Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 149/09
PDF · 130.22 KB
No categories available
I. ÚS 149/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 149/09-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009
prerokoval sťažnosť spoločnosti , zastúpenej
, právne zastúpenej advokátom
, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 26
Cob/101/2008-177 z 27. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 21. januára
2009 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej , vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 26 Cob/101/2008-177
z 27. novembra 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2.1 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v konaní vedenom na Okresnom súde
Levice (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Cb/73/2000 bola v postavení žalobkyne
proti odporcovi , o zaplatenie 64 410 Sk
z titulu prepravného za prepravu tovaru vykonanú žalobkyňou na základe objednávky
žalovaného č. 464-DJ-1999 zo 4. novembra 1999. Okresný súd o žalobe rozhodol
rozsudkom č. k. 16 Cb/73/2000-140 z 30. apríla 2008 tak, že žalobu zamietol, žalobcu
zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume 30 695 Sk a konanie v časti
o zaplatenie 55 208 Sk zastavil. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti potvrdzuje a o trovách odvolacieho konania rozhodne až po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že
krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu „vec efektívne
neprejednal a neodpovedal na principiálne fakty v odôvodnení rozsudku, porušil zákon
a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
2.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci
takto rozhodol:
„1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky
na súdnu ochranu, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 na spravodlivé súdne konanie
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS NI 26
Cob/101/2008 zo dňa 27. 11. 2008 porušené.
2. Krajskému súdu v Nitre vracia vec sp. zn.: 26Cob/101/2008 zo dňa 27. 11. 2008
na ďalšie konanie.“
3. Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bola
žaloba zamietnutá, vyplýva, že sťažovateľka podala odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a),
b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že okresný súd vo svojom rozsudku
vychádzal z výsledkov, ktoré z dokazovania nevyplynuli, a naopak neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané, v dôsledku čoho rozhodnutie okresného súdu
považovala za arbitrárne a tvrdila, že bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces
a nestranný súd, a namietala tiež nesprávnosť právneho posúdenia veci okresným súdom.
Podľa skutočností uvádzaných sťažovateľkou v sťažnosti krajský súd pri rozhodovaní
o odvolaní proti rozsudku okresného súdu na vec aplikoval komunitárne právo napriek
tomu, že žalovaný nebol účastníkom cestnej nákladnej dopravy podľa vyhlášky ministra
zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej
nákladnej doprave (CMR) (ďalej len „CMR“), neprerokoval odvolacie dôvody
sťažovateľky, v ktorých sa odvolala na platnosť zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), znemožnil
realizáciu procesných práv sťažovateľky priznaných zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) a nevysporiadal sa so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami.
4. Krajský súd ako súd nadriadený okresnému súdu preskúmal odvolanie
sťažovateľky na ústnom pojednávaní a za jej účasti, viazaný rozsahom a dôvodmi
uvedenými v odvolaní, oboznámil sa s obsahom spisu a v napadnutom rozhodnutí dospel
k záveru, že odvolanie je neopodstatnené, keďže rozhodnutie okresného súdu vychádza zo
správne zisteného skutkového stavu, ale nestotožnil sa s jeho právnymi závermi.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 26 Cob/101/2008-177 z 27. novembra 2008.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozhodnutím, ktorým krajský súd rozhodol o potvrdení rozsudku
okresného súdu v napadnutej časti, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k súdu ustanovené
Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované a boli
arbitrárne. V uvedenom prípade však k takejto situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané
postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd jej odvolanie prerokoval na ústnom
pojednávaní a za jej účasti a vo veci rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami
a očakávaniami.
Ústavný súd zhodne so svojou konštantnou judikatúrou vyslovil, že nie je opravnou
inštanciou všeobecných súdov, a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných
súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).
V súlade s uvedenými princípmi ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského
súdu.
7. Krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania o ňom, po uskutočnenom
ústnom pojednávaní, na ktorom mala sťažovateľka možnosť vyjadriť sa k prerokovávanej
veci, rozhodol ako o neodôvodnenom. V napadnutom rozhodnutí odvolací súd uviedol
dôvody, ktoré označila sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu za také,
ktoré majú za následok nesprávnosť jeho rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia
krajský súd uviedol, že sa odvolacími dôvodmi, ktoré sťažovateľka vymedzila odkazom na
ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku, pre ich
nešpecifikáciu nezaoberal. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z okresným
súdom zisteného skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania, a v celom
rozsahu na neho poukázal. Nestotožnil sa s právnymi závermi okresného súdu, pretože tieto
nepovažoval za správne, tento jeho záver však nemal vplyv na vecnú správnosť
prvostupňového rozhodnutia, ktoré v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (v znení účinnom od 15. októbra 2008) potvrdil. Krajský súd vo svojom
rozhodnutí potvrdil, že na vzťah účastníkov sa správne aplikoval Dohovor o prepravnej
zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), ktorého uplatnenie spochybnila
sťažovateľka až na pojednávaní pred odvolacím súdom. Pri právnom posúdení veci sa tiež
zaoberal otázkou, či právo na žalované peňažné plnenie vzniklo sťažovateľke z titulu
prepravného, a dospel k záveru, že v prvostupňovom konaní neboli preukázané skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali zaplatenie prepravného v celej dohodnutej výške, ale nevzniklo ani
právo zo zodpovednosti za výdavky a škody podľa čl. 7 ods. 1 CMR, ani právo na peňažné
plnenie z titulu náhrady škody podľa čl. 11 ods. 2 CMR.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd jednoznačne
a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil. Závery krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci nemožno považovať za
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
v žiadnom prípade neznemožnil sťažovateľke realizáciu jej procesných práv a pri
formulovaní svojich právnych záverov vykladal a aplikoval príslušné právne predpisy
ústavne konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nevedie sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mudandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu takéto
nedostatky neobsahuje, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009