Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (46)II. ÚS 158/2015
PDF · 415.47 KB
No categories available
II. ÚS 158/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej , , za ktorú koná
advokátka a konateľka , vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 523/2014 40
z 30. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 17 Co 523/2014 40 z 30. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod spisovou značkou 17Co/523/2014
porušil základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde garantované
Ústavou Slovenskej republiky uvedené v čl. 46 Ústavy SR.
2. Rozsudok Krajského súdu Trenčíne pod spisovou značkou 17Co/523/2014 sa
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia... vo výške 321,60 €
(vrátane DPH), ktorú je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z k nej pripojených príloh, sťažovateľka
bola ako odporkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Nové Mesto nad
Váhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 242/2013, v ktorom sa proti nej domáhala
jej matka (ďalej len „navrhovateľka“) zrušenia svojej vyživovacej
povinnosti k plnoletému dieťaťu (t. j. k sťažovateľke), ktorá bola pôvodne určená rozsudkom
okresného súdu č. k. 2 C 21/2009 119 z 30. decembra 2009 zmeneným rozsudkom
okresného súdu č. k. 5 P 105/2012 52 z 12. júna 2013 potvrdeným rozsudkom krajského
súdu č. k. 4 CoP 114/2013 82 z 24. októbra 2013, ktorým bolo výživné na sťažovateľku
zvýšené od 4. apríla 2012 na 175 € mesačne.
Po tom, čo navrhovateľka doručila návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti
okresnému súdu 28. mája 2013, prevzala právne zastupovanie sťažovateľky spoločnosť
, za ktorú koná , advokátka a konateľka
(dcéra navrhovateľky a sestra sťažovateľky), prostredníctvom ktorej sa sťažovateľka
k návrhu navrhovateľky okresnému súdu písomne vyjadrila.
Navrhovateľka vzala svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť 10. januára
2014.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 242/2013 30 z 13. januára 2014 konanie zastavil
a navrhovateľku podľa § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania 167,72 €, pretože zavinila, že konanie
muselo byť zastavené. Výška náhrady trov konania 167,72 € bola určená podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ako odmena
advokáta za vykonanie dvoch úkonov právnej služby po 61,85 € (prevzatie a príprava
zastúpenia a písomné podanie na súd), k tomu patriaci režijný paušál a daň z pridanej
hodnoty (16,08 €).
Proti výroku o náhrade trov konania uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 242/2013 30
z 13. januára 2014 podala odvolanie navrhovateľka. S poukazom na § 150 OSP navrhla
uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti zmeniť tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP
videla v tom, že advokátka zastupujúca sťažovateľku je jej dcéra rovnako ako sťažovateľka,
ako aj v okolnostiach, za ktorých podala návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti – po
piatich rokoch vysokoškolského štúdia a promócii bola sťažovateľka podľa jej presvedčenia
schopná sama sa živiť a až po podaní návrhu sa dozvedela, že po piatich rokoch
vysokoškolského štúdia sťažovateľka ukončila iba I. stupeň vysokoškolského štúdia
a II. stupeň iba študovať začala. Po tomto zistení vzala návrh späť. Poukázala i na to, že
uloženie povinnosti náhrady trov konania je v rozpore s dobrými mravmi a považuje ho i za
neprimeranú tvrdosť.
Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 523/2014 40 z 30. apríla 2014 uznesenie
okresného súdu v jeho napadnutej časti zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konania
nepriznal.
Uznesenie krajského súdu č. k. 17 Co 523/2014 40 z 30. apríla 2014 nadobudlo
právoplatnosť 3. júla 2014.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 17 Co 523/2014 40 z 30. apríla 2014 odôvodnila tým, že je nesporné,
že zastavenie konania zavinila navrhovateľka, sťažovateľka na zastupovanie v konaní
splnomocnila advokátsku kanceláriu z dôvodu, že potrebovala právnu pomoc, prípadné
zrušenie vyživovacej povinnosti by sťažovateľke výrazne skomplikovalo ekonomickú
situáciu počas jej vysokoškolského štúdia a advokátsku kanceláriu svojej staršej sestry si
vybrala aj preto, že pozná skutkové okolnosti veci, a tým je poskytovanie právnych služieb
hospodárnejšie. Pokiaľ krajský súd považoval osobu zástupcu za významný dôvod
na zmenu rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania, znamená to, že ak by
sťažovateľku zastupoval iný advokát, náhrada trov konania by bola sťažovateľke priznaná.
