Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 9/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-69

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

dňa 28. júna 2000 prerokoval podnet a bytom zastúpených

JUDr. M. G., advokátom v S. Ľ., ktorým namietajú porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa

v konaní vedenom na Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Právo podnecovateľov a manželky zaručené

Slovenskej republiky na konanie bez zbytočných prieťahov konaním Okresného súdu

S. Ľ. vedeným pod sp. zn. b o l o p o r u š e n é .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa

4. mája 1999 doručené podanie a jeho manželky bytom (ďalej

len „podnecovatelia“), označené ako „sťažnosť o prieťahoch súdnych sporov“.

Podnecovatelia sformulovali petit v podobe siedmich otázok, z ktorých iba prvú

„Kedy súd konečne ukončí spor , ktorý trvá od roku 1971?“ možno

v kontexte názvu a textu rozsiahleho podania podľa obsahu chápať ako podnet

namietajúci prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, a tým porušenie práva

priznaného v (ďalej len „“). Konanie

podnecovateľov je vedené na Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. . Podanie zo

dňa 4. mája 1999 doplnili pisatelia podnetu na základe výzvy ústavného súdu podaním

zo dňa 14. mája 1999, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. 5. 1999. Podľa názoru

podnecovateľov konanie pred všeobecnými súdmi, ktoré sa v ich právnej veci začalo

na Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. , nebolo doposiaľ skončené a vo veci

nebolo právoplatne rozhodnuté. Vo svojich podaniach podnecovatelia uvádzajú

a obracajú sa na ústavný súd s otázkou, „kedy súd konečne ukončí spor ,

ktorý trvá od roku 1971“.

Ústavný súd uznesením zo dňa 16. marca 2000 podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie podnet

a v časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa vo veci sp. zn. Okresného súdu S. Ľ.,

konanie o ktorej začalo podaním návrhu 25. januára 1983. V ostatných častiach

podanie podnecovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd doručil uznesenie o prijatí podnetu a podnet podnecovateľov

druhému účastníkovi – Okresnému súdu S. Ľ., Krajskému súdu K., Krajskému súdu P.

a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, pretože tieto súdy konali a rozhodovali

nielen v samotnej právnej veci ochrany vlastníckeho práva, ale aj o veciach, ktoré

s touto súvisia. Okresný súd S. Ľ. vo svojom podaní zo dňa 7. 10. 1999 a 23. 2. 2000

na základe výzvy ústavného súdu podal vyjadrenie a vysvetlenie k predmetu

pôvodného konania vedeného pred Okresným súdom S. Ľ. a súvisiacich konaní, z

ktorého možno aj v kontexte návrhu podnecovateľov ustáliť skutkový stav.

V súlade s a oznámil Okresný súd S. Ľ.

listom zo dňa 25. 4. 2000, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Rovnako Krajský súd K., Krajský súd P. a Najvyšší súd Slovenskej republiky

oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Dňa 25. 4. 2000 bolo ústavnému súdu doručené podľa § 22 zákona o ústavnom

súde splnomocnenie podnecovateľov na zastupovanie pred ústavným súdom pre

JUDr. M. G., advokáta v S. Ľ. Účastníci konania – podnecovatelia prostredníctvom

svojho právneho zástupcu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom

pojednávaní.

I.

KONANIE PRED VŠEOBECNÝMI SÚDMI A SKUTKOVÝ STAV

Z vyjadrení Okresného súdu S. Ľ., Krajského súdu K., Krajského súdu P.,

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale najmä podaní podnecovateľov ústavný súd

po oboznámení sa s nimi zistil, že pôvodné konanie Okresného súdu v S. Ľ. bolo

vedené pod sp. zn. . Okresný súd v uvedenom konaní vyhlásil dňa 15. 9.

1983 rozsudok č. k. -16 vo veci samej. Predmetom konania v uvedenej

právnej veci žalobcov a proti žalovaným v prvom rade a

v druhom rade bola ochrana vlastníckeho práva.

Okresný súd S. Ľ. návrh smerujúci na zabránenie liatia močovky zo strany

žalovaných na ich záhrade z a m i e t o l . Voči žalovanej v druhom rade rod.

