Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 570/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti CITIUS, s. r. o., v likvidácii, Krakovská 19, Košice,

zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Kožiakom, Murgašova 3, Košice, pre porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti CITIUS, s. r. o., v likvidácii na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti CITIUS, s. r. o., v likvidácii finančné zadosťučinenie

n e p r i z n á v a .

4. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti CITIUS, s. r. o.,

v likvidácii trovy právneho zastúpenia v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a

dvanásť centov), na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Martina Kožiaka,

Murgašova 3, Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

CITIUS, s. r. o., v likvidácii (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Martinom

Kožiakom, Murgašova 3, Košice, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti namietala neprimeranú dĺžku konania sp. zn.

vedeného na okresnom súde o zaplatenie dlhu s príslušenstvom. Uvedené konanie začalo

žalobným návrhom právneho predchodcu sťažovateľky, ktorý bol okresnému súdu doručený

8. marca 2006. Sťažovateľka vstúpila do konania 29. marca 2011 na základe uznesenia

okresného súdu č. k. , ktorým bola pripustená zmena účastníkov na

strane navrhovateľa. Do podania sťažnosti ústavnému súdu nielenže nebolo v uvedenom

konaní právoplatne rozhodnuté, ale nebolo zatiaľ prijaté žiadne meritórne rozhodnutie vo

veci. K stavu konania sťažovateľka uvádza:

«Sťažovateľ zastáva názor, že v priebehu jeho konania pred Okresným súdom Poprad

ako súdom prvého stupňa, došlo z jeho strany k nedôvodným prieťahom, pričom tieto

prieťahy sú takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako

„zbytočné prieťahy“. Týmito prieťahmi zo strany Okresného súdu Poprad došlo k porušeniu

základného práva upraveného v SR.

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho vec, týkajúca sa zaplatenia dlžnej sumy, ktorá bola

naviac dlžníkom písomne uznaná čo do dôvodu a výšky s úradne osvedčeným podpisom

dlžníka, nie je skutkovo a právne tak zložitá, že by sa vymykala z bežnej rozhodovacej

činnosti príslušných súdov v obdobných veciach. Naopak, pravdepodobne ide o vôbec

najfrekventovanejšie a najčastejšie kauzy, s ktorými sa obracajú účastníci na príslušné

súdy. Sťažovateľ zdôrazňuje, že pravosť podpisu odporcu bola preukázaná aj znaleckým

posudkom, a uznaná aj samotným odporcom na pojednávaní konanom dňa 06. 04. 2009.

Výklad a aplikácia príslušnej právnej úpravy sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre

všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj metodiku postupu všeobecných súdov v týchto

sporoch.

Skutočnosť, že v danom prípade naozaj nejde o zložitú vec potvrdzuje aj rozsah

dokazovania vykonaného pred prvostupňovým súdom. S poukazom na uvedené, nemožno

akceptovať dlhodobú nečinnosť súdu ani prípadným odvolávaním sa na zložitosť prípadu.

Rovnako dôležité je však to, že Okresný súd Poprad dlhodobo nerealizoval žiadne úkony

a teda dlhodobo nerealizoval ani úkony, ktoré by mali smerovať k odstráneniu prípadnej

zložitosti prípadu.

Sťažovateľ ďalej zastáva názor, že neprimeraná dĺžka trvania tejto veci má

bezprostredný vplyv na neprimeranú dĺžku prebiehajúcej likvidácie obchodnej spoločnosti

CITIUS, s.r.o., v likvidácii.

