Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 103/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného JUDr. Antonom Staněkom, advokátom a konateľom advokátskej kancelárie

STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., Vlčkova 18, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. augusta 2014,

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 2. októbra 2013 a postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“,

v citáciách aj „obvinený“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. augusta 2014, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. októbra 2013

a postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. februára 2013.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu...

zo dňa 27. februára 2013... (ďalej len „Rozhodnutie Okresného súdu“), uznaný vinným

zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa

č. ..

Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013... (ďalej len „Rozhodnutie

Krajského súdu“) bolo Rozhodnutie Okresného súdu zrušené v celom rozsahu, avšak

Sťažovateľ bol opätovne uznaný vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa § 202

ods. 1 ..

Dňa 22. mája 2014 podal Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti

Rozhodnutiu Krajského súdu, a to z dôvodov uvedených v ust. § 371 ods. 1 písm. c), písm.

g), písm. i) ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením zo dňa 7. augusta 2014...

odmietol dovolanie Sťažovateľa z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

na dovolanie (ust. ).»

3. Sťažovateľ v podstatnom namieta (napáda) „nepreskúmateľnosť Rozhodnutia

Krajského ako aj Okresného súdu, nakoľko, vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 12

, bolo podľa názoru Sťažovateľa povinnosťou obidvoch súdov

presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodniť svoje rozhodnutie, a to vo vzťahu dvoch skupín

svedkov... nebolo možné presvedčivo ustáliť, že k skutku došlo tak ako je popísané

vo výrokovej časti Rozhodnutia Okresného a Krajského súdu“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo podľa ... a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 27. februára 2013, sp. zn.

porušené bolo.

II. Základné právo... podľa ... a právo podľa

Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013, sp. zn.

porušené bolo.

III. Základné právo... podľa ... a právo podľa

Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 7. augusta 2014, sp. zn.

porušené bolo.

IV. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013... a Uznesenie Najvyššieho

súdu... zo dňa 7. augusta 2014, sp. zn. sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému

súdu... na ďalšie konanie.

V. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR ...“

5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil okrem iných písomností aj rozsudok okresného súdu

z 27. februára 2013, jeho odvolanie k nemu, rozsudok krajského súdu z 2. októbra 2013,

jeho dovolanie proti tomuto rozsudku a uznesenie najvyššieho súdu zo 7. augusta 2014.

6. Sťažovateľ svoje tvrdenia podporil podrobnou argumentáciou, ktorú však pre jej

zásadnú zhodnosť s argumentáciou uplatnenou (produkovanou) v rámci odvolacieho a aj

dovolacieho konania nebude ústavný súd na tomto mieste uvádzať, lebo táto je súčasťou

obsahu odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podrobil ústavný

súd ústavnoprávnemu prieskumu (pozri bod 22).

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 4) rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 27. februára 2013 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti

predmetnému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 2. októbra 2013. Ústavný

súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv

sťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , , II.

ÚS 122/05, ). Ústavný súd poznamenáva, že predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v (,

).

14. Proti rozsudku krajského súdu z 2. októbra 2013 podal sťažovateľ dovolanie,

ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. augusta 2014 odmietol.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu

15. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 7. augusta 2014

a rozsudkom krajského súdu z 2. októbra 2013. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie

označených práv predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho (dovolacieho)

súdu, v sťažnosti vychádzal viac menej z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom odvolaní,

resp. dovolaní (pozri bod 6).

16. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

19. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde alebo domáhať sa cestou súdu o rozhodnutie

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článok

zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd

napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

21. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v trestnoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.

Platí to pre všetky štádiá konania pred trestnoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.

V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný

poriadok“). Najvyšší súd vychádzajúc z týchto ustanovení preskúmal

dovolanie sťažovateľa a konštatoval, že „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

( )“ (v konkrétnostiach pozri odôvodnenie bodu 22).

22. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 až 21) preskúmal predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. augusta 2014 a rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 2. októbra 2013. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup týchto súdov nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia po uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom

súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa

a vyjadrenie Okresnej prokuratúry Komárno k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší

súd takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred

vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie

dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1,

ods. 2 a ), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom

obhajcu ( a ), v zákonnej lehote a na príslušnom

súde (, ), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania

( a ). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania

podľa , veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje

právo a podal riadny opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie

je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa ( ).

Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak

táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal

ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister

spravodlivosti.

Podľa v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj

konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú

v ňom uvedené.

Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne vtom, že konajúce súdy

v danom prípade neakceptovali žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech, nesprávne

vyhodnotili výpovede svedkov, a že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak

tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým

spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp.

aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky skutkového

charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného

skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením

dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny

dovolací dôvod.

Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné

konanie je v zásade dvojinštančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho

ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu

skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky

nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší súd

uvádza, že právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu,

zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej

strane. Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.

Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva

na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké

dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania

vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá

oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili

tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom

súdu zvážiť, akú voľbu dôkazného prostriedku použije pri plnení povinnosti podľa § 2

ods. 10 , resp. práva podľa a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú

považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.

Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, že právo na obhajobu bolo v plnom

rozsahu zachované, obhajca aj obvinený svoje práva v zákonnom rozsahu aj patrične

využili.

Skutočnosť, že advokát uprednostní svoje súkromné záujmy pred účasťou na úkone,

na ktorý bol riadne upovedomený, je vecou stratégie obhajoby, ale aj postoja obhajcu

k veci. Justičné orgány nemôžu svoju činnosť vykonávať podľa svojvôle obhajcov s cieľom

mariť a predlžovať konanie. Úkonov, na ktorých sa nemôžu, nechcú, zúčastniť sa môžu

zúčastniť substitúti, popr. koncipienti. Účasť na uvedenom úkone bolo právom obhajoby,

ktoré nevyužil. Napokon ako je zrejmé z dôvodov rozsudku krajského súdu (č. l. 7), bola

vina obvineného postavená najmä na výpovediach svedkov

a poškodeného, ktorí boli riadne vypočutí za prítomnosti advokáta, ktorý sa mohol aktívne

zúčastniť pri ich výsluchu. Ostatní namietaní svedkovia popisovali len situáciu po napadnutí

poškodeného.

Závery dovolacieho súdu možno použiť aj pri argumentácii o neexistencii

dovolacieho dôvodu uvedeného v , ktorý mal spočívať

nezákonnom vykonaní týchto výsluchov.

Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri vykonaní týchto, dokazovanie

na hlavnom pojednávaní bolo vykonané v súlade s ustanovením ,

z procesného hľadiska neboli porušené ustanovenia pri vykonávaní

dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa

Dovolací súd napokon ani nevidí zásadný rozpor vo výpovediach sv. , ktorý

na hlavnom pojednávaní uviedol, že videl... ako bol poškodený udretý obvineným päsťou

do tvár, bol to mierený úder, smerujúci do oblasti líca a bol pomerne slabý... a naproti

tomu v prípravnom konaní uviedol, že... pravou rukou zovretou v päsť miernym pohybom

uderil do oblasti tváre do ľavého líca poškodeného, ktorý následkom toho úderu začal

kričať...

V danom prípade ani nebolo potrebné drobnú nezrovnalosť v totožnom vyjadrení

odstraňovať.

Nakoľko súdy ustálili, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej

časti prvostupňového rozsudku, zodpovedala tomu i právna kvalifikácia, bez ohľadu

na presvedčenie obvineného, že nebolo jednoznačne preukázané, že sa výtržnosti

nedopustil. Riešenie svojich sporov a vzájomnú nevraživosť obvinený riešil násilím na

verejnosti a navyše na pôde súdneho orgánu, čo je nutné považovať za vrchol arogancie a

neslušnosti.

Obvineného námietky voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne zlého

právneho posúdenia konania obvineného nenaplňuje dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje

ustanovenie

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto

uznesenia.“

23. Pri posudzovaní namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu

ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej

judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani

jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzený

rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a nevynímajúc,

viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať

sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý

je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred

všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ).

24. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu a krajského súdu (vo svetle právnych úvah vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia

okresného súdu, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd

ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu

a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich

napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané

pochybenia, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy

opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené

právne závery. Inými slovami, všeobecné súdy (predovšetkým okresný súd a krajský súd

pri rozhodovaní o vine sťažovateľa z trestnej činnosti kladenej mu za vinu, pozn.)

transparentne a čitateľne predostreli svoje úvahy, ktoré zdôvodnili logickým a vykonanými

dôkazmi podporeným spôsobom, pričom citlivo a operujúc s presvedčivými argumentmi

dospeli k záveru o sťažovateľovej trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok majúc

na pamäti aj jeho vlastné zhodnotenie skutkovej situácie, resp. spáchaného činu.

25. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných

práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne

judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa a podľa

dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo

svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

26. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Túto požiadavku

zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti

najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,

že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

27. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu

nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov

a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015