Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 177/2015
PDF · 554.76 KB
No categories available
II. ÚS 177/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, reštrukturalizačnej správkyne, , zastúpenej
advokátkou JUDr. Henrietou Čabanovou, M. Rázusa 35, Lučenec, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. Sťažnosti vedené pod sp. zn. II. ÚS 153/2015 a sp. zn. II. ÚS 177/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 153/2015.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra
2014 doručená sťažnosť , reštrukturalizačnej správkyne (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra
2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 1 R 5/2014
zo 7. apríla 2014 začal reštrukturalizačné konanie obchodnej spoločnosti
(ďalej len „dlžník“). Následne uznesením zo 6. mája 2014 povolil
reštrukturalizáciu dlžníka a za reštrukturalizačného správcu ustanovil sťažovateľku a poveril
ju, aby vypracovala reštrukturalizačný posudok.
Dňa 4. septembra 2014 bol veriteľskému výboru predložený na schválenie
reštrukturalizačný posudok podľa § 132 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze“).
Dňa 7. októbra 2014 sa uskutočnila schvaľovacia schôdza veriteľov, na ktorej „bol
reštrukturalizačný plán Dlžníka prijatý vo všetkých skupinách, keď za prijatie
reštrukturalizačného plánu hlasovalo celkovo 9 veriteľov oprávnených na schvaľovacej
schôdzi hlasovať s celkovým počtom hlasov 97,22 % a proti boli len 4 veritelia s celkovým
počtom hlasov 2,78 %“.
Predkladateľ reštrukturalizačného plánu podal 8. októbra 2014 návrh okresnému súdu
na jeho potvrdenie. Okresný súd napadnutým uznesením z 10. októbra 2014 na podnet
veriteľa – (ďalej len „ “) – z dôvodu
„tvrdeného údajného závažného porušenia povinností správcom“ reštrukturalizáciu
zastavil, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka.
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením z 10. októbra 2014 z dôvodu,
že okresný súd nepripustil proti nemu odvolanie. V tejto súvislosti poukazuje na princíp
ústavne súladného výkladu právnych predpisov a na judikatúru ústavného súdu
(IV. ÚS 243/2012, II. ÚS 31/04). Sťažovateľka ďalej uvádza:
„Vzhľadom k skutočnosti, že Uznesením dochádza k zásadnému zásahu do práv
sťažovateľa I., dlžníka, veriteľov, ako aj všetkých ďalších účastníkov reštrukturalizačného
konania a to zmenou reštrukturalizačného konania na konanie konkurzné, ktoré
má likvidačný charakter, máme za to, že neprípustnosť odvolania voči takémuto
rozhodnutiu by predstavovala zásadné porušenie práva na spravodlivý proces a súdnu
ochranu v rozpore s Ústavou SR ako aj medzinárodných dohôd o ochrane ľudských práv,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
... Uznesenie je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti
odôvodnenia záverov, o ktoré je opreté a teda nepreskúmateľné, avšak nie je mu umožnené,
aby súd preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia... Dlžník nemá možnosť brániť sa proti
nesprávnemu rozhodnutiu súdu, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie, a ani
proti rozhodnutiu, ktorým súd aktivuje konkurzné konanie, i keď práve podaním návrhu
na povolenie reštrukturalizácie sa Dlžník snažil zabrániť likvidačnému konkurzu. Takéto