, súd návrh z a m i e t o l . V časti návrhu týkajúceho sa odstránenia maštale

a chlieva a pozemku žalovaných konanie z a s t a v i l .

Návrh smerujúci na odstránenie žumpy a hnojiska, zriadenie odkvapových

2

žľabov na maštali a chlieve patriacich žalovaným, vydanie pozemku o výmere 39 m

zo strany žalovaných žalobcom a vchádzanie do dvora žalobcov zo strany žalovaného

aj inými osobami súd v y č l e n i l na samostatné konanie.

Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia (podnecovatelia) odvolanie.

Krajský súd v K. v konaní o odvolaní žalobcov rozhodol uznesením č. k.

-35 z 30. 11. 1983 tak, že z r u š i l napadnutý rozsudok v zamietavých

výrokoch a v r á t i l vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v rozsahu zrušenia,

taktiež z r u š i l výrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo zastavené konanie

o návrhu žalobkyne na odstránenie maštale a chlieva z pozemku žalovaných

voči žalovanému , a v r á t i l vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

v rozsahu zrušenia. P o t v r d i l napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bolo

zastavené konanie o návrhu žalobcu na odstránenie maštale a chlieva z pozemku

žalovaných voči žalovanému

Okresný súd S. Ľ. rozsudkom č. k. -126 dňa 26. 6. 1985 rozhodol

o zrušených výrokoch tak, že návrh navrhovateľov smerujúci na odstránenie maštale,

chlieva, žumpy a hnojiska odporcov, ktoré spôsobovali presaky močovky do studne

žalobcov, zamietol. Návrh na zákaz liatia močovky zo strany žalovaných na záhradu

žalobcov zamietol a návrh smerujúci na zriadenie odkvapových žľabov na maštali

2

a chlieve prináležiacich žalovaným, vydanie pozemkov o výmere 39 mzo strany

žalovaných žalobcom, vchádzanie do dvora žalobcov zo strany žalovaného aj inými

osobami vylúčil na samostatné konanie.

Proti tomuto rozsudku Okresného súdu S. Ľ. žalobcovia podali odvolanie.

Krajský súd v K. rozhodnutím č. k. -189 dňa 8. apríla 1986 zmenil

prvostupňový výrok rozsudku v časti, ktorá sa týkala výroku o izolácii maštale, výroku

o izolácii močovkovej žumpy a hnojiska, a uložil žalovaným zdŕžať sa vylievania

močovky a hnojenia maštaľným hnojom v záhrade žalovaného. V časti zamietavého

výroku o povinnosti žalovaných odstrániť maštaľ, chliev, žumpu a hnojisko potvrdil

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

Odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu K. č. k. -189

do rozhodnutia o sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre

porušenie zákona Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a to rozsudkom č. k.

-232 zo dňa 27. 7. 1989, boli právne pomery medzi účastníkmi konania

upravené tak, ako to bolo vyššie citované.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozsudkom sp. zn. na

základe sťažnosti generálneho prokurátora dňa 27. 7. 1989 zrušil rozsudok Krajského

súdu v K. č. k. -189, a to vo výroku, ktorým bol žalovaný v prvom rade

zaviazaný zabezpečiť izoláciu jeho maštale prebudovaním s izoláciou močovkovej

žumpy a hnojiska. Najvyšší súd Slovenskej republiky vrátil Krajskému súdu v K. vec

na ďalšie konanie.

Krajský súd v K. uznesením č. k. -239 dňa 9. 1. 1990 zrušil

prvostupňový rozsudok Okresného súdu S. Ľ. o návrhu žalobcov v prvom a druhom

rade na alternatívne uloženie povinností žalovanému v prvom rade vykonať izoláciu

jeho maštale prebudovaním s izoláciou močovkovej žumpy, ako aj hnojiska a v tomto

rozsahu vrátil vec Okresnému súdu S. Ľ. na ďalšie konanie. Na tomto bola vec

zapísaná pod sp. zn. . Na základe vyššie uvedených zrušujúcich rozsudkov

súdov druhého stupňa a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky koná Okresný súd S.

