Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 60/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Staněkom, STANĚK VETRÁK & PARTNERI,

s. r. o., Vlčková 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského

súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., Zvolen, sp. zn. z 22. októbra

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,

s. r. o., Zvolen (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. z 22. októbra 2014

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola napadnutým rozsudkom zaviazaná zaplatiť

s miestom podnikania sumu 185 374,81 €

s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«Rozhodcovský rozsudok je konečný, nakoľko podľa rozhodcovskej doložky nie je

možné Rozhodcovský rozsudok preskúmať tak, ako by to bolo umožnené v konaní pred

všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom

jeho doručenia zmluvným stranám a vykonateľnosť do troch dní odo dňa jeho

právoplatnosti. V súčasnosti je už na majetok Sťažovateľky vedená exekúcia Exekútorským

úradom Trnava, súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 2896/2014. ...

V zmysle o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) je možné podať na

príslušnom súde žalobu, ktorou sa môže účastník rozhodcovského konania domáhať

zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len z taxatívne ustanovených dôvodov. Uvedené

zákonné ustanovenie však neumožňuje preskúmanie Rozhodcovského rozsudku a postupu

Rozhodcovského súdu z iných ako uvedených zákonných dôvodov, a to ani v prípade, pokiaľ

by takéto dôvody znamenali zásah do Sťažovateľkinho základného práva. ...

Sťažovateľka sa napriek tomu, že podala žalobu o zrušenie Rozhodcovského rozsudku

na príslušnom Okresnom súde, rozhodla podať túto Ústavnú sťažnosť. Dôvodom pre

uvedený postup je skutočnosť, že:

a) Sťažovateľka sa podanou žalobou môže domáhať zrušenia Rozhodcovského

rozsudku iba z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. nie

aj z iných dôvodov, ktoré hoc by dosahovali ústavnoprávnu dimenziu nemôžu byť napadnuté

týmto procesným spôsobom (žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Typickým

príkladom môže byť arbitrárnosť rozhodnutia Rozhodcovského súdu z akéhokoľvek

dôvodu..., odňatie veci zákonnému sudcovi a príslušnému súdu, ktorý má vo veci právomoc

rozhodnúť a pod., to všetko pokiaľ v dôvodoch a okolnostiach presahuje numerus claussus

zákonných dôvodov a formálnych predpokladov pre podanie žaloby na zrušenie

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní;

b) v prípade Rozhodcovského rozsudku sa jedná o konečné, právoplatné rozhodnutie,

kedy Sťažovateľke neostáva iné, ako žiadať odstrániť zásah do jej ústavného práva

prostredníctvom predkladanej Ústavnej sťažnosti...;

c) Okresný súd Zvolen ako súd príslušný na rozhodnutie vo veci neplatnosti

Rozhodcovského rozsudku vzhľadom na vytýčené pojednávanie (10.02.2015) určite

nerozhodne do uplynutia lehoty Sťažovateľky na podanie Ústavnej sťažnosti pre porušenie

jej základných práv.

d) nepodaním tejto Sťažnosti by sa Sťažovateľka vystavila negatívnemu následku

straty lehoty na podanie Sťažnosti na Ústavný súd. ...

Rozhodcovským rozsudkom... bolo porušené právo Sťažovateľky na spravodlivú

súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z SR a právo nebyť odňatý

zákonnému sudcovi vyplývajúce z SR a Dohovoru, a to pre

a) nedostatok právomoci Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,

s.r.o. rozhodovať právnu vec Sťažovateľky;

b) z dôvodu arbitrárnosti Rozhodcovského rozsudku spôsobenej pre zjavný rozpor

medzi dôkazom a skutkovým zistením (svojvoľné hodnotenie dôkazu) a nesprávnym

výkladom a aplikáciou právnej normy;

c) z dôvodu nenariadenia ústneho pojednávania, hoci Sťažovateľka na uvedenej

skutočnosti trvala. ...

Rozhodcovským konaním sa poskytuje právna ochrana ohrozeným alebo porušeným

právam pred nesúdnym orgánom, na ktorý účastníci konania (zmluvné strany) dobrovoľne

preniesli právomoc všeobecného súdu, pričom štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo

súdu na nesúdny orgán zložený v podstate zo súkromných osôb rozhodcov. Napriek tejto

skutočnosti sa štát nemôže zbaviť svojho pozitívneho záväzku zabezpečiť základné právo

Sťažovateľky na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (). ...

Z tohto dôvodu má Sťažovateľka za to, že Ústavný súd má právomoc konať o tejto

Ústavnej sťažnosti, nakoľko boli porušené jej práva garantované SR a Dohovorom.

...

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze, sp. zn. ,

konštatoval nasledovné:

„... aj keď rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká

je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady

spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti.“ ...

V dôsledku vyššie uvedených skutočností je Sťažovateľka presvedčená, že Ústavný

súd Slovenskej republiky má právomoc rozhodnúť o porušení práva Sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z a SR a

ods. 1 Dohovoru, a to Rozhodcovským rozsudkom...»

Sťažovateľka k porušeniu ňou označených práv tým, že rozhodcovský súd nemal

právomoc vo veci rozhodovať, uviedla:

«... Rozhodcovský súd, ktorý vydal napádaný Rozhodcovský rozsudok nebol vôbec

oprávnený rozhodovať danú právnu vec Sťažovateľky, nakoľko jeho právomoc (príslušnosť)

v prejednávanej právnej veci nebola založená rozhodcovskou doložkou upravenou v Zmluve

o dielo zo dňa 20.07.2011 (ďalej len „Zmluva o dielo“) a ani iným zákonom predpísaným

spôsobom, ktorý je nevyhnutný pre založenie právomoci (príslušnosti) akéhokoľvek

rozhodcovského súdu. ...

