Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 177/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, reštrukturalizačnej správkyne, , zastúpenej

advokátkou JUDr. Henrietou Čabanovou, M. Rázusa 35, Lučenec, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 10. októbra 2014, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. Sťažnosti vedené pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2014 doručená sťažnosť , reštrukturalizačnej správkyne (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. októbra

2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

zo 7. apríla 2014 začal reštrukturalizačné konanie obchodnej spoločnosti

(ďalej len „dlžník“). Následne uznesením zo 6. mája 2014 povolil

reštrukturalizáciu dlžníka a za reštrukturalizačného správcu ustanovil sťažovateľku a poveril

ju, aby vypracovala reštrukturalizačný posudok.

Dňa 4. septembra 2014 bol veriteľskému výboru predložený na schválenie

reštrukturalizačný posudok podľa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze“).

Dňa 7. októbra 2014 sa uskutočnila schvaľovacia schôdza veriteľov, na ktorej „bol

reštrukturalizačný plán Dlžníka prijatý vo všetkých skupinách, keď za prijatie

reštrukturalizačného plánu hlasovalo celkovo 9 veriteľov oprávnených na schvaľovacej

schôdzi hlasovať s celkovým počtom hlasov 97,22 % a proti boli len 4 veritelia s celkovým

počtom hlasov 2,78 %“.

Predkladateľ reštrukturalizačného plánu podal 8. októbra 2014 návrh okresnému súdu

na jeho potvrdenie. Okresný súd napadnutým uznesením z 10. októbra 2014 na podnet

veriteľa – (ďalej len „ “) – z dôvodu

„tvrdeného údajného závažného porušenia povinností správcom“ reštrukturalizáciu

zastavil, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením z 10. októbra 2014 z dôvodu,

že okresný súd nepripustil proti nemu odvolanie. V tejto súvislosti poukazuje na princíp

ústavne súladného výkladu právnych predpisov a na judikatúru ústavného súdu

(, ). Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Vzhľadom k skutočnosti, že Uznesením dochádza k zásadnému zásahu do práv

sťažovateľa I., dlžníka, veriteľov, ako aj všetkých ďalších účastníkov reštrukturalizačného

konania a to zmenou reštrukturalizačného konania na konanie konkurzné, ktoré

má likvidačný charakter, máme za to, že neprípustnosť odvolania voči takémuto

rozhodnutiu by predstavovala zásadné porušenie práva na spravodlivý proces a súdnu

ochranu v rozpore s SR ako aj medzinárodných dohôd o ochrane ľudských práv,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

... Uznesenie je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti

odôvodnenia záverov, o ktoré je opreté a teda nepreskúmateľné, avšak nie je mu umožnené,

aby súd preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia... Dlžník nemá možnosť brániť sa proti

nesprávnemu rozhodnutiu súdu, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie, a ani

proti rozhodnutiu, ktorým súd aktivuje konkurzné konanie, i keď práve podaním návrhu

na povolenie reštrukturalizácie sa Dlžník snažil zabrániť likvidačnému konkurzu. Takéto

právo nemajú ani veritelia, v ktorých záujme je úspešný priebeh reštrukturalizácie, aby

došlo k vyššiemu uspokojeniu ich pohľadávok, ako by tomu bolo v prípade vyhlásenia

konkurzu na majetok Dlžníka.“

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie je v rozpore s označenými

článkami a dohovoru, pretože

„nezohľadňuje podania a argumentáciu účastníkov konania a Správcu, ktoré boli

voči súdu urobené riadne, včas a v zákonom predpísanej forme,

nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti odôvodnenia

záverov, o ktoré je opreté,

obsahuje svojvoľnú aplikáciu a výklad , pretože súd aplikujúci právo sa odchýlil

od znení príslušných ustanovení spôsobom, ktorý zásadne poprel ich účel a význam,

je svojimi právnymi účinkami zjavne neprimerané k dôvodom, ktoré viedli k jeho

prijatiu“.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že okresný súd mal posudzovať porušenie

povinností správcu s prihliadnutím na spoločný záujem veriteľov, pričom základným

determinantom je maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov. Uvádza, že

konverzia reštrukturalizácie na konkurz je prostriedkom ultima ratio, pričom je potrebné

prihliadnuť aj na to, že každé aktívne konanie správcu je možné podrobiť súdnemu

prieskumu, resp. súdnej revízii s tým, že týmto právnym prostriedkom je potrebné dať

prednosť pred konverziou.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„Uznesenie Okresného súdu zásadným spôsobom mení právny status Dlžníka,

nakoľko tento nový stav znamená pre neho ako úpadcu nezvratný následok v podobe

faktického ukončenia existencie a podnikateľskej činnosti, a teda má likvidačný charakter...

