Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 121/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Vankom,

Advokátska kancelária Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, Floriánska 19, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie

kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – Západ

vo veci vedenej pod ČVS: SKIS 500/OISZ V 2011 a jej uznesením z 12. decembra 2011,

postupom Okresnej prokuratúry Trnava vo veci vedenej pod sp. zn.

a jej uznesením z 3. februára 2012 a prípisom z 2. decembra 2013, postupom

Krajskej prokuratúry v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. a jej prípisom

z 23. apríla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. a jej prípisom

z 11. júna 2014, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci

vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12 a jej prípisom z 18. júla 2012 a vo veci vedenej pod

sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisom z 28. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru

inšpekčnej služby – Západ (ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) vo veci vedenej

pod ČVS: SKIS 500/OISZ V 2011 a jej uznesením z 12. decembra 2011, postupom

Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.

a jej uznesením z 3. februára 2012 a prípisom z 2. decembra 2013, postupom

Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.

a jej prípisom z 23. apríla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn.

a jej prípisom z 11. júna 2014, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12

a jej prípisom z 18. júla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000

a jej prípisom z 28. augusta 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky

z 23. decembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin útoku na verejného

činiteľa podľa , ktorého sa mal dopustiť proti

zasahujúcim členom hliadky železničnej polície. Sťažnosť proti uzneseniu bola zamietnutá

uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava z 15. februára 2011.

Obidve uvedené uznesenia zrušil generálny prokurátor Slovenskej republiky uznesením

z 5. mája 2011. V nadväznosti na to sťažovateľ podal trestné oznámenie na zasahujúcich

policajtov pre podozrenie z trestných činov krivého obvinenia a krivej výpovede a krivej

prísahy. Uznesením úradu inšpekčnej služby z 12. decembra 2011 bolo trestné oznámenie

sťažovateľa odmietnuté, pretože nebol zistený dôvod na začatie trestného stíhania alebo

na iný postup. V odôvodnení uznesenia vyšetrovateľ uviedol, že „v súčasnej dobe je vedené

prípravné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa..., v ktorom doposiaľ nebolo

vydané právoplatné rozhodnutie, nie je možné hodnoverne a jednoznačne vyhodnotiť

skutočnosti uvádzané oznamovateľom .“.

Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí veci, ktorá bola uznesením

okresnej prokuratúry z 3. februára 2012 zamietnutá. Prokurátorka okresnej prokuratúry

v uznesení rovnako poukázala na prebiehajúce konanie vedené pod ČVS: SKIS 366/IS 2 V

2010 vo veci trestného činu útoku na verejného činiteľa, z ktorého je podozrivý sťažovateľ,

a jeho trestné oznámenie vyhodnotila ako obranné tvrdenia s tým, že práve v uvedenej

trestnej veci je možné, resp. vhodné vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy. Sťažovateľ

následne podal podnet krajskej prokuratúre, ktorá ho prípisom č. k. 6

z 23. apríla 2012 odložila ako nedôvodný. V nadväznosti na vybavenie podnetu podal

opakovaný podnet generálnej prokuratúre, ktorá ho prípisom č. k. IV/1 Gn 988/12 7

z 18. júla 2012 odložila taktiež ako nedôvodný. Generálna prokuratúra argumentovala

v podstate rovnako ako okresná prokuratúra a krajská prokuratúra a odmietnutie trestného

oznámenia sťažovateľa považovala za zákonné vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie,

v ktorom je potrebné objasniť rovnaké skutkové okolnosti.

Trestné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa bolo právoplatne

zastavené uznesením vyšetrovateľa z 23. augusta 2012, lebo skutok nie je trestným činom

a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľ následne opäť podal trestné oznámenie

na členov zasahujúcej hliadky železničnej polície. Okresná prokuratúra ho upovedomila

prípisom č. k. z 2. decembra 2013, že o tomto podnete nebude opäť

rozhodovať, pretože ide o obsahovo totožné podanie, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a uznesenie o zastavení trestného stíhania nie je relevantné pre posúdenie

konania zasahujúcich policajtov. Na podnet sťažovateľa sa vecou zaoberal prokurátor

krajskej prokuratúry, ktorý ho vybavil odložením, o čom sťažovateľa upovedomil prípisom

č. k. z 11. júna 2014. Rovnakým spôsobom bol vybavený

aj opakovaný podnet, o čom sťažovateľa vyrozumela generálna prokuratúra prípisom

č. k. z 28. augusta 2014. Podľa sťažovateľa „generálna prokuratúra

nereagovala žiadnym, nie to ešte ústavne akceptovateľným spôsobom... sťažovateľ sa tak

nedočkal reálneho naplnenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , pretože orgány polície a prokuratúry jeho trestnému oznámeniu nevenovali

žiadnu (nie to ešte riadnu) pozornosť zodpovedajúcu ich zákonných povinnostiam podľa § 2

ods. 10 a 12 “.

