Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 9/00
PDF · 223.74 KB
No categories available
III. ÚS 9/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 9/00-69
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
dňa 28. júna 2000 prerokoval podnet a bytom zastúpených
JUDr. M. G., advokátom v S. Ľ., ktorým namietajú porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v konaní vedenom na Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. 4 C 36/90, a takto
rozhodol:
Právo podnecovateľov a manželky zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky na konanie bez zbytočných prieťahov konaním Okresného súdu
S. Ľ. vedeným pod sp. zn. 4 C 36/90 b o l o p o r u š e n é .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa
4. mája 1999 doručené podanie a jeho manželky bytom (ďalej
len „podnecovatelia“), označené ako „sťažnosť o prieťahoch súdnych sporov“.
Podnecovatelia sformulovali petit v podobe siedmich otázok, z ktorých iba prvú
„Kedy súd konečne ukončí spor 4 C 36/90, ktorý trvá od roku 1971?“ možno
v kontexte názvu a textu rozsiahleho podania podľa obsahu chápať ako podnet
namietajúci prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, a tým porušenie práva
priznaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Konanie
podnecovateľov je vedené na Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. 4 C 36/90. Podanie zo
dňa 4. mája 1999 doplnili pisatelia podnetu na základe výzvy ústavného súdu podaním
zo dňa 14. mája 1999, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. 5. 1999. Podľa názoru
podnecovateľov konanie pred všeobecnými súdmi, ktoré sa v ich právnej veci začalo
na Okresnom súde S. Ľ. pod sp. zn. 2 C 639/71, nebolo doposiaľ skončené a vo veci
nebolo právoplatne rozhodnuté. Vo svojich podaniach podnecovatelia uvádzajú
a obracajú sa na ústavný súd s otázkou, „kedy súd konečne ukončí spor 4 C 36/90,
ktorý trvá od roku 1971“.
Ústavný súd uznesením zo dňa 16. marca 2000 podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie podnet
a v časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci sp. zn. 4 C 36/90 Okresného súdu S. Ľ.,
konanie o ktorej začalo podaním návrhu 25. januára 1983. V ostatných častiach
podanie podnecovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnené.
Ústavný súd doručil uznesenie o prijatí podnetu a podnet podnecovateľov
druhému účastníkovi – Okresnému súdu S. Ľ., Krajskému súdu K., Krajskému súdu P.
a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, pretože tieto súdy konali a rozhodovali
nielen v samotnej právnej veci ochrany vlastníckeho práva, ale aj o veciach, ktoré
s touto súvisia. Okresný súd S. Ľ. vo svojom podaní zo dňa 7. 10. 1999 a 23. 2. 2000
na základe výzvy ústavného súdu podal vyjadrenie a vysvetlenie k predmetu
pôvodného konania vedeného pred Okresným súdom S. Ľ. a súvisiacich konaní, z
ktorého možno aj v kontexte návrhu podnecovateľov ustáliť skutkový stav.
V súlade s § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde oznámil Okresný súd S. Ľ.
listom zo dňa 25. 4. 2000, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Rovnako Krajský súd K., Krajský súd P. a Najvyšší súd Slovenskej republiky
oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Dňa 25. 4. 2000 bolo ústavnému súdu doručené podľa § 22 zákona o ústavnom
súde splnomocnenie podnecovateľov na zastupovanie pred ústavným súdom pre
JUDr. M. G., advokáta v S. Ľ. Účastníci konania – podnecovatelia prostredníctvom
svojho právneho zástupcu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom
pojednávaní.
I.
KONANIE PRED VŠEOBECNÝMI SÚDMI A SKUTKOVÝ STAV
Z vyjadrení Okresného súdu S. Ľ., Krajského súdu K., Krajského súdu P.,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale najmä podaní podnecovateľov ústavný súd
po oboznámení sa s nimi zistil, že pôvodné konanie Okresného súdu v S. Ľ. bolo
vedené pod sp. zn. 4 C 53/83. Okresný súd v uvedenom konaní vyhlásil dňa 15. 9.
1983 rozsudok č. k. 4 C 53/83-16 vo veci samej. Predmetom konania v uvedenej
právnej veci žalobcov a proti žalovaným v prvom rade a
v druhom rade bola ochrana vlastníckeho práva.
Okresný súd S. Ľ. návrh smerujúci na zabránenie liatia močovky zo strany
žalovaných na ich záhrade z a m i e t o l . Voči žalovanej v druhom rade rod.