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Vždy je dôležité oddeliť konanie pomalé

a neúčinné, to znamená konanie s prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej

lehote od konania, ktoré trvá dlho z dôvodu zložitosti prípadu. () Právna zložitosť

sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou

organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou

nepripravenosťou na pojednávanie, neodborným využitím času určeného na pojednávanie,

neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého

zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie. () Zložitosť veci

zbavuje súd zodpovednosti za pretrvávanie neistoty účastníka vtedy, ak súd priebežne robí

úkony prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti. ()

Sťažovateľ vyslovuje presvedčenie, že pri efektívnom postupe súdu už mohlo byť

o jeho žalobe právoplatne rozhodnuté. Celkový postup prvostupňového súdu nemožno

v nijakom prípade považovať za relevantný a efektívny postup pri odstraňovaní právnej

neistoty sťažovateľa v jeho spore. Postup Okresného súdu Poprad ako celku, sťažovateľ

vyhodnocuje ako konanie, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa

v ich veci a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy.»

Vzhľadom na prieťahy súdu a jeho nečinnosť podala sťažovateľka 11. júna 2014

na okresnom súde sťažnosť podľa a nasl. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) a požiadala ho o zjednanie

nápravy. Podpredseda okresného súdu po prešetrení sťažnosti konštatoval vo svojom

vyjadrení sp. zn. zo 17. júla 2014 jej dôvodnosť a oznámil sťažovateľke, že

zo strany súdu boli prijaté opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej

sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

článku 48 ods. 2 SR a základné právo na prejednanie záležitostí sťažovateľa

v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené boli.

2/ Okresnému súdu Poprad prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 8.500. Eur, ktoré je

Okresný súd Poprad povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4/ Okresný súd Poprad je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho

právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľka ujmou,

ktorá jej vznikla v dôsledku obáv o ochranu jej práv, psychického napätia, pocitov krivdy,

sklamania, nespravodlivosti a úzkosti z neprimeranej dĺžky konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2014, v ktorom podpredseda

tohto súdu uviedol prehľad jednotlivých procesných úkonov vykonaných vo veci.

K opodstatnenosti sťažnosti uviedol:

„Predmetom konania je spor o zaplatenie sumy 15.753,56 eur z titulu zmluvy

o pôžičke. Vzhľadom na potrebu rozsiahleho dokazovania, ktoré bolo vo veci vykonané

možno konštatovať, že ide o vec skutkovo zložitú. Súd sa v priebehu konania musel

vyporiadať s uvádzanými novými skutočnosťami v predmetnej veci ako aj s procesnými

návrhmi zo strany účastníkov.

Podstatou uvedeného sporu nie je len úhrada žalovanej sumy a príslušenstva.

Je vecou právneho názoru, či si žalobcovia uplatnili a odôvodnili svoje nároky riadne

a včas. V tomto smere je potrebné poukázať predovšetkým na skutočnosť, že v spore

neexistuje ani jediný originál listinného dôkazu a odporca spochybňuje pravosť svojho

podpisu na spornom uznaní dlhu i nadväzujúcich listinách.

Zákonný sudca v písomnom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že aj keď znalecké

dokazovanie preukázalo, že podpis odporcu na spornej listine je pravým podpisom,

navrhovateľ sťažovateľ ďalej do spisu založil listinu, ktorou preukazuje vznik záväzku

odporcu, ale ktorá nepochybne nemôže byť pravou listinou, nakoľko predložená kópia

zmluvy o pôžičke zo dňa 6. 12. 2009 bola súdu predložená navrhovateľom dňa 2. 6. 2009,

teda pol roka pred jej údajným uzavretím. Tiež uviedol, že keď na túto skutočnosť súd

poukázal, navrhovateľ opustil pojednávaciu miestnosť s tým, že je zdravotne indisponovaný

a od uvedeného okamihu začal mať výhrady voči priebehu pojednávania. Žiadaný originál

listiny nepredložil ani nesplnenie uvedenej povinnosti neodôvodnil.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že Okresný súd Poprad v konaní napriek dĺžke trvania

sporu právoplatne nerozhodol, je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že vo veci bolo

potrebné rozhodovať o viacerých procesných návrhoch (rozhodnutia o oslobodení súdnych

poplatkov, o zmene účastníka konania na strane navrhovateľa a pod.), pričom niekedy

z dôvodu podaných odvolaní bolo potrebné predkladať spis aj odvolaciemu súdu.