právo nemajú ani veritelia, v ktorých záujme je úspešný priebeh reštrukturalizácie, aby
došlo k vyššiemu uspokojeniu ich pohľadávok, ako by tomu bolo v prípade vyhlásenia
konkurzu na majetok Dlžníka.“
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie je v rozpore s označenými
článkami ústavy a dohovoru, pretože
„nezohľadňuje podania a argumentáciu účastníkov konania a Správcu, ktoré boli
voči súdu urobené riadne, včas a v zákonom predpísanej forme,
nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti odôvodnenia
záverov, o ktoré je opreté,
obsahuje svojvoľnú aplikáciu a výklad ZKR, pretože súd aplikujúci právo sa odchýlil
od znení príslušných ustanovení ZKR spôsobom, ktorý zásadne poprel ich účel a význam,
je svojimi právnymi účinkami zjavne neprimerané k dôvodom, ktoré viedli k jeho
prijatiu“.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že okresný súd mal posudzovať porušenie
povinností správcu s prihliadnutím na spoločný záujem veriteľov, pričom základným
determinantom je maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov. Uvádza, že
konverzia reštrukturalizácie na konkurz je prostriedkom ultima ratio, pričom je potrebné
prihliadnuť aj na to, že každé aktívne konanie správcu je možné podrobiť súdnemu
prieskumu, resp. súdnej revízii s tým, že týmto právnym prostriedkom je potrebné dať
prednosť pred konverziou.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
„Uznesenie Okresného súdu zásadným spôsobom mení právny status Dlžníka,
nakoľko tento nový stav znamená pre neho ako úpadcu nezvratný následok v podobe
faktického ukončenia existencie a podnikateľskej činnosti, a teda má likvidačný charakter...
Táto zásadná a nezvratná zmena znamená aj pre veriteľov ako aj akcionárov Dlžníka
ekonomické škody v podobe nižšieho uspokojenia ich pohľadávok v konkurze, než by získali
v reštrukturalizácii, rovnako ako aj v strate možnosti ďalšej potenciálnej spolupráce
po úspešnom ozdravení Dlžníka prostredníctvom reštrukturalizácie.
Spôsob, akým Okresný súd rozhodol keď zastavil reštrukturalizačné konanie Dlžníka
a vyhlásil konkurz na jeho majetok je v rozpore s princípom proporcionality, keď v dôsledku
domnelého porušenia povinností správcu súd inicioval konanie, ktoré nie je možné zvrátiť...
Chceme poukázať na skutočnosť, že už počas reštrukturalizácie došlo k prijatiu
opatrení, ktoré optimalizovali podnikateľskú činnosť Dlžníka a nastavili jeho príjmy
na úspešné budúce plnenie reštrukturalizačného plánu.
... S ohľadom na výšku a celkový pomer hlasov hlasujúcich veriteľov je možné
jednoznačne konštatovať, že spoločným záujmom zabezpečených ako aj nezabezpečených
veriteľov uspokojenie ich prihlásených pohľadávok spôsobom a vo výške stanovenej
reštrukturalizačným plánom dlžníka.“
Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu z 10. októbra 2014
bol jednostranne uprednostnený individuálny záujem . Poukazuje na podania ,
na svoje vyjadrenia k týmto podnetom a na ďalšie podania (napr. námietka zaujatosti,
návrh na nariadenie predbežného opatrenia, trestné oznámenie a pod.). Tento postup
dáva do súvislosti s tým, že pohľadávky boli popreté a v súčasnosti prebiehajú
konania o určenie pravosti týchto pohľadávok – v konaniach vedených pod sp. zn.
