Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 90/2015
PDF · 410.01 KB
No categories available
I. ÚS 90/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného JUDr. Jurajom
Gavalcom, advokátom, Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta
2014 sp. zn. 6 Tdo 45/2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
24. októbra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
,,listina“), základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak než z dôvodov a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny, a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší
súd“) zo 7. augusta 2014 sp. zn. 6 Tdo 45/2014 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol
rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len ,,prvostupňový súd“) z 25. septembra 2013
sp. zn. 29 T 74/2013 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) s odkazom na § 138
písm. j) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona na tam
uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov
a 6 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.
3. Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“) uznesením sp. zn. 3 To 117/2013
z 10. decembra 2013 odvolanie sťažovateľa (ako aj spoluobžalovaných a prokurátora) ako
nedôvodné zamietol.
4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a prvostupňového súdu sťažovateľ podal
dovolanie na najvyššom súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie
odmietol, keďže je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1
5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavený
slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny,
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu. Podstata sťažnostnej argumentácie je spojená s tvrdením, že kvalifikačný znak –
závažnejší spôsob konania podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s odkazom
na § 138 písm. j) Trestného zákona, teda čin spáchaný na viacerých osobách – bol jeho
v prípade aplikovaný nesprávne. Sťažovateľ v tomto smere namieta:
,,Niektoré trestné činy majú okrem objektu aj predmet útoku, na ktorý páchateľ
bezprostredne útočí a tým porušuje alebo ohrozuje objekt trestného činu...
Objektom trestného činu podľa § 172 Trestného zákona je záujem na kontrolovanom
nakladaní s omamnými a psychotropnými látkami, jedmi, prekurzormi.
Konkrétnym predmetom útoku pri tomto trestnom čine nie je osoba, tento konkrétny
trestný čin predmet útoku ani nemá, a preto nemôže byť spáchaný na osobe, resp. viacerých
osobách...
Predmetom útoku v danej veci nebol konkrétny človek, konkrétna osoba, obžalovaný
neútočil na človeka, resp. na osobu, porušil len predpisy o nakladaní s omamnými
a psychotropnými látkami, jedmi, prekurzormi, ktorých účelom je síce okrem iného chrániť
zdravie a život človeka, ale na to, aby sme mohli hovoriť o útoku na konkrétneho človeka,
resp. osobu, by sa vyžadovalo pristúpenie ďalšej okolnosti, ako donútenie drogu užiť alebo
iné násilné konanie zo strany páchateľa (navádzanie drogu užiť atď.)...
Z dokazovania v trestnej veci sťažovateľa nevyplýva, že by útočil na zdravie alebo
život nejakej osoby, jeho útok smeroval proti objektu takéhoto trestného činu, ktorým je
porušenie predpisov o nakladaní s takýmito látkami, čo zároveň nemôže znamenať
automaticky útok na konkrétnu osobu.
Sťažovateľ poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 75/2012
z 22.5.2013, z ktorého možno čerpať niektoré právne úvahy na podporu právneho názoru
obhajoby.
Ďalšou námietkou obhajoby v tomto smere je to, že už ustanovenie § 172 ods. 1
písm. c) Trestného zákona pojmovo zahŕňa predaj aj vo vzťahu k viacerým osobám, preto
nie je možné použiť kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu podľa ods. 2
písm. c) s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona...
Túto argumentáciu najvyšší súd nechal celkom bez povšimnutia.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd
porušil jeho označené práva, ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
a priznal mu náhradu trov konania v sume 340,89 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý pokiaľ ide o zásahy
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50
ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že ustanovujú všeobecné súdy ako jediné
oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových
záverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným
súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona
a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk
potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté
sťažovateľovo dovolanie.
10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanoveniach § 371
ods. l písm. g) a i) Trestného poriadku spočívajúce v tom, že napadnuté rozhodnutia sú
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a súčasne sú
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia. Keďže sťažnostná argumentácia sťažovateľa bola
v zhode s už uvedeným obmedzená na tvrdené pochybenie najvyššieho súdu pri právnom
posúdení zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], ústavný súd
preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba v tomto smere. Najvyšší súd
v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia v podstatnom uviedol:
,,Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
uviedol obvinený tú skutočnosť, že súdy nesprávne použili pri právnej kvalifikácii
ustanovenie § 138 písm. j) Trestného zákona, nakoľko trestný čin nebol spáchaný na osobe,
ale smeroval len proti záujmu na kontrolovanom nakladaní s omamnými látkami, keďže
predmetom útoku nie je osoba. Obvinený nepoužil voči odberateľom násilie, aby drogu
užili, nenavádzal ich na užívanie drog...
