Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 306/2014
PDF · 484.8 KB
No categories available
II. ÚS 306/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Advokátska
kancelária, Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Martin vo veci vedenej pod sp. zn. 20 P 342/2010 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov), ktoré j e Okresný súd
Martin p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátska
kancelária, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 306/2014 13 z 18. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 P 342/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
„Dňa 29. 10. 2010 podala matka návrh na zákaz styku mňa ako otca s maloletým
dieťaťom. Konanie sa vedie na Okresnom súde Martin pod sp. zn.: 20P/342/2010...
dňa 10. 06. 2011 bolo na pojednávaní rozhodnuté o nariadení znaleckého dokazovania.
Keďže viac ako štyri mesiace mi nebolo toto rozhodnutie doručené, podal som
dňa 21. 10. 2011 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke Okresného súdu
Martin. Tá vo svojej odpovedi zo dňa 18. 11. 2011 sp. zn.: Spr. 2053/11 uviedla, že moja
sťažnosť je opodstatnená a za vzniknuté prieťahy v konaní sa mi ospravedlnila... Dňa 26. 06.
2012 vydala zákonná sudkyňa rozsudok, ktorým mi zakázala styk s maloletou dcérou. Dňa
30. 07. 2012 vydala zákonná sudkyňa ďalší rozsudok – dopĺňací, ktorým rozhodla, že
rozsudok zo dňa 26. 06. 2012 je predbežne vykonateľný... Na moje odvolanie boli oba
rozsudky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9CoP/96/2012 zo dňa 15. 11. 2012
zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie
som si bol vyžiadať na Okresnom súde Martin potom, ako mi Krajský súd v Žiline potvrdil,
že už bol spis expedovaný na prvostupňový súd, hoci Okresný súd Martin ho nemal
zapísaný ako vrátený... Po doručení zrušujúceho rozhodnutia podala matka návrh na
nariadenie predbežného opatrenia, ktorému Okresný súd Martin vyhovel a vydal
dňa 08. 03. 2013 uznesenie o nariadení predbežného opatrenia sp. zn.: 20P/342/2010 317.
Uvedené uznesenie potvrdil aj odvolací súd a to tak, že v súdnom spise nie je
zdokumentované prijatie elektronickou podateľňou, osobitne, ak došlo k zmene senátu
oproti rozhodnutiu o zrušení rozsudku zo dňa 26. 06. 2012. Od tohto dňa Okresný súd
Martin ustanovoval znalca... Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 13. 12. 2013 a mne
až 06. 02. 2014. Keďže posledné pojednávanie bolo dňa 26. 06. 2012, podal som
dňa 18. 02. 2014 znova sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke Okresného
súdu Martin. Táto vo svojej odpovedi sp. zn.: Spr 2026/14 I. zo dňa 12. 03. 2014...
konštatuje, že moja sťažnosť je dôvodná a že celková dĺžka konania vzhľadom na jeho
charakter je neprimeraná. Na pojednávanie určené na deň 12. 03. 2014 súd nepredvolal
znalca a tak musel určiť ďalší termín pojednávania a síce na 13. 05. 2014. To znamená, že
ani po takmer štyroch rokoch nie je stále vo veci rozhodnuté...
Konanie o návrhu matky je konaním v zmysle piatej hlavy tretej časti Občianskeho
súdneho poriadku v aktuálnom znení (ďalej len OSP). V zmysle ustanovenia § 176 ods. 3
OSP je súd v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých povinný rozhodnúť
bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Okresný
súd Martin túto vnútroštátnu úpravu dĺžky konania (ktorou zákonodarca aj vzhľadom
na medzinárodnoprávnu úpravu vyjadril osobitný záujem pri týchto konaniach na rýchlom
a efektívnom konaní a rozhodovaní) prekročil sedemnásobne.
Ani rozhodnutie Okresného súdu v Martine zo dňa 26. 06. 2012 vzhľadom k obsahu
a výrokom uznesenia odvolacieho súdu (Krajský súd v Žiline sp. zn.: 9CoP/96/2012 zo dňa
15. 11. 2012), nie je možné považovať za odstránenie pretrvávajúceho stavu právnej
neistoty.
