Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 121/2015
PDF · 414.11 KB
No categories available
II. ÚS 121/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Vankom,
Advokátska kancelária Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, Floriánska 19, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie
kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – Západ
vo veci vedenej pod ČVS: SKIS 500/OISZ V 2011 a jej uznesením z 12. decembra 2011,
postupom Okresnej prokuratúry Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 935/11
a jej uznesením z 3. februára 2012 a prípisom z 2. decembra 2013, postupom
Krajskej prokuratúry v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12 a jej prípisom
z 23. apríla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12/2200 a jej prípisom
z 11. júna 2014, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci
vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12 a jej prípisom z 18. júla 2012 a vo veci vedenej pod
sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisom z 28. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru
inšpekčnej služby – Západ (ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) vo veci vedenej
pod ČVS: SKIS 500/OISZ V 2011 a jej uznesením z 12. decembra 2011, postupom
Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.
1 Pn 935/11 a jej uznesením z 3. februára 2012 a prípisom z 2. decembra 2013, postupom
Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.
2 Kn 93/12 a jej prípisom z 23. apríla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12/2200
a jej prípisom z 11. júna 2014, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12
a jej prípisom z 18. júla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000
a jej prípisom z 28. augusta 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky
z 23. decembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin útoku na verejného
činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť proti
zasahujúcim členom hliadky železničnej polície. Sťažnosť proti uzneseniu bola zamietnutá
uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava z 15. februára 2011.
Obidve uvedené uznesenia zrušil generálny prokurátor Slovenskej republiky uznesením
z 5. mája 2011. V nadväznosti na to sťažovateľ podal trestné oznámenie na zasahujúcich
policajtov pre podozrenie z trestných činov krivého obvinenia a krivej výpovede a krivej
prísahy. Uznesením úradu inšpekčnej služby z 12. decembra 2011 bolo trestné oznámenie
sťažovateľa odmietnuté, pretože nebol zistený dôvod na začatie trestného stíhania alebo
na iný postup. V odôvodnení uznesenia vyšetrovateľ uviedol, že „v súčasnej dobe je vedené
prípravné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa..., v ktorom doposiaľ nebolo
vydané právoplatné rozhodnutie, nie je možné hodnoverne a jednoznačne vyhodnotiť
skutočnosti uvádzané oznamovateľom .“.
Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí veci, ktorá bola uznesením
okresnej prokuratúry z 3. februára 2012 zamietnutá. Prokurátorka okresnej prokuratúry
v uznesení rovnako poukázala na prebiehajúce konanie vedené pod ČVS: SKIS 366/IS 2 V
2010 vo veci trestného činu útoku na verejného činiteľa, z ktorého je podozrivý sťažovateľ,
a jeho trestné oznámenie vyhodnotila ako obranné tvrdenia s tým, že práve v uvedenej
trestnej veci je možné, resp. vhodné vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy. Sťažovateľ
následne podal podnet krajskej prokuratúre, ktorá ho prípisom č. k. 2 Kn 93/12 6
z 23. apríla 2012 odložila ako nedôvodný. V nadväznosti na vybavenie podnetu podal
opakovaný podnet generálnej prokuratúre, ktorá ho prípisom č. k. IV/1 Gn 988/12 7
z 18. júla 2012 odložila taktiež ako nedôvodný. Generálna prokuratúra argumentovala
v podstate rovnako ako okresná prokuratúra a krajská prokuratúra a odmietnutie trestného
oznámenia sťažovateľa považovala za zákonné vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie,
v ktorom je potrebné objasniť rovnaké skutkové okolnosti.
Trestné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa bolo právoplatne
zastavené uznesením vyšetrovateľa z 23. augusta 2012, lebo skutok nie je trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľ následne opäť podal trestné oznámenie
na členov zasahujúcej hliadky železničnej polície. Okresná prokuratúra ho upovedomila
prípisom č. k. 1 Pn 935/11 46 z 2. decembra 2013, že o tomto podnete nebude opäť
rozhodovať, pretože ide o obsahovo totožné podanie, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a uznesenie o zastavení trestného stíhania nie je relevantné pre posúdenie
konania zasahujúcich policajtov. Na podnet sťažovateľa sa vecou zaoberal prokurátor
krajskej prokuratúry, ktorý ho vybavil odložením, o čom sťažovateľa upovedomil prípisom
č. k. 2 Kn 93/12/220 64 z 11. júna 2014. Rovnakým spôsobom bol vybavený
aj opakovaný podnet, o čom sťažovateľa vyrozumela generálna prokuratúra prípisom
č. k. IV/3 Gn 898/14/1000 7 z 28. augusta 2014. Podľa sťažovateľa „generálna prokuratúra
nereagovala žiadnym, nie to ešte ústavne akceptovateľným spôsobom... sťažovateľ sa tak
nedočkal reálneho naplnenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, pretože orgány polície a prokuratúry jeho trestnému oznámeniu nevenovali
žiadnu (nie to ešte riadnu) pozornosť zodpovedajúcu ich zákonných povinnostiam podľa § 2
ods. 10 a 12 Trestného poriadku“.