, súd návrh z a m i e t o l . V časti návrhu týkajúceho sa odstránenia maštale
a chlieva a pozemku žalovaných konanie z a s t a v i l .
Návrh smerujúci na odstránenie žumpy a hnojiska, zriadenie odkvapových
2
žľabov na maštali a chlieve patriacich žalovaným, vydanie pozemku o výmere 39 m
zo strany žalovaných žalobcom a vchádzanie do dvora žalobcov zo strany žalovaného
aj inými osobami súd v y č l e n i l na samostatné konanie.
Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia (podnecovatelia) odvolanie.
Krajský súd v K. v konaní o odvolaní žalobcov rozhodol uznesením č. k.
19 Co 452/83-35 z 30. 11. 1983 tak, že z r u š i l napadnutý rozsudok v zamietavých
výrokoch a v r á t i l vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v rozsahu zrušenia,
taktiež z r u š i l výrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo zastavené konanie
o návrhu žalobkyne na odstránenie maštale a chlieva z pozemku žalovaných
voči žalovanému , a v r á t i l vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
v rozsahu zrušenia. P o t v r d i l napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bolo
zastavené konanie o návrhu žalobcu na odstránenie maštale a chlieva z pozemku
žalovaných voči žalovanému
Okresný súd S. Ľ. rozsudkom č. k. 4 C 53/83-126 dňa 26. 6. 1985 rozhodol
o zrušených výrokoch tak, že návrh navrhovateľov smerujúci na odstránenie maštale,
chlieva, žumpy a hnojiska odporcov, ktoré spôsobovali presaky močovky do studne
žalobcov, zamietol. Návrh na zákaz liatia močovky zo strany žalovaných na záhradu
žalobcov zamietol a návrh smerujúci na zriadenie odkvapových žľabov na maštali
2
a chlieve prináležiacich žalovaným, vydanie pozemkov o výmere 39 mzo strany
žalovaných žalobcom, vchádzanie do dvora žalobcov zo strany žalovaného aj inými
osobami vylúčil na samostatné konanie.
Proti tomuto rozsudku Okresného súdu S. Ľ. žalobcovia podali odvolanie.
Krajský súd v K. rozhodnutím č. k. 19 Co 404/85-189 dňa 8. apríla 1986 zmenil
prvostupňový výrok rozsudku v časti, ktorá sa týkala výroku o izolácii maštale, výroku
o izolácii močovkovej žumpy a hnojiska, a uložil žalovaným zdŕžať sa vylievania
močovky a hnojenia maštaľným hnojom v záhrade žalovaného. V časti zamietavého
výroku o povinnosti žalovaných odstrániť maštaľ, chliev, žumpu a hnojisko potvrdil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.
Odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu K. č. k. 19 Co 404/85-189
do rozhodnutia o sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre
porušenie zákona Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a to rozsudkom č. k.
3 Cz 37/89-232 zo dňa 27. 7. 1989, boli právne pomery medzi účastníkmi konania
upravené tak, ako to bolo vyššie citované.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozsudkom sp. zn. 3 Cz 37/89 na
základe sťažnosti generálneho prokurátora dňa 27. 7. 1989 zrušil rozsudok Krajského
súdu v K. č. k. 19 Co 404/85-189, a to vo výroku, ktorým bol žalovaný v prvom rade
zaviazaný zabezpečiť izoláciu jeho maštale prebudovaním s izoláciou močovkovej
žumpy a hnojiska. Najvyšší súd Slovenskej republiky vrátil Krajskému súdu v K. vec
na ďalšie konanie.
Krajský súd v K. uznesením č. k. 23 Co 57/89-239 dňa 9. 1. 1990 zrušil
prvostupňový rozsudok Okresného súdu S. Ľ. o návrhu žalobcov v prvom a druhom
rade na alternatívne uloženie povinností žalovanému v prvom rade vykonať izoláciu
jeho maštale prebudovaním s izoláciou močovkovej žumpy, ako aj hnojiska a v tomto
rozsahu vrátil vec Okresnému súdu S. Ľ. na ďalšie konanie. Na tomto bola vec
zapísaná pod sp. zn. 4 C 36/90. Na základe vyššie uvedených zrušujúcich rozsudkov
súdov druhého stupňa a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky koná Okresný súd S.