Rozhodovanie o procesných návrhoch ako aj rozsah vykonaného dokazovania nesporne

ovplyvňuje celkovú dĺžku konania. Zároveň poukazujeme aj na tú skutočnosť, že viaceré

pojednávania (napr. dňa 15. 5. 2009, 9. 11. 2009, 18. 1. 2010, 22. 2. 2010, 10. 10. 2011)

boli odročené z dôvodov na strane navrhovateľa. Zo strany navrhovateľa, resp. jeho

právneho predchodcu viackrát neboli predložené listinné dôkazy, resp. návrhy

na dokazovanie, ktoré na základe výzvy súdu mal predložiť.

Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania čo

najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť predmetnú vec tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky

potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyn súdu. Rýchlosť

konania nepriaznivo ovplyvňovali samotní účastníci konania i svojim správaním, keď neboli

súčinní v predmetnej veci, resp. opakovane spomaľovali súdne konanie opakovanými

žiadosťami o odročenie pojednávania, či výmenou právnych zástupcov.

Taktiež je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ sa na prieťahy v konaní sťažoval

po prvýkrát až podaním doručeným dňa 17. 6. 2014. Sťažnosť navrhovateľa bola evidovaná

pod číslom Spr/100130/2014 a bola vyhodnotená ako dôvodná, o čom bol navrhovateľ

upovedomený listom zo dňa 17. 07. 2014 a zároveň mu bolo oznámené, že zo strany

predsedu súdu bude vykonávaný dohľad nad konaním vo veci...

Sťažovateľ podal sťažnosť predsedovi súdu dňa 17. 6. 2014. Dňa 23. 6. 2014 sa malo

uskutočniť pojednávanie, ktoré bolo odročené na základe ospravedlnenia likvidátora

navrhovateľa z dôvodu jeho hospitalizácie a to na deň 5. 9. 2014. Následne podaním zo dňa

17. 7. 2014 bola sťažnosť navrhovateľa vyhodnotená ako dôvodná najmä s prihliadnutím

na obdobie od 8. 11. 2011, kedy navrhovateľ podal námietku zaujatosti voči zákonnému

sudcovi, ktorú zákonný sudca vyhodnotil ako námietku týkajúcu sa postupu konania, ktorú

nie je potrebné predkladať nadriadenému súdu a následne vytýčil termín pojednávania, až

dňa 28. 4. 2014. Na základe konštatovania dôvodnosti sťažnosti je zo strany predsedu súdu

vykonávaný dohľad a to v pravidelných dvojmesačných intervaloch. V tomto období sa malo

uskutočniť pojednávanie dňa 5. 9. 2014, avšak dňa 20. 8. 2014 navrhovateľ znovu podal

námietku zaujatosti a táto skutočnosť bola dôvodom pre odročenie pojednávania.

Uznesením zo dňa 9. 9. 2014 bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti. Toto uznesenie navrhovateľ prevzal dňom 2. 10. 2014, následne dňa

9. 10. 2014 bola súdu doručená žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a v

ten istý deň zákonný sudca dal pokyn na predloženie spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi na

rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ podal sťažnosť dňa 20. 8. 2014, teda cca jeden mesiac po vyhodnotení

sťažnosti podanej predsedovi súdu. Na základe uvedeného sme toho názoru, že zo strany

navrhovateľa nebola poskytnutá žiadna príležitosť na odstránenie protiprávneho stavu,

pričom je zrejmé, že po podaní sťažnosti súd vo veci koná a pojednávanie bolo odročené

z dôvodov na strane navrhovateľa, ktorý sa rozhodol pre podanie námietky zaujatosti.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že aj podanie sťažnosti podľa § 17 a nasl.

zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov) umožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa.