Ľ. doposiaľ o predmete sporu, teda o ochrane vlastníckeho práva spôsobom

navrhovaným žalobcami. Z obsahu preskúmavaných listín ústavný súd zistil, že

žalovaný v prvom rade zomrel 9. 3. 1991 a dedičské konanie je po nebohom

vedené pod sp. zn. D 165/91 na Okresnom súde S. Ľ. Doposiaľ nie je právoplatne

skončené. Dedičské konanie po poručiteľovej manželke nebohej zomrelej

, je taktiež vedené pod sp. zn. D 143/98 na Okresnom súde S. Ľ.. V súvislosti s

úmrtím oboch žalovaných Okresný súd S. Ľ. uznesením sp. zn. prerušil

konanie do právoplatného ukončenia dedičského konania.

Z vyjadrenia Okresného súdu S. Ľ. ústavný súd zistil, že s konaním

o prejednaní dedičstva po nebohom súvisí konanie vedené pod sp. zn.

o určenie vecí patriacich do dedičstva po nebohom. Žalobkyňa v tejto veci,

dedička po poručiteľovi , vzala dňa 25. 5. 1997 návrh vo veci späť a súd

konanie zastavil. Krajský súd P. v konaní vedenom pod č. k. -7 dňa

30. 9. 1997 rozhodol o odvolaní proti rozhodnutiu súdu l. stupňa tak, že toto potvrdil.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. 10. 1997.

S konaním vo veci ochrany vlastníckeho práva žalobcov súvisí aj konanie vo

veci výkonu rozhodnutia oprávnených (podnecovateľov) vedené pod sp. zn. E 65/88.

Návrh bol podaný 31. 3. 1988, konanie bolo prerušené na základe sťažnosti pre

porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor Slovenskej republiky v roku 1989,

a zastavené dňa 3. 11. 1993. Toto rozhodnutie Krajský súd K. v konaní vedenom pod

č. k. -41 dňa 31. 1. 1994 zrušil a vrátil súdu prvého stupňa, ktorý 4. 3.

1998 opätovne konanie zastavil. S konečnou platnosťou vo veci výkonu rozhodnutia

však rozhodoval o odvolaní oprávnených Krajský súd P. 25. 8. 1998. Súdy l. a 2.

stupňa konali, ako vyplýva z vyššie uvedeného, vo veci výkonu rozhodnutia aj po

27. 7. 1989, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.

zrušil meritórne rozhodnutie vo veci.

Ďalším konaním súvisiacim s predmetom sporu vedeným pred všeobecným

súdom je konanie E 212/86 o výkon rozhodnutia Krajského súdu K. vedené pod sp. zn.

. Okresný súd S. Ľ. návrhu zo dňa 22. 11. 1986 vyhovel 17. 2. 1987.

O odvolaní povinných rozhodol Krajský súd K. uznesením sp. zn. dňa 30.

4. 1987. Okresný súd S. Ľ. rozhodol o zrušenej časti rozhodnutia 10. 7. 1987. Na

základe odvolania povinných opätovne rozhodoval Krajský súd K. dňa 30. 9. 1987.

Okresný súd S. Ľ. až dňa 15. 6. 1993 zastavil výkon rozhodnutia (vzhľadom na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. 7.

1989, ktorým bol meritórny rozsudok vo veci ochrany vlastníckeho práva žalobcov

zrušený).

Pri označení druhého účastníka konania v konaní o podnete poľa čl. 130 ods. 3

ústavný súd vychádzal z obsahu podnetu a vyjadrení najmä Okresného súdu S.

Ľ., z ktorých zistil, že vo veci samej konali:

1. Okresný súd S. Ľ. pod sp. zn.:

, neskôr ,

E 65/88 o výkon rozhodnutia,

E 212/88 o výkon rozhodnutia,

D 165/91 - konanie po

D 143/98 – konanie po .,

o veci dedičstva,

– konanie súvisiace s prejednávaním dedičstva po zomrelých

žalovaných,

– civilné konanie proti podnecovateľom,

– civilné konanie proti podnecovateľom zo strany žalovaných, resp.

právnych nástupcov;

2. Krajský súd K. konal vo veci samej pod. sp. zn.:

o odvolaní vo veci samej,

o odvolaní vo veci samej,

o zrušení rozhodnutia Okresného súdu S. Ľ. (po zrušení

veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky),

-23 odvolanie vo veci výkonu rozhodnutia E 212/86,

o odvolaní vo veci E 212/86,

o odvolaní vo veci E 65/88,

,

– konanie v súvislosti s D 165/91;

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky konal vo veci samej o sťažnosti generálneho

prokurátora Slovenskej republiky pre porušenie zákona pod sp. zn. ;

4. Krajský súd P. konal o odvolaní v civilnej veci v súvislosti s konaním po

poručiteľoch – žalovaných pod sp. zn.:

o odvolaní proti Okresného súdu S. Ľ.,

– konanie o odvolaní E 65/88 – konanie zastavené.