Ľ. doposiaľ o predmete sporu, teda o ochrane vlastníckeho práva spôsobom
navrhovaným žalobcami. Z obsahu preskúmavaných listín ústavný súd zistil, že
žalovaný v prvom rade zomrel 9. 3. 1991 a dedičské konanie je po nebohom
vedené pod sp. zn. D 165/91 na Okresnom súde S. Ľ. Doposiaľ nie je právoplatne
skončené. Dedičské konanie po poručiteľovej manželke nebohej zomrelej
, je taktiež vedené pod sp. zn. D 143/98 na Okresnom súde S. Ľ.. V súvislosti s
úmrtím oboch žalovaných Okresný súd S. Ľ. uznesením sp. zn. 4 C 36/90 prerušil
konanie do právoplatného ukončenia dedičského konania.
Z vyjadrenia Okresného súdu S. Ľ. ústavný súd zistil, že s konaním
o prejednaní dedičstva po nebohom súvisí konanie vedené pod sp. zn.
5 C 500/92 o určenie vecí patriacich do dedičstva po nebohom. Žalobkyňa v tejto veci,
dedička po poručiteľovi , vzala dňa 25. 5. 1997 návrh vo veci späť a súd
konanie zastavil. Krajský súd P. v konaní vedenom pod č. k. 3 Co 366/97-7 dňa
30. 9. 1997 rozhodol o odvolaní proti rozhodnutiu súdu l. stupňa tak, že toto potvrdil.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. 10. 1997.
S konaním vo veci ochrany vlastníckeho práva žalobcov súvisí aj konanie vo
veci výkonu rozhodnutia oprávnených (podnecovateľov) vedené pod sp. zn. E 65/88.
Návrh bol podaný 31. 3. 1988, konanie bolo prerušené na základe sťažnosti pre
porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor Slovenskej republiky v roku 1989,
a zastavené dňa 3. 11. 1993. Toto rozhodnutie Krajský súd K. v konaní vedenom pod
č. k. 15 Co 565/93-41 dňa 31. 1. 1994 zrušil a vrátil súdu prvého stupňa, ktorý 4. 3.
1998 opätovne konanie zastavil. S konečnou platnosťou vo veci výkonu rozhodnutia
však rozhodoval o odvolaní oprávnených Krajský súd P. 25. 8. 1998. Súdy l. a 2.
stupňa konali, ako vyplýva z vyššie uvedeného, vo veci výkonu rozhodnutia aj po
27. 7. 1989, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Cz 37/89
zrušil meritórne rozhodnutie vo veci.
Ďalším konaním súvisiacim s predmetom sporu vedeným pred všeobecným
súdom je konanie E 212/86 o výkon rozhodnutia Krajského súdu K. vedené pod sp. zn.
19 Co 404/85. Okresný súd S. Ľ. návrhu zo dňa 22. 11. 1986 vyhovel 17. 2. 1987.
O odvolaní povinných rozhodol Krajský súd K. uznesením sp. zn. 24 Co 36/87 dňa 30.
4. 1987. Okresný súd S. Ľ. rozhodol o zrušenej časti rozhodnutia 10. 7. 1987. Na
základe odvolania povinných opätovne rozhodoval Krajský súd K. dňa 30. 9. 1987.
Okresný súd S. Ľ. až dňa 15. 6. 1993 zastavil výkon rozhodnutia (vzhľadom na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cz 37/89 zo dňa 27. 7.
1989, ktorým bol meritórny rozsudok vo veci ochrany vlastníckeho práva žalobcov
zrušený).
Pri označení druhého účastníka konania v konaní o podnete poľa čl. 130 ods. 3
ústavy ústavný súd vychádzal z obsahu podnetu a vyjadrení najmä Okresného súdu S.
Ľ., z ktorých zistil, že vo veci samej konali:
