Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 856/2014
PDF · 397.69 KB
No categories available
II. ÚS 856/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom
, , vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom
pod sp. zn. 37 Er 5254/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2012 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 37 Er 5254/2011. V označenom exekučnom konaní sa sťažovateľ domáhal
rozhodnutia o námietkach proti exekúcii vedenej súdnou exekútorkou
, Exekútorský úrad , pod sp. zn. EX 2006/2011 a o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. 15 C/84/1999 195 zo dňa 6. 7. 2009
obsahoval výrok: „Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi v 1., 2. rade náhradu trov
konania vo výške 4 760,24 € v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“. Vo výroku
však nebolo uvedené, že „podľa ustanovenia § 149 ods. 1 OSP ak advokát zastupoval
účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená
náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi“ (strana 9 druhý odsek rozsudku)...
Tento nedostatok bol dôvodom, že Odporca 1)
) sa považovali
za oprávnených... a podali dňa 22. 8. 2011 prostredníctvom advokátky (ktorej som poštou,
lebo číslo účtu mi neoznámila, poslal 4 760,24 €) návrh na exekúciu...
O námietke doručenej exekútorovi 10. 11. 2011... a Okresnému súdu Bratislava V
23. 11. 2011... 16. 1. 2012 nebolo do teraz rozhodnuté. Takisto súd nerozhodol ani o návrhu
na predbežné opatrenie z 19. 12. 2011.
Listom zo dňa 11. 1. 2012... som požiadal predsedu súdu o prijatie. Stretnutie
sa uskutočnilo 17. 1. 2012, kde mi bolo ústne avizované, že námietky ako aj nariadenie
predbežného opatrenia budú zamietnuté z dôvodu, že výrok rozsudku znel tak, že trovy
konania mám zaplatiť odporcom a nie advokátke a že nie je povinnosťou súdu skúmať
odôvodnenie rozsudku na základe ktorého sa exekúcia uskutočnila.
Poverenie na vykonanie exekúcie vydané súdom Bratislava V podpísané sudkyňou
číslo 5105*106441 zo dňa 21. 9. 2011... považujem za závažné
porušenie zákona č. 233/1995 s nenapraviteľnými následkami.
V zmysle ustanovenia § 38 ods. 1 Exekučného poriadku, návrh na vykonanie
exekúcie môže podať len oprávnený. Z charakteru pohľadávky vyplýva, že náhradu trov
konania platí povinný vždy na účet advokáta a nie účastníkovi, ktorému súd náhradu
priznal. Oprávneným v tomto prípade je teda , ktorá ale návrh na
exekúciu nepodala a v rozpore s ustanovením § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. žiadala uhradiť
ňou vyúčtované trovy právneho zastúpenia na účet komory a nie na svoj účet...
Podaním zo dňa 17. januára 2012 som požiadal odvolací Krajský súd
v Bratislave (č. 3 Co 290/09 274), aby zosúladil výrok rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. 15 C/84/1999 195 zo dňa 6. 7. 2009 s textom na strane 9 druhý odsek „podľa
ustanovenia § 149 ods. 1 OSP ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená
náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť
ju advokátovi.“... V zmysle tohto príkazu som náhradu trov konania vo výške 4 760,24 €
priznanú odporcom zaplatil poštovým peňažným poukazom advokátke...
Sťažovateľ podáva sťažnosť na Ústavný súd SR z toho dôvodu, že o ochrane ním
označených základných práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v súlade s dikciou § 53 zákona o ústavnom súde vyčerpal opravné
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Proti
exekučnému príkazu nie je prípustný opravný prostriedok...
Sťažovateľ okrem iného v návrhu petitu od Ústavného súdu SR požaduje,
aby rozhodol o primeranom finančnom zadosťučinení v sume 10 000, € (slovom
Desať tisíc €). Takto uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že napriek
tomu, že povinnosť uloženú rozhodnutím súdu splnil, nezákonná exekúcia nebola doteraz
zastavená...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho
návrhu rozhodol takto:
„1. Základné právo vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er/5254/2011 porušené bolo.
