Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 12/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2000

v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána

Mazáka o podnete , bytom zastúpenej

advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Bratislava, Legionárska 4, ktorým namietala

porušenie jej základného práva podľa

postupom Okresného súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn.

a , takto

rozhodol:

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu v Trnave

vo veci vedenej pod sp. zn. a b o l o p o r u š e n é .

O d ô v o d n e n i e :

I.

, bytom (ďalej len „navrhovateľka“),

v podnete podanom na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

25. júna 1999 namietala porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez

zbytočných prieťahov, ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu v Trnave vo

veci vedenej pôvodne pod sp. zn. , v ktorej uplatnila nárok na vyslovenie

neplatnosti darovacej zmluvy. Spor navrhovateľky začal podaním žaloby 29. októbra

1993 a doposiaľ nebol právoplatne skončený.

Po prijatí podnetu na ďalšie konanie Okresný súd v Trnave zaslal ústavnému

súdu svoje vyjadrenie, v ktorom navrhol nevyhovieť podnetu navrhovateľky, pretože

podľa jeho názoru nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda ani k porušeniu

(ďalej len ““). Vo svojom písomnom

vyjadrení Okresný súd v Trnave argumentoval množstvom procesných úkonov

(pojednávaní a rozhodnutí), ktoré boli vo veci navrhovateľky vykonané, ako aj častou

zmenou pojednávajúcich sudcov.

Ako navrhovateľka, tak aj Okresný súd v Trnave osobitnými podaniami

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní vo veci samej.

Z toho dôvodu ústavný súd konal a rozhodol o veci samej bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vykonal dôkaz obsahom spisu Okresného súdu v Trnave pôvodne

vedeného pod sp. zn. a po zrušení rozsudkov súdov nižších stupňov

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. .

Žaloba navrhovateľky bola doručená Okresnému súdu v Trnave dňa

29. októbra 1993. Žalobkyňa žiadala, aby okresný súd určil neplatnosť darovacej

zmluvy, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti presne popísané v žalobnej žiadosti.

Vec bola pridelená sudkyni, ktorá ju pojednávala v dňoch 8. decembra 1993,

17. januára 1994, 14. februára 1994, 9. marca 1994 a 14. marca 1994, kedy bol

vynesený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Proti rozsudku bolo podané odvolanie dňa 22. marca 1994, ktoré právny

zástupca žalobkyne odôvodnil dňa 1. júna 1994. Vyjadrenie žalovanej na odvolanie

bolo doručené Okresnému súdu v Trnave 20. júna 1994. Krajskému súdu v Bratislave

bola doručená predkladacia správa dňa 27. júla 1994. Uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -70 zo dňa 13. októbra 1994 bol napadnutý rozsudok

zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ďalšie pojednávanie po zrušení prvého rozsudku vo veci sa uskutočnilo

4. januára 1995, kedy bol do konania pribratý znalec z odboru geodézie a kartografie,

ktorý predložil znalecký posudok 22. mája 1995. Nasledovali pojednávania v dňoch

16. augusta 1995, 11. októbra 1995, 8. novembra 1995 a 13. novembra 1995, kedy bol

vynesený rozsudok sp. zn. , ktorým bolo určené, že rozdeľovacia zmluva

zo dňa 5. februára 1974 registrovaná Štátnym notárstvom Trnava pod č. RI 83/74,

kúpna zmluva zo dňa 4. júla 1980 registrovaná Štátnym notárstvom Trnava pod

č. RI 550/80, darovacia zmluva zo dňa 30. júla 1990 registrovaná Štátnym notárstvom

Trnava pod č. RI 2584/90 a darovacia zmluva zo dňa 20. novembra 1991 registrovaná

Štátnym notárstvom Trnava pod č. RI 2696/91 sú neplatné.

O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaným bola uložená povinnosť

uhradiť žalobkyni 3.000,- Sk za súdne poplatky a k rukám právneho zástupcu

5.630,- Sk za trovy právneho zastúpenia. Žalobkyni bola uložená povinnosť uhradiť na

účet súdu 2.500,- Sk za súdne poplatky.

Proti tomuto rozsudku podali žalovaní odvolanie 19. januára 1996 a v časti trov

konania podal dňa 23. januára 1996 odvolanie právny zástupca žalobkyne. Dňa

6. februára 1996 podal k odvolaniu žalovaných vyjadrenie právny zástupca žalobkyne

a dňa 15. februára 1996 právny zástupca žalobkyne podal odvolanie proti uzneseniu

Okresného súdu v Trnave z 31. januára 1996 č. k. -146, ktorým bolo

rozhodnuté o odmene znalca.