Sťažovateľ odôvodnil namietaný zásah do jeho práva tým, že „označení
porušovatelia práv v trestnej veci sťažovateľa, kde vystupoval v pozícii oznamovateľa –
poškodeného, ústavne neakceptovateľným spôsobom odmietli jeho trestné oznámenie,
opravné prostriedky (sťažnosť) a iné prostriedky nápravy (podnet, opakovaný podnet),
a to napriek tomu, že trestné oznámenie bolo dôvodné, a malo viesť k začatiu trestného
stíhania spôsobom predpokladaným zákonom (trestným poriadkom)“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že označené
orgány svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to aby zakázal označeným orgánom pokračovať
v porušovaní jeho základného práva a aby im prikázal obnoviť stav pred jeho porušením.
Žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 € a náhrady trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojho základného práva na inú právnu
ochranu spôsobom vybavenia jeho trestného oznámenia, ktoré bolo prvýkrát odmietnuté
a druhýkrát bolo vybavené prípisom, ktorým bol sťažovateľ upovedomený, že o jeho
opakovanom trestnom oznámení nebude opäť rozhodované. Sťažovateľ namieta,
že sa označené orgány polície a prokuratúry nezaoberali jeho trestným oznámením
postupom v súlade so zákonom a že nedostal ústavne akceptovateľnú odpoveď
na argumentáciu, ktorú v ňom uviedol.
1. K prvému trestnému oznámeniu
Sťažovateľ namieta v sťažnosti porušenie svojho základného práva uznesením úradu
inšpekčnej služby o odmietnutí veci, na to nadväzujúcim uznesením okresnej prokuratúry
o zamietnutí sťažnosti a v tejto súvislosti aj spôsobom vybavenia jeho podnetu
a opakovaného podnetu, ktoré ústavný súd považuje podľa svojej judikatúry za účinné
právne prostriedky, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii na ochranu svojho základného práva
proti postupu polície a okresnej prokuratúry. Až ich vyčerpaním je preto splnená podmienka
prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti proti postupu úradu
inšpekčnej služby vo veci vedenej pod ČVS: SKIS 500/OISZ V 2011 a jej uzneseniu
z 12. decembra 2011, proti postupu okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.
1 Pn 935/11 a jej uzneseniu z 3. februára 2012 a proti postupu krajskej prokuratúry vo veci
vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12 a jej prípisu z 23. apríla 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Opakovaný podnet sťažovateľa, v ktorom argumentoval proti odmietnutiu jeho
trestného oznámenia, bol vybavený prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 988/12 7
z 18. júla 2012. Vzhľadom na to, že podaním opakovaného podnetu a jeho vybavením
sťažovateľ vyčerpal všetky jemu priamo dostupné právne prostriedky, ktorými sa mohol
domáhať preskúmania zákonnosti namietaného postupu policajta a prokurátora v trestnom
konaní, doručením prípisu generálnej prokuratúry mu začala plynúť lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ neuviedol, kedy mu bol doručený prípis generálnej
prokuratúry, nepochybne to však bolo predtým, ako podal opakované trestné oznámenie
(podnet z 21. novembra 2013 bol doručený okresnej prokuratúre 28. novembra 2013).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri
napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Na tomto základe ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
2. K opakovanému trestnému oznámeniu
O opakovanom trestnom oznámení, ktoré sťažovateľ podal okresnej prokuratúre
28. novembra 2013, nebolo rozhodované formou uznesenia, pretože okresná prokuratúra
po jeho preskúmaní v prípise z 2. decembra 2013 konštatovala:
„... ide o obsahovo zhodné podanie s Vašim podaním zo dňa 08. 11. 2011, o ktorom
už bolo právoplatne vyšetrovateľom ... dňa 12. 12. 2011 rozhodnuté a to podľa § 197 odsek
1 písm. a/ Trestného poriadku. Predmetné rozhodnutie bolo na základe Vašich podnetov
už preskúmané Krajskou prokuratúrou Trnava (sp. zn. 2 Kn 93/12) ako i Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky, pričom Vaše podnety boli odložené ako nedôvodné.
Rozhodnutie vyšetrovateľa... podľa § 215 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku...