1. Okresný súd S. Ľ. pod sp. zn.:
E 65/88 o výkon rozhodnutia,
E 212/88 o výkon rozhodnutia,
D 165/91 - konanie po
D 143/98 – konanie po .,
5 C 500/97 o veci dedičstva,
4 C 170/96 – konanie súvisiace s prejednávaním dedičstva po zomrelých
žalovaných,
4 C 500/92 – civilné konanie proti podnecovateľom,
3 C 336/98 – civilné konanie proti podnecovateľom zo strany žalovaných, resp.
právnych nástupcov;
2. Krajský súd K. konal vo veci samej pod. sp. zn.:
19 Co 452/83 o odvolaní vo veci samej,
19 Co 404/85 o odvolaní vo veci samej,
23 Co 57/89 o zrušení rozhodnutia Okresného súdu S. Ľ. (po zrušení
veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky),
24 Co 36/87-23 odvolanie vo veci výkonu rozhodnutia E 212/86,
24 Co 54/87 o odvolaní vo veci E 212/86,
15 Co 565/93 o odvolaní vo veci E 65/88,
15 Co 287/92 – konanie v súvislosti s D 165/91;
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky konal vo veci samej o sťažnosti generálneho
prokurátora Slovenskej republiky pre porušenie zákona pod sp. zn. 3 Cz 37/89;
4. Krajský súd P. konal o odvolaní v civilnej veci v súvislosti s konaním po
poručiteľoch – žalovaných pod sp. zn.:
3 Co 366/97 o odvolaní proti 5 C 500/97 Okresného súdu S. Ľ.,
3 Co 303/98 – konanie o odvolaní E 65/88 – konanie zastavené.
II.
HODNOTENIE DĹŽKY KONANIA PRED VŠEOBECNÝMI SÚDMI
Napriek podrobnému výpočtu úkonov všeobecných súdov pri skúmaní
prieťahov v konaní, ktorého sa podnecovatelia domáhajú, sa pozornosť ústavného
súdu sústreďuje na obdobie po 15. 3. 1993, kedy ústavný súd začal svoju činnosť.
Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. 9. 1992. Ústavný súd Slovenskej republiky
je podľa čl. 124 ústavy osobitným súdnym orgánom ochrany ústavnosti a ústavných
práv. Už v predchádzajúcom období ústavný súd rozhodol, že v rámci jemu daných
právomocí bude preskúmavať len dodržiavanie základných práv a slobôd po začatí
svojej činnosti.
„Ústavný súd Slovenskej republiky chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje
Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov. Tento zákon nadobudol účinnosť 15. februára 1993.
Neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať
a rozhodovať podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky o porušení práv
fyzickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993.“ (I. ÚS 49/93).
Ústavný súd analyzoval úkony súdov a účastníkov po 15. 3. 1993, avšak do
úvahy berie aj samotný fakt dĺžky konania pred týmto dátumom.
Ako hlavný dôvod a prekážku v konaní a rozhodovaní Okresný súd S. Ľ.
označil nevyjasnenosť pasívne legitimovaných subjektov, ktorá je podľa jeho názoru
závislá od ukončenia konania o dedičstve po žalovaných v prvom a druhom rade
v civilnom konaní, teda po a Ako vyplýva zo spisového materiálu, konanie
vo veci pred súdom l. stupňa začalo v roku 1983, právoplatne bolo ukončené v roku
1986 meritórnym rozhodnutím, ktoré však v r. 1989 bolo zrušené. Okresný súd S. Ľ.
vo veci ochrany vlastníckeho práva nekonal najmä po roku 1989 (od 23. 1. 1990 do 9.
3. 1991). Konanie vo veci po úmrtí žalovaných v prvom a druhom rade prerušil, konal
vo veci výkonu rozhodnutia E 65/88 a E 212/86 aj po zrušení meritórneho rozhodnutia
vo veci, naopak však vo veci samej nekonal práve z dôvodu týchto konaní (Okresný
súd S. Ľ. 15. 6. 1993 zastavil konanie vo veci E 212/96, vo veci E 65/88 konanie
zastavil 3. 11. 1993).
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach niekoľkokrát uviedol, že účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným
prerokovaním veci sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím
sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy nepostačuje, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,
na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 26/95 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 7/95).
Prieťahy v preskúmavanom konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 36/90 podľa
názoru ústavného súdu nastali nekonaním súdu prvého stupňa po tom, čo Najvyšší súd
Slovenskej republiky dňa 27. 7. 1989 rozhodol o zrušení rozsudku Krajského súdu K.
sp. zn. 19 Co 404/85 z 28. 4. 1986. Krajský súd K. uznesením č. k. 23 Co 57/89-239 z
9. 1. 1990 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Všetky výroky vo veci samej boli zrušené. Uznesenie krajského súdu bolo Okresnému
súdu S. Ľ. doručené 23. 1. 1990. Od tejto doby Okresný súd S. Ľ. naďalej konal len vo
veci výkonu rozhodnutia sp. zn. E 212/88 a E 65/88. O opravných prostriedkoch súdy
rozhodovali do 25. 8. 1998. Vo veci samej Okresný súd S. Ľ. však nekonal,
nevykonával dôkazy ani prípravu. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa konať
a pripravovať podklady pre rozhodnutie bez ohľadu na priebeh exekučného konania.
