Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 186/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Lászlóom

Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl.

48 ods. 2 postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. februára 2015 doručená sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom,

Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vyjadriť sa

k vykonávaným dôkazom podľa postupom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na návrh sťažovateľa Okresný

súd Komárno (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. z 9. októbra 2014

(ďalej aj „uznesenie z 9. októbra 2014“) nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal

odporcovi ( ) vstúpiť na v rozhodnutí určené

nehnuteľnosti, dať tretej osobe pokyn na vstup na tieto nehnuteľnosti, vykonať na týchto

nehnuteľnostiach akúkoľvek činnosť sám alebo prostredníctvom tretej osoby a brániť

sťažovateľovi vo vstupe na tieto nehnuteľnosti, nakladať s týmito nehnuteľnosťami v rozsahu

ich založenia, zaťaženia vecným bremenom alebo iným vecným právom, vypožičania,

vloženia do majetku právnickej osoby alebo prenajímania, a to až do právoplatného

skončenia konania vo veci samej (konanie o určenie vlastníckeho práva, pozn.).

Proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2014 podal odporca odvolanie, v ktorom

tvrdil, že všetok majetok sťažovateľa prešiel na odporcu. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení

k odvolaniu odporcu z 24. novembra 2014 vyslovil nesúhlas s tvrdením odporcu

obsiahnutým v jeho odvolaní a argumentoval, že jeho majetok neprešiel na odporcu.

Odporca doručil 1. decembra 2014 krajskému súdu návrh, v ktorom tvrdil, že sťažovateľ ako

právnická osoba zanikol, a v tejto súvislosti sa domáhal, aby krajský súd zrušil predbežné

opatrenie (uznesenie z 9. októbra 2014) a zastavil konanie. Sťažovateľ sa vyjadril aj

k tomuto návrhu odporcu podaním doručeným krajskému súdu 12. januára 2015.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil

a konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zastavil s odôvodnením, že

sťažovateľ ako právnická osoba v zmysle zanikol.

Sťažovateľovi bolo napadnuté uznesenie krajského súdu (spoločne s replikou odporcu

k vyjadreniu sťažovateľa z 12. januára 2015) doručené 26. januára 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza, že

«... vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 24. 11. 2014 a podanom dňa

12. 01. 2015 tvrdil, že nezanikol a naďalej má právnu subjektivitu a tým aj procesnú

spôsobilosť, a to napriek tomu, že ministerstvo ho vyradilo z evidencie cirkevných

právnických osôb; ani z iného právneho dôvodu nezanikol ako právnická osoba; jeho

majetok neprešiel na žalovaného a žalovaný nie je jeho právnym nástupcom. Sťažovateľ

tieto svoje tvrdenia odôvodnil tým, že:

registrácia cirkevnej právnickej osoby nemá konštitutívny charakter,

cirkevné osoby majú právnu subjektivitu podľa kanonického práva (t. j. podľa

ustanovení Kódexu kanonického práva z roku 1917 (v ďalšom len „CIC 1917“) a podľa

ustanovení Kódexu kanonického práva z roku 1983 (v ďalšom len „CIC 1983“),

sťažovateľ ako cirkevná právnická osoba vznikla ešte pred účinnosťou zákona

č. ,

sťažovateľa ako samostatnú cirkevnú právnickú osobu uznávali orgány

Československa aj pred druhou svetovou vojnou a po nej,

sťažovateľ ako je jeden z inštitútov zasväteného života

a je v zmysle Kán. 634 § 1 CIC 1983 je cirkevnou právnickou osobou,

podľa Kán. 120 § 1. CIC 1983 cirkevná právnická osoba zaniká, ak ju kompetentná

vrchnosť zákonne zruší,

podľa Kán. 584 CIC 1983 zrušenie inštitútu zasväteného života prislúcha iba

Apoštolskej stolici, ktorej je tiež rezervované rozhodovanie o jeho časných majetkoch, preto

sťažovateľ môže zaniknúť jedine na základe rozhodnutia Apoštolskej stolice a jeho majetok

by mohol prejsť na žalovaného výlučne na základe rozhodnutia Apoštolskej stolice,

v predmetnom prípade ministerstvo rozhodlo o vyradení sťažovateľa z evidencie

cirkevných právnických osôb (t. j. o zrušení registrácie sťažovateľa) na základe rozhodnutia

a návrhu nekompetentnej osoby,

dekrét pána č. 8037/14 zo dňa 05. 11. 2014 je v príkrom rozpore

s obsahom listín, na ktoré sa odvoláva,

postavenie sťažovateľa nebolo riešené ani „Modus Vivendim“, ani Apoštolskou

konštitúciou zo dňa 02. 09. 1937, ani Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum

sacrosancti“ zo dňa 30. 12. 1977, ani Apoštolskou konštitúciou „Pastorali quidem“ z 31.