Priznanie finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy ako náhrada nemajetkovej

ujmy len v tých prípadoch, keď porušenie základného práva už nie je možné napraviť ani

odstrániť, čo v danom prípade nie je naplnené a preto s poukazom na vyššie uvedené

dôvody navrhujem, aby Ústavný súd SR sťažnosť zamietol.“

K stanovisku predsedu okresného súdu sa vyjadrila sťažovateľka prostredníctvom

svojho právneho zástupcu podaním z 10. novembra 2014, v ktorom uviedla, že v celom

rozsahu trvá na podanej sťažnosti. K námietke podpredsedu okresného súdu týkajúcej sa

skutkovej zložitosti opätovne vyslovila presvedčenie, že nejde o zložitú vec. K námietke

o podaní sťažnosti ústavnému súdu len jeden mesiac po vyhodnotení sťažnosti

podpredsedom súdu sťažovateľka uvádza, že „lehota presahujúca jeden mesiac musí byť pre

súd dlhodobo porušujúci ústavné práva sťažovateľa dostatočná na zabezpečenie

a realizáciu úkonov smerujúcich k odstráneniu protiprávneho stavu, zvlášť ak ide o osem

a pol ročnú vec...“.

Trovy právneho zastupovania si sťažovateľka vyčíslila na sumu 426,12 €.

Podpredseda okresného súdu, ako aj sťažovateľka vyjadrili súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd so súhlasom účastníkov

konania podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil v danej

veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd zisťoval z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 20

C 131/2006 priebeh a stav konania. Zo súdneho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Konanie začalo návrhom právneho predchodcu sťažovateľky na vydanie platobného

rozkazu 8. marca 2006. Pretože neboli splnené podmienky na vydanie platobného rozkazu,

bola vec 17. mája 2006 prevedená z registra Ro do registra C. Po výzve na úhradu súdneho

poplatku (29. marec 2006) a žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov

rozhodoval okresný súd po doručení dokladov o osobných majetkových pomeroch

(24. júl 2006) o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením zo 6. septembra

2006 okresný súd návrh zamietol. Na základe odvolania navrhovateľa a po vyžiadaní

dokladov z daňového úradu a registrového súdu autoremedúrou okresný súd 8. februára

2007 zrušil napadnuté uznesenie a priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych

poplatkov.

Prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa konalo 31. júla 2007, bolo po vypočutí

účastníkov konania odročené na neurčito pre účely preverenia pravosti podpisov odporcu

na listine o uznaní dlhu. Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 17. septembra 2007

a 12. októbra 2007, keď kvôli návrhu na znalecké dokazovanie bolo pojednávanie odročené

na neurčito. V októbri 2007 sa súd oboznamoval s ďalšími písomnými vyjadreniami

účastníkov, na základe ktorých vyzval (10. decembra 2007) právnu zástupkyňu

navrhovateľa, či má v úmysle rozšíriť petit návrhu. Návrh na pripustenie zmeny žalobného

petitu bol súdu doručený až 11. marca 2008. Medzitým okresný súd uznesením

z 21. januára 2008 nariadil znalecké dokazovanie. Proti výroku o povinnosti zložiť

preddavok na znalecké dokazovanie podal odporca 5. februára 2008 odvolanie.

V období od 28. februára 2007 do 2. septembra 2007 (6 mesiacov) okresný súd

vo veci nekonal. O oslobodení odporcu od súdnych poplatkoch rozhodol uznesením

z 2. septembra 2008. V súvislosti s preložením zákonného sudcu bol spis 1. augusta 2008

pridelený do senátu 10 C, následne 25. septembra 2008 do senátu 20 C. Pokyn znalkyni

na znalecké dokazovanie bol daný súdom 23. septembra 2008, t. j. osem mesiacov

po nariadení znaleckého dokazovania, čo však bolo spôsobené tým, že navrhovateľ nedodal

originál listinných dôkazov, ktoré mali byť predmetom skúmania. Znalkyňa prípisom

z 2. januára 2009 požiadala súd o súčinnosť pri zabezpečení porovnávacieho materiálu.