Ani konania v dedičských veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98 vedených na tunajšom
súde po zomrelých žalovaných nevytvárali takú prekážku pre konanie Okresného súdu
S. Ľ., ktorá by bránila vykonávať prípravu pre rozhodnutie vo veci ochrany
vlastníckeho práva. Príslušný okresný súd bol povinný organizovať rozhodovacie
procesy o súvisiacich konaniach tak, aby plynulo s ohľadom na reštančný charakter
veci sp. zn. 4 C 36/90 boli vytvorené podmienky pre skoré rozhodnutie vo veci samej.
Ústava nezaručuje právo na konanie bez akýchkoľvek prieťahov, ale len na
konanie bez zbytočných prieťahov. Preto v konaní o podnete, v ktorom sa namieta
porušenie práva na konanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd vždy skúma
okolnosti konkrétneho prípadu sledujúc účel práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Pri hodnotení, či v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom S. Ľ. pod
sp. zn. 4 C 36/90 došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd vzal do úvahy kritériá,
ktorými sú: povaha veci, o ktorej sa pred štátnym orgánom rozhoduje, správanie
účastníkov konania a správanie štátneho orgánu, ktorý o veci rozhoduje (správanie
všeobecného súdu). Ide o kritériá, ktoré sa v priebehu činnosti ústavného súdu
používajú konštantne pre hodnotenie prieťahov v konaní pred štátnymi orgánmi.
Z obsahu spisu a z konaní vedených v právnej veci ochrany vlastníckeho práva
podnecovateľov pred Okresným súdom S. Ľ. pod sp. zn. 4 C 36/90 je zrejmé, že
vzhľadom na povahu veci a rôzne možnosti ochrany konanie nemožno hodnotiť ako
jednoduchú vec. Zložitosť veci je daná predmetom konania, obtiažnosťou zistenia
skutkového stavu i náročnosťou jeho právnej aplikácie. Je však povinnosťou súdu
priebežne robiť úkony dané možnosťami zákona, ktoré majú prispieť k vyriešeniu
veci. Ústavný súd k tomuto hodnoteniu už v minulosti konštatoval, že základnými
kritériami pre hodnotenie veci je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná
pre rozhodnutie vo veci (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 26/95 uverejnený v
Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 7/95).
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na
konanie pre všetky štátne orgány spôsobom, ktorý vytvára právnu istotu pre subjekty
práva. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov však
v niektorých prípadoch zabezpečuje aj zákonodarca prostredníctvom procesne
právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány povinné využívať. Nasledujúci výpočet
zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uvádza
ústavný súd ako zákonom dané možnosti zabezpečenia plynulosti súdneho konania,
ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.
Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 OSP „Predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa
nesprávne a neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Poučuje účastníkov aj o tom,
ako treba opravu alebo doplnenie urobiť“. Podľa § 100 ods. 1 OSP „Len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil
mierne a aby konanie pôsobilo výchovne“. Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP uvádza, že
„Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,
môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na
obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy“.
Podľa § 119 ods. 1 OSP „Pojednávanie môže sa odročiť len z dôležitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť“ a podľa § 107 ods. 3 OSP „Konanie súd preruší
najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní
pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha
veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr“.
Pri hodnotení, či súdy konali plynulo, ústavný súd hodnotil aj využitie vyššie
citovanej zákonnej úpravy. Úkony Okresného súdu S. Ľ. po 15. 3. 1993 vykonané vo
veci ochrany vlastníckeho práva neviedli k právoplatnému rozhodnutiu – stavu právnej
istoty a k odstráneniu sporu a určeniu spôsobu ochrany vlastníckeho práva v podstate
od r. 1983 doposiaľ.