Krajský súd sa týmito okolnosťami dôsledne nezaoberal, iba konštatoval príbuzenský vzťah
medzi sťažovateľkou a jej právnou zástupkyňou. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva,
že advokát zastupujúci svojho rodinného príslušníka je povinný tak robiť zadarmo, aj
v takýchto prípadoch poskytovanie právnych služieb vyžaduje rovnaké úsilie. Rozhodnutie
o náhrade trov konania sťažovateľky sa neodvíjalo od zákona, ale od osoby jej právneho
zástupcu, čo je samo osebe v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia uvedených práv uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 523/2014 40 z 30. apríla
2014 s odôvodnením, že toto je založené na takom výklade ustanovenia § 150 OSP, ktorý
popiera jeho účel a zmysel, keď za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje bez
podrobnejšieho odôvodnenia iba zastupovanie sťažovateľky advokátskou kanceláriou svojej
staršej sestry, t. j. osobu právneho zástupcu účastníka.
Krajský súd uznesenie č. k. 17 Co 523/2014 40 z 30. apríla 2014 odôvodnil takto:
„Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p.
v medziach odvolania a zistil, že v napadnutej časti je potrebné uznesenie okresného súdu
zmeniť podľa ust. § 220 O. s. p., pretože nie je vo výroku vecne správne a súčasné nie sú
dané podmienky na jeho zrušenie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust.
§ 214 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania.
Krajský súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia zistil, že okresný súd vec
nesprávne právne posúdil, keď v tomto prípade na rozhodnutie o trovách konania
neaplikoval ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Podľa uvedeného ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov
konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak
účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. I keď citované ustanovenie
uvádza ako dôvody hodné osobitného zreteľa skutočnosti súvisiace s procesnými úkonmi
účastníkov, je možné za ne považovať aj iné dôvody, pretože procesné úkony sú uvedené iba
príkladmo.
Z obsahu spisu je zrejmé, že konanie začalo 28. 05. 2013 a na deň 13. 01. 2014 bolo
vo veci vytýčené pojednávanie, na ktoré súd žiadal od odporkyne predložiť doklad
o ukončení štúdia. Vyjadrenie k návrhu žiadané nebolo. Pred pojednávaním dňa
07. 01. 2014 doručila odporkyňa súdu vyjadrenie so žiadosťou o náhradu trov konania
podané prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého jediným spoločníkom a konateľom je
skutočne dcéra navrhovateľky a sestra odporkyne. Dňa 10. 01. 2014 vzala navrhovateľka
návrh späť a v ten istý deň bol súdu doručený súhlas odporkyne so späťvzatím a vyčíslenie
náhrady trov konania.
Keďže sa konanie skončilo predtým ako sa súd zaoberal vecou samou, nemožno za
dôvody hodné osobitného zreteľa považovať navrhovateľkou tvrdené skutočnosti súvisiace
so štúdiom odporkyne, pretože neboli v konaní preukázané a ostali v rovine tvrdení.
Významné sú však rodinné väzby, na ktoré poukazuje navrhovateľka. Už zo samotných
podaní účastníčok je zrejmé, že ich vzájomné vzťahy sú veľmi narušené a sotva možno
hovoriť o akýchkoľvek pozitívnych citových väzbách. Naopak vzťah účastníčok ako dcéry
a matky sa javí bez akejkoľvek citovej náklonnosti ak nie dokonca nepriateľský. Bez ohľadu
na to aký je podiel účastníčok na zavinení tohto stavu, je jeho existencia poľutovaniahodná
a vo všeobecnosti v rodinných vzťahoch nežiaduca, i keď žiaľ, nie úplne ojedinelá. V tejto
situácii požadovala dcéra od matky náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré jej de facto
poskytla vlastná sestra, a to za úkony, ktoré svojou povahou neboli práve náročnými
právnymi službami. Takýto postoj mohol vzájomné rozpory matky a dcéry iba prehĺbiť.