2. zrušuje Poverenie súdneho exekútora č. 5105*106441 z 21. 9. 2011 a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom
Desať tisíc €), ktoré mu je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet
právneho zástupcu sťažovateľa, , advokát so sídlom
, ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť na účet advokáta
do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať aj „dočasné opatrenie“,
a to „do rozhodnutia o návrhu na zrušenie Poverenia č. 5105*106441 pozastaviť
prebiehajúcu exekúciu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu sp. zn. 37 Er 5254/2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a
rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 203/09).
Sťažovateľ sa návrhom na predbežné opatrenie domáhal určenia, že uskutočnenie
výkonu rozhodnutia nariadeného okresným súdom č. 5105*106441, sp. zn. Ex 2006/2011
z 21. septembra 2011 sa predbežne zastavuje. Okresný súd o tomto návrhu rozhodol
uznesením č. k. 37 Er 5254/2011 49 z 11. januára 2012 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.
V odôvodnení uviedol, že „výkon rozhodnutia nemožno predbežne zastaviť, pretože
Exekučný poriadok predbežné zastavenie exekúcie pojmovo nepozná“.
Sťažovateľ proti postupu okresného súdu podal sťažnosť ústavnému súdu
19. januára 2012 (doručenú ústavnému súdu 23. januára 2012), v ktorej namieta postup
okresného súdu. Okrem toho žiada ústavný súd o zrušenie poverenia č. 5105*106441
súdneho exekútora z 21. septembra 2011, odvodzujúc právomoc ústavného súdu z dikcie,
že proti exekučnému príkazu nie je prípustný opravný prostriedok.
Zo zistení ústavného súdu a zo súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ sa v odvolaní
podanom (v lehote určenej na odvolanie) 25. januára 2012, ktoré okresný súd doručil
Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súdu odvolaciemu
27. januára 2012, domáhal toho, aby odvolací súd zmenil uznesenie okresného
súdu č. k. 37 Er 5254/2011 57 z 12. januára 2012 tak, že vyhovie jeho návrhu
z 8. novembra 2011 a že exekúciu vedenú pod sp. zn. 37 Er 5254/2011, sp. zn.
EX 2006/2011 zastaví a zruší súvisiace uznesenia okresného súdu č. k. 37 Er 5254/2011 49,
51, 53, 55.
Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu
krajskému súdu, sám uznal, že v rámci vedeného súdneho konania má k dispozícii opravný
prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd
nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity
svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento
článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 37 Er 5254/2011,
pre nedostatok svojej právomoci.
Nad rámec svojho rozhodnutia a jeho odôvodnenia ústavný súd na okresnom súde
zistil, že krajský súd rozhodol o skutočnostiach, ktoré sťažovateľ namietal v odvolaní proti
citovaným uzneseniam okresného súdu (ako aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v roku
2012)
uznesením č. k. 22 CoE 122/2012 129, 22 CoE 189/2012 z 18. apríla 2012
(právoplatným 17. mája 2012) v prvom výroku tak, že uznesenie okresného súdu
č. k. 37 Er 5254/2011 49, ktorým bol zamietnutý návrh povinného (sťažovateľa)
na nariadenie predbežného opatrenia, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, a v druhom výroku tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 37 Er 5254/2011 51
z 11. januára 2012, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za nariadenie predbežného opatrenia, zrušil,
uznesením č. k. 22 CoE 190/2012 130, č. k. 22 CoE 191/2012 z 18. apríla 2012
(právoplatným 18. mája 2012) odvolanie povinného o vznesení námietok proti exekúcii
odmietol a povinnosť sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok za námietky proti exekúcii
potvrdil.
Ústavný súd ďalej zo spisu zistil, že okresný súd uznesením
č. k. 37 Er 5254/2011 146 z 30. augusta 2012 návrh sťažovateľa z 29. mája 2012
na zastavenie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd
predmetné uznesenie zrušil uznesením č. k. 18 CoE 54/2012 180 z 23. januára 2013 a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením č. k. 37 Er 5254/2011 257
zo 7. mája 2013 návrhy sťažovateľa z 29. mája 2012 a 15. januára 2013 na zastavenie
exekúcie zamietol (právoplatným 30. mája 2013).
Ústavný súd tiež zistil, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vrátené
13. septembra 2013 (exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva
a trov exekúcie 27. augusta 2013), vec je skončená a od 30. januára 2014 je v archíve
okresného súdu.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014