60 Cbi 13/2014, sp. zn. 60 Cbi 14/2014, sp. zn. 26 Cbi 16/2014 a sp. zn. 27 Cbi 14/2014.
„Chceme poukázať na skutočnosť, že veriteľ postavil svoj individuálny záujem
pred spoločný záujem všetkých veriteľov a je jeho snahou odstrániť jeho vlastné pochybenie
dosiahnutím vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka a získať tak druhú šancu
na uplatnenie si svojich pohľadávok správnym spôsobom v konkurznom konaní... v prípade
vyhlásenia konkurzu, za splnenia podmienky že by pohľadávky veriteľa boli zistené
v plnom rozsahu spolu so zabezpečovacím právom k týmto pohľadávkam, by došlo len
k čiastočnému uspokojeniu pohľadávok tohto veriteľa (67,05 %) a pre uspokojenie
ostatných veriteľov by nezostali žiadne finančné prostriedky. Zároveň poukazujeme
na skutočnosť, že v prípade, ak by Okresný súd rozhodol v incidenčných konaniach
o oprávnenosti pohľadávok veriteľa , počíta reštrukturalizačný plán Dlžníka schválený
schvaľovacou schôdzou veriteľov dňa 07. 10. 2014 so 100 % uspokojením zabezpečených
pohľadávok tohto veriteľa, pričom až do rozhodnutia o zistení pohľadávky veriteľa
v incidenčnom konaní bude v zmysle plánu Dlžník povinný plniť mesačné splátky
do notárskej úschovy...
Z uvedených dôvodov máme za to, že postupom Okresného súdu došlo k porušeniu
zásady par conditio creditorum – rovného postavenia účastníkov reštrukturalizačného
konania...
Máme za to, že súd svojím rozhodnutím o vyhlásení konkurzu na majetok Dlžníka
zvolil neprimerane tvrdý postup v rozpore s princípom proporcionality, ktorý negatívne
postihuje predovšetkým účastníkov reštrukturalizačného konania, ktorí sú tak
sankcionovaný za údajné pochybenia Správcu nielen v rámci daného konkrétneho
reštrukturalizačného konania ale aj pri výkone správcovskej činnosti ako takej. Chceme
poukázať na skutočnosť, že v rámci reštrukturalizácie dlžníka nedošlo k naplneniu
predpokladov, ktoré by odôvodňovali vyhlásenie konkurzu napríklad pre predpokladané
neúspešné skončenie reštrukturalizácie alebo pre podstatné porušenie povinností správcu,
ktoré by spočívalo v jeho nekonaní v danej reštrukturalizácii. Súd v danej veci postupoval
čisto formalistický a neproporcionálne, keď vôbec neskúmal primeranosť a závažnosť
vytýkaných údajných porušení vo vzťahu k značne negatívnym následkom, ktoré konkurz
na rozdiel od reštrukturalizácie spôsobí všetkým účastníkom daného konania (viď Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 04. 2014 sp. zn. IV. ÚS 8/2013).“
Následne sťažovateľka podrobne poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia
okresného súdu z 10. októbra 2014 a na argumentáciu, ktorá je v odôvodnení uvedená.
Vyjadrenie okresného súdu, že „postup správkyne umožnil ovládnutie
reštrukturalizácie pohľadávkami, ktoré vyplývajú z právnych titulov so zvláštnym
charakterom“, považuje za „tendenčné“ a poškodzuje týchto veriteľov, ako aj správcu
(sťažovateľku, pozn.), ktorý tieto pohľadávky s odbornou starostlivosťou preskúmal.
Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na rozdielny prístup sťažovateľky pri
vyhodnotení podnetov na popretie pohľadávok, pričom okresný súd nezohľadnil,
že rozdielny prístup správcu pri hodnotení pohľadávok rôzneho druhu je prirodzený. V tejto
súvislosti poukazuje sťažovateľka na prihlášky a ich prílohy veriteľov ,
, a a objasňuje dôvody,
prečo tieto pohľadávky nepoprela, a zároveň poukazuje na dôvody, pre ktoré poprela
pohľadávky .
