 prerokovaný na

neverejnom zasadnutí a bol podľa ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov prijatý ústavným súdom na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 5 citovaného zákona bolo Mestské zastupiteľstvo v Starej

Ľubovni vyzvané na vyjadrenie k návrhu. V predloženom vyjadrení podpísanom

primátorom mesta Stará Ľubovňa RNDr. V. J. sa uvádza: „Mesto Stará Ľubovňa

splnomocnilo na zastupovanie v tomto konaní JUDr. S. L., advokáta zo Starej

Ľubovne, a trvá na ústnom pojednávaní.“

K návrhu generálneho prokurátora uviedli, že ustanovenie čl. 3 ods. 2

predmetného všeobecne záväzného nariadenia rešpektovalo

Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože mesto ustanoveniami čl. 3 ods. 1 a 2

stanovilo podiel bytov, ktoré si ponechalo vo vlastníctve mesta na zabezpečenie

bývania pre sociálne slabšie vrstvy svojich obyvateľov, a zároveň určilo zoznam

týchto bytov.

Po účinnosti neboli mestom vyňaté ďalšie byty na

účely bývania sociálne slabších vrstiev obyvateľov mesta.

K čl. 6 ods. 12 primátor Starej Ľubovne uviedol, že z dôvodov existujúceho

rozporného právneho stavu, keď existovala a naďalej existuje cenová regulácia

nájomného, nie je možné uhrádzať do fondu prevádzky, údržby a opráv príslušného

spoločenstva za byty, ktoré ostali vo vlastníctve mesta, viac ako to umožňuje reálny

príjem od nájomníkov obecných bytov.

Ako príklad uviedli skutočnosť, keď nájomné v priemernom 3-izbovom byte

bolo cca 321,-Sk, z ktorého je nutné uhrádzať údržby, opravy a iné nutné náklady tak

v byte nájomníka, ako aj prispievať do fondu spoločenstva. Zároveň poukázali na tú

skutočnosť, že príspevok do fondu si spoločenstvo stanovuje svojvoľne.

Pokiaľ bude cenová regulácia nájomného, mesto nemôže do spoločného fondu

prispievať niečo naviac, pretože takéto finančné prostriedky nie sú súčasťou rozpočtu

samospráv, a tým ani rozpočtu mesta, čím sa porušia ustanovenia o rovnosti

občanov v právach dotýkajúcich sa predmetnej oblasti.

V prípade, že mesto bude prispievať do fondu prevádzky, údržby a opráv viac,

ako získa z regulovaného nájomného, tak sa tu naruší istá rovnováha medzi občanmi

mesta, preto predmetným nariadením bol sledovaný stav, aby nedochádzalo

k zneužívaniu spomínaného fondu na jeho svojvoľné navyšovanie a nakladanie s ním,

a to na úkor ostatných občanov mesta.

Na ústnom pojednávaní dňa 30. marca 2000 zástupca navrhovateľa uviedol, že

sa odvoláva na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý už v obdobnej veci rozhodol

a vyslovil názor, že zákonnú úpravu práv a povinností vo veciach prevodu vlastníctva

bytov možno meniť, doplniť alebo zrušiť ústavne relevantným spôsobom znovu iba

zákonom alebo ústavným zákonom, teda všeobecne záväzným právnym predpisom

rovnakého alebo vyššieho stupňa právnej sily.

Odchýlna úprava povinností obce meniaca povinnosť previesť vlastníctvo bytov

na doterajších nájomcov nie je v súlade s ohraničením normotvornej právomoci obce

tak, ako to uviedol navrhovateľ v písomnom návrhu, a nie je v súlade ani so

základnými princípmi postavenia občana v právnom štáte, ktoré sú vyjadrené v čl. 2

ods. 3 a .

Na otázku predsedu senátu, aký je vzťah čl. 10 všeobecne záväzného nariadenia

k článkom, ktorých nesúlad s a zákonmi namietol generálny prokurátor,

zástupca navrhovateľa uviedol, že podľa jeho názoru aj tento článok je v rozpore

s príslušnými článkami a ustanoveniami zákonov podľa petitu návrhu

generálneho prokurátora.