Ja som svojim konaním nedal príčinu k takto dlhému obdobiu rozhodovania a ani
nekonania...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. za: 20P/342/2010 porušil základné
právo , aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 20P/342/2010 sa prikazuje
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
3.000, EUR..., ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
284,08, EUR..., ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z
obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 P 342/2010:
Dňa 29. októbra 2010 matka maloletej doručila na okresný súd
návrh na zákaz styku s maloletým dieťaťom, ktorý smeroval proti sťažovateľovi (otcovi
maloletej). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 20 P 342/2010.
Dňa 12. novembra 2010 právna zástupkyňa navrhovateľky doručila „návrhy
na vykonanie dokazovania“.
Dňa 19. novembra 2010 sťažovateľ prevzal návrh.
Dňa 26. novembra 2010 oznámila, že prevzala zastupovanie
sťažovateľa.
Dňa 6. decembra 2010 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 ustanovil Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine za kolízneho opatrovníka maloletej.
Dňa 11. januára 2011 okresný súd vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k návrhu
v lehote 10 dní.
Dňa 28. januára 2011 sa k návrhu vyjadril sťažovateľ prostredníctvom právnej
zástupkyne. V ten istý deň bolo doručené ospravedlnenie neúčasti sťažovateľa
na pojednávaní nariadenom na 2. február 2011.
Dňa 2. februára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Prítomný bol len kolízny
opatrovník. Bolo odročené na neurčito.
Dňa 8. februára 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala konajúcu sudkyňu
o nariadenie pojednávania okrem obdobia od 27. februára 2011 do 7. marca 2011, pretože
v tom čase bude mimo Slovenska.
Dňa 16. mája 2011 navrhovateľka doručila listinné dôkazy.
Dňa 10. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci boli prítomní. Bolo
odročené na neurčito. Mal byť vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru detskej
psychológie. Právni zástupcovia účastníkov mali v lehote 7 dní oznámiť otázky pre znalca.
Dňa 16. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila otázky pre znalca.
Súčasne doručila „námietku zaujatosti kolízneho opatrovníka“.
Dňa 17. júna 2011 právna zástupkyňa matky doručila otázky pre znalca.
Dňa 20. júla 2011 sťažovateľ udelil plnú moc JUDr. Kašubovi.
Dňa 16. novembra 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 nariadil
znalecké dokazovanie.
Dňa 29. novembra 2011 znalec oznámil, že je veľmi zaneprázdnený,
a požiadal, aby súd ustanovil iného znalca.
Dňa 30. novembra 2011 vrátila súdu obálku s uznesením
zo 16. novembra 2011 s tým, že už sťažovateľa nezastupuje.
Dňa 30. novembra 2011 sťažovateľ zložil zálohu 250 € na znalecké dokazovanie.
Dňa 30. decembra 2011 okresný súd uznesením zrušil uznesenie
zo 16. novembra 2011 o ustanovení znalca a ustanovil znalkyňu
s tým, že znalecký posudok má vypracovať do 80 dní.
Dňa 17. januára 2012 vrátila zásielku – uznesenie
z 30. decembra 2011, ktorú jej súd zaslal napriek tomu, že oznámila, že sťažovateľa už
nezastupuje.
Dňa 30. januára 2012 bol spis zaslaný znalkyni.
Dňa 22. mája 2012 znalkyňa doručila znalecký posudok aj vyúčtovanie.
Dňa 12. júna 2012 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 rozhodol o odmene
znalkyne.
Dňa 15. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa
a vyjadrenie matky maloletej k znaleckému posudku.
Dňa 25. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie úradu práce
a sociálnych vecí k znaleckému posudku.
Dňa 26. júna 2012 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ nebol prítomný, právny
zástupca bol prítomný, ostatní účastníci boli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.
Dňa 28. júna 2012 matka maloletej požiadala o predbežnú vykonateľnosť rozsudku.
Dňa 6. júla 2012 sudkyňa požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku
do 26. júla 2012.
Dňa 30. júla 2012 okresný súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom o predbežnej
vykonateľnosti rozsudku.
Dňa 19. septembra 2012 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline, kde bol
zaevidovaný pod sp. zn. 9 CoP 96/2012.