II.

HODNOTENIE DĹŽKY KONANIA PRED VŠEOBECNÝMI SÚDMI

Napriek podrobnému výpočtu úkonov všeobecných súdov pri skúmaní

prieťahov v konaní, ktorého sa podnecovatelia domáhajú, sa pozornosť ústavného

súdu sústreďuje na obdobie po 15. 3. 1993, kedy ústavný súd začal svoju činnosť.

bola prijatá 1. 9. 1992. Ústavný súd Slovenskej republiky

je podľa osobitným súdnym orgánom ochrany ústavnosti a ústavných

práv. Už v predchádzajúcom období ústavný súd rozhodol, že v rámci jemu daných

právomocí bude preskúmavať len dodržiavanie základných práv a slobôd po začatí

svojej činnosti.

„Ústavný súd Slovenskej republiky chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje

a

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov. Tento zákon nadobudol účinnosť 15. februára 1993.

Neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať

a rozhodovať podľa o porušení práv

fyzickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993.“ ().

Ústavný súd analyzoval úkony súdov a účastníkov po 15. 3. 1993, avšak do

úvahy berie aj samotný fakt dĺžky konania pred týmto dátumom.

Ako hlavný dôvod a prekážku v konaní a rozhodovaní Okresný súd S. Ľ.

označil nevyjasnenosť pasívne legitimovaných subjektov, ktorá je podľa jeho názoru

závislá od ukončenia konania o dedičstve po žalovaných v prvom a druhom rade

v civilnom konaní, teda po a Ako vyplýva zo spisového materiálu, konanie

vo veci pred súdom l. stupňa začalo v roku 1983, právoplatne bolo ukončené v roku

1986 meritórnym rozhodnutím, ktoré však v r. 1989 bolo zrušené. Okresný súd S. Ľ.

vo veci ochrany vlastníckeho práva nekonal najmä po roku 1989 (od 23. 1. 1990 do 9.

3. 1991). Konanie vo veci po úmrtí žalovaných v prvom a druhom rade prerušil, konal

vo veci výkonu rozhodnutia E 65/88 a E 212/86 aj po zrušení meritórneho rozhodnutia

vo veci, naopak však vo veci samej nekonal práve z dôvodu týchto konaní (Okresný

súd S. Ľ. 15. 6. 1993 zastavil konanie vo veci E 212/96, vo veci E 65/88 konanie

zastavil 3. 11. 1993).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach niekoľkokrát uviedol, že účelom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným

prerokovaním veci sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím

sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

nepostačuje, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,

na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (nález

ústavného súdu sp. zn. uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 7/95).

Prieťahy v preskúmavanom konaní vedenom pod sp. zn. podľa

názoru ústavného súdu nastali nekonaním súdu prvého stupňa po tom, čo Najvyšší súd

Slovenskej republiky dňa 27. 7. 1989 rozhodol o zrušení rozsudku Krajského súdu K.

sp. zn. z 28. 4. 1986. Krajský súd K. uznesením č. k. -239 z

9. 1. 1990 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Všetky výroky vo veci samej boli zrušené. Uznesenie krajského súdu bolo Okresnému

súdu S. Ľ. doručené 23. 1. 1990. Od tejto doby Okresný súd S. Ľ. naďalej konal len vo

veci výkonu rozhodnutia sp. zn. E 212/88 a E 65/88. O opravných prostriedkoch súdy

rozhodovali do 25. 8. 1998. Vo veci samej Okresný súd S. Ľ. však nekonal,

nevykonával dôkazy ani prípravu. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa konať

a pripravovať podklady pre rozhodnutie bez ohľadu na priebeh exekučného konania.