Táto zásadná a nezvratná zmena znamená aj pre veriteľov ako aj akcionárov Dlžníka

ekonomické škody v podobe nižšieho uspokojenia ich pohľadávok v konkurze, než by získali

v reštrukturalizácii, rovnako ako aj v strate možnosti ďalšej potenciálnej spolupráce

po úspešnom ozdravení Dlžníka prostredníctvom reštrukturalizácie.

Spôsob, akým Okresný súd rozhodol keď zastavil reštrukturalizačné konanie Dlžníka

a vyhlásil konkurz na jeho majetok je v rozpore s princípom proporcionality, keď v dôsledku

domnelého porušenia povinností správcu súd inicioval konanie, ktoré nie je možné zvrátiť...

Chceme poukázať na skutočnosť, že už počas reštrukturalizácie došlo k prijatiu

opatrení, ktoré optimalizovali podnikateľskú činnosť Dlžníka a nastavili jeho príjmy

na úspešné budúce plnenie reštrukturalizačného plánu.

... S ohľadom na výšku a celkový pomer hlasov hlasujúcich veriteľov je možné

jednoznačne konštatovať, že spoločným záujmom zabezpečených ako aj nezabezpečených

veriteľov uspokojenie ich prihlásených pohľadávok spôsobom a vo výške stanovenej

reštrukturalizačným plánom dlžníka.“

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu z 10. októbra 2014

bol jednostranne uprednostnený individuálny záujem . Poukazuje na podania ,

na svoje vyjadrenia k týmto podnetom a na ďalšie podania (napr. námietka zaujatosti,

návrh na nariadenie predbežného opatrenia, trestné oznámenie a pod.). Tento postup

dáva do súvislosti s tým, že pohľadávky boli popreté a v súčasnosti prebiehajú

konania o určenie pravosti týchto pohľadávok – v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. .

„Chceme poukázať na skutočnosť, že veriteľ postavil svoj individuálny záujem

pred spoločný záujem všetkých veriteľov a je jeho snahou odstrániť jeho vlastné pochybenie

dosiahnutím vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka a získať tak druhú šancu

na uplatnenie si svojich pohľadávok správnym spôsobom v konkurznom konaní... v prípade

vyhlásenia konkurzu, za splnenia podmienky že by pohľadávky veriteľa boli zistené

v plnom rozsahu spolu so zabezpečovacím právom k týmto pohľadávkam, by došlo len

k čiastočnému uspokojeniu pohľadávok tohto veriteľa (67,05 %) a pre uspokojenie

ostatných veriteľov by nezostali žiadne finančné prostriedky. Zároveň poukazujeme

na skutočnosť, že v prípade, ak by Okresný súd rozhodol v incidenčných konaniach

o oprávnenosti pohľadávok veriteľa , počíta reštrukturalizačný plán Dlžníka schválený

schvaľovacou schôdzou veriteľov dňa 07. 10. 2014 so 100 % uspokojením zabezpečených

pohľadávok tohto veriteľa, pričom až do rozhodnutia o zistení pohľadávky veriteľa

v incidenčnom konaní bude v zmysle plánu Dlžník povinný plniť mesačné splátky

do notárskej úschovy...

Z uvedených dôvodov máme za to, že postupom Okresného súdu došlo k porušeniu

zásady par conditio creditorum – rovného postavenia účastníkov reštrukturalizačného

konania...

Máme za to, že súd svojím rozhodnutím o vyhlásení konkurzu na majetok Dlžníka

zvolil neprimerane tvrdý postup v rozpore s princípom proporcionality, ktorý negatívne

postihuje predovšetkým účastníkov reštrukturalizačného konania, ktorí sú tak

sankcionovaný za údajné pochybenia Správcu nielen v rámci daného konkrétneho

reštrukturalizačného konania ale aj pri výkone správcovskej činnosti ako takej. Chceme

poukázať na skutočnosť, že v rámci reštrukturalizácie dlžníka nedošlo k naplneniu

predpokladov, ktoré by odôvodňovali vyhlásenie konkurzu napríklad pre predpokladané

neúspešné skončenie reštrukturalizácie alebo pre podstatné porušenie povinností správcu,

ktoré by spočívalo v jeho nekonaní v danej reštrukturalizácii. Súd v danej veci postupoval