Významným kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu vo veci zbytočných
prieťahov je správanie účastníkov konania. Za účastníka konania sa vo vzťahu k tejto
domnienke pokladá podnecovateľ. Správanie druhého účastníka konania síce môže
spôsobiť príčinu neodstránenia právnej neistoty, avšak zodpovednosť za jeho
správanie neznáša podnecovateľ. Pri hodnotení správania podnecovateľov ústavný súd
prihliadal na možnosti dané zákonnou úpravou, najmä ustanovením § 201 OSP, teda
právom podávať vo veci proti rozhodnutiam súdov l. stupňa odvolanie. Ústavný súd
vyhodnotil využívanie vyššie uvedených procesných možností daných OSP, ale aj
existenciu a možnosti výkonu právoplatných rozhodnutí (E 65/88 a E 212/88)
a podávanie opravných prostriedkov vo veci samej a vo veciach týkajúcich sa výkonu
právoplatných rozhodnutí uplatňovaných podnecovateľmi a zhodnotil ich tak, že nie sú
príčinou zdĺhavého konania všeobecných súdov, ale sú spôsobom realizácie práva na
súdnu ochranu.
Správanie podnecovateľov nezbavuje v tomto prípade súd zodpovednosti za
prieťahy v konaní, keďže v ich dôsledku došlo k spomaleniu súdneho konania len
takou mierou, ktorá je vzhľadom na celkovú dĺžku konania primeraná. Ústavný súd
bral do úvahy aj skutočnosť, že podnecovatelia boli v súdnom konaní zastúpení
právnym zástupcom. Správanie podnecovateľov však ústavný súd hodnotil ako
skutočnosť, ktorá podstatnou mierou neprispela k neprimeranej dĺžke konania.
Správanie súdu je tretím kritériom posudzovaným pri ochrane ústavného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podnecovatelia namietali porušenie
svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní všetkých všeobecných súdov, ktoré
doposiaľ o veci rozhodovali. Ústavný súd prijal na ďalšie konanie podnet
podnecovateľov v rozsahu konania vedeného pod sp. zn. 4 C 36/90. Vo výroku
uznesenia o prijatí podnetu na ďalšie konanie neuviedol, že bude preskúmavať aj
plynulosť konania v súvisiacich veciach a v konaní o veci samej pred Krajským súdom
K., Krajským súdom P. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, avšak táto
skutočnosť vyplýva už z použitého názoru ústavného súdu, že: „Pokiaľ ide o právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod
konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie
prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie
v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor
ústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce
činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať
bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana“
(nález sp. zn. I. ÚS 70/98 uverejnený pod č. 12/99 v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky).
Zvlášť významným je vo veci rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cz 37/89, ktoré zrušilo právoplatné rozhodnutie Krajského súdu K.
v merite veci č. k. 19 Co 404/85-189 zo dňa 8. 4. 1986 a uznesenie Krajského súdu K.
č. k. 23 Co 57/89-239 zo dňa 9. 1. 1990 pre nezákonnosť týchto rozhodnutí. Práve
nezákonné rozhodnutia Okresného súdu S. Ľ. a Krajského súdu K. v minulosti
zapríčinili prieťahy v preskúmavanom konaní, a tým i porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podnecovatelia nie sú účastníkmi konania pred súdom l. a 2. stupňa, pokiaľ ide
o vyjasnenie rozsahu dedičstva po nebohých poručiteľoch (žalovaných) a o okruh
dedičov vo veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98. Ústavný súd zastáva názor, že súd
môže neodôvodnenými prieťahmi v konaní porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov aj u osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania pred ním, ak od
výsledku tohto konania závisí postup konania iného súdu, ktorého účastníkom je
osoba, ktorej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené.
Plynulosť týchto konaní mala podľa názoru ústavného súdu tiež vplyv na konanie
podnecovateľov vedené pod sp. zn. 4 C 36/90 o ochranu vlastníckeho práva.
Konanie vo veci sp. zn. 4 C 36/90 a súvisiace dedičské konanie prebiehajú na
tom istom súde. Pre určenie toho, kto spôsobil prieťahy v konaní, nie je potrebné
zistiť, v ktorom z týchto konaní sa nepostupovalo plynulo, lebo subjektom
spôsobujúcim prieťahy v konaní je súd ako celok.
Od 23. 1. 1990 do 9. 3. 1991, teda od doručenia spisu a zrušujúceho
rozhodnutia Krajského súdu K. č. k. 23 Co 57/89-239 Okresnému súdu S. Ľ. až do
úmrtia žalovaného v prvom rade, Okresný súd S. Ľ. neurobil potrebné opatrenia pre
právoplatné ukončenie veci. Po 9. 3. 1991 (po smrti žalovaného v prvom rade) konanie
prerušil, nevykonával žiadne dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci samej
s právnymi nástupcami pôvodne žalovaných napriek tomu, že okruh dedičov bol súdu
známy. Rovnako po úmrtí žalovanej v druhom rade v r. 1998 v konaní nepokračoval.