Na odvolanie sa žalovaní vyjadrili dňa 20. februára 1996. Spis bol Krajskému

súdu v Bratislave predložený na odvolacie konanie dňa 18. marca 1996. Krajský súd

v Bratislave rozsudkom sp. zn. Z-2 , Z-2 -184 zo dňa

27. novembra 1996 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, že návrh

zamietol, žalovaným nepriznal náhradu trov konania a uznesenie Okresného súdu

v Trnave č. k. -146 zo dňa 31. januára 1996 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Žalobkyňa 24. februára 1997 podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave sp. zn. Z-2 , Z-2 -184 zo dňa 27. novembra 1996,

ku ktorému sa žalovaní vyjadrili 18. apríla 1997.

Vec bola najvyššiemu súdu predložená na dovolacie konanie 24. apríla 1997,

ktorý o dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. zo dňa 30. októbra 1997 tak,

že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. novembra 1996 sp. zn.

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozsudok odvolacieho súdu bol

zrušený z týchto podstatných dôvodov (s. 3 a 4 rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo dňa 30. októbra 1997):

„Súdy pri prejednávaní a rozhodovaní sporov v občianskom súdnom konaní sú

povinné postupovať tak, aby bol čo najúčelnejšie a najúplnejšie zistený skutkový stav

veci ( a ). Podľa Občianskeho

súdneho poriadku sú povinné hodnotiť všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti

a pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli účastníci. Odvolací súd nie je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil

prvostupňový súd, ale môže dokazovanie opakovať, prípadne doplniť (§ 213 ods. 1

).

Vychádzajúc z týchto zásad platných pre občianskoprávne konania v danom

prípade bolo povinnosťou odvolacieho súdu, keďže sa odchýlil od záverov

prvostupňového súdu, zopakovať dôkazy a podľa potreby ich aj doplniť, ale nemohol

bez toho dospieť k opačnému názoru ako prvostupňový súd. Preto ak sa odvolací súd

chcel odchýliť od skutkového zistenia súdu prvého stupňa a ak mal pochybnosti

o zákonnosti jeho rozhodnutia, potom mal podstatné dôkazy zopakovať, odstrániť

prípadné rozpory a až tak vo veci rozhodnúť. To bolo treba urobiť najmä preto, že

problematika sporu je zložitá, tvrdenia účastníkov sa rozchádzajú a platnosť či

neplatnosť zmlúv nie je jednoznačná.

Krajský súd sa takto vecou nezaoberal, nezopakoval dokazovanie, nevykonal

dôkazy, ktoré by presvedčili o správnosti ním prijatých záverov. Za daného stavu

nemožno preto súhlasiť s odôvodnením, že prvostupňový súd správne zistil skutkový

stav, ale nesprávne ho posúdil, a preto k zmene rozhodnutia došlo na základe iného

správneho právneho posúdenia.

Predmetom sporu je neplatnosť štyroch zmlúv na seba nadväzujúcich, preto

neplatnosť jednej z nich vyvoláva neplatnosť aj týchto ďalších. V odvolacom konaní

bolo povinnosťou súdu vyporiadať sa z hľadiska platnosti či neplatnosti každou z nich

a nebolo možno súhlasiť s jednoznačným záverom, že ak jedna zmluva, v ktorej sú

uvádzané nepresné podiely a ktorá – podľa dôvodov v rozsudku uvádzaných

odvolacím súdom – je napriek tomu platná, že týmito dôvodmi možno vyriešiť spor

o platnosť či neplatnosť aj ďalších na to nadväzujúcich dohôd (darovacích

a o vyporiadaní spoluvlastníctva ).“

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -224 zo dňa

19. marca 1998 bol zrušený rozsudok Okresného súdu v Trnave č. k. -31

zo dňa 13. novembra 1995 a vec bola vrátená na ďalšie konanie, pričom odvolací súd

vychádzal z citovaného rozsudku dovolacieho súdu.

Dňa 8. júna 1998 po JUDr. Hýbelovej, ktorá prestala pracovať na Okresnom

súde v Trnave, prevzala vec sudkyňa Mgr. Tomašovičová, ktorá nariadila

pojednávanie na 21. október 1998. Pojednávanie však bolo zrušené, o čom boli

účastníci upovedomení.