čisto formalistický a neproporcionálne, keď vôbec neskúmal primeranosť a závažnosť

vytýkaných údajných porušení vo vzťahu k značne negatívnym následkom, ktoré konkurz

na rozdiel od reštrukturalizácie spôsobí všetkým účastníkom daného konania (viď Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 04. 2014 sp. zn. ).“

Následne sťažovateľka podrobne poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia

okresného súdu z 10. októbra 2014 a na argumentáciu, ktorá je v odôvodnení uvedená.

Vyjadrenie okresného súdu, že „postup správkyne umožnil ovládnutie

reštrukturalizácie pohľadávkami, ktoré vyplývajú z právnych titulov so zvláštnym

charakterom“, považuje za „tendenčné“ a poškodzuje týchto veriteľov, ako aj správcu

(sťažovateľku, pozn.), ktorý tieto pohľadávky s odbornou starostlivosťou preskúmal.

Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na rozdielny prístup sťažovateľky pri

vyhodnotení podnetov na popretie pohľadávok, pričom okresný súd nezohľadnil,

že rozdielny prístup správcu pri hodnotení pohľadávok rôzneho druhu je prirodzený. V tejto

súvislosti poukazuje sťažovateľka na prihlášky a ich prílohy veriteľov ,

, a a objasňuje dôvody,

prečo tieto pohľadávky nepoprela, a zároveň poukazuje na dôvody, pre ktoré poprela

pohľadávky .

„Správca zo svojho podnetu popieral predovšetkým zabezpečovacie práva veriteľa,

nakoľko má pochybnosť o platnosti záložných zmlúv, ktoré veriteľ predložil. Na základe

veriteľom podaných prihlášok nebolo možné preskúmať rozsah a výšku zabezpečenia týchto

pohľadávok. Veriteľ taktiež zmätočne k prihláškam prihlásil ako zabezpečovacie práva

aj práva, ktoré nie je možné v zmysle ustanovenia považovať v reštrukturalizačnom

konaní Dlžníka za zabezpečovacie práva, nakoľko tieto sa týkajú sekundárnych právnych

vzťahov veriteľa a ručiteľov dlžníka a postrádajú akcesorický charakter

k pohľadávkam veriteľa. Z textu prihlášky ako ani z textu príloh nebolo možné posúdiť

zabezpečenie jednotlivých pohľadávok veriteľa a taktiež nebolo možné určiť alebo posúdiť

čo i len čiastočný pomer a spôsob uspokojenia jednotlivých pohľadávok z príslušnej

oddelenej podstaty veriteľa. Dávame súdu do pozornosti aj skutočnosť, že v jednotlivých

incidenčných konaniach sa veriteľ čiastočne stotožnil s tvrdeniami

reštrukturalizačného správcu ohľadom uplatnenie zabezpečovacích práv voči osobám

odlišným od dlžníka.

S prihliadnutím na prebiehajúce incidenčné konania o pohľadávkach popretých

v rámci reštrukturalizácie Dlžníka chceme poukázať na skutočnosť, že o oprávnenosti

nárokov veriteľa má byť rozhodnuté v rámci týchto konaní a nie je prípustné, aby otázka

oprávnenosti pohľadávok veriteľa bola posudzovaná v rámci podnetu uvedeného

veriteľa, ktorým veriteľ namietal údajné porušenie povinností správcu. Takýto postup

by bolo možné považovať za porušenie zásady nemožnosti odňatia zákonného sudcu

v rozpore s ustanovením SR, nakoľko napadnuté Uznesenie v odôvodnení

konštatuje a hodnotí charakter pohľadávok veriteľa . Na základe uvedených dôvodov

máme za to, že súd pri vydávaní Uznesenia prekročil svoje právomoci, keď hodnotil

a rozhodoval (i keď len v rámci odôvodnenia rozhodnutia) o oprávnenosti pohľadávok,

o ktorých súd ešte len koná v samostatných konaniach.