„Správca zo svojho podnetu popieral predovšetkým zabezpečovacie práva veriteľa,
nakoľko má pochybnosť o platnosti záložných zmlúv, ktoré veriteľ predložil. Na základe
veriteľom podaných prihlášok nebolo možné preskúmať rozsah a výšku zabezpečenia týchto
pohľadávok. Veriteľ taktiež zmätočne k prihláškam prihlásil ako zabezpečovacie práva
aj práva, ktoré nie je možné v zmysle ustanovenia § 8 ZKR považovať v reštrukturalizačnom
konaní Dlžníka za zabezpečovacie práva, nakoľko tieto sa týkajú sekundárnych právnych
vzťahov veriteľa a ručiteľov dlžníka a postrádajú akcesorický charakter
k pohľadávkam veriteľa. Z textu prihlášky ako ani z textu príloh nebolo možné posúdiť
zabezpečenie jednotlivých pohľadávok veriteľa a taktiež nebolo možné určiť alebo posúdiť
čo i len čiastočný pomer a spôsob uspokojenia jednotlivých pohľadávok z príslušnej
oddelenej podstaty veriteľa. Dávame súdu do pozornosti aj skutočnosť, že v jednotlivých
incidenčných konaniach sa veriteľ čiastočne stotožnil s tvrdeniami
reštrukturalizačného správcu ohľadom uplatnenie zabezpečovacích práv voči osobám
odlišným od dlžníka.
S prihliadnutím na prebiehajúce incidenčné konania o pohľadávkach popretých
v rámci reštrukturalizácie Dlžníka chceme poukázať na skutočnosť, že o oprávnenosti
nárokov veriteľa má byť rozhodnuté v rámci týchto konaní a nie je prípustné, aby otázka
oprávnenosti pohľadávok veriteľa bola posudzovaná v rámci podnetu uvedeného
veriteľa, ktorým veriteľ namietal údajné porušenie povinností správcu. Takýto postup
by bolo možné považovať za porušenie zásady nemožnosti odňatia zákonného sudcu
v rozpore s ustanovením čl. 48 Ústavy SR, nakoľko napadnuté Uznesenie v odôvodnení
konštatuje a hodnotí charakter pohľadávok veriteľa . Na základe uvedených dôvodov
máme za to, že súd pri vydávaní Uznesenia prekročil svoje právomoci, keď hodnotil
a rozhodoval (i keď len v rámci odôvodnenia rozhodnutia) o oprávnenosti pohľadávok,
o ktorých súd ešte len koná v samostatných konaniach.
V neposlednom rade chceme poukázať na skutočnosť, že súd sa pri posudzovaní
domnelého porušenia povinností správcu zaoberal a argumentoval len otázkou, či boli
pohľadávky veriteľa podmienené alebo nie, avšak vôbec sa nezaoberal otázkou
preskúmateľnosti skutočností uvedených v prihláškach veriteľa, a teda došlo
k jednostrannému a tendenčnému hodnoteniu skutočností.“
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na relevantné okolnosti, ktoré viedli k tomu,
že pohľadávku poprela len v časti – vo výške 116 417,20 €. Uvádza
tiež argumentáciu k námietke, že zmluva o postúpení pohľadávok je neúčinná v zmysle
§ 59a ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že uvedené
ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne, pričom poukazuje na relevantné
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (23 Cdo 4836/2009, 29 Cdo 3300/2008,
31 Cdo 3986/2009, 28 Cdo 2304/2011) a tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky
„Napriek rozdielom v českej a slovenskej právnej úprave zastávame názor, že závery
komentovaného rozsudku je možné aplikovať i na prevody majetku medzi spriaznenými
osobami podliehajúce ust. § 59a OBZ, a to konkrétne na prípady, keď sa majetok prevádza
za cenu, ktorá zodpovedá trhovej hodnote predmetu prevodu alebo za vyššiu cenu, pričom
táto cena nebola zistená a stanovená znaleckým posudkom.
Obídenie zákonného postupu (absencia znaleckého posudku) predstavuje len riziko
následnej neplatnosti, avšak v prípade postúpenej pohľadávky pána voči
Dlžníkovi vo výške 7 000 000 € takéto riziko nie je, a to z dôvodu, že za pohľadávku,
ktorú získali týmto prevodom, nadobudli výmenou od spoločnosti
majetok, ktorého hodnota bola stanovená znaleckým posudkom
č. 85/2014 vo výške 16 768 498,52 €.“
K zhodnému dátumu vypracovania reštrukturalizačného posudku a dátumu
osvedčenia podpisov na zmluvách o pôžičke sťažovateľka uvádza, že táto zhoda
je irelevantná aj s prihliadnutím na to, že z účtovníctva dlžníka vyplýva, že pôžičky boli
poskytnuté už skôr.