ČVS: SKIS 366/IS 2 V 2010 zo dňa 23. 08. 2012, na ktoré vo Vašom podnete poukazujete,
nie je relevantné pre posúdenie konania príslušníkov Policajného zboru..., nakoľko v tomto
rozhodnutí nie je konštatované, že nedošlo k spáchaniu skutku. Z rozhodnutia vyplýva,
že skutok nie je trestným činom, ale vykazuje znaky priestupku, respektíve disciplinárneho
previnenia, za ktoré ste už v podstate boli prepustený zo služobného pomeru policajta.
S poukazom na uvedené nebude o Vašom podnete zo dňa 21. 11. 2013 opätovne
rozhodované a týmto ho považujem bez prijatia zákonných opatrení za vybavený.“
Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu okresnej
prokuratúry podaním podnetu krajskej prokuratúre a preskúmania zákonnosti postupu
krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12/2200 a jej prípisom
z 11. júna 2014 podaním opakovaného podnetu, čo aj využil. Pretože sťažovateľ mal proti
postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry namietanému v súvislosti s vybavením
opakovaného trestného oznámenia k dispozícii účinné právne prostriedky, ústavný súd
odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde ako neprípustnú.
Generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľa prípisom
č. k. IV/3 Gn 898/14/1000 7 z 28. augusta 2014, v ktorom uviedla:
„Okresná prokuratúra Trnava Vás písomne upovedomila..., že Vaše podanie zo dňa
21. 11. 2013, ktorého obsahom je trestné oznámenie na príslušníkov PZ...
preverovať nebude.
Dôvodom na tento postup je skutočnosť, že o obsahovo identickom podaní zo dňa
08. 11. 2011 už rozhodol vyšetrovateľ PZ vyššie citovaným uznesením.
Generálna prokuratúra SR s poukazom na takto zistené skutočnosti považuje postup
Okresnej prokuratúry v Trnave za správny a zákonný, pričom pochybenie nebolo zistené
ani v postupe a vyjadrení Krajskej prokuratúry v Trnave...“
Ústavný súd opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenie
obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo
na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).
Uvedený článok ústavy garantuje ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnej
moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo
právnických osôb.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom,
resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.
Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej
podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu
nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému
podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06,
IV. ÚS 28/06 atď.).
Vychádzajúc z obsahu základného práva na inú právnu ochranu a posúdiac v tomto
kontexte sťažovateľom namietaný postup generálnej prokuratúry, ústavný súd nezistil
žiadny dôvod na zasahovanie do kompetencie generálnej prokuratúry v oblasti výkonu
prieskumnej právomoci nad dodržiavaním zákonnosti postupu vyšetrovateľov
a prokurátorov. V odôvodnení napadnutého prípisu generálna prokuratúra odkázala
na dôvody uvedené v už citovanom prípise okresnej prokuratúry, s ktorým bol sťažovateľ
oboznámený a ktorého dôvody preto nebolo potrebné opakovať. V prípise okresnej
prokuratúry je jednoznačne uvedený konkrétny a zrozumiteľný dôvod pre rozhodnutie,
že nie je dôvod opakovane preverovať tie isté skutočnosti, o ktorých už bolo vykonané
dokazovanie a ktoré boli vyhodnotené tak, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,
sa stal, jeho závažnosť však nedosahuje intenzitu trestného činu (je nepatrná). Podľa
uznesenia o zastavení trestného stíhania z 23. augusta 2012 nebolo preukázané,
že sťažovateľ napadol príslušníkov železničnej polície úmyselne, jeho zistené konanie
by však mohlo byť posúdené ako priestupok alebo ako disciplinárne previnenie príslušníka
Policajného zboru (ktorým bol sťažovateľ). Sťažovateľ však už bol za toto konanie
postihnutý prepustením zo služobného pomeru policajta, a preto nebol dôvod postúpiť vec
inému orgánu na jej prerokovanie.
Z uvedeného vyplýva, že argumentáciou sťažovateľa, ktorá je obsahom jeho
opakovaného trestného oznámenia, sa orgány činné v trestnom konaní zaoberali v rámci
súvisiacej trestnej veci, nevyhodnotili ju však v súlade s predstavou sťažovateľa, čo však nie
je relevantný dôvod pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Postup generálnej prokuratúry tak nemožno považovať za neodôvodnený ani za svojvoľný.
Na základe uvedeného ústavný súd posúdil sťažnosť v časti týkajúcej sa postupu
generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisom
z 28. augusta 2014 ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti ústavný súd rozhodol
po jej predbežnom prerokovaní o jej odmietnutí v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2015