V neposlednom rade chceme poukázať na skutočnosť, že súd sa pri posudzovaní

domnelého porušenia povinností správcu zaoberal a argumentoval len otázkou, či boli

pohľadávky veriteľa podmienené alebo nie, avšak vôbec sa nezaoberal otázkou

preskúmateľnosti skutočností uvedených v prihláškach veriteľa, a teda došlo

k jednostrannému a tendenčnému hodnoteniu skutočností.“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na relevantné okolnosti, ktoré viedli k tomu,

že pohľadávku poprela len v časti – vo výške 116 417,20 €. Uvádza

tiež argumentáciu k námietke, že zmluva o postúpení pohľadávok je neúčinná v zmysle

. V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že uvedené

ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne, pričom poukazuje na relevantné

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (, ,

, ) a tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky

(, ).

„Napriek rozdielom v českej a slovenskej právnej úprave zastávame názor, že závery

komentovaného rozsudku je možné aplikovať i na prevody majetku medzi spriaznenými

osobami podliehajúce ust. , a to konkrétne na prípady, keď sa majetok prevádza

za cenu, ktorá zodpovedá trhovej hodnote predmetu prevodu alebo za vyššiu cenu, pričom

táto cena nebola zistená a stanovená znaleckým posudkom.

Obídenie zákonného postupu (absencia znaleckého posudku) predstavuje len riziko

následnej neplatnosti, avšak v prípade postúpenej pohľadávky pána voči

Dlžníkovi vo výške 7 000 000 € takéto riziko nie je, a to z dôvodu, že za pohľadávku,

ktorú získali týmto prevodom, nadobudli výmenou od spoločnosti

majetok, ktorého hodnota bola stanovená znaleckým posudkom

č. 85/2014 vo výške 16 768 498,52 €.“

K zhodnému dátumu vypracovania reštrukturalizačného posudku a dátumu

osvedčenia podpisov na zmluvách o pôžičke sťažovateľka uvádza, že táto zhoda

je irelevantná aj s prihliadnutím na to, že z účtovníctva dlžníka vyplýva, že pôžičky boli

poskytnuté už skôr.

Sťažovateľka poukazuje aj na stanovisko týkajúce sa veriteľa

, ktorý je podľa spriazneným veriteľom, preto nemal mať hlasovacie právo

na schôdzi veriteľov a nemohol byť volený do veriteľského výboru. Sťažovateľka

argumentuje s poukazom na znenie § 9 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a uvádza,

že spriaznenosť je potrebné posudzovať z hľadiska aktuálneho stavu. „V danom prípade,

však v čase jej vzniku pán v spoločnosti

nefiguroval a preto pohľadávka nevznikla ako spriaznená.“

K uplatneniu pohľadávky veriteľa – , a k tomu,

že sťažovateľka bola ustanovená za reštrukturalizačného správcu v reštrukturalizácii tohto

veriteľa a tiež v reštrukturalizácii dlžníka, sťažovateľka uvádza:

«Tvrdenie veriteľa , že: „spoločný záujem veriteľov

sa pretvára do individuálneho záujmu tohto veriteľa dosiahnuť

maximálne uspokojenie jeho pohľadávky v najkratšom časovom období a to bez ohľadu

na rozsah a časové hľadisko uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov Dlžníka“

je z podstaty veci absolútne scestné, nakoľko uspokojenie veriteľov spoločnosti

nezáležalo od uspokojenia pohľadávky spoločnosti v reštrukturalizačnom konaní

Dlžníka!

V nadväznosti na uvedené je zjavné, že v predmetných prípadoch nedochádza

a zároveň ani nemôže dochádzať ani len k potenciálnemu rozporu medzi spoločným

záujmom veriteľov uvedených dlžníkov a teda z dôvodu nenaplnenia hypotézy právnej

normy, nie je možné nastúpenie účinkov dispozície danej právnej normy.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sa Súd stotožnil s nezmyselným a účelovým

odôvodneným veriteľa a vôbec neprihliadol na vyjadrenie Správcu k danej veci.»

Sťažovateľka tiež poukazuje na jednotlivé procesné podania

v reštrukturalizačnom konaní, ktoré podľa nej majú sťažovať postup súdu v konaní, a tiež

na späťvzatie námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi.