Dňa 14. decembra 2012 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesením
sp. zn. 9 CoP 96/2012 z 15. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Žiline rozsudok súdu
prvého stupňa v súvislosti s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 30. januára 2013 súd vyzval účastníkov, aby do 15 dní oznámili otázky
na kontrolného znalca.
Dňa 25. januára 2013 sťažovateľ podal námietku zaujatosti sudkyne.
Dňa 6. februára 2013 bol doručený návrh matky na nariadenie predbežného
opatrenia.
Dňa 18. februára 2013 matka maloletej doručila otázky pre znalca.
Dňa 21. februára 2013 predsedníčka okresného súdu odpovedala na vznesenú
námietku zaujatosti.
Dňa 4. marca 2013 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 280/2010 vyzval sťažovateľa
na zaplatenie poplatku za vznesenie námietky.
Dňa 5. marca 2013 zákonná sudkyňa zaslala sťažovateľovi svoje vyjadrenie
k námietke zaujatosti.
Dňa 4. marca 2013 okresný súd urgoval sťažovateľa na predloženie otázok pre znalca
najneskôr do 15. marca 2013.
Dňa 8. marca 2013 okresný súd rozhodol uznesením, ktorým „dočasne
do právoplatného skončenia konania vo veci samej zakazuje styk otca...“.
Dňa 15. marca 2013 sťažovateľ doručil otázku pre znalca.
Dňa 20. marca 2013 sťažovateľ doručil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 8.
marca 2013.
Dňa 20. marca 2013 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa ostatným účastníkom
s tým, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 10 dní.
Dňa 4. apríla 2013 sa vyjadrila matka maloletej k odvolaniu otca proti uzneseniu
okresného súdu z 8. marca 2013.
Dňa 10. júla 2013 okresný súd uznesením č. k. 20 P 342/2010 344 nariadil kontrolné
znalecké dokazovanie znalcom . Zároveň bol spis zaslaný znalcovi s lehotou
vypracovania 90 dní.
Dňa 6. novembra 2013 znalec požiadal o opravu uznesenia – opravu číslovania
otázok.
Dňa 11. novembra 2013 súd požiadal znalca o zaslanie spisu vzhľadom na potrebu
vypracovania opravného uznesenia.
Dňa 2. novembra 2013 okresný súd vypracoval opravné uznesenie.
Dňa 13. decembra 2013 znalec doručil znalecký posudok.
Dňa 3. februára 2014 okresný súd zaslal znalecký posudok účastníkom s tým, aby sa
k nemu vyjadrili.
Dňa 5. februára 2014 okresný súd uznesením priznal znalcovi znalečné.
Dňa 28. februára 2014 matka maloletej sa vyjadrila k znaleckému posudku.
Dňa 12. marca 2014 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci boli prítomní. Bolo
odročené na 13. máj 2014 „za účelom zváženia návrhov na dokazovanie“.
Dňa 27. marca 2014 matka maloletej sa vyjadrila k posudku.
Dňa 6. mája 2014 okresný súd žiadal z Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Martin zapožičanie spisov.
Dňa 7. mája 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie matky maloletej
ku konaniu.
Dňa 13. mája 2014 sa malo uskutočniť pojednávanie. Bolo zrušené a nariadené na 20.
jún 2014.
Dňa 13. mája 2014 sťažovateľ požiadal o zmenu termínu, oznámil, že sa môže
zúčastniť po 23. júni 2014, preto bol nový termín nariadený na 8. júl 2014.
Dňa 8. júla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci boli prítomní. Bolo odročené
na 7. október 2014 na účely vypočutia znalca, rodičom bola uložená povinnosť oznámiť tie
časti posudku, na ktorý má byť zameraný výsluch znalca.
Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného
súdu v podaní č. Spr 582/14 doručenom ústavnému súdu 13. augusta 2014. Okrem
chronológie úkonov konajúceho súdu uviedla:
„Jednotlivé úkony, ktoré súd vykonal v priebehu celého konania súvisia s náročným
dokazovaním spočívajúcim, nie v právnej (§ 25 ods. 3 Zákona o rodine), ale v skutkovej
náročnosti a zložitosti veci vzhľadom na samotný charakter predmetnej veci – návrh
na zákaz styku s maloletým dieťaťom, čo významne zasahuje do práv a povinností rodičov
a záujmov maloletého dieťaťa, pri nariadení už dvoch znaleckých dokazovaní
s predpokladom aj aktuálne výsluchom znalcov na pojednávaní...