Znalecký posudok bol súdu doručený 25. februára 2009.

Štvrté pojednávanie vo veci sa konalo 6. apríla 2009 a bolo po vyjadrení účastníkov

k stavu konania odročené na 15. máj 2009, následne kvôli kúpeľnej liečbe na žiadosť

navrhovateľa na 15. jún 2009. Navrhovateľ doručil súdu 2. júna 2009 svoje vyjadrenie

s ďalšími návrhmi na dokazovanie. Na pojednávaní 15. júna 2009 požiadal odporca

opakovane o ustanovenie advokáta (prvýkrát požiadal súd o ustanovenie advokáta

31. júla 2007). Okresný súd mu ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov uznesením

z 12. augusta 2009. Súd nariadil (16. septembra 2009) ďalší termín pojednávania

na 9. november 2009. Navrhovateľ doručil súdu ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania

výsluchmi svedkov a listinnými dôkazmi a (5. novembra 2009) ospravedlnenie svojej

neúčasti na pojednávaní nariadenom na 9. november 2009 z dôvodu hospitalizácie.

Pojednávanie 9. novembra 2009 bolo odročené na neurčito pre účely preverenia schopnosti

navrhovateľa zúčastniť sa pojednávania. Súd následne nariaďoval ďalšie pojednávania, ktoré

odročoval pre hospitalizáciu navrhovateľa (18. januára 2010), na žiadosť oboch účastníkov

konania (9. februára 2010), na žiadosť navrhovateľa pre účely zvolenia si právneho zástupcu

(22. februára). Súd v tomto období dvakrát (bezúspešne) požiadal navrhovateľa o doručenie

originálov dokladov, ktoré predkladal súdu.

Navrhovateľ doručil 15. februára 2010 súdu návrh na zmenu účastníka na strane

navrhovateľa a vzápätí 10. marca 2010 požiadali sťažovateľka (v tomto štádiu zatiaľ len ako

navrhovaný nový účastník, potenciálny právny nástupca navrhovateľa) a aj navrhovateľ

o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Okresný súd uznesením

z 24. marca 2010 zamietol návrh na zmenu účastníkov konania, proti čomu navrhovateľ

podal odvolanie (10. mája 2010, doplnené 11. mája 2010). Odvolací spis bol krajskému

súdu predložený 6. septembra 2010.

Krajský súd Prešov (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 8. februára 2011 zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na zmenu

účastníkov konania, keď konštatoval, že okresný súd posudzoval návrh hmotnoprávne,

čo vzhľadom na procesnoprávnu povahu rozhodnutia nie je možné. Okresný súd uznesením

z 29. marca 2011 rozhodol o pripustení zmeny účastníkov na strane navrhovateľa, čím

pripustil vstup sťažovateľky do konania. Na strane sťažovateľky v konaní vystupoval naďalej

navrhovateľ, ktorý je likvidátorom spoločnosti, ako jej zástupca.

Sťažovateľka doručila súdu 26. apríla 2011 zmenu petitu návrhu. Okresný súd

rozhodoval o žiadosti sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu, ktorú uznesením

z 5. mája 2011 zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky (doručeného

7. júna 2011) potvrdil rozhodnutím sp. zn. zo 14. júla 2011 uznesenie súdu

prvého stupňa.

Ďalšie pojednávania nariadil okresný súd na 10. október 2011, ktoré bolo odročené

na žiadosť odporcu pre neprítomnosť zástupcu sťažovateľky (pôvodného navrhovateľa)

pre zlý zdravotný stav a pre vznesenie námietky zaujatosti zástupcom sťažovateľky.

Sťažovateľka doručila 8. novembra 2011 súdu odôvodnenie námietky zaujatosti. Vzhľadom

na namietaný postup sudcu v konaní nebol spis v zmysle § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) predložený na rozhodnutie nadriadenému súdu.