„Zároveň dávame do pozornosti skutočnosť, že o vyhlásení konkurzu na majetok

Dlžníka rozhodol na návrh veriteľa práve sudca, ktorého zaujatosť veriteľ

namietol 7 dní pred vydaním Uznesenia.“

K námietke týkajúcej sa miery uspokojenia podriadených pohľadávok sťažovateľka

uvádza:

„Správcom predložený a schvaľovacou schôdzou schválený Plán upravuje

uspokojenie nezabezpečených veriteľov /tzv. iných pohľadávok/ vo výške 10 %. S ohľadom

na dané zákonné ustanovenie nemôžu byť podriadené pohľadávky uspokojené rovnakým

alebo lepším spôsobom ako iné pohľadávky, tzn. môžu byť uspokojené len v rozsahu nižšom

ako 10 %. Dikciu daného zákonného ustanovenia by spĺňalo uspokojenie podriadených

pohľadávok vo výške 9,9 % ale zároveň aj 1 %. Správca sa však s ohľadom na konanie

s odbornou starostlivosťou a na skutočnosť, že aj spriaznení veritelia sú veriteľmi Dlžníka,

navrhol uspokojenie podriadených pohľadávok vo výške 5 %, čo je o polovicu nižšie

uspokojenie ako majú veritelia iných pohľadávok. Uvedené konanie správcu je tak v súlade

so zákonom a neodporuje žiadnemu ustanoveniu .“

Sťažovateľka tiež poukazuje na námietku , že pohľadávky veriteľov –

a – nemali byť uznané

z dôvodu, že správca (sťažovateľka) neskúmal, či mal dlžník na poskytnutie ručenia súhlas

dozornej rady. Sťažovateľka sa domnieva, že nemala povinnosť skúmať platnosť uvedených

záväzkov z pohľadu , pričom tiež uvádza:

„Zároveň si dovolíme poznamenať, že hoci dozorná rada súhlas udelila, máme za to,

že tento nebol potrebný, avšak, dávame do pozornosti skutočnosť, že pokiaľ by súd právny

vzťah posúdil tak, že tento súhlas je potrebný musím skonštatovať, že potom by bol neplatne

zabezpečený aj samotný úver banky, keďže zabezpečovacie právo bolo poskytnuté

aj inými spoločnosťami, v ktorých je pán štatutárnym orgánom.“

Sťažovateľka schválila dva právne úkony dlžníka – vystavenie zmenky a navýšenie

základného imania dcérskej spoločnosti. Sťažovateľka oba právne úkony považuje

za nevyhnutné na zabezpečenie splniteľnosti a udržateľnosti reštrukturalizačného plánu.

V tejto súvislosti tiež uvádza:

„S ohľadom na uvedené sme toho názoru, že keby aj Správca udelil súhlas, s ktorým

sa Súd nestotožňuje, nejedná sa o také porušenie zákona, ktorého následkom by malo byť

vyhlásenie konkurzu na majetok Dlžníka.

Považujeme za dôležité uviesť, že úlohou Správcu je okrem iného aj zabezpečiť, aby

sa neznížila hodnota majetku Dlžníka a dohliadať na činnosť a riadny chod Dlžníka, aby

bolo možné predpokladať úspešné ukončenie reštrukturalizácie a všetky tieto atribúty

splnené boli a sú, dokonca schválením vyššie uvedených právnych úkonov došlo k zvýšeniu

hodnoty majetku Dlžníka.“

K ďalším záverom, ktoré okresný súd uviedol v napadnutom uznesení z 10. októbra

2014, sťažovateľka uvádza:

„Zároveň upriamujeme pozornosť na skutočnosť, že Súd zjavne uprednostnil

individuálny záujem pred záujmom kolektívnym. Do reštrukturalizačného konania bolo

prihlásených celkom 96 veriteľov. To, že došlo k popretiu jedného z veriteľov, neodôvodňuje

záver, že reštrukturalizačné konanie už nedokáže zabezpečiť rámec na ochranu spoločného

záujmu veriteľov Dlžníka, a že nemožno predpokladať, že toto reštrukturalizačné konanie

môže viesť k lepšiemu uspokojeniu pohľadávok veriteľov dlžníka vrátane

ako v prípade konkurzu. Reštrukturalizačný plán Dlžníka počíta s možným zistením

pohľadávky veriteľa , pričom uspokojenie uvedeného veriteľa je reštrukturalizačným

plánom stanovené na 100 % zo zistenej sumy. Popretie pohľadávky veriteľa bolo vzhľadom

na okolnosti, za akých si veriteľ svoje pohľadávky prihlásil len splnením zákonnej

povinnosti správcu. Veriteľ bol oprávnený domáhať sa zistenia svojich pohľadávok

zo strany zákonného súdu, pričom veriteľ toto svoje právo využil. Vzhľadom k uvedenému

nie je možné akceptovať konštatovanie Súdu o nemožnosti zabezpečenia rámca ochrany

spoločného záujmu veriteľov.

