Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 106/2015
PDF · 440.22 KB
No categories available
II. ÚS 106/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
CD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika,
zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 150/2014
z 9. septembra 2014, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Politických
vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 150/2014
z 9. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom predchádzajúcim
jeho vydaniu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej
len „okresný súd“) jej uznesením sp. zn. 1 SprO 425/2014 z 24. júna 2014 uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok v sume 36 € „za spracovanie hromadného podania podľa položky č.
20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením porušil jej „základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.
Podľa sťažovateľky okresný súd aj krajský súd porušili jej právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivý súdny proces tým, že „svoje rozhodnutie formulovali na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva
a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie
domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole
ústavnosti“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila tiež tým, že
„Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také,
ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne
poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh.
Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech
poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne
uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu
poplatníka na vykonanie úkonu súdu... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo
boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich
podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň..., či spoplatnené podanie je vo vzťahu
k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má
byť, alebo nemá byť spoplatnené...
Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým
je odôvodnenie.“.
Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť
konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis,
konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.),
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali
v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ
pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu
kontrole ústavnosti.“. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, v čom spočíva podľa jej
názoru rozpor položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu, namietané uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým
krajský súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Krajský súd podľa sťažovateľky nešpecifikoval, ktoré podania vyhodnotil ako hromadné,
a namietala, že úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného podania, krajskému súdu
nenavrhla, preto nebolo možné poplatok za spracovanie hromadného podania podľa položky
20b Sadzobníka súdnych poplatkov uložiť. Sťažovateľka tiež v sťažnosti namietala
nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia ako aj postup súdu, ktorý konanie
neprerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
a nepodal návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu položky 20b Sadzobníka súdnych
poplatkov s ústavou.
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že
takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013,
Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,
k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval §
42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník súdnych poplatkov
položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenie neodôvodnil, čím malo
dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení
povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok ako vecne správne, keď sa plne stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi jeho rozhodnutia a len na doplnenie
konštatoval:
«hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým
istým účastníkom v jeden deň (§ 42a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis
z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1
Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech
poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 Zákona o súdnych
poplatkoch)...
Spracovaním hromadného podania je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné
podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie v členení na podania
tvoriace hromadné podanie určené na odoslanie inému súdu a na podania určené na
zapísanie do príslušného registra. Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonávanie
úkonov podľa odsekov 2 až 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal (§ 139 ods. 1 vyhlášky
MS SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské
súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len Spravovací a kancelársky poriadok)...
Odvolací súd zo spisu zistil, že do podateľne Okresného súdu Stará Ľubovňa bolo
dňa 17.04.2014 doručené hromadné podanie právneho zástupcu navrhovateľa
CD Consulting s.r.o. v počte 36 podaní uvedených v zozname podaných odvolaní.
Súd prvého stupňa po doručení predmetného hromadného podania tieto spracoval,
čo vyplýva z obsahu spisu (č. l. 5 6).
Zo Zákona o súdnych poplatkoch účinného ku dňu deponovania podaní odosielateľa
(t. j. ku 17.04.2014) vyplýva, že podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok
vyberaný v občianskom súdnom konaní za spracovanie hromadného podania za každé
podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, je 1 euro.
K odvolacej námietke odosielateľa, že uznesenie neobsahuje odôvodnenie a nie je
z neho zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné
podanie, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka odosielateľa je nedôvodná.
Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení jasne a náležite odôvodnil svoje
rozhodnutie a uviedol príslušné ustanovenia, ktorými svoje rozhodnutie odôvodnil.
Súd prvého stupňa zároveň správne konštatoval, že ide o hromadné podanie.
Uloženie poplatkovej povinnosti je zreteľne špecifikované a nezameniteľné s inými
podaniami.
Pokiaľ odosielateľ namietal, že v danom prípade nejde o hromadné podanie,
odvolací súd konštatuje, že odvolateľ svoje tvrdenie nijako neobjasnil a nekonkretizoval
a k správnemu záveru prvostupňového súdu len dopĺňa, že podanie odosielateľa obsahuje
všetky kvalifikačné znaky uvedené v ust. § 42a Občianskeho súdneho poriadku pre
hromadné podanie, teda:
a) tvorí ho najmenej 10 podaní (v danom prípade 17)
b) boli doručené tomu istému súdu (Okresnému súdu Stará Ľubovňa)
c) tým istým účastníkom (CD Consulting s.r.o.)
d) v jeden deň (20.01.2014)
Pokiaľ odvolateľ namietal, že návrh na spracovanie hromadného podania podaný
nebol, odvolací súd konštatuje, že Spravovací a kancelársky poriadok explicitne stanovuje
postup súdu v prípade hromadných podaní, kedy je jeho povinnosťou postupovať v zmysle
§ 139a a nasl. Spravovacieho a kancelárskeho poriadku, to znamená, že je povinný
spracovať hromadné podanie za účelom riadneho a efektívneho zapísania veci do
príslušných registrov (ak ide o návrh na začatie konania), resp. založenia do príslušných už
existujúcich spisov.
Ustanovenie § 1 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch umožňuje vyrubiť súdny
poplatok za úkony súdu vykonávané bez návrhu, ak je to v prospech poplatníka, ak je to
v sadzobníku výslovne uvedené.
Položka 20b stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania.
Z uvedeného vyplýva, že podanie spoločnosti CD Consulting s.r.o. je bez
akýchkoľvek pochybností hromadným podaním a súd prvého stupňa toto hromadné podanie
spracoval. Nepochybné je aj to, že išlo o úkon v prospech poplatníka, pretože odosielateľ
podal odvolanie voči rozsudkom o zamietnutí návrhu v konaniach uvedených v prílohe
hromadného podania a Sadzobník súdnych poplatkov vyslovene stanovuje výšku súdneho
poplatku za spracovanie hromadného podania na sumu 1, euro za každé podanie, ktoré
tvorí hromadné podanie.
Správnosť záveru prvostupňového súdu vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR
vo veci sp. zn. I. ÚS 9/2014.
Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že odosielateľ neuviedol v odvolaní
žiadny taký relevantný dôvod, ktorý by bol spôsobilý privodiť zrušenie napadnutého
uznesenia.»
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia
konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa
nestotožnil, a preto predmetné uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych
záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych poplatkoch [položka 20b)
Sadzobníka súdnych poplatkov]. Zjavne neobstojí ani námietka sťažovateľky
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého
uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý
postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie
jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia,
pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“,
ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP je súd povinný prerušiť konanie
a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade
všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.
V posudzovanej veci z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej veci
konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) Sadzobníka súdnych
poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismi
vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
a postupom krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2015