Ani konania v dedičských veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98 vedených na tunajšom

súde po zomrelých žalovaných nevytvárali takú prekážku pre konanie Okresného súdu

S. Ľ., ktorá by bránila vykonávať prípravu pre rozhodnutie vo veci ochrany

vlastníckeho práva. Príslušný okresný súd bol povinný organizovať rozhodovacie

procesy o súvisiacich konaniach tak, aby plynulo s ohľadom na reštančný charakter

veci sp. zn. boli vytvorené podmienky pre skoré rozhodnutie vo veci samej.

nezaručuje právo na konanie bez akýchkoľvek prieťahov, ale len na

konanie bez zbytočných prieťahov. Preto v konaní o podnete, v ktorom sa namieta

porušenie práva na konanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd vždy skúma

okolnosti konkrétneho prípadu sledujúc účel práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Pri hodnotení, či v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom S. Ľ. pod

sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd vzal do úvahy kritériá,

ktorými sú: povaha veci, o ktorej sa pred štátnym orgánom rozhoduje, správanie

účastníkov konania a správanie štátneho orgánu, ktorý o veci rozhoduje (správanie

všeobecného súdu). Ide o kritériá, ktoré sa v priebehu činnosti ústavného súdu

používajú konštantne pre hodnotenie prieťahov v konaní pred štátnymi orgánmi.

Z obsahu spisu a z konaní vedených v právnej veci ochrany vlastníckeho práva

podnecovateľov pred Okresným súdom S. Ľ. pod sp. zn. je zrejmé, že

vzhľadom na povahu veci a rôzne možnosti ochrany konanie nemožno hodnotiť ako

jednoduchú vec. Zložitosť veci je daná predmetom konania, obtiažnosťou zistenia

skutkového stavu i náročnosťou jeho právnej aplikácie. Je však povinnosťou súdu

priebežne robiť úkony dané možnosťami zákona, ktoré majú prispieť k vyriešeniu

veci. Ústavný súd k tomuto hodnoteniu už v minulosti konštatoval, že základnými

kritériami pre hodnotenie veci je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná

pre rozhodnutie vo veci (nález ústavného súdu sp. zn. uverejnený v

Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 7/95).

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na

konanie pre všetky štátne orgány spôsobom, ktorý vytvára právnu istotu pre subjekty

práva. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov však

v niektorých prípadoch zabezpečuje aj zákonodarca prostredníctvom procesne

právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány povinné využívať. Nasledujúci výpočet

zákonných ustanovení (ďalej len „OSP“) uvádza

ústavný súd ako zákonom dané možnosti zabezpečenia plynulosti súdneho konania,

ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Podľa ustanovenia „Predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa

nesprávne a neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Poučuje účastníkov aj o tom,

ako treba opravu alebo doplnenie urobiť“. Podľa „Len čo sa konanie

začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil

mierne a aby konanie pôsobilo výchovne“. Ustanovenie uvádza, že

„Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,

môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na

obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy“.

Podľa „Pojednávanie môže sa odročiť len z dôležitých

dôvodov, ktoré sa musia oznámiť“ a podľa „Konanie súd preruší

najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní

pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha

veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr“.

Pri hodnotení, či súdy konali plynulo, ústavný súd hodnotil aj využitie vyššie

citovanej zákonnej úpravy. Úkony Okresného súdu S. Ľ. po 15. 3. 1993 vykonané vo

veci ochrany vlastníckeho práva neviedli k právoplatnému rozhodnutiu – stavu právnej

istoty a k odstráneniu sporu a určeniu spôsobu ochrany vlastníckeho práva v podstate

od r. 1983 doposiaľ.

Významným kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu vo veci zbytočných

prieťahov je správanie účastníkov konania. Za účastníka konania sa vo vzťahu k tejto

domnienke pokladá podnecovateľ. Správanie druhého účastníka konania síce môže

spôsobiť príčinu neodstránenia právnej neistoty, avšak zodpovednosť za jeho

správanie neznáša podnecovateľ. Pri hodnotení správania podnecovateľov ústavný súd

prihliadal na možnosti dané zákonnou úpravou, najmä ustanovením , teda

právom podávať vo veci proti rozhodnutiam súdov l. stupňa odvolanie. Ústavný súd

vyhodnotil využívanie vyššie uvedených procesných možností daných , ale aj

existenciu a možnosti výkonu právoplatných rozhodnutí (E 65/88 a E 212/88)

a podávanie opravných prostriedkov vo veci samej a vo veciach týkajúcich sa výkonu

právoplatných rozhodnutí uplatňovaných podnecovateľmi a zhodnotil ich tak, že nie sú

príčinou zdĺhavého konania všeobecných súdov, ale sú spôsobom realizácie práva na

súdnu ochranu.