Správca v každom zo svojich vyjadrení uviedol, že predmetné pohľadávky preskúmal

s odbornou starostlivosťou. Súd dostatočne v Uznesení nešpecifikoval, čo mal na mysli

pod zaoberaním sa otázkou ich právnej platnosti. Šetrením predmetných pohľadávok bolo

preukázané, že sú zaúčtované, boli poskytnuté a použité. Reštrukturalizačnému správcovi

nevznikli akékoľvek pochybnosti o existencii predmetných pohľadávok pričom tieto boli

veriteľmi prihlásené do reštrukturalizácie správne.

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností je zjavné, že Súd v Uznesení absolútne

nezohľadnil akékoľvek vyjadrenie Správcu, a závery uvedené v odôvodnení Uznesenia tak

postrádajú akékoľvek logické súvislosti a nezodpovedajú dôkazom a vyjadreniam,

ktoré zo strany účastníkov boli v konaní vykonané. Uznesenie je tak nepreskúmateľné,

arbitrárne a nekonzistentné. Uvedeným uznesením tak došlo k porušeniu základných práv

Sťažovateľa, nakoľko nebola dodržaná rovnosť účastníkov a Uznesenie neprimeraným

spôsobom v rozpore so zásadou proporcionality zasahuje do základných práv účastníkov

reštrukturalizačného konania.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Základné práva Sťažovateľa... v súlade s a

Slovenskej republiky a právo... v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn.: 1 zo dňa 10. 10. 2014 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 1 zo dňa 10. 10. 2014

Ústavný súd zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

Okresný súd je povinný uhradiť Sťažovateľom trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a aby odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia okresného súdu. Tento návrh odôvodňuje takto:

„Vzhľadom k skutočnosti, že Uznesením dochádza ku konverzii reštrukturalizačného

konania Dlžníka na konanie konkurzné, ktorého výsledkom bude faktická likvidácia Dlžníka

máme za zo, že Uznesením môže byť spôsobená škoda veľkého rozsahu. V dôsledku účinkov

vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka môže dôjsť k prerušeniu jeho podnikateľskej

činnosti, nakoľko dôjde k vypovedaniu zmlúv zo strany zdravotných poisťovní, s ktorými

Dlžník v súvislosti s poskytovaním služieb spolupracuje. Rovnako hrozí strata klientely

či už zo strany kúpeľných hostí, ktorí pravidelne podnik Dlžníka navštevovali, ale tak

i zo strany ostatných obchodných partnerov – odberateľov minerálnej vody. V dôsledku

prerušenia prevádzky podniku hrozí, že prevádzku podniku Dlžníka nebude možné obnoviť

z dôvodu, že môže dôjsť k demontáži vybavenia a zariadenia, ktoré Dlžník využíval. Taktiež

netreba opomenúť prepustenie 120 zamestnancov, ktorý v súčasnosti pre Dlžníka pracujú.

V neposlednom rade je potrebné prihliadnuť aj na pohľadávky proti podstate, ktoré začnú

vznikať pri prerušení prevádzky podniku Dlžníka v konkurze, v dôsledku údržby majetku

Dlžníka a v dôsledku ukončenia pracovných pomerov so zamestnancami, ktoré boli

v reštrukturalizačnom pláne vyčíslené celkovo na 972 850,00 €. Ako vyplýva zo všetkých

vyššie uvedených skutočností, vyhlásením konkurzu na majetok Dlžníka hrozí

Sťažovateľovi I. ako aj Dlžníkovi a ostatným účastníkom reštrukturalizačného konania

nezvratný stav a vznik škody a ujmy veľkého rozsahu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie

1. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd každý návrh prerokuje

bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

Keďže ústavný súd nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach

sťažnosti a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení

v nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie

(bod 1 výroku tohto uznesenia).

2. Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. z 10. októbra 2014.

Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia

im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

Podľa dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez

návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti, pričom

prihliadol na argumentáciu, ktorou sťažovateľka odôvodňuje svoj návrh. Na základe týchto

skutočností ústavný súd rozhodol tak, že jej návrhu nevyhovel, pretože ústavný súd

už uznesením sp. zn. z 10. marca 2015 odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 10. októbra 2014.

3. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania

pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, rozhodol

ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil

na spoločné konanie (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015