Dňa 19. novembra 1998 po sudkyni Mgr. Tomašovičovej, ktorá odišla na

materskú dovolenku, prevzala vec JUDr. Mrvová, proti ktorej navrhovateľka vzniesla

námietku zaujatosti.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Trnave dňa 5. februára 1999 na

rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorý uznesením sp. zn. zo dňa 31. marca

1999 rozhodol tak, že sudcovia Okresného súdu v Trnave JUDr. Beatrix Mrvová,

Mgr. Zlatica Potúčková a JUDr. Ľubomír Bundzel sú vylúčení z pojednávania

a rozhodovania veci. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa

31. mája 1999 a žalovanej dňa 4. mája 1999.

Dňa 1. júla 1999 prevzala vec sudkyňa JUDr. Marta Ďumbalová, ktorá nariadila

pojednávanie na 28. október 1999. Medzitým 23. septembra 1999 žalobkyňa oznámila,

že zomrela žalovaná . Na základe tejto procesne významnej

skutočnosti boli ďalšie dve pojednávania konané 26. októbra 1999 a 2. decembra 1999

odročené bez dokazovania iných skutočností významných pre spor.

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 6. apríl 2000 a po tom, čo neboli

vykonané žiadne dôkazy, žalobkyňa vzniesla námietku zaujatosti proti sudkyni, ktorú

odôvodnila nesprávnym vedením sporu. Spis bol predložený nadriadenému Krajskému

súdu v Trnave 26. apríla 2000 a nadriadený súd vrátil vec 26. júla 2000 s tým, že

nevylúčil sudkyňu, keďže nezistil žiadne dôvody na jej vylúčenie predpokladané

zákonom.

Od vrátenia spisu až po jeho predloženie ústavnému súdu 11. septembra 2000

Okresný súd v Trnave už nevykonal vo veci žiadne úkony smerujúce k prerokovaniu

a rozhodnutiu sporu.

II.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre

naplnenie základného práva zaručeného nestačí, aby štátny orgán

vec prerokoval. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa

naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha

odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (, ).

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd zohľadňuje tri kritériá,

ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníka konania (2) a spôsob, akým súd v konaní postupoval (3) ().

III.

1. Navrhovateľka ešte v roku 1993 požiadala Okresný súd v Trnave o súdnu

ochranu pred následkami tvrdenej neplatnosti darovacích zmlúv a zmluvy o delení

nehnuteľností, ktorá mala priamy súvis s darovacími zmluvami. Spor o neplatnosť

zmlúv (bez ohľadu na to, aký dôvod neplatnosti sa tvrdí) je v podstate vlastníckym

sporom. Súdy majú s takými spormi dlhodobé skúsenosti, právna úprava obsiahnutá

v je jasná a jej výklad a používanie sú ustálené súdnou praxou.

K ustanoveniam ( a nasl.) o neplatnosti právnych úkonov

a ich dôsledkoch existuje množstvo rozhodnutí publikovaných v oficiálnych zbierkach

súdnych rozhodnutí a stanovísk a osobitne to platí pre neplatnosť darovacích zmlúv,

prípadne zmlúv o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.

Posudzovaný spor takéhoto druhu na Okresnom súde v Trnave preto podľa

názoru ústavného súdu (ktorý sa opiera o obsah spisu) nie je sporom, ktorý by kládol

osobitné nároky na dokazovanie a na právne posúdenie veci. Na prejednanie

a rozhodnutie vo veci samej nie sú potrebné ani obzvlášť zložité postupy pri

dokazovaní a aj keď najvyšší súd v dovolacom konaní konštatoval, že ide o zložitú

problematiku, súčasne uviedol, že na zákonné rozhodnutie sporu postačuje

rešpektovať zásady platné v občianskoprávnom konaní pre dokazovanie,

odstraňovanie rozporov v skutkových tvrdeniach účastníkov a prípadne opakovanie

dokazovania. Najvyšší súd sa vyjadril aj k právnemu posúdeniu sporu, ktoré sa opiera

o platnú právnu úpravu a jeho základom je to, že ak je neplatná jedna z napadnutých

zmlúv, vyvoláva to neplatnosť aj na ňu nadväzujúcich ďalších zmlúv. Tento právny

záver najvyššieho súdu rovnako potvrdzuje, že v spore navrhovateľky rozhodne nešlo

o spor, ktorý by sa týkal súdmi neprebádanej právnej problematiky.