Ide o spor, ktorý je časovo náročný, účastníci konania využívali svoje procesné
práva, v rámci nich sťažovateľ napr. ospravedlnenia z neúčastí na pojednávaniach, žiadosti
o určenie nových termínov pojednávaní, podávaním námietok. Tiež boli podávané iné
návrhy na zverenie mal. dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, o zvýšenie výživného,
o vydanie rozkazu na plnenie vo veci styku, súd rozhodoval o pribratí znalcov do konania,
na základe návrhov, na ktoré súd v záujme zabezpečovania materiálnych dôkazov
a postupov musel reagovať a prihliadať, čo nakoniec vyplynulo aj z celkového priebehu
predmetnej veci ako bol od nápadu až do súčasnej doby vedený, s počtom listov spisu
už 487...
V konaní pod Spr 2053/11 v odpovedi právnemu zástupcovi sťažovateľa zo dňa
18. 11. 2011 bola sťažnosť na prieťahy v konaní považovaná za opodstatnenú vo vzťahu
k neprimerane dlhej lehote na vypracovanie uznesenia o ustanovení znalca, o ktorom
ustanovení bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 10. 06. 2011 s vypracovaním uznesenia
o ustanovení znalca dňa 16. 11. 2011, z dôvodov práceneschopnosti sudkyne a čerpaním
dovolenky, pričom za vzniknuté prieťahy sa súd ospravedlnil. V konaní pod Spr 2026/14 – I.
v odpovedi právnemu zástupcovi sťažovateľa zo dňa 12. 03. 2014 bola taktiež sťažnosť
na prieťahy v konaní hodnotená ako dôvodná vo vzťahu k celkovej dĺžke konania s ohľadom
na charakter veci s poukazom však na úkony, ktoré súd vykonával, potrebu konštatovanú
odvolacím súdom vykonať kontrolné znalecké dokazovanie.
V konaní dochádzalo aj k nečinnosti zo strany zákonnej sudkyne spôsobenej
objektívnymi skutočnosťami, preťaženosťou sudcov i zaťaženosťou zákonnej sudkyne tak, ako
na to poukázala v rámci jej opakovaných práceneschopností v roku 2010, 2011, 2012, 2013
a aj v roku 2014, popri jej nápade vecí a ich rozhodovaní.
Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu
práv sťažovateľov na spravodlivý a rýchly proces ponechávame na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky...“
K vyjadreniu okresného súdu zaujal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
stanovisko sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 16. septembra 2014, v ktorom
uviedol:
«V namietanom prípade ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Ako
som už uvádzal v sťažnosti, zákon (OSP) ukladá súdu povinnosť rozhodnúť bez zbytočného
odkladu, najneskôr do 6 mesiacov od začatia konania. Konanie možno predĺžiť, len ak
z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Súd má povinnosť
začať vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania (§ 176 ods. 3
OSP). Nič vo vyjadrení predsedníčky Okresného súdu Martin nedáva odpoveď na to, prečo
sa súd týmito ustanoveniami všeobecne záväzného právneho predpisu neriadil.
Z výpočtu procesných úkonov vo veci..., ktoré na úvod vypočítava prvotné úkony
duplicitne..., vyplýva, že súd vykonal prvý úkon na vykonanie dôkazov až dňa 11. 01. 2011...
t. j. po takmer 2 a 14 mesiacoch od podania návrhu. Tento čas nespĺňa to, čo má na mysli
ustanovenie § 176 ods. 3 OSP vo výroku „bezodkladne po začatí konania“.
Od 02. 02. 2011 súd zvažoval prerušenie konania a to z dôvodu, že sa viedli aj iné
konania. Toto však nenavrhoval žiadny z účastníkov konania a to ani v ostatných
konaniach. Iba v tomto konaní súd zvažovaním prerušenia konania vytvoril medzi
pojednávaniami časovú medzeru viac ako štyroch mesiacov.
