Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 90/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného JUDr. Jurajom

Gavalcom, advokátom, Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta

2014 sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

24. októbra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

,,listina“), základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak než z dôvodov a

spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny, a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší

súd“) zo 7. augusta 2014 sp. zn. (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol

rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len ,,prvostupňový súd“) z 25. septembra 2013

sp. zn. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) s odkazom na § 138

písm. j) spolupáchateľstvom podľa na tam

uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov

a 6 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.

3. Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“) uznesením sp. zn.

z 10. decembra 2013 odvolanie sťažovateľa (ako aj spoluobžalovaných a prokurátora) ako

nedôvodné zamietol.

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a prvostupňového súdu sťažovateľ podal

dovolanie na najvyššom súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie

odmietol, keďže je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1

.

5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavený

slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny,

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu. Podstata sťažnostnej argumentácie je spojená s tvrdením, že kvalifikačný znak –

závažnejší spôsob konania podľa s odkazom

na , teda čin spáchaný na viacerých osobách – bol jeho

v prípade aplikovaný nesprávne. Sťažovateľ v tomto smere namieta:

,,Niektoré trestné činy majú okrem objektu aj predmet útoku, na ktorý páchateľ

bezprostredne útočí a tým porušuje alebo ohrozuje objekt trestného činu...

Objektom trestného činu podľa je záujem na kontrolovanom

nakladaní s omamnými a psychotropnými látkami, jedmi, prekurzormi.

Konkrétnym predmetom útoku pri tomto trestnom čine nie je osoba, tento konkrétny

trestný čin predmet útoku ani nemá, a preto nemôže byť spáchaný na osobe, resp. viacerých

osobách...

Predmetom útoku v danej veci nebol konkrétny človek, konkrétna osoba, obžalovaný

neútočil na človeka, resp. na osobu, porušil len predpisy o nakladaní s omamnými

a psychotropnými látkami, jedmi, prekurzormi, ktorých účelom je síce okrem iného chrániť

zdravie a život človeka, ale na to, aby sme mohli hovoriť o útoku na konkrétneho človeka,

resp. osobu, by sa vyžadovalo pristúpenie ďalšej okolnosti, ako donútenie drogu užiť alebo

iné násilné konanie zo strany páchateľa (navádzanie drogu užiť atď.)...

Z dokazovania v trestnej veci sťažovateľa nevyplýva, že by útočil na zdravie alebo

život nejakej osoby, jeho útok smeroval proti objektu takéhoto trestného činu, ktorým je

porušenie predpisov o nakladaní s takýmito látkami, čo zároveň nemôže znamenať

automaticky útok na konkrétnu osobu.

Sťažovateľ poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 22.5.2013, z ktorého možno čerpať niektoré právne úvahy na podporu právneho názoru

obhajoby.

Ďalšou námietkou obhajoby v tomto smere je to, že už ustanovenie § 172 ods. 1

písm. c) pojmovo zahŕňa predaj aj vo vzťahu k viacerým osobám, preto

nie je možné použiť kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu podľa ods. 2

písm. c) s poukazom na ...

Túto argumentáciu najvyšší súd nechal celkom bez povšimnutia.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd

porušil jeho označené práva, ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

a priznal mu náhradu trov konania v sume 340,89 €.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý pokiaľ ide o zásahy

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50

ods. 1 v spojení s tým, že ustanovujú všeobecné súdy ako jediné

oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových

záverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným

súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ). Z týchto hľadísk

potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté

sťažovateľovo dovolanie.

10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanoveniach § 371

ods. l písm. g) a i) spočívajúce v tom, že napadnuté rozhodnutia sú

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a súčasne sú

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia. Keďže sťažnostná argumentácia sťažovateľa bola

v zhode s už uvedeným obmedzená na tvrdené pochybenie najvyššieho súdu pri právnom

posúdení zisteného skutku [ ], ústavný súd

preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba v tomto smere. Najvyšší súd

v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia v podstatnom uviedol:

,,Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

uviedol obvinený tú skutočnosť, že súdy nesprávne použili pri právnej kvalifikácii

ustanovenie , nakoľko trestný čin nebol spáchaný na osobe,

ale smeroval len proti záujmu na kontrolovanom nakladaní s omamnými látkami, keďže

predmetom útoku nie je osoba. Obvinený nepoužil voči odberateľom násilie, aby drogu

užili, nenavádzal ich na užívanie drog...