Sťažovateľka poukazuje aj na stanovisko týkajúce sa veriteľa
, ktorý je podľa spriazneným veriteľom, preto nemal mať hlasovacie právo
na schôdzi veriteľov a nemohol byť volený do veriteľského výboru. Sťažovateľka
argumentuje s poukazom na znenie § 9 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a uvádza,
že spriaznenosť je potrebné posudzovať z hľadiska aktuálneho stavu. „V danom prípade,
však v čase jej vzniku pán v spoločnosti
nefiguroval a preto pohľadávka nevznikla ako spriaznená.“
K uplatneniu pohľadávky veriteľa – , a k tomu,
že sťažovateľka bola ustanovená za reštrukturalizačného správcu v reštrukturalizácii tohto
veriteľa a tiež v reštrukturalizácii dlžníka, sťažovateľka uvádza:
«Tvrdenie veriteľa , že: „spoločný záujem veriteľov
sa pretvára do individuálneho záujmu tohto veriteľa dosiahnuť
maximálne uspokojenie jeho pohľadávky v najkratšom časovom období a to bez ohľadu
na rozsah a časové hľadisko uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov Dlžníka“
je z podstaty veci absolútne scestné, nakoľko uspokojenie veriteľov spoločnosti
nezáležalo od uspokojenia pohľadávky spoločnosti v reštrukturalizačnom konaní
Dlžníka!
V nadväznosti na uvedené je zjavné, že v predmetných prípadoch nedochádza
a zároveň ani nemôže dochádzať ani len k potenciálnemu rozporu medzi spoločným
záujmom veriteľov uvedených dlžníkov a teda z dôvodu nenaplnenia hypotézy právnej
normy, nie je možné nastúpenie účinkov dispozície danej právnej normy.
Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sa Súd stotožnil s nezmyselným a účelovým
odôvodneným veriteľa a vôbec neprihliadol na vyjadrenie Správcu k danej veci.»
Sťažovateľka tiež poukazuje na jednotlivé procesné podania
v reštrukturalizačnom konaní, ktoré podľa nej majú sťažovať postup súdu v konaní, a tiež
na späťvzatie námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi.
„Zároveň dávame do pozornosti skutočnosť, že o vyhlásení konkurzu na majetok
Dlžníka rozhodol na návrh veriteľa práve sudca, ktorého zaujatosť veriteľ
namietol 7 dní pred vydaním Uznesenia.“
K námietke týkajúcej sa miery uspokojenia podriadených pohľadávok sťažovateľka
uvádza:
„Správcom predložený a schvaľovacou schôdzou schválený Plán upravuje
uspokojenie nezabezpečených veriteľov /tzv. iných pohľadávok/ vo výške 10 %. S ohľadom
na dané zákonné ustanovenie nemôžu byť podriadené pohľadávky uspokojené rovnakým
alebo lepším spôsobom ako iné pohľadávky, tzn. môžu byť uspokojené len v rozsahu nižšom
ako 10 %. Dikciu daného zákonného ustanovenia by spĺňalo uspokojenie podriadených
pohľadávok vo výške 9,9 % ale zároveň aj 1 %. Správca sa však s ohľadom na konanie
s odbornou starostlivosťou a na skutočnosť, že aj spriaznení veritelia sú veriteľmi Dlžníka,
navrhol uspokojenie podriadených pohľadávok vo výške 5 %, čo je o polovicu nižšie
uspokojenie ako majú veritelia iných pohľadávok. Uvedené konanie správcu je tak v súlade
so zákonom a neodporuje žiadnemu ustanoveniu ZKR.“
Sťažovateľka tiež poukazuje na námietku , že pohľadávky veriteľov –
a – nemali byť uznané
z dôvodu, že správca (sťažovateľka) neskúmal, či mal dlžník na poskytnutie ručenia súhlas
dozornej rady. Sťažovateľka sa domnieva, že nemala povinnosť skúmať platnosť uvedených
záväzkov z pohľadu § 196a Obchodného zákonníka, pričom tiež uvádza:
„Zároveň si dovolíme poznamenať, že hoci dozorná rada súhlas udelila, máme za to,
že tento nebol potrebný, avšak, dávame do pozornosti skutočnosť, že pokiaľ by súd právny
vzťah posúdil tak, že tento súhlas je potrebný musím skonštatovať, že potom by bol neplatne
zabezpečený aj samotný úver banky, keďže zabezpečovacie právo bolo poskytnuté
aj inými spoločnosťami, v ktorých je pán štatutárnym orgánom.“
Sťažovateľka schválila dva právne úkony dlžníka – vystavenie zmenky a navýšenie
základného imania dcérskej spoločnosti. Sťažovateľka oba právne úkony považuje
za nevyhnutné na zabezpečenie splniteľnosti a udržateľnosti reštrukturalizačného plánu.