Nemožno nevidieť, že právna služba poskytnutá jej sestrou je skôr prostriedkom na spoločný
negatívny postoj proti ich matke. Inak by vyúčtovanie poskytnutej právnej služby v plnom
rozsahu pre vlastnú sestru znamenalo iba to, že nie sú poľutovaniahodné iba vzťahy medzi
navrhovateľkou a odporkyňou, ale aj medzi sestrami navzájom.
Krajský súd v žiadnom prípade neupiera právo každého účastníka na zastúpenie
advokátom a ani právo na náhradu trov, ktoré sú s tým spojené. Pokiaľ je však inštitút
náhrady trov konania použitý skôr ako prostriedok prejavu vzájomnej nevraživosti než
náhrada reálnych nákladov, ktoré účastník v konaní vynaložil, nemôže súd takúto okolnosť
nechať nepovšimnutú a svojim rozhodnutím prispieť k tak nežiaducemu účelu. Naopak,
práve cez aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. je povinný inak na prvý pohľad priliehavé
rozhodnutie o trovách modifikovať tak, aby primárne neslúžilo niektorému z účastníkov ako
prostriedok prejavu svojho negatívneho vzťahu k protistrane. To zvlášť tam, kde sú takéto
negatívne vzťahy krajne nežiaduce, teda v rodine.
Vzhľadom na uvedené krajský súd odvolaniu navrhovateľky vyhovel a na rozdiel od
okresného súdu aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p., v dôsledku čoho zmenil
napadnuté rozhodnutie a náhradu trov konania odporkyni nepriznal. V dlhodobo
konfliktnom vzťahu účastníčok sa tým nemienil prikloniť ani na jednu stranu, ale poukázal,
že v narušenom rodinnom vzťahu je namieste rozpory tlmiť, a nie rozdúchavať. Ako súd bol
povinný tak urobiť zvlášť preto, že sa tak stalo konaním vykazujúcim súlad s textom
právneho predpisu, avšak rozporným s jeho zmyslom.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto krajský súd podrobne
a jasne vysvetlil, ktoré okolnosti považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa,
za existencie ktorých je namieste aplikovať § 150 OSP. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Pokiaľ sťažovateľka argumentuje ústavne nesúladnou aplikáciou § 150 OSP, ústavný
súd tomuto jej tvrdeniu nemôže prisvedčiť.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojím
rozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov (v tomto prípade
§ 150 ods. 1 OSP) v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dané v konkrétnej veci dôvody
hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci vrátane posúdenia všetkých pomerov účastníkov.
Právna úprava nevylučuje vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa ani
vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi, či ich príbuzenskom pomere. Vo veci
sťažovateľky jedným z dôvodov hodných osobitného zreteľa bola skutočnosť, že
sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou svojej sestry, ďalšími bol
procesný postup v konaní. Tak ako to konštatoval krajský súd, významnou okolnosťou
bolo, že náhradu trov konania požadovala dcéra od matky, pričom táto spočívala v trovách
právneho zastúpenia dcéry jej vlastnou sestrou.
Krajský súd vo veci sťažovateľky svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktorého
bol povinný postupovať pri nachádzaní práva tak, aby rešpektoval skutočný zmysel
a podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, nepostupoval prísne
formalisticky a takto neumožnil priechod zjavnej nespravodlivosti.
Kontrolou zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie dotknutých ustanovení právneho
poriadku krajským súdom so sťažovateľkou označenými ustanoveniami ústavy dospel
ústavný súd k záveru, že je vylúčené, aby uznesením krajského súdu mohlo dôjsť
k porušeniu sťažovateľkou označených práv.
Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015