Od októbra 2011 bol okresný súd vo veci nečinný až do 28. apríla 2014, keď nariadil

ďalšie pojednávanie na 23. jún 2014 (viac ako dva a pol roka). Zástupca (likvidátor)

sťažovateľky 17. júna 2014 súdu oznámil, že sa pojednávania nezúčastní z dôvodu

hospitalizácie, a 20. júna 2014 že sa ho nezúčastní z dôvodu jeho nesúhlasu so skrátením

lehoty na prípravu na pojednávanie. Súd odročil pojednávanie na 5. september 2014.

Sťažovateľka opätovne vzniesla námietku zaujatosti sudcu z dôvodu postupu

v konaní. Na pojednávaní 5. septembra 2014 sťažovateľka trvala na predložení veci

nadriadenému súdu. Súd ju vyzval (9. septembra 2014) na úhradu súdneho poplatku

za námietku zaujatosti. Sťažovateľka požiadala o oslobodenie od povinnosti úhrady súdneho

poplatku.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní sp. zn. sa dlhšie obdobie

nečinnosti vyskytlo v období od októbra 2011 do júna 2014 (viac ako 2 a pol roka ) a kratšie

obdobia nečinnosti od februára 2007 do júla 2007 (5 mesiacov) a od mája 2009

do septembra 2009 (4 mesiace). V ostatnom období súd síce priebežne konal,

ale neefektívne, bez postupu vo veci a do podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci nebolo

na prvom stupni prijaté meritórne rozhodnutie.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto

na splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania

na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov

Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich

veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavu

právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe

(, ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného

práva podľa , skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (). Tieto tri kritériá zohľadňuje

pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (, ).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodnutie

o zaplatenie dlhu s príslušenstvom. Ide o konanie, ktoré spravidla nebýva skutkovo zložité,

v tomto prípade však ústavný súd zohľadnil skutočnosť, že nepredloženie originálov

listinných dôkazov a spochybňovanie pravosti kópií, ako aj časté uvádzanie nových

skutočností do istej miery komplikuje ustálenie skutkového stavu.

Po právnej stránke vec nie je náročná. Návrhy tohto typu tvoria častú a bežnú

agendu okresných súdov.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd posudzoval, bolo správanie účastníkov

konania. Ústavný súd konštatuje, že z dôvodu opakovanej neúčasti účastníkov konania

na pojednávaniach, tak na strane odporcu, ktorý požiadal o odročenie pojednávania

9. februára 2010 a 10. októbra 2011, ako aj na strane navrhovateľa, ktorý od 29. marca 2010

ďalej vystupoval v konaní ako zástupca (likvidátor) sťažovateľky. Na žiadosť sťažovateľky,

resp. jej zástupcu súd odročoval pojednávanie 15. mája 2009 (navrhovateľ z dôvodu pobytu

na liečení nemal možnosť spracovať podklady na vyjadrenie vo veci), 9. novembra 2009

a 18. januára 2010 z dôvodu avizovanej hospitalizácie navrhovateľa, 9. februára 2010

na žiadosť navrhovateľa, 22. februára 2010 z dôvodu náhlej zdravotnej indispozície

navrhovateľa a tiež z dôvodu zvolenia si právneho zástupcu, 10. októbra 2011

pre ospravedlnenie sa navrhovateľa pre nepriaznivý zdravotný stav, 23. júna 2014

pre plánovanú hospitalizáciu likvidátora sťažovateľky. Takýmto správaním účastníkov došlo

k výraznému spomaleniu napadnutého konania.

Aj keď ústavný súd uznáva, že práceneschopnosť účastníka konania je relevantným

dôvodom na ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaniach pred všeobecnými súdmi,

nemožno však pri rozhodovaní o sťažnosti takéhoto účastníka (sťažovateľa) na prieťahy

v konaní neprihliadnuť na tieto okolnosti, pokiaľ skutočne mali preukázateľný dopad

na celkovú dĺžku trvania doterajšieho konania.

