Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 106/2015
PDF · 413.34 KB
No categories available
I. ÚS 106/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Základnej školy Sama Cambela, Školská 14, Slovenská
Ľupča, zastúpenej spoločnosťou KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o.,
Komenského 3, Banská Bystrica, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Juraja Kovala, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Rozhodcovského súdu pri Slovenskej
arbitrážnej komore, s. r. o., Zvolen, sp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Základnej školy Sama Cambela o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2015 doručená sťažnosť Základnej školy Sama Cambala (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej
komore, s. r. o. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014
(ďalej len „napadnutý rozhodcovský rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti, ako i z jej príloh ústavnému súdu vyplynulo, že
«... sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej v konaní vedenom pred
Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. ... v právnej veci žalobcu
POLY SLOVAKIA s.r.o. ... o zaplatenie 16 976 € s príslušenstvom.
Žalobca sa návrhom na začatie konania doručeným Rozhodcovskému súdu domáhal
voči sťažovateľke zaplatenia sumy vo výške 16 976 € s príslušenstvom na tom skutkovom
základe, že dňa 23.06.2011 ako predávajúci uzavrel so sťažovateľkou ako kupujúcou Kúpnu
zmluvu č. A1B986 SK, predmetom ktorej bol predaj pretlakovej nafukovacej haly
za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 70 440 €, ktorá mala byť zo strany sťažovateľky
uhradená v piatich pravidelných ročných splátkach vo výške 11 088 € a že dňa 23.06.2011
bola medzi ním ako zhotoviteľom a sťažovateľkou ako objednávateľkou uzavretá Zmluva
o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie diela „dodávka a položenie umelého povrchu“,
pričom cena za uvedené dielo bola dohodnutá vo výške 29 440 € a rovnako mala byť
uhradená v piatimi splátkami vo výške 5 888 € s ročnou periodicitou. Dôvodom podania
žalobného návrhu bola skutočnosť, že zo strany sťažovateľky nebola uhradená pravidelná
ročná splátka v zmysle vyššie uvedených zmlúv.».
3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, uplatnený nárok žalobcu považovala za zaniknutý
„... z dôvodu písomného započítania zo dňa 31.01.2014, ktorým voči vyššie uvedenej
pohľadávke žalobcu započítala svoju pohľadávku z titulu Odstúpenia od Zmluvy o dielo
datovaného dňa 23.06.2011. K ukončeniu platnosti Zmluvy o dielo zo strany sťažovateľky
došlo z dôvodu, že žalobcom vykonané dielo vykazovalo vady takého rozsahu, pre ktoré ho
nebolo možné riadne užívať. Z dôvodu odstúpenia od Zmluvy o dielo žiadala sťažovateľka
od žalobcu vrátenie pomernej časti ceny za dielo, ktorá bola zo strany sťažovateľky do
okamihu ukončenia platnosti predmetnej zmluvy uhradená.
Rozhodcovský súd vydal dňa 08.12.2014 Rozhodcovský rozsudok č. k. VK 30/2014,
ktorým zaviazal sťažovateľku na zaplatenie sumy 16 976 € s príslušenstvom žalobcovi,
úhradu trov rozhodcovského konania a trov právneho zastúpenia, všetko do troch dni od
právoplatnosti tohto rozsudku. Zo strany sťažovateľky bola do podania tejto sťažnosti
uhradená v prospech žalobcu suma 11 088 €.“.
4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sťažovateľka následne ďalej konštatuje, že „... právomoc
Rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť bola založená rozhodcovskou zmluvou vo
forme rozhodcovskej doložky obsiahnutej v článku VIII. Kúpnej zmluvy a v článku XIV. bod
7 Zmluvy o dielo.
Rozhodnutie Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. ... č. k.
VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014... je konečným rozhodnutím, nakoľko sťažovateľka a žalobca
si v rozhodcovských doložkách nedohodli možnosť jeho preskúmania. Sťažovateľka zároveň
nie je oprávnená domáhať sa pred príslušným všeobecným súdom zrušenia napadnutého
rozsudku, nakoľko tento prípad nie je možné subsumovať ani pod jeden zo zákonných
dôvodov na zrušenie napadnutého rozsudku vymedzených v § 40 ods. 1. písm. a) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je spôsobilým predmetom
preskúmania Ústavným súdom Slovenskej republiky, nakoľko je nesprávny, svojvoľný
a spôsobuje porušenie základných práv sťažovateľky...“. Formuluje tiež právne závery
týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku.
Argumentujúc skutkovou podstatou veci sa sťažovateľka ďalej domnieva, že
„... právny názor rozhodcovského súdu pri výklade zmluvy je nielen neodôvodnený, ale
predovšetkým je vo svojej podstate tak excesný, arbitrárny a svojvoľný, že súd ním hrubo
zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, i do základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“. Sťažovateľka zároveň žiada o odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodcovského rozsudku, pretože nepovolenie odkladu vykonateľnosti
napadnutého rozhodcovského rozsudku by podľa jej názoru malo za následok ohrozenie
verejného záujmu, ktorým poskytovanie vzdelania jednoznačne je. Navyše, ako ďalej sama
uviedla, vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu v súčasnej dobe nie je schopná splniť si
svoj celý súdom priznaný záväzok.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie a po rozhodnutí o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského
rozsudku vydal tento nález:
„1. Základné právo Základnej školy Sama Cambela, so sídlom Školská 14, 976 13
Slovenská Ľupča na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v či. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V.P. Tótha
1081/17, 960 01 Zvolen, č. k. VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014 porušené bolo.
2. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,
s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, č. k. VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V.P. Tótha
1081/17, 960 01 Zvolen, je povinný uhradiť Základnej škole Sama Cambela, so sídlom
Školská 14, 976 13 Slovenská Ľupča trovy konania v sume 355,73 Eur na účet spoločnosti
KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská
Bystrica, ICO: 36 648 892, vedený
, s uvedením variabilného symbolu
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť
postupom rozhodcovského súdu a následným vydaním napadnutého rozhodcovského
rozsudku.
V danom prípade v namietanom konaní rozhodol rozhodcovský súd rozsudkom
sp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi
sumu 16 976 € s príslušenstvom a trovy konania.
11. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné
meritórne prerokovanie a rozhodnutie je existencia právomoci ústavného súdu
o nej rozhodnúť. Ako totiž z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských
práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd (vrátane práva na súdnu a inú právnu ochranu)
nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavou
a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľke ochranu pred namietaným
porušením jej práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza právomoci
ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne
o nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).
12. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05,
Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
13. Konanie pred rozhodcovským súdom je v zásade jednoinštančné. Rozhodcovský
rozsudok môže na základe žiadosti účastníka rozhodcovského konania preskúmať iný
rozhodca, len ak sa na tom účastníci konania dohodli v rozhodcovskej zmluve, inak je jeho
preskúmanie iným rozhodcom vylúčené, ak zákon o rozhodcovskom konaní neustanovuje
inak [§ 37 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení zákona
č. 71/2009 Z. z. účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní
v znení účinnom do 31. decembra 2014“)].
14. Preskúmanie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom je zákonom
o rozhodcovskom konaní taktiež limitované, a to dôvodmi na podanie žaloby, pre ktoré
sa účastník rozhodcovského konania môže domáhať na príslušnom všeobecnom súde
zrušenia rozhodcovského rozsudku.
V zmysle dikcie ustanovenia § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení
účinnom do 31. decembra 2014 takto môže účastník rozhodcovského konania postupovať
len ak:
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej
zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník
rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným
zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania
vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne
schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím
podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského
konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov
konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa.
15. Účastníci rozhodcovského konania pritom ustanovenia zákona týkajúce sa
zrušenia rozhodcovského rozsudku nemôžu v rozhodcovskej zmluve vylúčiť, s výnimkou
dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (ustanovenie § 42
zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014).
16. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sa preto ústavný súd zaoberal
otázkou, či v jej prípade neboli naplnené dôvody, pre ktoré sa mohla domáhať na príslušnom
všeobecnom súde zrušenia rozhodcovského rozsudku.
Keďže z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že podstatné sťažnostné námietky
sťažovateľky vo vzťahu k postupu rozhodcovského súdu a rozhodcovskému rozsudku
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že
v dôsledku odstúpenia od zmluvy o dielo došlo k zániku nároku žalobcu
uplatneného v rámci konania pred rozhodcovským súdom, a teda že dojednanie
rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej možno od zmluvy odstúpiť iba z dôvodov v nej
uvedených [a nie v zmysle dôvodov uvedených v príslušných ustanoveniach zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „zákon č. 513/1991 Zb.“)], bolo neplatné
(respektíve nesmelo odporovať zneniu zákona č. 513/1991 Zb.),
bola potom takáto argumentácia sťažovateľky jednoznačne dôvodom postupu podľa
§ 40 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom
do 31. decembra 2014.
17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade bola
sťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (k namietanému porušeniu ktorých malo
dôjsť postupom rozhodcovského súdu a napadnutým rozhodcovským rozsudkom sp. zn.
VK 30/2014 z 8. decembra 2014) podaním žaloby o zrušenie tohto rozhodnutia podľa § 40
ods. 1 písm. c) a d) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra
2014, o ktorej je oprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný (všeobecný) súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľky, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu (respektíve jej práva na spravodlivé súdne konanie)
napadnutým rozhodcovským rozsudkom má všeobecný súd.
18. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu mala sťažovateľka pred všeobecnými
súdmi k dispozícií účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia svojich
práv s tým, že v prípade, ak by okresný súd jej žalobe o zrušenie napadnutého
rozhodcovského rozsudku nevyhovel, mohla sa domáhať nápravy v opravnom konaní
v rámci riadneho inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených
podmienok aj využitím mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).
19. V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť
iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo
podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv alebo slobôd
(m. m. IV. ÚS 21/02).
20. Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť
ochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetky
právne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta tak, ako to
umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, že
by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc
ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
21. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodcovského rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015