Na pojednávaní dňa 10. 06. 2011 bolo nariadené znalecké dokazovanie a keďže mi
stále nebolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia, dňa 12. 08. 2011 (po ďalších dvoch
mesiacoch) som podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Ďalšie tri mesiace však trvalo
doručenie predmetného uznesenia. Vôbec vyjadriť sa k podanej sťažnosti trvalo zákonnej
sudkyni tri mesiace a to napriek lehote v zmysle ustanovenia § 65 ods. 1 zákona NR SR
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení.
Pre komplikáciu, ktorá nestojí na mojej strane však bol znalecký posudok doručený ďalším
znalcom súdu až dňa 22. 05. 2012, t. j. po viac ako 11 mesiacoch od nariadenia znaleckého
dokazovania na pojednávaní dňa 10. 06. 2011. Ako účastník konania sa môžem dôvodne
domnievať, že súd by mohol v záujme plynulosti konania kontaktovať znalcov pred ich
výberom v uznesení tak, aby boli ustanovení tí znalci, ktorí nebudú žiadať o vylúčenie
z konania z dôvodu zaneprázdnenosti Po doručení druhého znaleckého posudku dňa
13. 12. 2013 zákonná sudkyňa nariaďovala termín pojednávania až po 7 týždňoch a určila
ho na deň 12. 03. 2014, t. j. tri mesiace po doručení znaleckého posudku.
Všetky tieto medzery 2 a 1/2 mesiaca, 4 mesiace, 11 mesiacov a 3 mesiace, vytvoril
bez akéhokoľvek prispenia účastníkov konania súd. Súd sa neriadil vyššie cit. ustanovením
§ 176 ods. 3 OSP. Tieto časové medzery v konaní nie sú prejavom naplnenia podmienky
„bez zbytočného odkladu“, resp. „bezodkladne“.
Tieto medzery, ku ktorým došlo aj po podaní prvej sťažnosti na prieťahy v konaní
a po ospravedlnení súdu, nie je možné vysvetliť ani údajnou, súdom tvrdenou, skutkovou
zložitosťou sporu. Súd sa bráni tým, že skutková náročnosť sporu vyplýva zo samotného
charakteru predmetnej veci. No už spomínané ustanovenie § 176 OSP zaraďuje medzi
konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých aj konania o obmedzení alebo
pozbavení rodičovských práv. Teda zákon aj na tieto konania, ktoré, ako uvádza súd
vo vyjadrení, sú „významným zásahom do práv a povinností rodičov a záujmov maloletého
dieťaťa“, vzťahuje požiadavku osobitnej efektívnosti a rýchlosti. Súd neguje zmysel tohto
zákonného ustanovenia. Zákon práve z dôvodov, ktoré sú podľa súdu jednou z príčin dĺžky
konania, prikazuje konať osobitne rýchlo. Predlžovanie konania a jeho neefektívne vedenie
je to čo zbytočne znásobuje zásahy do záujmov dotknutých osôb... Nič v ňom sa nevymyká
z rámca konaní, ktorých potrebu efektívnosti zákonodarca osobitne zvýraznil. Som toho
názoru, že ani jeden z účastníkov nespôsobil prieťahy v konaní. O matke to netvrdí ani
samotný súd vo svojom vyjadrení. Ku mne súd uvádza, že som mal využívať ospravedlnenia
z neúčasti na pojednávaniach a podávať námietky. V čase doručenia predvolania na prvé
pojednávanie som bol mimo územia SR, no určite som nespôsobil to, aby súd určil ďalší
termín pojednávania až o 4 mesiace. Dňa 26. 06. 2012 súd moje ospravedlnenie
neakceptoval a vo veci pojednával a vydal rozhodnutie vo veci samej, t. j. prieťahy som
nespôsobil. Pri poslednom pojednávaní som súdu uviedol že sa môžem zúčastniť
pojednávania po 23. 06. 2014 a súd odročil pojednávanie z 20. 06. 2014 na 08. 07. 2014.
Predĺženie konania o týchto dní je teda spôsobené výlučne mnou...