... na prvostupňový súd bolo doručené i písomné vyjadrenie krajského prokurátora,

z obsahu ktorého je zrejmé, že tento sa s argumentáciou dovolateľa nestotožňuje a uvádza,

že práve záujmom štátu spojeným s kontrolovaním nakladania s omamnými

a psychotropnými látkami, je záujem na ochrane zdravia ľudí, ktoré je ohrozované užívaním

týchto látok. Napriek tomu, že predmetný objekt nie je v danej skutkovej podstate osobitne

vyjadrený, tento je možné odvodiť aj vo vzťahu k názvu prvej hlavy osobitnej časti Trestného

zákona, samotná skutočnosť, že predaj drog bol realizovaný viacerým osobám je pre

spoločnosť nebezpečnejšie konanie ako predaj jednej osobe, resp. malému okruhu osôb

a túto priťažujúcu okolnosť vyjadril zákonodarca práve v kvalifikovanej skutkovej

podstate...

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného

poriadku ( )...

Tak zo znenia dovolacieho dôvodu podľa

ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné

konanie je v zásade dvojinštančné, a že najvyšší súd ako súd rozhodujúci o dovolaní

obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej

inštancie, vrátane toho ako súdy ustálili počet osôb, ktorým obvinený distribuoval drogu.

Čo sa týka v danom smere uplatneného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, tak v tomto smere najvyšší súd nezistil žiadnu opodstatnenosť námietok

obvineného, pretože ako bolo skôr spomenuté, skutkový stav tak ako bol zistený zo strany

súdov nižšieho stupňa je pre dovolací súd záväzný.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že z hľadiska súladu

namietaného znaku s jeho právnou kvalifikáciou je zrejmé, že droga bola podľa dotknutých

skutkových zistení obvineným zadovážená pre celkovo až jedenásť vymenovaných osôb

priamo v skutkovej vete, teda ide o viacero osôb (najmenej tri osoby v zmysle legálnej

definície uvedenej v ). Uvedený trestný čin je zaradený pod

trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie, čím sa prirodzene myslí zdravie a život osoby

(osôb), a nie obava štátu, že by stratou kontroly nad predajom takých látok bol ukrátený

ekonomicky.“

11. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia

uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základné

právo na súdnu ochranu sťažovateľa a ani ostatné ním označené práva. Najvyšší súd dal

sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené

dôvody dovolania podľa . Odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu nevykazuje všeobecný charakter, a aj keď je pomerne stručné,

primeraným spôsobom reaguje na konkrétnu dovolaciu námietku sťažovateľa. V závere

najvyšší súd konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania podľa § 371

dovolanie odmietol podľa .

12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa, ústavný

súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní

osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného

poriadku. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, tento možno úspešne uplatniť len vtedy, ak je právoplatné rozhodnutie

súdu založené na nesprávnom právnom posúdení správne a úplne zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací súd teda

nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

O nesprávne právne posúdenie skutku ide napr. vtedy, ak zistený skutok mal byť právne

kvalifikovaný ako (i) iný trestný čin, (ii) rovnaký trestný čin, avšak v základnej, a nie

kvalifikovanej skutkovej podstate – prípadne naopak, (iii) žiadny trestný čin. O nesprávne

použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia ide nielen v prípade pochybenia pri aplikácii

noriem , ale aj iných predpisov hmotnoprávnej povahy.

14. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľa

názoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciou

sťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanie

odmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa skutku, ktorý bol v prípade sťažovateľa

kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172

ods.1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) s odkazom na

spolupáchateľstvom podľa , nevykazujú všeobecný charakter,

naopak, sú konkrétne a konzistentné. Výklad relevantných ustanoví aj

podľa názoru ústavného súdu zodpovedá ich zmyslu a účelu. Posúdenie konania sťažovateľa

ako činu spáchaného na viacerých osobách nepredstavuje neprípustné vybočenie z medzí

ústavnosti a zákonnosti pri rozhodovaní o vine a treste za trestný čin. Na týchto záveroch

neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.

15. Sťažovateľom uvádzaný iný rozsudok najvyššieho súdu (sp. zn.

z 22. mája 2013), z ktorého podľa jeho názoru možno čerpať niektoré úvahy aj na podporu

jeho názoru, sa týkal trestného činu krádeže, teda druhovo nerovnakého činu s odlišne

formulovaným objektom (život a zdravie vs. majetok), a preto len ťažko možno vzťahovať

jeho závery aj na sťažovateľovu trestnú vec. Naopak, pokiaľ ide o kvalifikáciu trestného činu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania a

obchodovania s nimi z hľadiska jeho možného spáchania na viacerých osobách, čo zakladá

jeho kvalifikáciu ako spáchaného závažnejším spôsobom konania, závery najvyššieho súdu

v trestnej veci sťažovateľa korešpondujú so závermi najvyššieho súdu aj v iných veciach

(napr. sp. zn. , sp. zn. ).

16. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu

ochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa bola preto odmietnutá pre zjavnú

neopodstatnenosť, keďže pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na

ďalšie konanie.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015