Správanie podnecovateľov nezbavuje v tomto prípade súd zodpovednosti za

prieťahy v konaní, keďže v ich dôsledku došlo k spomaleniu súdneho konania len

takou mierou, ktorá je vzhľadom na celkovú dĺžku konania primeraná. Ústavný súd

bral do úvahy aj skutočnosť, že podnecovatelia boli v súdnom konaní zastúpení

právnym zástupcom. Správanie podnecovateľov však ústavný súd hodnotil ako

skutočnosť, ktorá podstatnou mierou neprispela k neprimeranej dĺžke konania.

Správanie súdu je tretím kritériom posudzovaným pri ochrane ústavného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podnecovatelia namietali porušenie

svojho práva podľa v konaní všetkých všeobecných súdov, ktoré

doposiaľ o veci rozhodovali. Ústavný súd prijal na ďalšie konanie podnet

podnecovateľov v rozsahu konania vedeného pod sp. zn. . Vo výroku

uznesenia o prijatí podnetu na ďalšie konanie neuviedol, že bude preskúmavať aj

plynulosť konania v súvisiacich veciach a v konaní o veci samej pred Krajským súdom

K., Krajským súdom P. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, avšak táto

skutočnosť vyplýva už z použitého názoru ústavného súdu, že: „Pokiaľ ide o právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa , je pod

konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie

prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie

v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor

ústavného súdu vychádza z toho, že ani a ani procesné predpisy upravujúce

činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať

bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana“

(nález sp. zn. uverejnený pod č. 12/99 v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky).

Zvlášť významným je vo veci rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , ktoré zrušilo právoplatné rozhodnutie Krajského súdu K.

v merite veci č. k. -189 zo dňa 8. 4. 1986 a uznesenie Krajského súdu K.

č. k. -239 zo dňa 9. 1. 1990 pre nezákonnosť týchto rozhodnutí. Práve

nezákonné rozhodnutia Okresného súdu S. Ľ. a Krajského súdu K. v minulosti

zapríčinili prieťahy v preskúmavanom konaní, a tým i porušenie .

Podnecovatelia nie sú účastníkmi konania pred súdom l. a 2. stupňa, pokiaľ ide

o vyjasnenie rozsahu dedičstva po nebohých poručiteľoch (žalovaných) a o okruh

dedičov vo veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98. Ústavný súd zastáva názor, že súd

môže neodôvodnenými prieťahmi v konaní porušiť právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov aj u osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania pred ním, ak od

výsledku tohto konania závisí postup konania iného súdu, ktorého účastníkom je

osoba, ktorej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené.

Plynulosť týchto konaní mala podľa názoru ústavného súdu tiež vplyv na konanie

podnecovateľov vedené pod sp. zn. o ochranu vlastníckeho práva.

Konanie vo veci sp. zn. a súvisiace dedičské konanie prebiehajú na

tom istom súde. Pre určenie toho, kto spôsobil prieťahy v konaní, nie je potrebné

zistiť, v ktorom z týchto konaní sa nepostupovalo plynulo, lebo subjektom

spôsobujúcim prieťahy v konaní je súd ako celok.

Od 23. 1. 1990 do 9. 3. 1991, teda od doručenia spisu a zrušujúceho

rozhodnutia Krajského súdu K. č. k. -239 Okresnému súdu S. Ľ. až do

úmrtia žalovaného v prvom rade, Okresný súd S. Ľ. neurobil potrebné opatrenia pre

právoplatné ukončenie veci. Po 9. 3. 1991 (po smrti žalovaného v prvom rade) konanie

prerušil, nevykonával žiadne dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci samej

s právnymi nástupcami pôvodne žalovaných napriek tomu, že okruh dedičov bol súdu

známy. Rovnako po úmrtí žalovanej v druhom rade v r. 1998 v konaní nepokračoval.