Sťažovateľ odôvodnil namietaný zásah do jeho práva tým, že „označení

porušovatelia práv v trestnej veci sťažovateľa, kde vystupoval v pozícii oznamovateľa –

poškodeného, ústavne neakceptovateľným spôsobom odmietli jeho trestné oznámenie,

opravné prostriedky (sťažnosť) a iné prostriedky nápravy (podnet, opakovaný podnet),

a to napriek tomu, že trestné oznámenie bolo dôvodné, a malo viesť k začatiu trestného

stíhania spôsobom predpokladaným zákonom ()“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že označené

orgány svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa

, v nadväznosti na to aby zakázal označeným orgánom pokračovať

v porušovaní jeho základného práva a aby im prikázal obnoviť stav pred jeho porušením.

Žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 € a náhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , , IV.

ÚS 136/05, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojho základného práva na inú právnu

ochranu spôsobom vybavenia jeho trestného oznámenia, ktoré bolo prvýkrát odmietnuté

a druhýkrát bolo vybavené prípisom, ktorým bol sťažovateľ upovedomený, že o jeho

opakovanom trestnom oznámení nebude opäť rozhodované. Sťažovateľ namieta,

že sa označené orgány polície a prokuratúry nezaoberali jeho trestným oznámením

postupom v súlade so zákonom a že nedostal ústavne akceptovateľnú odpoveď

na argumentáciu, ktorú v ňom uviedol.

1. K prvému trestnému oznámeniu

Sťažovateľ namieta v sťažnosti porušenie svojho základného práva uznesením úradu

inšpekčnej služby o odmietnutí veci, na to nadväzujúcim uznesením okresnej prokuratúry

o zamietnutí sťažnosti a v tejto súvislosti aj spôsobom vybavenia jeho podnetu

a opakovaného podnetu, ktoré ústavný súd považuje podľa svojej judikatúry za účinné

právne prostriedky, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii na ochranu svojho základného práva

proti postupu polície a okresnej prokuratúry. Až ich vyčerpaním je preto splnená podmienka

prípustnosti sťažnosti podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti proti postupu úradu

inšpekčnej služby vo veci vedenej pod ČVS: SKIS 500/OISZ V 2011 a jej uzneseniu

z 12. decembra 2011, proti postupu okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.

a jej uzneseniu z 3. februára 2012 a proti postupu krajskej prokuratúry vo veci

vedenej pod sp. zn. a jej prípisu z 23. apríla 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2

v spojení s ako neprípustnú.

Opakovaný podnet sťažovateľa, v ktorom argumentoval proti odmietnutiu jeho

trestného oznámenia, bol vybavený prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 988/12 7

z 18. júla 2012. Vzhľadom na to, že podaním opakovaného podnetu a jeho vybavením

sťažovateľ vyčerpal všetky jemu priamo dostupné právne prostriedky, ktorými sa mohol

domáhať preskúmania zákonnosti namietaného postupu policajta a prokurátora v trestnom

konaní, doručením prípisu generálnej prokuratúry mu začala plynúť lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ neuviedol, kedy mu bol doručený prípis generálnej

prokuratúry, nepochybne to však bolo predtým, ako podal opakované trestné oznámenie

(podnet z 21. novembra 2013 bol doručený okresnej prokuratúre 28. novembra 2013).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri

napr. , , ).

Na tomto základe ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2. K opakovanému trestnému oznámeniu

O opakovanom trestnom oznámení, ktoré sťažovateľ podal okresnej prokuratúre

28. novembra 2013, nebolo rozhodované formou uznesenia, pretože okresná prokuratúra

po jeho preskúmaní v prípise z 2. decembra 2013 konštatovala:

„... ide o obsahovo zhodné podanie s Vašim podaním zo dňa 08. 11. 2011, o ktorom

už bolo právoplatne vyšetrovateľom ... dňa 12. 12. 2011 rozhodnuté a to podľa § 197 odsek

1 písm. a/ . Predmetné rozhodnutie bolo na základe Vašich podnetov

už preskúmané Krajskou prokuratúrou Trnava (sp. zn. ) ako i Generálnou

prokuratúrou Slovenskej republiky, pričom Vaše podnety boli odložené ako nedôvodné.

Rozhodnutie vyšetrovateľa... podľa ...