V tejto súvislosti tiež uvádza:
„S ohľadom na uvedené sme toho názoru, že keby aj Správca udelil súhlas, s ktorým
sa Súd nestotožňuje, nejedná sa o také porušenie zákona, ktorého následkom by malo byť
vyhlásenie konkurzu na majetok Dlžníka.
Považujeme za dôležité uviesť, že úlohou Správcu je okrem iného aj zabezpečiť, aby
sa neznížila hodnota majetku Dlžníka a dohliadať na činnosť a riadny chod Dlžníka, aby
bolo možné predpokladať úspešné ukončenie reštrukturalizácie a všetky tieto atribúty
splnené boli a sú, dokonca schválením vyššie uvedených právnych úkonov došlo k zvýšeniu
hodnoty majetku Dlžníka.“
K ďalším záverom, ktoré okresný súd uviedol v napadnutom uznesení z 10. októbra
2014, sťažovateľka uvádza:
„Zároveň upriamujeme pozornosť na skutočnosť, že Súd zjavne uprednostnil
individuálny záujem pred záujmom kolektívnym. Do reštrukturalizačného konania bolo
prihlásených celkom 96 veriteľov. To, že došlo k popretiu jedného z veriteľov, neodôvodňuje
záver, že reštrukturalizačné konanie už nedokáže zabezpečiť rámec na ochranu spoločného
záujmu veriteľov Dlžníka, a že nemožno predpokladať, že toto reštrukturalizačné konanie
môže viesť k lepšiemu uspokojeniu pohľadávok veriteľov dlžníka vrátane
ako v prípade konkurzu. Reštrukturalizačný plán Dlžníka počíta s možným zistením
pohľadávky veriteľa , pričom uspokojenie uvedeného veriteľa je reštrukturalizačným
plánom stanovené na 100 % zo zistenej sumy. Popretie pohľadávky veriteľa bolo vzhľadom
na okolnosti, za akých si veriteľ svoje pohľadávky prihlásil len splnením zákonnej
povinnosti správcu. Veriteľ bol oprávnený domáhať sa zistenia svojich pohľadávok
zo strany zákonného súdu, pričom veriteľ toto svoje právo využil. Vzhľadom k uvedenému
nie je možné akceptovať konštatovanie Súdu o nemožnosti zabezpečenia rámca ochrany
spoločného záujmu veriteľov.
Správca v každom zo svojich vyjadrení uviedol, že predmetné pohľadávky preskúmal
s odbornou starostlivosťou. Súd dostatočne v Uznesení nešpecifikoval, čo mal na mysli
pod zaoberaním sa otázkou ich právnej platnosti. Šetrením predmetných pohľadávok bolo
preukázané, že sú zaúčtované, boli poskytnuté a použité. Reštrukturalizačnému správcovi
nevznikli akékoľvek pochybnosti o existencii predmetných pohľadávok pričom tieto boli
veriteľmi prihlásené do reštrukturalizácie správne.