Zo znenia rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve o dielo jednoznačne vyplýva,

že táto sa vzťahuje výlučne len na Zmluvu o dielo, na jej predmet, a nie na iný záväzkový

alebo mimozáväzkový právny vzťah. Súčasne v čl. X. bod 2 Zmluvy o dielo bolo zmluvne

dohodnuté, že všetky zmeny tejto Zmluvy o dielo budú vypracované v písomnej forme,

dohodnuté a odsúhlasené oboma stranami. Na platnosť a účinnosť zmeny Zmluvy o dielo

bola teda zmluvnými stranami vymienená písomná forma, ku ktorej však počas existencie

záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy o dielo nikdy neprišlo. Tvrdenia a nároky

uplatňované v rozhodcovskom konaní (úhrada sporných „naviac“

prác), preto nijakým spôsobom nezasahujú do obligačného vzťahu založeného písomnou

Zmluvou o dielo, nakoľko k jej zmene nedošlo zmluvne vymieneným písomným spôsobom,

a preto o úhrade sporných prác naviac nebol Rozhodcovský súd príslušný rozhodovať.»

Sťažovateľka v ďalšej sťažnostnej argumentácii podrobne uvádza, v čom vidí

nesprávne a podľa nej arbitrárne skutkové a právne závery rozhodcovského súdu

v napadnutom rozhodnutí, a namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

K namietanému porušeniu svojich práv nenariadením pojednávania rozhodcovským

súdom sťažovateľka uviedla:

„V rozhodcovskom konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie Rozhodcovského

rozsudku, Rozhodcovský súd svojím svojvoľným konaním v rozpore s ustanovením § 26

ods. 1 druhá veta Zákona o rozhodcovskom konaní odňal Sťažovateľke možnosť konať pred

súdom, nakoľko nenariadil ústne pojednávanie, na nariadení ktorého Sťažovateľka výslovne

trvala už pri svojom prvom úkone vo veci samej. ...

Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že Rozhodcovský súd

svojím svojvoľným konaním porušil právo Sťažovateľky na spravodlivý proces, ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na ústne prejednanie jej veci pred súdom.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľky... podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.

zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 porušené bolo.

II. Základné právo Sťažovateľky... podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.

zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 porušené bolo.

III. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,

s.r.o. zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Rozhodcovskému súdu

na ďalšie konanie.

IV. Rozhodcovský súd je povinný nahradiť ... trovy právneho

zastúpenia v sume 340,90 EUR na účet právneho zástupcu, advokátskej kancelárie

STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie

základných práv podľa a , ako aj práva podľa

dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných a iných práv

napadnutým rozsudkom z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu konať

vo veci, arbitrárnosťou napadnutého rozsudku pre nesprávne skutkové a právne závery

v ňom vyslovené a pre jeho nedostatočné odôvodnenie, ako aj z dôvodu odňatia možnosti

sťažovateľke konať pred rozhodcovským súdom pre nenariadenie sťažovateľkou

požadovaného pojednávania vo veci.

V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamuje

pozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného , podľa

ktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu

len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ,

).

Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameral na to,

či ochranu tým právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkom

sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd

na základe jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) žalobu o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku, pričom

predmetné konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo skončené a vo veci

bol nariadený termín pojednávania na 10. február 2015. Sťažovateľka osobitne s poukazom

na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. zdôrazňovala danosť právomoci

ústavného súdu na prerokovanie jej sťažnosti, pretože rozsah prieskumnej právomoci

okresného súdu vo vzťahu k žalobou napadnutému rozhodcovskému rozsudku je obmedzený

len na taxatívne vymedzené dôvody v

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“), ktoré neumožňujú prieskum sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti

rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. januára

2015 účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde

domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne

rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej

zmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník

rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným

zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania

vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne

schválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím

podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského

konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,

14) alebo

i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov

konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv

spotrebiteľa.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. januára

2015 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje

v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej

žalobe. Podľa druhého odseku tohto ustanovenia ak súd zruší rozhodcovský rozsudok

z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti.

Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania

a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví

rozhodcovia ustanovení podľa § 8.

Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára

2015 tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe

žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi

rozhodcovského konania, ak

a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že

1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola

uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných

strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa

právneho poriadku Slovenskej republiky,

2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo

že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní,

3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená

rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že

rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak

ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému

konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené,

súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti,

4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo

spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda

neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania

bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na

rozhodnutie vo veci samej alebo

b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho

rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára

2015 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy

alebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Podľa

odseku druhého tohto ustanovenia ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, ako

je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení

na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci

vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa

§ 8.

Pokiaľ sťažovateľka v dôsledku už uvedeného vyslovila obavu, že v takomto prípade

bude jej sťažnosť smerujúca proti rozhodcovskému rozsudku už oneskorená, ústavný súd

s poukazom na analogickú aplikovateľnosť svojej judikatúry v prípadoch sťažností

smerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov, proti ktorým bolo

podané dovolanie, túto obavu sťažovateľky nevyhodnotil ako dôvodnú pre ustálenie svojej

právomoci a meritórne posudzovanie sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka k dispozícii účinný

právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv s tým, že v prípade, ak by

okresný súd jej žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, bude

mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného

postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím

mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. ).

V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba

v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy

došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m.

).

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že

spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu

k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým

častiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne

preskúmal sťažnosť pred tým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol

by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity

sťažnosti ustanovený v .

Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť

ochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetky

právne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak ako to

umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, že

by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc

ústavného súdu ().

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie (podľa ).

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015