Dovolím si podotknúť aj to, že súd koná nielen zdĺhavo, ale aj neefektívne. Z obsahu
zápisníc z posledných pojednávaní (12. 03. 2014 a 08. 07. 2014) je zrejmé, že súd sa stále
dopytuje na to isté a „prešľapuje“ na mieste. Opakovane sme navrhovali výsluch znalcov
a súd ich nevypočul ani jedenkrát. Na poslednom pojednávaní (08. 07. 2014) už musel môj
právny zástupca súdu odpovedať na otázku, ktoré ustanovenie zákona ukladá súdu
povinnosť vypočuť znalca na pojednávaní...
Faktom je, že vec nie je právoplatne skončená ani po štyroch rokoch od podania
návrhu.»
Účastníci konania pred ústavným súdom súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil
od verejného ústneho pojednávania vo veci, ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil, pretože od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010 dochádzalo k porušovaniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali
rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, posúdením namietaného konania ústavný súd
konštatuje, že preskúmavané konanie nie je po právnej stránke zložité, ide o vec patriacu
do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Predmet konania, ktorým je
návrh matky maloletej na vyslovenie zákazu styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom, však
vyžaduje vykonanie dôkladného dokazovania aj prostredníctvom znaleckého šetrenia, preto
vec možno považovať za fakticky pomerne náročnú. Tento faktor nemožno pri hodnotení
postupu okresného súdu nevziať do úvahy.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd zistil, že sťažovateľ, využívajúc svoje procesné
oprávnenia (námietka zaujatosti voči konajúcej sudkyni, zmena právneho zástupcu, žiadosť
o odročenie pojednávania, niektoré výzvy konajúcej sudkyne neplnil sťažovateľ včas a súd
ho musel na ich splnenie urgovať), prispel aj sám k zdĺhavejšiemu postupu konajúceho súdu
v namietanom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Okresný súd sám uznal, že v napadnutom konaní dochádzalo k prieťahom v konaní.
Dochádzalo k nim podľa neho najmä „z dôvodov práceneschopnosti sudkyne a čerpaním
dovolenky, preťaženosťou sudcov a zaťaženosťou zákonnej sudkyne, tak ako na to poukázala
v rámci jej opakovaných práceneschopností v roku 2010, 2011, 2012, 2013 aj v roku
2014.“.
Navyše ústavný súd konštatuje, že konajúci súd si v niektorých etapách konania
počínal neefektívne, napríklad písomnosti zasielal právnej zástupkyni sťažovateľa napriek
tomu, že táto už skôr oznámila, že ho už nezastupuje, z dôvodu nesprávneho číslovania
otázok pre znalca v uznesení bolo potrebné vypracovať opravné uznesenie, pri ustanovovaní
znalcov okresný súd vopred nezisťoval, či je znalec spôsobilý z hľadiska jeho
zaneprázdnenosti vypracovať znalecký posudok v žiadanom termíne, preto sa stalo, že
po oznámení ustanoveného znalca, že posudok nemôže vypracovať, bolo potrebné rušiť
pôvodné uznesenie o ustanovení znalca a ustanoviť ďalšieho.
V súhrne, uvedený postup okresného súdu viedol k tomu, že okresný súd nielen že
nenaplnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého vo veciach starostlivosti o maloletých má súd povinnosť rozhodnúť
bez zbytočného odkladu, najneskôr do 6 mesiacov od začatia konania, ale vec týkajúcu sa
maloletého dieťaťa nerozhodol ani po štyroch rokoch od začatia konania. Takýto postup
okresného súdu nie je ospravedlniteľný dôvodmi, ktorými argumentoval okresný súd.
Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby
prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti
bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych
okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno
systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov
súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
Vzhľadom na to, že konanie v predmetnej veci na okresnom súde nebolo ukončené,
ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu prikázal,
aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä, že v namietanom konaní ide
o rodinnoprávnu vec, ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.
Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa
citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti,
s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj vzhľadom
na povahu veci považuje za primerané vo výške 1 500 €.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, ktoré si uplatnil
v sume 426,12 €.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 9. septembra 2014) v súlade s § 1
ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon
po 134 €, spolu s režijným paušálom 3 x po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov
konania bola priznaná v celkovej sume 426,12 €.
Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa
bodu 4 výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015