ČVS: SKIS 366/IS 2 V 2010 zo dňa 23. 08. 2012, na ktoré vo Vašom podnete poukazujete,

nie je relevantné pre posúdenie konania príslušníkov Policajného zboru..., nakoľko v tomto

rozhodnutí nie je konštatované, že nedošlo k spáchaniu skutku. Z rozhodnutia vyplýva,

že skutok nie je trestným činom, ale vykazuje znaky priestupku, respektíve disciplinárneho

previnenia, za ktoré ste už v podstate boli prepustený zo služobného pomeru policajta.

S poukazom na uvedené nebude o Vašom podnete zo dňa 21. 11. 2013 opätovne

rozhodované a týmto ho považujem bez prijatia zákonných opatrení za vybavený.“

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu okresnej

prokuratúry podaním podnetu krajskej prokuratúre a preskúmania zákonnosti postupu

krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. a jej prípisom

z 11. júna 2014 podaním opakovaného podnetu, čo aj využil. Pretože sťažovateľ mal proti

postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry namietanému v súvislosti s vybavením

opakovaného trestného oznámenia k dispozícii účinné právne prostriedky, ústavný súd

odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde ako neprípustnú.

Generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľa prípisom

č. k. z 28. augusta 2014, v ktorom uviedla:

„Okresná prokuratúra Trnava Vás písomne upovedomila..., že Vaše podanie zo dňa

21. 11. 2013, ktorého obsahom je trestné oznámenie na príslušníkov PZ...

preverovať nebude.

Dôvodom na tento postup je skutočnosť, že o obsahovo identickom podaní zo dňa

08. 11. 2011 už rozhodol vyšetrovateľ PZ vyššie citovaným uznesením.

Generálna prokuratúra SR s poukazom na takto zistené skutočnosti považuje postup

Okresnej prokuratúry v Trnave za správny a zákonný, pričom pochybenie nebolo zistené

ani v postupe a vyjadrení Krajskej prokuratúry v Trnave...“

Ústavný súd opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenie

obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo

na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva

sťažovateľa podľa (napr. , , ).

Uvedený článok garantuje ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnej

moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo

právnických osôb.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu ( a o prokuratúre

v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných

orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom,

resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.

Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej

podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. , ,

, ), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu

nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému

podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. , ,

atď.).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na inú právnu ochranu a posúdiac v tomto

kontexte sťažovateľom namietaný postup generálnej prokuratúry, ústavný súd nezistil

žiadny dôvod na zasahovanie do kompetencie generálnej prokuratúry v oblasti výkonu

prieskumnej právomoci nad dodržiavaním zákonnosti postupu vyšetrovateľov

a prokurátorov. V odôvodnení napadnutého prípisu generálna prokuratúra odkázala

na dôvody uvedené v už citovanom prípise okresnej prokuratúry, s ktorým bol sťažovateľ

oboznámený a ktorého dôvody preto nebolo potrebné opakovať. V prípise okresnej

prokuratúry je jednoznačne uvedený konkrétny a zrozumiteľný dôvod pre rozhodnutie,

že nie je dôvod opakovane preverovať tie isté skutočnosti, o ktorých už bolo vykonané

dokazovanie a ktoré boli vyhodnotené tak, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,

sa stal, jeho závažnosť však nedosahuje intenzitu trestného činu (je nepatrná). Podľa

uznesenia o zastavení trestného stíhania z 23. augusta 2012 nebolo preukázané,

že sťažovateľ napadol príslušníkov železničnej polície úmyselne, jeho zistené konanie

by však mohlo byť posúdené ako priestupok alebo ako disciplinárne previnenie príslušníka

Policajného zboru (ktorým bol sťažovateľ). Sťažovateľ však už bol za toto konanie

postihnutý prepustením zo služobného pomeru policajta, a preto nebol dôvod postúpiť vec

inému orgánu na jej prerokovanie.

Z uvedeného vyplýva, že argumentáciou sťažovateľa, ktorá je obsahom jeho

opakovaného trestného oznámenia, sa orgány činné v trestnom konaní zaoberali v rámci

súvisiacej trestnej veci, nevyhodnotili ju však v súlade s predstavou sťažovateľa, čo však nie

je relevantný dôvod pre namietané porušenie základného práva podľa .

Postup generálnej prokuratúry tak nemožno považovať za neodôvodnený ani za svojvoľný.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil sťažnosť v časti týkajúcej sa postupu

generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisom

z 28. augusta 2014 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti ústavný súd rozhodol

po jej predbežnom prerokovaní o jej odmietnutí v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015