Zo všetkých vyššie uvedených skutočností je zjavné, že Súd v Uznesení absolútne
nezohľadnil akékoľvek vyjadrenie Správcu, a závery uvedené v odôvodnení Uznesenia tak
postrádajú akékoľvek logické súvislosti a nezodpovedajú dôkazom a vyjadreniam,
ktoré zo strany účastníkov boli v konaní vykonané. Uznesenie je tak nepreskúmateľné,
arbitrárne a nekonzistentné. Uvedeným uznesením tak došlo k porušeniu základných práv
Sťažovateľa, nakoľko nebola dodržaná rovnosť účastníkov a Uznesenie neprimeraným
spôsobom v rozpore so zásadou proporcionality zasahuje do základných práv účastníkov
reštrukturalizačného konania.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné práva Sťažovateľa... v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo... v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn.: 1 R/5/2014 zo dňa 10. 10. 2014 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 1 R/5/2014 zo dňa 10. 10. 2014
Ústavný súd zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
Okresný súd je povinný uhradiť Sťažovateľom trovy právneho zastúpenia.“
Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa
§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a aby odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia okresného súdu. Tento návrh odôvodňuje takto:
„Vzhľadom k skutočnosti, že Uznesením dochádza ku konverzii reštrukturalizačného
konania Dlžníka na konanie konkurzné, ktorého výsledkom bude faktická likvidácia Dlžníka
máme za zo, že Uznesením môže byť spôsobená škoda veľkého rozsahu. V dôsledku účinkov
vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka môže dôjsť k prerušeniu jeho podnikateľskej
činnosti, nakoľko dôjde k vypovedaniu zmlúv zo strany zdravotných poisťovní, s ktorými
Dlžník v súvislosti s poskytovaním služieb spolupracuje. Rovnako hrozí strata klientely
či už zo strany kúpeľných hostí, ktorí pravidelne podnik Dlžníka navštevovali, ale tak
i zo strany ostatných obchodných partnerov – odberateľov minerálnej vody. V dôsledku
prerušenia prevádzky podniku hrozí, že prevádzku podniku Dlžníka nebude možné obnoviť
z dôvodu, že môže dôjsť k demontáži vybavenia a zariadenia, ktoré Dlžník využíval. Taktiež
netreba opomenúť prepustenie 120 zamestnancov, ktorý v súčasnosti pre Dlžníka pracujú.
V neposlednom rade je potrebné prihliadnuť aj na pohľadávky proti podstate, ktoré začnú
vznikať pri prerušení prevádzky podniku Dlžníka v konkurze, v dôsledku údržby majetku
Dlžníka a v dôsledku ukončenia pracovných pomerov so zamestnancami, ktoré boli
v reštrukturalizačnom pláne vyčíslené celkovo na 972 850,00 €. Ako vyplýva zo všetkých
vyššie uvedených skutočností, vyhlásením konkurzu na majetok Dlžníka hrozí
Sťažovateľovi I. ako aj Dlžníkovi a ostatným účastníkom reštrukturalizačného konania
nezvratný stav a vznik škody a ujmy veľkého rozsahu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
II.1 K prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie
1. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje
bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach
sťažnosti a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení
v nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie
(bod 1 výroku tohto uznesenia).
2. Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia
im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez
návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.
Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti, pričom
prihliadol na argumentáciu, ktorou sťažovateľka odôvodňuje svoj návrh. Na základe týchto
skutočností ústavný súd rozhodol tak, že jej návrhu nevyhovel, pretože ústavný súd
už uznesením sp. zn. II. ÚS 153/2015 z 10. marca 2015 odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014.
3. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania
pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, rozhodol
ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil
na spoločné konanie (bod 2 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015