Nekonal a nepripravoval podklady pre právoplatné rozhodovanie vo veci.
Hlavné bremeno súdneho konania v uvedenej právnej veci spočíva na súde
prvého stupňa. Ten však za obdobie od 15. 3. 1993 nedokázal efektívne využiť
zákonné prostriedky a rozhodnutím vytvoriť podmienky pre stav právnej istoty
účastníkov konania.
Za obdobie do 15. 3. 1993, teda do vzniku Ústavného súdu Slovenskej
republiky, hodnotí ústavný súd konanie všeobecných súdov vo veci ochrany
vlastníckeho práva žalobcov ako neprimerane dlhé. Nehodnotí však ani plynulosť
konania, ani účelnosť jednotlivých úkonov. Žiadna zložitosť veci totiž nemôže
ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania. Toto obdobie súdneho konania vedeného na
ochranu vlastníckeho práva nie je možné hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho
procesu. Vychádzajúc z rímskej zásady iura novit curia nemôže 17-ročné obdobie
ospravedlniť ani náročnosť veci, ani zložitosť právnej úpravy, ani správanie
účastníkov konania.
Súvisiace konania o výkon rozhodnutia vedené na Okresnom súde S. Ľ. pod č.
E 61/88 a E 212/88, ako ani konanie vedené o opravných prostriedkoch na Krajskom
súde K. a na Krajskom súde v P. nevytvárali od roku 1989, ale ani po 15. 3. 1993
procesnú prekážku konania vo veci sp. zn. 4 C 36/90.
Konania o prejednaní dedičstva vo veciach sp. zn. D 165/91 a D 143/98, ako ani
civilné konania o určení vecí patriacich do dedičstva neboli prekážkou pre vedenie
a organizovanie občianskeho súdneho konania spôsobom pripravujúcim podklady pre
rozhodnutie vo veci. Tieto konania prebiehajú na tom istom súde ako konanie sp. zn.
4 C 36/90, prieťahy v ktorom sú predmetom konania pred ústavným súdom. Preto
nimi nemožno ospravedlniť prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 36/90.
Ako zdĺhavé by bolo možné hodnotiť tiež konanie v právnej veci sp. zn.
5 C 500/92, o ktorej súd konal od 21. 9. 1992 do 30. 9. 1997 (na Okresnom súde S. Ľ.
bola vec rozhodnutá 5. 5. 1997), ktoré však rovnako netvorilo procesnú prekážku
konania vedeného pod sp. zn. 4 C 36/90.
Vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 2. 2000 Okresný súd S. Ľ. vyjadril názor, že
ustanovenie § 107 OSP nebráni pokračovať v konaní s právnymi nástupcami
žalovaných. Ukončiť vec rozhodnutím však možno len po právoplatnom ukončení
konania o dedičstve. S týmto názorom všeobecného súdu možno súhlasiť, ako to už
vyplynulo z predtým uvedeného.
Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach akceptoval judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, predovšetkým názor, že v prvom rade štát zodpovedá za
prieťahy spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré vedú konanie, ako aj
orgánmi, ktoré poskytujú súčinnosť v konaní (znalecký posudok pri dokazovaní)
(pozri rozhodnutie ALLENET de RIBEMONT v. Francúzsko, séria A, č. 308
a MARTINS MOREIRA v. Portugalsko, séria A, č. 113).
Ústavný súd tiež akceptoval názor Európskeho súdu pre ľudské práva, že sudca
je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania (CAPUANO, séria A, 1987,
č. 119, str. 13, tiež PIERACZINI, séria A, 1992, č. 231 – C, str. 30). V rozhodnutí
ECKLE, séria A, 1982, č. 51, str. 39 konštatoval: „Od štátu sa vyžaduje, aby jeho
orgány s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodli a postupovali s náležitou
usilovnosťou, aby vec rýchlo vybavili.“
Uvedené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva našli svoj odraz aj
v judikatúre ústavného súdu v konaní o zbytočných prieťahoch v konaní štátnych
orgánov a ústavný súd ich plne aplikuje aj v predmetnej právnej veci.
S prihliadnutím na vyššie uvedený skutkový stav a právne dôvody, ako aj
konštantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodol
ústavný súd v predmetnej právnej veci tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.