Nekonal a nepripravoval podklady pre právoplatné rozhodovanie vo veci.

Hlavné bremeno súdneho konania v uvedenej právnej veci spočíva na súde

prvého stupňa. Ten však za obdobie od 15. 3. 1993 nedokázal efektívne využiť

zákonné prostriedky a rozhodnutím vytvoriť podmienky pre stav právnej istoty

účastníkov konania.

Za obdobie do 15. 3. 1993, teda do vzniku Ústavného súdu Slovenskej

republiky, hodnotí ústavný súd konanie všeobecných súdov vo veci ochrany

vlastníckeho práva žalobcov ako neprimerane dlhé. Nehodnotí však ani plynulosť

konania, ani účelnosť jednotlivých úkonov. Žiadna zložitosť veci totiž nemôže

ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania. Toto obdobie súdneho konania vedeného na

ochranu vlastníckeho práva nie je možné hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho

procesu. Vychádzajúc z rímskej zásady iura novit curia nemôže 17-ročné obdobie

ospravedlniť ani náročnosť veci, ani zložitosť právnej úpravy, ani správanie

účastníkov konania.

Súvisiace konania o výkon rozhodnutia vedené na Okresnom súde S. Ľ. pod č.

E 61/88 a E 212/88, ako ani konanie vedené o opravných prostriedkoch na Krajskom

súde K. a na Krajskom súde v P. nevytvárali od roku 1989, ale ani po 15. 3. 1993

procesnú prekážku konania vo veci sp. zn. .

Konania o prejednaní dedičstva vo veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98, ako ani

civilné konania o určení vecí patriacich do dedičstva neboli prekážkou pre vedenie

a organizovanie občianskeho súdneho konania spôsobom pripravujúcim podklady pre

rozhodnutie vo veci. Tieto konania prebiehajú na tom istom súde ako konanie sp. zn.

, prieťahy v ktorom sú predmetom konania pred ústavným súdom. Preto

nimi nemožno ospravedlniť prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ako zdĺhavé by bolo možné hodnotiť tiež konanie v právnej veci sp. zn.

, o ktorej súd konal od 21. 9. 1992 do 30. 9. 1997 (na Okresnom súde S. Ľ.

bola vec rozhodnutá 5. 5. 1997), ktoré však rovnako netvorilo procesnú prekážku

konania vedeného pod sp. zn. .

Vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 2. 2000 Okresný súd S. Ľ. vyjadril názor, že

ustanovenie nebráni pokračovať v konaní s právnymi nástupcami

žalovaných. Ukončiť vec rozhodnutím však možno len po právoplatnom ukončení

konania o dedičstve. S týmto názorom všeobecného súdu možno súhlasiť, ako to už

vyplynulo z predtým uvedeného.

Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach akceptoval judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, predovšetkým názor, že v prvom rade štát zodpovedá za

prieťahy spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré vedú konanie, ako aj

orgánmi, ktoré poskytujú súčinnosť v konaní (znalecký posudok pri dokazovaní)

(pozri rozhodnutie ALLENET de RIBEMONT v. Francúzsko, séria A, č. 308

a MARTINS MOREIRA v. Portugalsko, séria A, č. 113).

Ústavný súd tiež akceptoval názor Európskeho súdu pre ľudské práva, že sudca

je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania (CAPUANO, séria A, 1987,

č. 119, str. 13, tiež PIERACZINI, séria A, 1992, č. 231 – C, str. 30). V rozhodnutí

ECKLE, séria A, 1982, č. 51, str. 39 konštatoval: „Od štátu sa vyžaduje, aby jeho

orgány s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodli a postupovali s náležitou

usilovnosťou, aby vec rýchlo vybavili.“

Uvedené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva našli svoj odraz aj

v judikatúre ústavného súdu v konaní o zbytočných prieťahoch v konaní štátnych

orgánov a ústavný súd ich plne aplikuje aj v predmetnej právnej veci.

S prihliadnutím na vyššie uvedený skutkový stav a právne dôvody, ako aj

konštantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodol

ústavný súd v predmetnej právnej veci tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.