Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 158/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej , , za ktorú koná

advokátka a konateľka , vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 40

z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. 40 z 30. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod spisovou značkou

porušil základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde garantované

uvedené v SR.

2. Rozsudok Krajského súdu Trenčíne pod spisovou značkou sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia... vo výške 321,60 €

(vrátane DPH), ktorú je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z k nej pripojených príloh, sťažovateľka

bola ako odporkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Nové Mesto nad

Váhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa proti nej domáhala

jej matka (ďalej len „navrhovateľka“) zrušenia svojej vyživovacej

povinnosti k plnoletému dieťaťu (t. j. k sťažovateľke), ktorá bola pôvodne určená rozsudkom

okresného súdu č. k. z 30. decembra 2009 zmeneným rozsudkom

okresného súdu č. k. z 12. júna 2013 potvrdeným rozsudkom krajského

súdu č. k. 82 z 24. októbra 2013, ktorým bolo výživné na sťažovateľku

zvýšené od 4. apríla 2012 na 175 € mesačne.

Po tom, čo navrhovateľka doručila návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti

okresnému súdu 28. mája 2013, prevzala právne zastupovanie sťažovateľky spoločnosť

, za ktorú koná , advokátka a konateľka

(dcéra navrhovateľky a sestra sťažovateľky), prostredníctvom ktorej sa sťažovateľka

k návrhu navrhovateľky okresnému súdu písomne vyjadrila.

Navrhovateľka vzala svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť 10. januára

2014.

Okresný súd uznesením č. k. z 13. januára 2014 konanie zastavil

a navrhovateľku podľa prvej vety (ďalej len

„OSP“) zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania 167,72 €, pretože zavinila, že konanie

muselo byť zastavené. Výška náhrady trov konania 167,72 € bola určená podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ako odmena

advokáta za vykonanie dvoch úkonov právnej služby po 61,85 € (prevzatie a príprava

zastúpenia a písomné podanie na súd), k tomu patriaci režijný paušál a daň z pridanej

hodnoty (16,08 €).

Proti výroku o náhrade trov konania uznesenia okresného súdu č. k.

z 13. januára 2014 podala odvolanie navrhovateľka. S poukazom na navrhla

uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti zmeniť tak, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle

videla v tom, že advokátka zastupujúca sťažovateľku je jej dcéra rovnako ako sťažovateľka,

ako aj v okolnostiach, za ktorých podala návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti – po

piatich rokoch vysokoškolského štúdia a promócii bola sťažovateľka podľa jej presvedčenia

schopná sama sa živiť a až po podaní návrhu sa dozvedela, že po piatich rokoch

vysokoškolského štúdia sťažovateľka ukončila iba I. stupeň vysokoškolského štúdia

a II. stupeň iba študovať začala. Po tomto zistení vzala návrh späť. Poukázala i na to, že

uloženie povinnosti náhrady trov konania je v rozpore s dobrými mravmi a považuje ho i za

neprimeranú tvrdosť.

Krajský súd uznesením č. k. 40 z 30. apríla 2014 uznesenie

okresného súdu v jeho napadnutej časti zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konania

nepriznal.

Uznesenie krajského súdu č. k. 40 z 30. apríla 2014 nadobudlo

právoplatnosť 3. júla 2014.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva podľa prvej vety dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. 40 z 30. apríla 2014 odôvodnila tým, že je nesporné,

že zastavenie konania zavinila navrhovateľka, sťažovateľka na zastupovanie v konaní

splnomocnila advokátsku kanceláriu z dôvodu, že potrebovala právnu pomoc, prípadné

zrušenie vyživovacej povinnosti by sťažovateľke výrazne skomplikovalo ekonomickú

situáciu počas jej vysokoškolského štúdia a advokátsku kanceláriu svojej staršej sestry si

vybrala aj preto, že pozná skutkové okolnosti veci, a tým je poskytovanie právnych služieb

hospodárnejšie. Pokiaľ krajský súd považoval osobu zástupcu za významný dôvod

na zmenu rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania, znamená to, že ak by

sťažovateľku zastupoval iný advokát, náhrada trov konania by bola sťažovateľke priznaná.

Krajský súd sa týmito okolnosťami dôsledne nezaoberal, iba konštatoval príbuzenský vzťah

medzi sťažovateľkou a jej právnou zástupkyňou. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva,

že advokát zastupujúci svojho rodinného príslušníka je povinný tak robiť zadarmo, aj

v takýchto prípadoch poskytovanie právnych služieb vyžaduje rovnaké úsilie. Rozhodnutie

o náhrade trov konania sťažovateľky sa neodvíjalo od zákona, ale od osoby jej právneho

zástupcu, čo je samo osebe v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia uvedených práv uznesením krajského súdu č. k. 40 z 30. apríla

2014 s odôvodnením, že toto je založené na takom výklade ustanovenia , ktorý

popiera jeho účel a zmysel, keď za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje bez

podrobnejšieho odôvodnenia iba zastupovanie sťažovateľky advokátskou kanceláriou svojej

staršej sestry, t. j. osobu právneho zástupcu účastníka.

Krajský súd uznesenie č. k. 40 z 30. apríla 2014 odôvodnil takto:

„Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust.

v medziach odvolania a zistil, že v napadnutej časti je potrebné uznesenie okresného súdu

zmeniť podľa ust. , pretože nie je vo výroku vecne správne a súčasné nie sú

dané podmienky na jeho zrušenie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust.

a , podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania.

Krajský súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia zistil, že okresný súd vec

nesprávne právne posúdil, keď v tomto prípade na rozhodnutie o trovách konania

neaplikoval ust. Podľa uvedeného ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak

účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. I keď citované ustanovenie

uvádza ako dôvody hodné osobitného zreteľa skutočnosti súvisiace s procesnými úkonmi

účastníkov, je možné za ne považovať aj iné dôvody, pretože procesné úkony sú uvedené iba

príkladmo.

