Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 187/2015
PDF · 377.57 KB
No categories available
II. ÚS 187/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Drdošom, Párovská 26,
Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 C 112/2012 zo 4. marca
2013 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 752/2014 z 28. novembra 2014,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2015
doručená sťažnosť , , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Drdošom, Párovská 26, Nitra, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 18 C 112/2012 zo 4. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 Co 752/2014 z 28. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym zástupcom žalobcov
v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 18 C 112/2012.
Uznesením sp. zn. 18 C 112/2012 zo 4. marca 2013 bola sťažovateľovi uložená
poriadková pokuta vo výške 200 € z dôvodu, že sa nezúčastnil pojednávania 8. februára
2013. Sťažovateľ svoju neprítomnosť písomne ospravedlnil deň pre termínom pojednávania
z dôvodu jeho kolízie s iným pojednávaním na Okresnom súde Bratislava I. Okresný súd
v odôvodnení uznesenia uvádza, že sťažovateľ „zmaril uplatnenie základného práva
odporkyne ako iného účastníka konania... a zároveň hrubo sťažil postup súdu v konaní...“.
Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 752/2014 z 28. novembra 2014 napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Predmetný postih poriadkovou pokutou bol nezákonný a šikanózny, ale
v neposlednom rade ústavne neudržateľný. Treba uviesť, že všeobecný súd musí vykladať
a používať ustanovenia zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (O. s. p.) v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie o uložení
poriadkovej pokuty v zmysle § 53 O. s. p. je spôsobilé zasiahnuť do základných práv
a slobôd účastníkov konania ako aj ich zástupcov, patrí zásada prieskumu týchto
rozhodnutí vydaných v rámci sústavy všeobecných súdov k základným ústavným princípom
spravodlivého procesu. Uloženie poriadkovej pokuty je vždy hraničným a nevyhnutným
poriadkovým opatrením, ktoré je možné uložiť len tam, kde dohovor alebo iné miernejšie
prostriedky neviedli k náprave. Aplikácia jednotlivých ustanovení O. s. p. musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Podľa názoru sťažovateľa „z napadnutého uznesenia okresného súdu navyše
nevyplýva, čím konkrétne som mal hrubo sťažovať postup súdu. Zákon sankcionuje
sťažovanie či marenie postupu súdu, ak ide o trvalý alebo dlhodobejší stav. Kolízia
termínov z povahy veci logicky vylučuje konanie spočívajúce v sťažovaní či marení postupu
súdu. Za kolíziu termínov advokát nemôže zodpovedať. Pokiaľ súd kolíziu termínov
neakceptuje, pojednávanie vykoná, nemôže však advokátovi uložiť poriadkovú pokutu,
nakoľko na dvoch miestach súčasne objektívne prítomný byť nemožno a žiaden advokát
zastupovanie účastníka logicky nepreberá s tým, že v budúcnosti bude mať kolíziu termínov,
pre ktorú by mohol byť sankcionovaný... V neposlednom rade okresný súd ako aj krajský
súd sa nijak nezaoberali ani výškou uloženej poriadkovej pokuty a túto svoju úvahu ani
žiadnym spôsobom neodôvodnili, čo zaťažilo obe rozhodnutia vadou nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... na súdnu na inú právnu
ochranu zaručené podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý
súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu v Žiline sp. zn. 18 C 112/2012 182 zo dňa 04. 03. 2013
a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 752/2014 zo dňa 28. 11. 2014 porušené
bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 18 C 112/2012 182 zo dňa 04. 03. 2013
a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 752/2014 zo dňa 28. 11. 2014 sa zrušuje.
3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť sťažovateľovi ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu trovy konania vo výške 296,44 EUR (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur
štyridsaťštyri centov) na účet advokáta JUDr. Ivana Drdoša...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné
v prvom rade zdôrazniť, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú ochranu sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v súvislosti s právnou vecou, ktorej podstatou je (zjednodušene) spor
o peňažné plnenie v sume 200 €. Ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako
bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku, z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny poriadok
vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou
garantovaných základných práv a slobôd (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).
Uvedené skutočnosti samy osebe zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.
Podľa názoru ústavného súdu navyše ale existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti
pre nedostatok právomoci ústavného súdu, a to tak v časti týkajúcej sa napadnutého
uznesenia okresného súdu, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie označených práv uznesením okresného
súdu, ktorým mu bola uložená poriadková pokuta.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich práv aj napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o uložení poriadkovej
pokuty.
Vychádzajúc z princípu subsidiarity svojej právomoci, ústavný súd považuje
za potrebné vo vzťahu k tejto časti sťažnosti konštatovať, že napadnuté uznesenie krajského
súdu potvrdzuje procesné rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom konanie v merite veci
bude ďalej pokračovať pred súdom prvého stupňa. Napadnuté uznesenie krajského súdu nie
je konečným rozhodnutím všeobecných súdov vo vzťahu k uloženej poriadkovej pokute,
keďže podľa § 53 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku uloženú poriadkovú pokutu môže
súd dodatočne, a to i po skončení konania odpustiť, ak to odôvodňuje neskoršie správanie sa
toho, komu bola uložená, alebo ak nastali dôvody hodné osobitného zreteľa; to neplatí, ak
už bola poriadková pokuta zaplatená.
Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ má na zabezpečenie
ochrany svojich základných práv a slobôd k dispozícii účinný prostriedok nápravy, za ktorý
možno v okolnostiach posudzovanej veci považovať žiadosť (návrh) o odpustenie
poriadkovej pokuty (zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že sťažovateľ uloženú
poriadkovú pokutu už zaplatil, pozn.).
Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že nemožno
akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným
súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončeného
súdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány
verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že predpokladom na záver o
porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie je
napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v
konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú
obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS
307/06).
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa
ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť i v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 (v spojení s § 53 ods. 1) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 803/2013).
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015