Zástupca odporcu na otázku člena senátu, o aké ustanovenia a ktorého právneho

predpisu chceli oprieť obmedzenia, ktoré založili článkom 3 ods. 2 predmetného

všeobecne záväzného nariadenia, a to vzhľadom na situáciu, keď pri príprave

všeobecne záväzného nariadenia vedeli, že ide o obmedzenie základných práv, ktoré

nie sú explicitne uvedené v zákone odpovedal, že mestské zastupiteľstvo pri zvažovaní

tohto vymedzenia v podstate vychádzalo z toho, že má

vyložene sociálny charakter a sociálny akcent. Týmto obmedzením mesto sledovalo,

aby nájomcovia bytov a budúci vlastníci boli ozaj jeho vlastníkmi, aby za súčasnej

situácie nedochádzalo k obchodovaniu s bytmi. Toto bol vlastne hlavný cieľ, prečo

bolo všeobecne záväzné nariadenie vydané. Taká bola filozofia poslancov.

III.

Podľa ) ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne

záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s a zákonmi.

Všeobecne záväzné nariadenie mesta Stará Ľubovňa č. 14/1995 v znení

neskorších zmien a doplnkov o odpredaji bytov a nebytových priestorov zo dňa

26. októbra 1995 je právnym predpisom, ktorý ústavný súd môže preskúmať

z hľadiska súladu s a zákonmi, ak dostane návrh od subjektu oprávneného

návrh predložiť.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak návrh podá

generálny prokurátor.

Ústavný súd v súlade s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

návrh predbežne prerokoval.

Návrh generálneho prokurátora má zákonom predpísané náležitosti a ide

o návrh opodstatnený, preto bol v zmysle ustanovenia § 25 ods. 3 prijatý na ďalšie

konanie.

Podľa ustanovenia o obecnom zriadení

v znení neskorších predpisov na plnenie úloh samosprávy obce, alebo ak to ustanovuje

zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenie. Nariadenie obce

nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej

správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákona a v jeho

medziach; takéto nariadenie nesmie odporovať ani inému všeobecne záväznému

právnemu predpisu.

Zásah štátu do činnosti orgánov územnej samosprávy sa môže uskutočňovať len

v súlade s a zákonmi.

Právo na územnú samosprávu sa najvýraznejšie prejavuje v ústave zakotvenom

princípe samostatnosti obce, eventuálne zakotvením samostatného rozhodovania obce

a jej orgánov ( ).

V rámci samostatnej pôsobnosti prijíma obec nariadenia, ktoré musia byť

v súlade s a zákonmi. Len zákonom je možné obmedziť alebo rozšíriť

samostatnú pôsobnosť.

Zákonom však nie je možné obci odňať samostatnú pôsobnosť, keďže je

zakotvená v a je podstatnou zložkou poňatia územnej samosprávy.

Pod samostatnosťou sa v teórii práva rozumie taký vzťah orgánov verejnej

moci, ktorý vylučuje vzťahy nadriadenosti a podriadenosti a z toho vyplývajúcu

povinnosť rešpektovať príkazy a inštrukcie nadriadených orgánov (Prusák, J.: Verejná

moc, jej štruktúra a vzťahy vo vnútri verejnej moci. Inštitút rozvoja obcí, miest

a regiónov EF UMB, Banská Bystrica 1997, s. 21).

Podľa ustanovenia o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov ak nedôjde k prevodu

vlastníctva všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, je pôvodný vlastník domu

vlastníkom ostatných bytov a nebytových priestorov v dome, spoluvlastníkom

spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku a má

práva a povinnosti vlastníka bytov a nebytových priestorov v dome.

Podľa ustanovenia § 29a ods. 1 citovaného zákona obec je povinná s nájomcom

bytu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď

nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona v dome, v ktorom

požiada o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov. Túto povinnosť nemá

obec pri domoch, v ktorých boli byty vyňaté z prevodu vlastníctva podľa § 31.

Podľa ustanovenia § 31a citovaného zákona obce sú povinné do troch mesiacov

od 1. júna 1998 zladiť všeobecne záväzné nariadenia vydané podľa § 31 s týmto

zákonom.

Podľa ustanovenia

v znení neskorších predpisov v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké

postavenie.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 citovaného zákona výkon práv a povinností

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať

do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa ustanovenia § 124 citovaného zákona všetci vlastníci majú rovnaké práva

a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Ústavný súd sa vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril k otázke právneho

štátu.

Vo veci z 19. októbra 1994 uviedol, že k atribútom právneho štátu

patrí aj to, že právne vzťahy patriace do sféry základných práv a slobôd môže

upravovať výlučne zákon.

V rozhodnutí uviedol, že v právnom štáte má povahu

základného prameňa práva, ktorý je nadriadený voči všetkým ostatným prameňom

práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich

obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy verejnoprávne aj súkromnoprávne

boli v súlade s ustanoveniami .