2. Správanie navrhovateľky pred všeobecným súdom ústavný súd hodnotil ako

postup, ktorým ničím neprispela k predĺženiu súdneho konania. Za taký jej postup

nemožno považovať ani poslednú námietku zaujatosti proti sudkyni, ktorá nebola

v roku 2000 vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, pretože uplatnenie

námietky zaujatosti je právom účastníka konania, najmä v prípade, ak účastník sporu

vidí súvis medzi sudkyňou, ktorá spor prejednáva, a sudkyňou, ktorá už v tejto veci

bola predtým vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Navrhovateľka si zvolila právneho zástupcu a sama, prípadne jeho

prostredníctvom konala tak, ako to požaduje § 6, § 101 a ďalšie Občianskeho súdneho

poriadku, t. j. poskytovala potrebnú súčinnosť v rozsahu, ktorý plne postačoval na

dosiahnutie účelu konania vyjadreného v .

Rovnako aj v konaní pred ústavným súdom preukázala, že na nečinnosť, resp.

nesprávnu činnosť Okresného súdu v Trnave upozorňovala vo viacerých sťažnostiach

adresovaných všetkým stupňom štátnej správy súdov, ktorej sa však nepodarilo

dosiahnuť nápravu v stave vybavovania jej veci.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, je postup súdu konajúceho vo veci.

Ústavný súd pri hodnotení tohto kritéria zistil, že k zbytočným prieťahom

v súdnom konaní nedošlo len v dôsledku nečinnosti Okresného súdu v Trnave vo veci

sp. zn. (potom sp. zn. ), nakoľko z obsahu súdneho spisu je

zrejmé, že pred zrušením rozsudku odvolacieho súdu v dovolacom konaní boli

uskutočnené viaceré pojednávania a bolo vykonané aj znalecké dokazovanie.

Berúc do úvahy okolnosti prípadu ústavný súd považoval za podstatné, že toto

dokazovanie Okresného súdu v Trnave bolo odvolacím súdom prevzaté ako základ

jeho rozhodnutia, pričom najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní vynesenom štyri roky

po začatí sporu v podstate konštatuje, že súdy nižších stupňov nevykonali žiadne

relevantné úkony pri zisťovaní skutkového stavu a do tej doby dokonca ani

neodstránili rozpory v tvrdeniach účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že za

obdobie viac ako troch rokov Okresný súd v Trnave (a so zreteľom na predmet sporu)

nevykonal potrebné dokazovanie, rozsah ktorého je tiež podmienený aj stanoviskami

účastníkov a odstránením rozporov medzi nimi (potvrdzuje to aj § 127 ods. 1

, kde sa ustanovuje, že znalecké dokazovanie sa nariadi

až po výsluchu účastníkov, ktorého podstatou je zistenie východísk pre postup znalca).

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd konštatuje, že

k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním

príslušného súdu, ale aj takým jeho postupom, ktorý nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd.

Vo veci sp. zn. ústavný súd uviedol: „Aj nesprávna činnosť

štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie práva zaručeného podľa čl. 48 ods. 2

, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu

právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán,

aby o jej veci rozhodol“. Aj v ďalšej veci sp. zn. ústavný súd uviedol:

„Právo zaručené občanovi podľa sa môže

realizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu

právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci“.

Za konanie súdu, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka

súdneho konania, však nemožno považovať zisťovanie takých skutočností, ktoré

v konečnom dôsledku nie sú použiteľné na zákonné a spravodlivé rozhodnutie o veci

samej. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na obsah odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu vyneseného v dovolacom konaní, z ktorého jednoznačne vyplýva, že

do dovolacieho konania sa v zisťovaní skutkového stavu veci nevykonali ani základné

úkony, ba odvolací súd využil skutkový stav zistený Okresným súdom v Trnave bez

toho, aby toto dokazovanie doplnil alebo zopakoval.

