Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 106/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

CD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika,

zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 9. septembra 2014, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Politických

vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej

len „okresný súd“) jej uznesením sp. zn. z 24. júna 2014 uložil povinnosť

zaplatiť súdny poplatok v sume 36 € „za spracovanie hromadného podania podľa položky č.

20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením porušil jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené ...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.

Podľa sťažovateľky okresný súd aj krajský súd porušili jej právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivý súdny proces tým, že „svoje rozhodnutie formulovali na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie

domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole

ústavnosti“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila tiež tým, že

„Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také,

ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... Podľa ust. súdne

poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh.

Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech

poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne

uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu

poplatníka na vykonanie úkonu súdu... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo

boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich

podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň..., či spoplatnené podanie je vo vzťahu

k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má

byť, alebo nemá byť spoplatnené...

Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým

je odôvodnenie.“.

Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť

konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný právny predpis,

konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha ),

ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali

v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ

pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu

kontrole ústavnosti.“. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, v čom spočíva podľa jej

názoru rozpor položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] s .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu, namietané uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením, ktorým

krajský súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Krajský súd podľa sťažovateľky nešpecifikoval, ktoré podania vyhodnotil ako hromadné,

a namietala, že úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného podania, krajskému súdu

nenavrhla, preto nebolo možné poplatok za spracovanie hromadného podania podľa položky

20b Sadzobníka súdnych poplatkov uložiť. Sťažovateľka tiež v sťažnosti namietala

nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia ako aj postup súdu, ktorý konanie

neprerušil podľa (ďalej aj „OSP“)

a nepodal návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu položky 20b Sadzobníka súdnych

poplatkov s .

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že

takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (,

).

Účelom citovaného je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,

k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval §

42a o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník súdnych poplatkov

položka 20b) ] a napadnuté uznesenie neodôvodnil, čím malo

dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení

povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok ako vecne správne, keď sa plne stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi jeho rozhodnutia a len na doplnenie

konštatoval:

«hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým

istým účastníkom v jeden deň ( ).

Súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie

súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

(ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis

z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1

).

Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech

poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 Zákona o súdnych

poplatkoch)...

Spracovaním hromadného podania je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné

podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie v členení na podania

tvoriace hromadné podanie určené na odoslanie inému súdu a na podania určené na

zapísanie do príslušného registra. Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonávanie

úkonov podľa odsekov 2 až 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal (§ 139 ods. 1 vyhlášky

MS SR č. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské

súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len Spravovací a kancelársky poriadok)...

Odvolací súd zo spisu zistil, že do podateľne Okresného súdu Stará Ľubovňa bolo

dňa 17.04.2014 doručené hromadné podanie právneho zástupcu navrhovateľa

CD Consulting s.r.o. v počte 36 podaní uvedených v zozname podaných odvolaní.

Súd prvého stupňa po doručení predmetného hromadného podania tieto spracoval,

čo vyplýva z obsahu spisu (č. l. 5 6).

Zo účinného ku dňu deponovania podaní odosielateľa

(t. j. ku 17.04.2014) vyplýva, že podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok

vyberaný v občianskom súdnom konaní za spracovanie hromadného podania za každé

podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, je 1 euro.

K odvolacej námietke odosielateľa, že uznesenie neobsahuje odôvodnenie a nie je

z neho zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné

podanie, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka odosielateľa je nedôvodná.

Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení jasne a náležite odôvodnil svoje

rozhodnutie a uviedol príslušné ustanovenia, ktorými svoje rozhodnutie odôvodnil.

Súd prvého stupňa zároveň správne konštatoval, že ide o hromadné podanie.

Uloženie poplatkovej povinnosti je zreteľne špecifikované a nezameniteľné s inými

podaniami.

Pokiaľ odosielateľ namietal, že v danom prípade nejde o hromadné podanie,

odvolací súd konštatuje, že odvolateľ svoje tvrdenie nijako neobjasnil a nekonkretizoval

a k správnemu záveru prvostupňového súdu len dopĺňa, že podanie odosielateľa obsahuje

všetky kvalifikačné znaky uvedené v ust. pre

hromadné podanie, teda:

a) tvorí ho najmenej 10 podaní (v danom prípade 17)

b) boli doručené tomu istému súdu (Okresnému súdu Stará Ľubovňa)

c) tým istým účastníkom (CD Consulting s.r.o.)

d) v jeden deň (20.01.2014)

Pokiaľ odvolateľ namietal, že návrh na spracovanie hromadného podania podaný

nebol, odvolací súd konštatuje, že Spravovací a kancelársky poriadok explicitne stanovuje

postup súdu v prípade hromadných podaní, kedy je jeho povinnosťou postupovať v zmysle

§ 139a a nasl. Spravovacieho a kancelárskeho poriadku, to znamená, že je povinný

spracovať hromadné podanie za účelom riadneho a efektívneho zapísania veci do

príslušných registrov (ak ide o návrh na začatie konania), resp. založenia do príslušných už

existujúcich spisov.

Ustanovenie umožňuje vyrubiť súdny

poplatok za úkony súdu vykonávané bez návrhu, ak je to v prospech poplatníka, ak je to

v sadzobníku výslovne uvedené.

Položka 20b stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania.

Z uvedeného vyplýva, že podanie spoločnosti CD Consulting s.r.o. je bez

akýchkoľvek pochybností hromadným podaním a súd prvého stupňa toto hromadné podanie

spracoval. Nepochybné je aj to, že išlo o úkon v prospech poplatníka, pretože odosielateľ

podal odvolanie voči rozsudkom o zamietnutí návrhu v konaniach uvedených v prílohe

hromadného podania a Sadzobník súdnych poplatkov vyslovene stanovuje výšku súdneho

poplatku za spracovanie hromadného podania na sumu 1, euro za každé podanie, ktoré

tvorí hromadné podanie.

Správnosť záveru prvostupňového súdu vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR

vo veci sp. zn. .

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že odosielateľ neuviedol v odvolaní

žiadny taký relevantný dôvod, ktorý by bol spôsobilý privodiť zrušenie napadnutého

uznesenia.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia

konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto predmetné uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych

záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich hromadné podanie) a [položka 20b)

Sadzobníka súdnych poplatkov]. Zjavne neobstojí ani námietka sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého

uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie

jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia,

pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“,

ústavný súd uvádza, že podľa je súd povinný prerušiť konanie

a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovanej veci z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej veci

konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b) Sadzobníka súdnych

poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore s právnymi predpismi

vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

a postupom krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2015