Z obsahu spisu je zrejmé, že konanie začalo 28. 05. 2013 a na deň 13. 01. 2014 bolo

vo veci vytýčené pojednávanie, na ktoré súd žiadal od odporkyne predložiť doklad

o ukončení štúdia. Vyjadrenie k návrhu žiadané nebolo. Pred pojednávaním dňa

07. 01. 2014 doručila odporkyňa súdu vyjadrenie so žiadosťou o náhradu trov konania

podané prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého jediným spoločníkom a konateľom je

skutočne dcéra navrhovateľky a sestra odporkyne. Dňa 10. 01. 2014 vzala navrhovateľka

návrh späť a v ten istý deň bol súdu doručený súhlas odporkyne so späťvzatím a vyčíslenie

náhrady trov konania.

Keďže sa konanie skončilo predtým ako sa súd zaoberal vecou samou, nemožno za

dôvody hodné osobitného zreteľa považovať navrhovateľkou tvrdené skutočnosti súvisiace

so štúdiom odporkyne, pretože neboli v konaní preukázané a ostali v rovine tvrdení.

Významné sú však rodinné väzby, na ktoré poukazuje navrhovateľka. Už zo samotných

podaní účastníčok je zrejmé, že ich vzájomné vzťahy sú veľmi narušené a sotva možno

hovoriť o akýchkoľvek pozitívnych citových väzbách. Naopak vzťah účastníčok ako dcéry

a matky sa javí bez akejkoľvek citovej náklonnosti ak nie dokonca nepriateľský. Bez ohľadu

na to aký je podiel účastníčok na zavinení tohto stavu, je jeho existencia poľutovaniahodná

a vo všeobecnosti v rodinných vzťahoch nežiaduca, i keď žiaľ, nie úplne ojedinelá. V tejto

situácii požadovala dcéra od matky náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré jej de facto

poskytla vlastná sestra, a to za úkony, ktoré svojou povahou neboli práve náročnými

právnymi službami. Takýto postoj mohol vzájomné rozpory matky a dcéry iba prehĺbiť.

Nemožno nevidieť, že právna služba poskytnutá jej sestrou je skôr prostriedkom na spoločný

negatívny postoj proti ich matke. Inak by vyúčtovanie poskytnutej právnej služby v plnom

rozsahu pre vlastnú sestru znamenalo iba to, že nie sú poľutovaniahodné iba vzťahy medzi

navrhovateľkou a odporkyňou, ale aj medzi sestrami navzájom.

Krajský súd v žiadnom prípade neupiera právo každého účastníka na zastúpenie

advokátom a ani právo na náhradu trov, ktoré sú s tým spojené. Pokiaľ je však inštitút

náhrady trov konania použitý skôr ako prostriedok prejavu vzájomnej nevraživosti než

náhrada reálnych nákladov, ktoré účastník v konaní vynaložil, nemôže súd takúto okolnosť

nechať nepovšimnutú a svojim rozhodnutím prispieť k tak nežiaducemu účelu. Naopak,

práve cez aplikáciu je povinný inak na prvý pohľad priliehavé

rozhodnutie o trovách modifikovať tak, aby primárne neslúžilo niektorému z účastníkov ako

prostriedok prejavu svojho negatívneho vzťahu k protistrane. To zvlášť tam, kde sú takéto

negatívne vzťahy krajne nežiaduce, teda v rodine.

Vzhľadom na uvedené krajský súd odvolaniu navrhovateľky vyhovel a na rozdiel od

okresného súdu aplikoval ustanovenie , v dôsledku čoho zmenil

napadnuté rozhodnutie a náhradu trov konania odporkyni nepriznal. V dlhodobo

konfliktnom vzťahu účastníčok sa tým nemienil prikloniť ani na jednu stranu, ale poukázal,

že v narušenom rodinnom vzťahu je namieste rozpory tlmiť, a nie rozdúchavať. Ako súd bol

povinný tak urobiť zvlášť preto, že sa tak stalo konaním vykazujúcim súlad s textom

právneho predpisu, avšak rozporným s jeho zmyslom.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto krajský súd podrobne

a jasne vysvetlil, ktoré okolnosti považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa,

za existencie ktorých je namieste aplikovať . Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje ústavne nesúladnou aplikáciou , ústavný

súd tomuto jej tvrdeniu nemôže prisvedčiť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojím

rozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov (v tomto prípade

) v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dané v konkrétnej veci dôvody

hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolností

konkrétnej veci vrátane posúdenia všetkých pomerov účastníkov.

Právna úprava nevylučuje vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa ani

vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi, či ich príbuzenskom pomere. Vo veci

sťažovateľky jedným z dôvodov hodných osobitného zreteľa bola skutočnosť, že

sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou svojej sestry, ďalšími bol

procesný postup v konaní. Tak ako to konštatoval krajský súd, významnou okolnosťou

bolo, že náhradu trov konania požadovala dcéra od matky, pričom táto spočívala v trovách

právneho zastúpenia dcéry jej vlastnou sestrou.

Krajský súd vo veci sťažovateľky svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktorého

bol povinný postupovať pri nachádzaní práva tak, aby rešpektoval skutočný zmysel

a podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, nepostupoval prísne

formalisticky a takto neumožnil priechod zjavnej nespravodlivosti.

Kontrolou zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie dotknutých ustanovení právneho

poriadku krajským súdom so sťažovateľkou označenými ustanoveniami dospel

ústavný súd k záveru, že je vylúčené, aby uznesením krajského súdu mohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015