V období hospitalizácie právneho predchodcu a likvidátora sťažovateľky a jeho

pobytu v liečebnej starostlivosti okresný súd nemohol pojednávať, a preto predĺženie

konania z tohto dôvodu nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu. Tieto skutočnosti však

prispeli k predĺženiu konania, čo ústavný súd zohľadnil pri priznaní finančného

zadosťučinenia.

Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil ďalšie okolnosti, ktorými právny predchodca

a likvidátor sťažovateľky prispel k prieťahom v konaní okresného súdu, a to najmä

nedostatočnou súčinnosťou pri predkladaní súdom vyžadovaných originálov dôkazných

listín. Podobne opakované oznamovanie nových skutočností, nereagovanie na výzvu súdu

týkajúcu sa zamýšľaného rozšírenia petitu (na výzvu z 10. decembra 2007 reagoval

navrhovateľ 11. marca 2008) a zmena petitu sťažnosti prispeli k predĺženiu posudzovaného

konania. Okresný súd zároveň viackrát musel rozhodovať o procesných návrhoch

účastníkov (o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkoch) a dvakrát postúpil spis

odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníkov konania.

Správanie sťažovateľky a jej právneho predchodcu do istej miery spochybňuje

skutočný záujem sťažovateľky na odstránení stavu jej právnej neistoty v namietanom

konaní. Podobne o tom nesvedčí ani skutočnosť, že účinný prostriedok nápravy v podobe

sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu v zmysle § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch v znení neskorších predpisov podala sťažovateľka až viac ako

osem rokov od začiatku uvedeného konania.

Ústavný súd na uvedené skutočnosti prihliadol pri ustálení výšky finančného

zadosťučinenia.

3. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu súdu, v posudzovanom prípade sa v konaní

okresného súdu vyskytli obdobia nečinnosti, najdlhšie od októbra 2011 do 28. apríla 2014.

Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený

aj neefektívnosťou. Ústavný súd hodnotí ako neefektívny postup rozhodovanie o návrhu

na zmenu účastníkov konania, tolerované nepredkladanie originálov dôkazných listín a také

vedenie veci, ktoré neprinieslo efektívny postup v ustálení skutkového stavu a smerovanie

k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

Podľa ustanovenia v platnom znení len

čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor

vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.

Podľa ustanovenia v platnom znení tomu,

kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto hrubo sťažuje

postup konania tým, že sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju

neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz

súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, súd môže uložiť

uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia

pri opakovanom hrubom sťažení postupu konania podľa odseku 1 súd môže uložiť

uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 1 640 eur.

Po zhodnotení postupu okresného súdu v napadnutej veci možno konštatovať

príčinnú súvislosť s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa a dohovoru. Aj keď ústavný súd konštatuje,

že k predĺženiu konania prispeli aj okolnosti na strane sťažovateľky, nemôže prehliadnuť

fakt, že v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo posudzované konanie právoplatne

skončené ani po viac ako ôsmich rokoch od začatia konania. Preto ani nemohol zohľadniť

námietku podpredsedu okresného súdu, že sťažovateľka neposkytla okresnému súdu

príležitosť na odstránenie protiprávneho stavu. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval,

že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho

urýchleniu ().

Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhú

a konštatuje, že okresný súd neposkytol sťažovateľke v konaní sp. zn. rýchlu

a účinnú ochranu jej práv podľa a , a preto

ústavný súd rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľky

podľa a právo podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2

a dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka

domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 500 €.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky, prikázal okresnému súdu,

ktorý jej základné právo porušil, vo veci konať, čo považoval za dostatočné na odstránenie

právnej neistoty sťažovateľky aj vzhľadom na jej právnu povahu, ktorá smeruje už len

k ukončeniu podnikania a vyrovnaniu pohľadávok (bod 3 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu

trov v sume 426,12 € za tri úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu zastúpenia,

za podanú ústavnú sťažnosť a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v sume 134,00 €

za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 3 x 8,04 € v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal

náhradu trov konania v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2015