Mesto Stará Ľubovňa všeobecne záväzným nariadením č. 14 zo dňa 26. októbra

1995 v znení neskorších dodatkov schválilo pravidlá odpredaja bytov a nebytových

priestorov v meste Stará Ľubovňa. V čl. 3 ods. 2 stanovilo okruh občanov, ktorí sú

vylúčení s možnosti odpredaja, pričom stanovilo tri kategórie týchto osôb:

a) nájomcov, ktorí sú zároveň vlastníkmi, spoluvlastníkmi iného bytu;

b) nájomcov, ktorí sú zároveň vlastníkmi, spoluvlastníkmi rodinného domu,

s výnimkou rodinných domov charakteru chát, resp. chalúp;

c) nájomcov, ktorým bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného

domu.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,

a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Tento článok je ústavným princípom, ktorý je kritériom pre tvorcov

práva pri vymedzovaní slobody fyzických a právnických osôb a zároveň slúži ako

interpretačné pravidlo pri tvorbe a realizácii práva. Z pre občana

vyplýva, že môže konať všetko okrem toho, čo je mu zákonom zakázané, a má len tie

povinnosti, ktoré mu ukladá zákon.

Ustanovenie zodpovedá zvrchovanosti zákona ako znaku

právneho štátu.

Všeobecne záväzné nariadenie je podzákonným právnym predpisom.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov v dvoch ustanoveniach umožňuje nepreviesť vlastníctvo bytu na

nájomcu.

V ustanovení § 16 ods. 2 citovaného zákona byt, ktorého nájomca nezaplatil

nájomné alebo úhradu za plnenie poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako šesť

mesiacov a tento dlh neuhradil v lehote troch mesiacov odo dňa písomného

upozornenia vlastníka bytu, možno po predchádzajúcom zániku nájmu previesť do

vlastníctva tretej osoby.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 3 citovaného zákona byt, pri ktorom súd vyslovil

súhlas s písomnou výpoveďou z nájmu, možno previesť do vlastníctva tretej osoby, ak

táto osoba poskytne nájomcovi bytovú náhradu podľa osobitného prepisu (§ 712

ods. 1, 2, 3, 5 a 7 ).

Napadnuté všeobecne záväzné mesta Stará Ľubovňa

v čl. 3 ods. 2 vylúčilo z prevodu vlastníctva bytov osoby ním určené, a to mimo

okruhu osôb určených v ustanoveniach § 16 ods. 2 a 3 citovaného zákona.

Tým, že napadnuté všeobecne záväzné nariadenie rozširuje počet osôb, ktoré

môžu byť vylúčené z nadobudnutia bytov, ktorých sú nájomníkmi, porušuje čl. 2

ods. 3 a je nesúladné s týmto článkom .

Napadnuté ustanovenie čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia má

zdanlivo dopad len na tri kategórie nájomníkov, ktoré vylučuje z možnosti odpredaja.

Zasahuje však aj do práv iných nájomníkov, napr. možnosťou poskytnutia zľavy pri

predaji bytov stanovenej v ustanoveniach čl. 10 ods. 4 a 5 všeobecne záväzného

nariadenia, podľa ktorých ak všetci nájomníci príslušného vchodu alebo obytného

domu písomne požiadajú o prevod vlastníctva bytu, budú im poskytnuté určené zľavy.

Existencia čo len jedného nájomníka, na ktorého by sa vzťahovalo ustanovenie čl. 3

ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia, by znemožňovala túto zľavu pre ostatných

nájomníkov, čím by ich vystavilo diskriminácii.

Z týchto dôvodov čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade

s .

Podľa prvej vety : „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach.“

Týmto článkom je vyjadrený ústavný princíp rovnosti, ktorý vo svojom

dôsledku znamená rovnaké postavenie pred zákonom, a teda rovnoprávnosť.

Neznamená to, že postavenie každého jednotlivca je rovnaké. Nakoniec i zákon

č. v znení neskorších predpisov v dvoch prípadoch ( a )

umožňuje vylúčenie nájomníka z odpredaja prenajatého bytu.