V konaní o podnete navrhovateľky dospel ústavný súd k záveru, že od

8. júna 1998 až do súčasnosti preto došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré

možno pričítať Okresnému súdu v Trnave z nasledovných dôvodov. Po sudkyni

Dr. Hýbelovej sa totiž vec pridelila Mgr. Tomašovičovej, ktorá vzápätí odišla na

materskú dovolenku, a po nej bola vec pridelená sudkyni Dr. Mrvovej, ktorá bola

z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, pretože sa cítila byť urazená

žalobkyňou a jej právnym zástupcom. V dôsledku uvedeného sa v tomto období vo

veci nevykonal žiadny úkon súdu smerujúci k prejednaniu a rozhodnutiu sporu (a teda

k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky), pričom k tomu došlo pre nesprávne

prideľovanie veci po odchádzajúcich sudcoch (kedy najmä pri Mgr. Tomašovičovej

bolo zjavné, že odchádza zo súdu z dôvodu, ktorý sa dal nesporne predvídať -

materská dovolenka). Ústavný súd je toho názoru, že aj vylúčenie Dr. Mrvovej je na

ťarchu Okresného súdu v Trnave, pretože sudca ako ústavný činiteľ nemôže

odôvodniť svoje vylúčenie vo veci a vlastnú zaujatosť iba urazenosťou pre úkon

účastníka, ktorým vyjadruje svoje stanovisko k jeho predošlému rozhodovaniu vo veci

samej.

Od júna 1998 (a v podstate už od vrátenia spisu odvolacím, ako aj dovolacím

súdom, ku ktorému došlo v marci 1998), teda viac ako dva a pol roka do predloženia

spisu ústavnému súdu, sa vo veci navrhovateľky nekonalo vôbec a nečinnosť

Okresného súdu v Trnave nemožno odôvodniť ani tým, že 23. septembra 1999

žalobkyňa oznámila, že 30. augusta 1999 zomrela žalovaná, čím vznikol procesný

dôvod na postup podľa . K tomuto

prerušeniu konania by totiž nedošlo, ak by od októbra 1993 do 30. augusta 1999, t. j.

za šesť rokov, konal Okresný súd v Trnave v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania, ktorý je ustanovený v .

Za konanie Okresného súdu v Trnave, ktorý so sebou nenesie zbytočné prieťahy

v konaní, nemožno považovať ani tie jeho pojednávania, ktoré boli odročené len za

tým účelom, aby sa zistilo, či je skončené dedičské konanie, pretože túto procesne

významnú skutočnosť možno zistiť aj bez nariadenia súdneho pojednávania.

IV.

Z doterajšieho priebehu konania vedeného pred Okresným súdom v Trnave pod

sp. zn. (predtým sp. zn. ) ústavný súd uzaviera, že toto

obdobie možno rozdeliť na dve časti.

Prvou časťou je konanie súdu do zrušenia právoplatného rozsudku v dovolacom

konaní, kedy došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní, pretože (ako to

odôvodnil najvyšší súd) rozsudky nižších súdov boli vynesené na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu a bez vykonania základných úkonov

potrebných na jeho zistenie. Nakoľko takéto úkony súdov nižších stupňov

(a predovšetkým Okresného súdu v Trnave) podľa názoru ústavného súdu neviedli

k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky, dobu potrebnú na ich vykonanie

ústavný súd posúdil ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Druhým obdobím bolo obdobie po vrátení veci odvolacím súdom

19. marca 1998 (ktorému vec bola vrátená najvyšším súdom) Okresnému súdu

v Trnave, odkedy Okresný súd v Trnave nevykonal ani jeden procesný úkon smerujúci

k prerokovaniu veci a vyneseniu rozsudku. Okresný súd v Trnave naopak postupoval

tak, že od vrátenia spisu doposiaľ vo veci samej vôbec nekonal. Aj pojednávania, ktoré

boli nariadené, boli iba formálne, bez akéhokoľvek praktického dôsledku na

právoplatné skončenie sporu. Ústavný súd aj tento postup súdu považuje za taký, ktorý

neviedol k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky, ba táto neistota sa ešte

prehĺbila, keďže medzitým zomrela jedna zo žalovaných, čím sa vytvorila prekážka

postupu konania (ktorá by tu však nebola, ak by súd bol konal v súlade s účelom

vymedzeným v ).

Na základe uvedených zistení a právnych hodnotení ústavný súd rozhodol, že

Okresný súd v Trnave v spore vedenom pod sp. zn. (predtým sp. zn.

) konal spôsobom, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. V dôsledku takéhoto jeho postupu preto došlo k porušeniu základného práva

navrhovateľky podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2000