... na prvostupňový súd bolo doručené i písomné vyjadrenie krajského prokurátora,
z obsahu ktorého je zrejmé, že tento sa s argumentáciou dovolateľa nestotožňuje a uvádza,
že práve záujmom štátu spojeným s kontrolovaním nakladania s omamnými
a psychotropnými látkami, je záujem na ochrane zdravia ľudí, ktoré je ohrozované užívaním
týchto látok. Napriek tomu, že predmetný objekt nie je v danej skutkovej podstate osobitne
vyjadrený, tento je možné odvodiť aj vo vzťahu k názvu prvej hlavy osobitnej časti Trestného
zákona, samotná skutočnosť, že predaj drog bol realizovaný viacerým osobám je pre
spoločnosť nebezpečnejšie konanie ako predaj jednej osobe, resp. malému okruhu osôb
a túto priťažujúcu okolnosť vyjadril zákonodarca práve v kvalifikovanej skutkovej
podstate...
Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku (§ 382 písm. c) Trestného poriadku)...
Tak zo znenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné
konanie je v zásade dvojinštančné, a že najvyšší súd ako súd rozhodujúci o dovolaní
obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej
inštancie, vrátane toho ako súdy ustálili počet osôb, ktorým obvinený distribuoval drogu.
Čo sa týka v danom smere uplatneného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, tak v tomto smere najvyšší súd nezistil žiadnu opodstatnenosť námietok
obvineného, pretože ako bolo skôr spomenuté, skutkový stav tak ako bol zistený zo strany
súdov nižšieho stupňa je pre dovolací súd záväzný.
V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že z hľadiska súladu
namietaného znaku s jeho právnou kvalifikáciou je zrejmé, že droga bola podľa dotknutých
skutkových zistení obvineným zadovážená pre celkovo až jedenásť vymenovaných osôb
priamo v skutkovej vete, teda ide o viacero osôb (najmenej tri osoby v zmysle legálnej
definície uvedenej v § 127 ods. 12 Trestného zákona). Uvedený trestný čin je zaradený pod
trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie, čím sa prirodzene myslí zdravie a život osoby
(osôb), a nie obava štátu, že by stratou kontroly nad predajom takých látok bol ukrátený
ekonomicky.“
11. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia
uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základné
právo na súdnu ochranu sťažovateľa a ani ostatné ním označené práva. Najvyšší súd dal
sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené
dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu nevykazuje všeobecný charakter, a aj keď je pomerne stručné,
primeraným spôsobom reaguje na konkrétnu dovolaciu námietku sťažovateľa. V závere
najvyšší súd konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania podľa § 371
Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa, ústavný
súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní
osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného
poriadku. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, tento možno úspešne uplatniť len vtedy, ak je právoplatné rozhodnutie
súdu založené na nesprávnom právnom posúdení správne a úplne zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací súd teda
nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.
O nesprávne právne posúdenie skutku ide napr. vtedy, ak zistený skutok mal byť právne
kvalifikovaný ako (i) iný trestný čin, (ii) rovnaký trestný čin, avšak v základnej, a nie
kvalifikovanej skutkovej podstate – prípadne naopak, (iii) žiadny trestný čin. O nesprávne
použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia ide nielen v prípade pochybenia pri aplikácii
noriem Trestného zákona, ale aj iných predpisov hmotnoprávnej povahy.
14. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľa
názoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciou
sťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanie
odmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa skutku, ktorý bol v prípade sťažovateľa
kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172
ods.1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) s odkazom na § 138 písm. j) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, nevykazujú všeobecný charakter,
naopak, sú konkrétne a konzistentné. Výklad relevantných ustanoví Trestného zákona aj
podľa názoru ústavného súdu zodpovedá ich zmyslu a účelu. Posúdenie konania sťažovateľa
ako činu spáchaného na viacerých osobách nepredstavuje neprípustné vybočenie z medzí
ústavnosti a zákonnosti pri rozhodovaní o vine a treste za trestný čin. Na týchto záveroch
neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.
15. Sťažovateľom uvádzaný iný rozsudok najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Tdo 75/2012
z 22. mája 2013), z ktorého podľa jeho názoru možno čerpať niektoré úvahy aj na podporu
jeho názoru, sa týkal trestného činu krádeže, teda druhovo nerovnakého činu s odlišne
formulovaným objektom (život a zdravie vs. majetok), a preto len ťažko možno vzťahovať
jeho závery aj na sťažovateľovu trestnú vec. Naopak, pokiaľ ide o kvalifikáciu trestného činu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi z hľadiska jeho možného spáchania na viacerých osobách, čo zakladá
jeho kvalifikáciu ako spáchaného závažnejším spôsobom konania, závery najvyššieho súdu
v trestnej veci sťažovateľa korešpondujú so závermi najvyššieho súdu aj v iných veciach
(napr. sp. zn. 1 Tdo 26/2011, sp. zn. 5 Tdo 77/2012).
16. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu
ochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa bola preto odmietnutá pre zjavnú
neopodstatnenosť, keďže pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na
ďalšie konanie.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti
by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015