„Rovnosť v právach sa viaže k všetkým základným právam a slobodám, ktoré

sú obsiahnuté v druhej hlave . Táto rovnosť však

neznamená rovnosť absolútnu. Vyžaduje si preto konkretizovanie (rozpracovanie) pre

jednotlivé prípady, situácie a skupiny objektov... Ustanovenie čl. 12 ods. 1 má

všeobecný charakter, zabezpečuje rovnosť v jej prirodzenoprávnom poňatí, t. j. ľudia

sa rodia a sú rovní v zmysle svojej fyzickej existencie a práv, resp. možnosti ich

využívania v rozsahu stanovenom , ako aj celým

právnym poriadkom nášho štátu“ (Čič, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej

republiky, Matica slovenská 1997, s. 72-73).

Nemožno sa stotožniť s názorom predkladaným generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky, že dôsledok čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia je

otázkou rovnosti nadobúdateľov bytov v právach podľa čl. 12 ods. 1 vety prvej

.

Článok 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia nie je v príčinnej súvislosti

s vetou prvou , a preto nemožno riešiť ani otázku ich súladu.

Pri rozhodovaní o súlade čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia s čl. 13

je potrebné vychádzať z právneho názoru ústavného súdu vysloveného

v rozhodnutí : „Pokiaľ ide o , tento určuje miesto a úlohu

zákonov pri ukladaní povinností a obmedzení základných práv a slobôd, v dôsledku

čoho smeruje výlučne k zákonodarnému orgánu ...“

Podľa : „Základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho

nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“

Článok 13 ods. 2 vymedzuje formálnu stránku obmedzení základných

práv a slobôd. Základné práva a slobody možno obmedziť za podmienok

ustanovených výlučne zákonom.

Článok 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia tým, že vylučuje časť

nájomcov bytov z možnosti nadobudnúť vlastníctvo nájomných bytov, obsahuje

obmedzenie základného ľudského práva vlastniť, resp. nadobudnúť vlastníctvo (právo

na prístup k vlastníctvu), čím je v nesúlade s .

Článok 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade ani s čl. 13

ods. 1 z dôvodu, že v rozpore s týmto článkom rozširuje zákonom

stanovené obmedzenia prevodu vlastníckych práv ( a

Z. z.) o ďalšie tri dôvody obmedzenia, ktoré zákon nestanovuje, a teda obmedzuje

možnosť nadobudnúť vlastníctvo nad rámec zákonnej úpravy.

Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí uviedol, že ak

orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví podmienky

obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy podľa čl. 68

, ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je

v súlade s a a 3 , lebo záväzným nariadením upraví

otázky, ktoré dovoľuje regulovať jedine zákonom. Odňatím základného práva

alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo všeobecne záväznom nariadení

orgánu územnej samosprávy v takomto prípade dôjde aj k nesúladu s čl. 12 ods. 1

druhou vetou .

v znení neskorších predpisov stanovil v ustanoveniach

§ 16 ods. 2 a 3 medze možnosti uplatnenia základného práva na prístup k majetku,

ktorý všeobecne záväzné nariadenie v čl. 3 ods. 2 svojvoľne bez zákonného zmocnenia

rozšíril, a tým narušil zákonné obmedzenie ústavných práv a slobôd, ktoré musia platiť

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, teda pre prevod

vlastníctva nájomného bytu na nájomcu.

Preto nie je v súlade s .

Navrhovateľ nenamietal porušenie ústavného práva vlastniť majetok, resp.

právo na prístup k majetku podľa .

Podľa : „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Napadnutý čl. 3 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia vylúčil skupinu

nájomcov v rozpore so zákonom z možnosti nadobudnúť užívaný byt do vlastníctva,

a tým je v nesúlade s .

Ústavný súd sa vo viacerých rozhodnutiach sa zaoberal otázkou rovnakých

predpokladov a možnosti nadobúdať vlastníctvo (prístup k vlastníctvu).

Vo veci uviedol, že zabezpečuje každému

rovnaké predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok

uvedených v ústave alebo v ďalších zákonoch.

Vo veci ústavný súd uviedol, že ústavný princíp rovnosti pri

zachovávaní zákonnej ochrany vlastníckeho práva u všetkých vlastníkov k druhovo

rovnakej veci je spätý so zákonnými obmedzeniami tohoto práva, ktoré musia rovnako

platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (čl. 20 ods. 1 druhá

veta v spojení s ).

Vo veci ústavný súd uviedol, že každý má právo vlastniť

majetok. Tento článok nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo

samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo.

Podľa prvej vety vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec

samostatne.

