Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 103/2015
PDF · 472.3 KB
No categories available
I. ÚS 103/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného JUDr. Antonom Staněkom, advokátom a konateľom advokátskej kancelárie
STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., Vlčkova 18, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 44/2014 a jeho uznesením zo 7. augusta 2014,
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 55/2013 a jeho
rozsudkom z 2. októbra 2013 a postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 120/2008 a jeho uznesením z 27. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“,
v citáciách aj „obvinený“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 44/2014 a jeho
uznesením zo 7. augusta 2014, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 55/2013 a jeho rozsudkom z 2. októbra 2013
a postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 120/2008 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu...
zo dňa 27. februára 2013... (ďalej len „Rozhodnutie Okresného súdu“), uznaný vinným
zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb...
Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013... (ďalej len „Rozhodnutie
Krajského súdu“) bolo Rozhodnutie Okresného súdu zrušené v celom rozsahu, avšak
Sťažovateľ bol opätovne uznaný vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa § 202
ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb...
Dňa 22. mája 2014 podal Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti
Rozhodnutiu Krajského súdu, a to z dôvodov uvedených v ust. § 371 ods. 1 písm. c), písm.
g), písm. i) Trestného poriadku...
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením zo dňa 7. augusta 2014...
odmietol dovolanie Sťažovateľa z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
na dovolanie (ust. §382 písm. c) Trestného poriadku).»
3. Sťažovateľ v podstatnom namieta (napáda) „nepreskúmateľnosť Rozhodnutia
Krajského ako aj Okresného súdu, nakoľko, vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 12
Trestného poriadku, bolo podľa názoru Sťažovateľa povinnosťou obidvoch súdov
presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodniť svoje rozhodnutie, a to vo vzťahu dvoch skupín
svedkov... nebolo možné presvedčivo ustáliť, že k skutku došlo tak ako je popísané
vo výrokovej časti Rozhodnutia Okresného a Krajského súdu“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 27. februára 2013, sp. zn.
2T 120/2008 porušené bolo.
II. Základné právo... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013, sp. zn. 2To/55/2013
porušené bolo.
III. Základné právo... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 7. augusta 2014, sp. zn. 6Tdo 44/2014
porušené bolo.
IV. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013... a Uznesenie Najvyššieho
súdu... zo dňa 7. augusta 2014, sp. zn. 6Tdo 44/2014 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému
súdu... na ďalšie konanie.
V. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR ...“
5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil okrem iných písomností aj rozsudok okresného súdu
z 27. februára 2013, jeho odvolanie k nemu, rozsudok krajského súdu z 2. októbra 2013,
jeho dovolanie proti tomuto rozsudku a uznesenie najvyššieho súdu zo 7. augusta 2014.
6. Sťažovateľ svoje tvrdenia podporil podrobnou argumentáciou, ktorú však pre jej
zásadnú zhodnosť s argumentáciou uplatnenou (produkovanou) v rámci odvolacieho a aj
dovolacieho konania nebude ústavný súd na tomto mieste uvádzať, lebo táto je súčasťou
obsahu odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podrobil ústavný
súd ústavnoprávnemu prieskumu (pozri bod 22).
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá
právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných
právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 4) rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 120/2008 z 27. februára 2013 a konaním mu predchádzajúcim.
12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti
predmetnému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 55/2013 z 2. októbra 2013. Ústavný
súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv
sťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.
13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného
súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II.
ÚS 122/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd poznamenáva, že predstavuje v tejto súvislosti
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
14. Proti rozsudku krajského súdu z 2. októbra 2013 podal sťažovateľ dovolanie,
ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 44/2014 zo 7. augusta 2014 odmietol.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu
15. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 7. augusta 2014
a rozsudkom krajského súdu z 2. októbra 2013. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie
označených práv predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho (dovolacieho)
súdu, v sťažnosti vychádzal viac menej z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom odvolaní,
resp. dovolaní (pozri bod 6).
16. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde alebo domáhať sa cestou súdu o rozhodnutie
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článok
zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo
na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd
napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
21. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v trestnoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred trestnoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.
V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný
poriadok“). Najvyšší súd vychádzajúc z týchto ustanovení Trestného poriadku preskúmal
dovolanie sťažovateľa a konštatoval, že „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371
Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.)“ (v konkrétnostiach pozri odôvodnenie bodu 22).
22. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 až 21) preskúmal predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 44/2014 zo 7. augusta 2014 a rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 2 To 55/2013 z 2. októbra 2013. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup týchto súdov nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia po uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom
súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa
a vyjadrenie Okresnej prokuratúry Komárno k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší
súd takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred
vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie
dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1,
ods. 2 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom
obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom
súde (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania
(§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania
podľa § 372 ods. 1 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje
právo a podal riadny opravný prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie
je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. d Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak
táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal
ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister
spravodlivosti.
Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj
konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní
o riadnom opravnom prostriedku.
Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú
v ňom uvedené.
Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne vtom, že konajúce súdy
v danom prípade neakceptovali žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech, nesprávne
vyhodnotili výpovede svedkov, a že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak
tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým
spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp.
aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky skutkového
charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného
skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením
dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny
dovolací dôvod.
Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné
konanie je v zásade dvojinštančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho
ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu
skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky
nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d Tr. por. najvyšší súd
uvádza, že právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu,
zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej
strane. Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné
uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.
Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva
na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).
Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké
dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania
vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá
oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili
tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.
V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom
súdu zvážiť, akú voľbu dôkazného prostriedku použije pri plnení povinnosti podľa § 2
ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 1 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú
považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.
Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, že právo na obhajobu bolo v plnom
rozsahu zachované, obhajca aj obvinený svoje práva v zákonnom rozsahu aj patrične
využili.
Skutočnosť, že advokát uprednostní svoje súkromné záujmy pred účasťou na úkone,
na ktorý bol riadne upovedomený, je vecou stratégie obhajoby, ale aj postoja obhajcu
k veci. Justičné orgány nemôžu svoju činnosť vykonávať podľa svojvôle obhajcov s cieľom
mariť a predlžovať konanie. Úkonov, na ktorých sa nemôžu, nechcú, zúčastniť sa môžu
zúčastniť substitúti, popr. koncipienti. Účasť na uvedenom úkone bolo právom obhajoby,
ktoré nevyužil. Napokon ako je zrejmé z dôvodov rozsudku krajského súdu (č. l. 7), bola
vina obvineného postavená najmä na výpovediach svedkov
a poškodeného, ktorí boli riadne vypočutí za prítomnosti advokáta, ktorý sa mohol aktívne
zúčastniť pri ich výsluchu. Ostatní namietaní svedkovia popisovali len situáciu po napadnutí
poškodeného.
Závery dovolacieho súdu možno použiť aj pri argumentácii o neexistencii
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., ktorý mal spočívať
nezákonnom vykonaní týchto výsluchov.
Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri vykonaní týchto, dokazovanie
na hlavnom pojednávaní bolo vykonané v súlade s ustanovením Trestného poriadku,
z procesného hľadiska neboli porušené ustanovenia Trestného poriadku pri vykonávaní
dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Dovolací súd napokon ani nevidí zásadný rozpor vo výpovediach sv. , ktorý
na hlavnom pojednávaní uviedol, že videl... ako bol poškodený udretý obvineným päsťou
do tvár, bol to mierený úder, smerujúci do oblasti líca a bol pomerne slabý... a naproti
tomu v prípravnom konaní uviedol, že... pravou rukou zovretou v päsť miernym pohybom
uderil do oblasti tváre do ľavého líca poškodeného, ktorý následkom toho úderu začal
kričať...
V danom prípade ani nebolo potrebné drobnú nezrovnalosť v totožnom vyjadrení
odstraňovať.
Nakoľko súdy ustálili, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej
časti prvostupňového rozsudku, zodpovedala tomu i právna kvalifikácia, bez ohľadu
na presvedčenie obvineného, že nebolo jednoznačne preukázané, že sa výtržnosti
nedopustil. Riešenie svojich sporov a vzájomnú nevraživosť obvinený riešil násilím na
verejnosti a navyše na pôde súdneho orgánu, čo je nutné považovať za vrchol arogancie a
neslušnosti.
Obvineného námietky voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne zlého
právneho posúdenia konania obvineného nenaplňuje dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto
uznesenia.“
23. Pri posudzovaní namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu
ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej
judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný
súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani
jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzený
rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon nevynímajúc,
viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať
sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý
je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred
všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).
24. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho
súdu a krajského súdu (vo svetle právnych úvah vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd
ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych
a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu
a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich
napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim
spôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané
pochybenia, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy
opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené
právne závery. Inými slovami, všeobecné súdy (predovšetkým okresný súd a krajský súd
pri rozhodovaní o vine sťažovateľa z trestnej činnosti kladenej mu za vinu, pozn.)
transparentne a čitateľne predostreli svoje úvahy, ktoré zdôvodnili logickým a vykonanými
dôkazmi podporeným spôsobom, pričom citlivo a operujúc s presvedčivými argumentmi
dospeli k záveru o sťažovateľovej trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok majúc
na pamäti aj jeho vlastné zhodnotenie skutkovej situácie, resp. spáchaného činu.
25. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných
práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne
judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo
svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
26. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,
že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
27. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu
nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil
príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov
a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015