Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 60/2015
PDF · 436.76 KB
No categories available
I. ÚS 60/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Staněkom, STANĚK VETRÁK & PARTNERI,
s. r. o., Vlčková 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského
súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., Zvolen, sp. zn. VK 94/2013 z 22. októbra
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,
s. r. o., Zvolen (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 94/2013 z 22. októbra 2014
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola napadnutým rozsudkom zaviazaná zaplatiť
s miestom podnikania sumu 185 374,81 €
s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
«Rozhodcovský rozsudok je konečný, nakoľko podľa rozhodcovskej doložky nie je
možné Rozhodcovský rozsudok preskúmať tak, ako by to bolo umožnené v konaní pred
všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom
jeho doručenia zmluvným stranám a vykonateľnosť do troch dní odo dňa jeho
právoplatnosti. V súčasnosti je už na majetok Sťažovateľky vedená exekúcia Exekútorským
úradom Trnava, súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 2896/2014. ...
V zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) je možné podať na
príslušnom súde žalobu, ktorou sa môže účastník rozhodcovského konania domáhať
zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len z taxatívne ustanovených dôvodov. Uvedené
zákonné ustanovenie však neumožňuje preskúmanie Rozhodcovského rozsudku a postupu
Rozhodcovského súdu z iných ako uvedených zákonných dôvodov, a to ani v prípade, pokiaľ
by takéto dôvody znamenali zásah do Sťažovateľkinho základného práva. ...
Sťažovateľka sa napriek tomu, že podala žalobu o zrušenie Rozhodcovského rozsudku
na príslušnom Okresnom súde, rozhodla podať túto Ústavnú sťažnosť. Dôvodom pre
uvedený postup je skutočnosť, že:
a) Sťažovateľka sa podanou žalobou môže domáhať zrušenia Rozhodcovského
rozsudku iba z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. nie
aj z iných dôvodov, ktoré hoc by dosahovali ústavnoprávnu dimenziu nemôžu byť napadnuté
týmto procesným spôsobom (žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Typickým
príkladom môže byť arbitrárnosť rozhodnutia Rozhodcovského súdu z akéhokoľvek
dôvodu..., odňatie veci zákonnému sudcovi a príslušnému súdu, ktorý má vo veci právomoc
rozhodnúť a pod., to všetko pokiaľ v dôvodoch a okolnostiach presahuje numerus claussus
zákonných dôvodov a formálnych predpokladov pre podanie žaloby na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní;
b) v prípade Rozhodcovského rozsudku sa jedná o konečné, právoplatné rozhodnutie,
kedy Sťažovateľke neostáva iné, ako žiadať odstrániť zásah do jej ústavného práva
prostredníctvom predkladanej Ústavnej sťažnosti...;
c) Okresný súd Zvolen ako súd príslušný na rozhodnutie vo veci neplatnosti
Rozhodcovského rozsudku vzhľadom na vytýčené pojednávanie (10.02.2015) určite
nerozhodne do uplynutia lehoty Sťažovateľky na podanie Ústavnej sťažnosti pre porušenie
jej základných práv.
d) nepodaním tejto Sťažnosti by sa Sťažovateľka vystavila negatívnemu následku
straty lehoty na podanie Sťažnosti na Ústavný súd. ...
Rozhodcovským rozsudkom... bolo porušené právo Sťažovateľky na spravodlivú
súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo nebyť odňatý
zákonnému sudcovi vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to pre
a) nedostatok právomoci Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,
s.r.o. rozhodovať právnu vec Sťažovateľky;
b) z dôvodu arbitrárnosti Rozhodcovského rozsudku spôsobenej pre zjavný rozpor
medzi dôkazom a skutkovým zistením (svojvoľné hodnotenie dôkazu) a nesprávnym
výkladom a aplikáciou právnej normy;
c) z dôvodu nenariadenia ústneho pojednávania, hoci Sťažovateľka na uvedenej
skutočnosti trvala. ...
Rozhodcovským konaním sa poskytuje právna ochrana ohrozeným alebo porušeným
právam pred nesúdnym orgánom, na ktorý účastníci konania (zmluvné strany) dobrovoľne
preniesli právomoc všeobecného súdu, pričom štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo
súdu na nesúdny orgán zložený v podstate zo súkromných osôb rozhodcov. Napriek tejto
skutočnosti sa štát nemôže zbaviť svojho pozitívneho záväzku zabezpečiť základné právo
Sťažovateľky na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (III. ÚS162/2011 34). ...
Z tohto dôvodu má Sťažovateľka za to, že Ústavný súd má právomoc konať o tejto
Ústavnej sťažnosti, nakoľko boli porušené jej práva garantované Ústavou SR a Dohovorom.
...
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze, sp. zn. III. ÚS 162/2011 34,
konštatoval nasledovné:
„... aj keď rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká
je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady
spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti.“ ...
V dôsledku vyššie uvedených skutočností je Sťažovateľka presvedčená, že Ústavný
súd Slovenskej republiky má právomoc rozhodnúť o porušení práva Sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru, a to Rozhodcovským rozsudkom...»
Sťažovateľka k porušeniu ňou označených práv tým, že rozhodcovský súd nemal
právomoc vo veci rozhodovať, uviedla:
«... Rozhodcovský súd, ktorý vydal napádaný Rozhodcovský rozsudok nebol vôbec
oprávnený rozhodovať danú právnu vec Sťažovateľky, nakoľko jeho právomoc (príslušnosť)
v prejednávanej právnej veci nebola založená rozhodcovskou doložkou upravenou v Zmluve
o dielo zo dňa 20.07.2011 (ďalej len „Zmluva o dielo“) a ani iným zákonom predpísaným
spôsobom, ktorý je nevyhnutný pre založenie právomoci (príslušnosti) akéhokoľvek
rozhodcovského súdu. ...