Podľa ustanovenia o obecnom zriadení

v znení neskorších predpisov na plnenie úloh samosprávy obce alebo ak to ustanovuje

zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenie. Nariadenie obce

nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej

správy, môže vydať nariadenie len na základe splnomocnenia zákona a v jeho

medziach; takéto nariadenie nesmie odporovať ani inému všeobecne záväznému

právnemu predpisu.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov uvádza dva okruhy problémov, ktoré sú považované za otázky

územnej samosprávy a v ktorých zmocňuje samosprávu k vydaniu všeobecne

záväzného nariadenia.

Podľa v spojení s ustanovením prvej vety zákona

č. v znení neskorších predpisov a podľa ustanovení a

v znení neskorších predpisov samospráva môže vydať

všeobecne záväzné nariadenia.

Ide o prípad (§ 18b ods. 3), kedy obec môže všeobecne záväzným nariadením

ustanoviť spôsob bezúročného splácania ceny bytu, ateliéru a pozemku. V druhom

prípade (§ 31) si mohla obec do 1. júna 1998 ustanoviť podiel bytov, ktoré si ponechá

vo vlastníctve na zabezpečenie bývania pre sociálne slabšie vrstvy svojich obyvateľov.

Všeobecne záväzné mesta Stará Ľubovňa

presahuje rámec zákona o vlastníctve bytov (č. ), a teda je nesúladné

s prvou vetou v spojení s ustanovením prvej vety

Zb. v znení neskorších predpisov.

Ustanovenie v znení neskorších predpisov

zakladá obligatórnu povinnosť obce uzavrieť s nájomcom bytu zmluvu o prevode

vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva

bytu podľa tohto zákona v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej

50 % nájomcov bytov. Túto povinnosť nemá obec pri domoch, v ktorých boli byty

vyňaté z prevodu vlastníctva podľa § 31.

Ústavný súd vo veci uviedol, že ohraničená právomoc

obce vydávať rozhodnutia - všeobecne záväzné nariadenia - je daná predmetom

úpravy. Predmet úpravy je konkretizovaný na veci územnej samosprávy. Len

v hraniciach a rozsahu územnej samosprávy je možné hovoriť o všeobecne záväzných

nariadeniach ako o autonómnych rozhodnutiach. Hranice rozhodovacej právomoci

obcí, ale aj právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenia sú dané tými ústavnými

článkami, ktoré pre úpravu určitých vzťahov výslovne ustanovuje právny predpis

vyššieho stupňa právnej sily – zákon.

Podľa čl. 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia mesta Stará Ľubovňa mesto

upravilo svoju povinnosť ako vlastníka bytov a nebytových priestorov v dome do

fondu prevádzky, údržby a opráv prispievať čiastku do výšky 150,-Sk mesačne.

Podľa ustanovenia ak nedôjde k prevodu

vlastníctva všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, je pôvodný vlastník domu

vlastníkom ostatných bytov a nebytových priestorov v dome, spoluvlastníkom

spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku a má

práva a povinnosti vlastníka bytov a nebytových priestorov v dome.

Táto zákonná formulácia znamená, že pôvodný vlastník bytov (obec) má

rovnaké práva a povinnosti k bytom, ktorých zostal vlastníkom, ako vlastníci, ktorí

nadobudli vlastníctvo k bytom v dome, kde boli predtým nájomníkmi.

Citované ustanovenie zákona stanovuje rovnosť práv a povinností všetkých

vlastníkov bytov v dome nadväzujúc na ďalšie ustanovenia zákona.

Podľa § 10 ods. 1 cit. zákona sú vlastníci bytov v dome v súlade so zmluvou

o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy povinní prispievať na náklady

spojené s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí domu a spoločných

zariadení domu, príslušenstva, prípadne pozemku. Ak zmluva neustanovuje inak,

znášajú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome náklady podľa veľkosti

spoluvlastníckeho podielu.

Ide o dispozitívnu právnu normu, z ktorej vyplývajú práva a povinnosti v tomto

poradí:

- všetci vlastníci bytov v dome (aj obec) sa môžu zmluvne dohodnúť, v akom

rozsahu budú prispievať na náklady spojené s prevádzkou, údržbou a opravami

spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva, prípadne

pozemku;

- ak sa nedohodnú (zmluvne), potom platí ex lege, že vlastníci znášajú náklady

„podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu“.

Všeobecne záväzné nariadenie v čl. 6 ods. 12 rešpektuje časť zákonnej úpravy

tým, že sa odvoláva na „dohodnutý príspevok“ (zmluvný príspevok). Ak by tento

však prevýšil čiastku 150,-Sk, potom ukladá jednostranne a v rozpore s ustanovením

§ 10 ods. 1 citovaného zákona prispievať pôvodnému vlastníkovi (obci) „najviac do

výšky 150,-Sk“.

Jednostranné stanovenie výšky príspevku zo strany pôvodného vlastníka je aj

v rozpore s ustanovením § 10 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého výšku

preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv si určia vlastníci bytov a nebytových

priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok dopredu tak, aby boli kryté

predpokladané náklady spojené s prevádzkou domu, údržbou, opravami, prípadne

zlepšením spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. Spôsob a oprávnenie

hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv si určia vlastníci bytov

a nebytových priestorov v dome v zmluve o spoločenstve alebo zmluve o výkone

správy.

Obec má teda ako pôvodný (primárny) vlastník bytov a nebytových priestorov

v dome povinnosti ostatných vlastníkov stanovené v súlade s ustanovením § 10 ods. 1

a 2 v znení neskorších predpisov. Článok 6 ods. 12 všeobecne

záväzného nariadenia je diskriminačný, pretože obec ako vlastník si jednostranne

(zákon predpokladá zmluvne) stanovila iné podmienky ako pre ostatných vlastníkov

bytov v dome, čo je v nesúlade s čl. 12 ods. 2, s čl. 13 ods. 2 a 3 a čl. 20 ods. 1 druhou

vetou .

Článok 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade s § 2 ods. 2

, podľa ktorého v občianskych vzťahoch majú účastníci

rovnaké postavenie.

Článok 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia rozdeľuje účastníkov

občianskoprávneho vzťahu založeného na povinnosti uhrádzať príspevky na fond

údržby na dve skupiny. Do prvej zahrňuje nových vlastníkov, do druhej pôvodného

vlastníka (obec), ktorý má limitované príspevky do fondu do výšky 150,-Sk mesačne,

a to v rozpore s dohodou ostatných účastníkov (vlastníkov bytov v dome).

Nerovnosť vo výške príspevkov do fondu opráv je v rozpore so záujmami

ostatných majiteľov bytov. Článok 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia je aj

v nesúlade s , podľa ktorého výkon práv

a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho

dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi.

Ustanovenie je lex generali k ustanoveniam

ods. 6, a , a , ktoré predstavujú

osobitnú právnu úpravu (lex speciali), pretože upravujú rovnosť práv a povinností

vlastníkov bytov v dome.

Ustanovenie predpokladá existenciu lex

speciali: „Osobitný zákon upravuje vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom.“

Keďže čl. 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia je v rozpore s citovanými

ustanoveniami lex speciali, je zároveň aj v rozpore s lex generali, t. j. s ustanovením

, ktorý má povahu zákonného princípu, ktorý

ustanovuje, že „všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im

rovnaká právna ochrana“.

Článok 6 ods. 12 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade so zákonným

princípom rovnosti vlastníkov zakotveným v , pretože je

zároveň v rozpore s konkrétnymi ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov, ktoré

princíp rovnosti vlastníkov v podobe ustanovení zákonov lex speciali realizujú.

Ústavný súd na rozdiel od návrhu, ktorý namietal nesúlad dvoch článkov

všeobecne záväzného nariadenia č. 14/1995 mesta Stará Ľubovňa, rozhodol, že celé

napadnuté všeobecne záväzné nariadenie nie je súladné s a citovanými

zákonmi.

Postupoval tak v zmysle ustanovenia v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého ústavný súd môže rozhodnúť aj nad rámec petitu

uvedeného v návrhu a vysloviť nesúlad aj ďalších právnych predpisov v návrhu

neuvedených.

Ak teda ustanovenie § 40 citovaného zákona umožňuje vysloviť nesúlad aj

ďalších právnych predpisov, potom tým skôr môže vysloviť nesúlad aj iných právnych

noriem, resp. ustanovení v rámci skúmaného právneho predpisu.

Predmetné všeobecne záväzné nariadenie upravovalo režim odpredaja bytov

a nebytových priestorov v meste Stará Ľubovňa. Dva napadnuté články v rámci tohto

všeobecne záväzného nariadenia mali príčinnú súvislosť s ďalšími článkami, napr.

čl. 10, a preto ústavný súd vyslovil, že je nesúladné celé všeobecne záväzné

nariadenie.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich

časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali,

sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uviesť

do súladu s aj inými zákonmi. Ak tak neurobia, takéto predpisy, ich časti

alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.