Zo znenia rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve o dielo jednoznačne vyplýva,
že táto sa vzťahuje výlučne len na Zmluvu o dielo, na jej predmet, a nie na iný záväzkový
alebo mimozáväzkový právny vzťah. Súčasne v čl. X. bod 2 Zmluvy o dielo bolo zmluvne
dohodnuté, že všetky zmeny tejto Zmluvy o dielo budú vypracované v písomnej forme,
dohodnuté a odsúhlasené oboma stranami. Na platnosť a účinnosť zmeny Zmluvy o dielo
bola teda zmluvnými stranami vymienená písomná forma, ku ktorej však počas existencie
záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy o dielo nikdy neprišlo. Tvrdenia a nároky
uplatňované v rozhodcovskom konaní (úhrada sporných „naviac“
prác), preto nijakým spôsobom nezasahujú do obligačného vzťahu založeného písomnou
Zmluvou o dielo, nakoľko k jej zmene nedošlo zmluvne vymieneným písomným spôsobom,
a preto o úhrade sporných prác naviac nebol Rozhodcovský súd príslušný rozhodovať.»
Sťažovateľka v ďalšej sťažnostnej argumentácii podrobne uvádza, v čom vidí
nesprávne a podľa nej arbitrárne skutkové a právne závery rozhodcovského súdu
v napadnutom rozhodnutí, a namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
K namietanému porušeniu svojich práv nenariadením pojednávania rozhodcovským
súdom sťažovateľka uviedla:
„V rozhodcovskom konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie Rozhodcovského
rozsudku, Rozhodcovský súd svojím svojvoľným konaním v rozpore s ustanovením § 26
ods. 1 druhá veta Zákona o rozhodcovskom konaní odňal Sťažovateľke možnosť konať pred
súdom, nakoľko nenariadil ústne pojednávanie, na nariadení ktorého Sťažovateľka výslovne
trvala už pri svojom prvom úkone vo veci samej. ...
Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že Rozhodcovský súd
svojím svojvoľným konaním porušil právo Sťažovateľky na spravodlivý proces, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na ústne prejednanie jej veci pred súdom.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„I. Základné právo Sťažovateľky... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.
zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 porušené bolo.
II. Základné právo Sťažovateľky... podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.
zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 porušené bolo.
III. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,
s.r.o. zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Rozhodcovskému súdu
na ďalšie konanie.
IV. Rozhodcovský súd je povinný nahradiť ... trovy právneho
zastúpenia v sume 340,90 EUR na účet právneho zástupcu, advokátskej kancelárie
STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných a iných práv
napadnutým rozsudkom z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu konať
vo veci, arbitrárnosťou napadnutého rozsudku pre nesprávne skutkové a právne závery
v ňom vyslovené a pre jeho nedostatočné odôvodnenie, ako aj z dôvodu odňatia možnosti
sťažovateľke konať pred rozhodcovským súdom pre nenariadenie sťažovateľkou
požadovaného pojednávania vo veci.
V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamuje
pozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu
len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05,
Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameral na to,
či ochranu tým právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkom
sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd
na základe jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) žalobu o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku, pričom
predmetné konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo skončené a vo veci
bol nariadený termín pojednávania na 10. február 2015. Sťažovateľka osobitne s poukazom
na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 162/2011 zdôrazňovala danosť právomoci
ústavného súdu na prerokovanie jej sťažnosti, pretože rozsah prieskumnej právomoci
okresného súdu vo vzťahu k žalobou napadnutému rozhodcovskému rozsudku je obmedzený
len na taxatívne vymedzené dôvody v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“), ktoré neumožňujú prieskum sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti
rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. januára
2015 účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde
domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej
zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník
rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným
zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania
vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne
schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím
podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského
konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
14) alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov
konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. januára
2015 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Podľa druhého odseku tohto ustanovenia ak súd zruší rozhodcovský rozsudok
z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti.
Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania
a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví
rozhodcovia ustanovení podľa § 8.
Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára
2015 tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe
žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi
rozhodcovského konania, ak
a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že
1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola
uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných
strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky,
2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo
že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní,
3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená
rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že
rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak
ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému
konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené,
súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti,
4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo
spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda
neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania
bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na
rozhodnutie vo veci samej alebo
b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho
rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára
2015 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy
alebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Podľa
odseku druhého tohto ustanovenia ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, ako
je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení
na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci
vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa
§ 8.
Pokiaľ sťažovateľka v dôsledku už uvedeného vyslovila obavu, že v takomto prípade
bude jej sťažnosť smerujúca proti rozhodcovskému rozsudku už oneskorená, ústavný súd
s poukazom na analogickú aplikovateľnosť svojej judikatúry v prípadoch sťažností
smerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov, proti ktorým bolo
podané dovolanie, túto obavu sťažovateľky nevyhodnotil ako dôvodnú pre ustálenie svojej
právomoci a meritórne posudzovanie sťažnosti.
Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka k dispozícii účinný
právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv s tým, že v prípade, ak by
okresný súd jej žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, bude
mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného
postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím
mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).
V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba
v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy
došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m.
Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že
spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu
k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým
častiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne
preskúmal sťažnosť pred tým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol
by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity
sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť
ochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetky
právne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak ako to
umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, že
by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc
ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2015