03. 1995, ani Apoštolskou konštitúciou „Slovachiae sacrorum Antistites“ zo dňa zo dňa 14.

02. 2008,

listiny vydané Štátnym sekretariátom, sekcie pre vzťahy so štátmi zo dňa

11. 03. 1996 č. 2172/96/RS a zo dňa 01. 10. 2011 č. 3981/11/RS nie sú právne záväznou

interpretáciou Apoštolskej konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ zo dňa 30. 12. 1977.

Tieto listiny nie sú žiadnymi rozhodnutiami a nie je možné z nich podľa kanonického práva

vyvodiť žiadne právne účinky. Sú iba „potvrdenia“, ktoré však nie sú hodnovernými

dôkazmi o tom, že na základe v ňom označených dokumentov žalovaný je právnym

nástupcom sťažovateľa. Sťažovateľ tieto svoje tvrdenia podrobne odôvodnil a oprel aj

o judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a Ústavného súdu Českej republiky, ako aj o odborné vyjadrenie Akadémie kanonického

práva. Vyššie uvedené argumenty sťažovateľa odopreté relevantnými dôkazmi mali zásadný

význam pre rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti uzneseniu súdu prvého stupňa.

Napriek tomu sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí s nimi vôbec nezaoberal. Z tohto

dôvodu uznesenie odvolacieho súdu je arbitrárne a nespĺňa požiadavky pre riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia.».

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnuté uznesenie riadne neodôvodnil, čím

porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a

listiny.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa tvrdenia sťažovateľa

v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, keďže „Relevantné argumenty sťažovateľa

k posúdeniu rozhodujúcich otázok (či sťažovateľ ako právnická osoba zanikol; či jeho všetok

majetok prešiel na žalovaného; či žalovaný je právnym nástupcom sťažovateľa) nie sú

v odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu vôbec vyhodnotené. Preto je zrejmé, že tento

záver odvolacieho súdu je opretý jedine o tvrdenie jednej strany (žalovaného), ktoré boli

jednostranne prevzaté. Odvolací súd postupoval takto napriek tomu, že tvrdenia žalovaného

vôbec nevyplývajú z právnych predpisov a ani z ním predložených dôkazov alebo nie sú

podložené žiadnym dôkazom.“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa sťažovateľ

uvádza, že „odvolací súd bral do úvahy aj obsah tých listín, ktoré žalovaný mu predložil

svojím e mailom dňa 12. 01. 2005, a ktoré boli doručené (oznámené) právnemu zástupcovi

sťažovateľa spolu s uznesením odvolacieho súdu až dňa 26. 01. 2015. Teda sa sťažovateľ

k týmto dôkazom nemohol vyjadriť pred rozhodnutím odvolacieho súdu.“.

Za neakceptovateľný považuje sťažovateľ aj názor krajského súdu, podľa ktorého mal

zákonnú povinnosť rozhodnúť o odvolaní vo veci návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia v zákonom ustanovenej tridsaťdňovej lehote. Podľa sťažovateľa by rýchlosť

rozhodovania nemala byť „na úkor kvality, zákonnosti a napokon aj ústavnosti

rozhodovania odvolacieho súdu. Táto lehota nezbavuje odvolací súd zaoberať sa

so všetkými tvrdeniami účastníkov konania a s nimi predloženými dôkazmi a patrične

vyhodnotiť ich podľa príslušných právnych predpisov pri dodržaní požiadaviek

spravodlivého súdneho procesu.“.

Sťažovateľ rovnako namieta, že je nesprávny záver krajského súdu, podľa ktorého 24.

novembra 2014 došlo k zániku sťažovateľa ako právnickej osoby v zmysle § 20a ods. 2

, pričom svoju námietku odôvodňuje poukazom na príslušné

ustanovenia kánonického práva. Podľa sťažovateľa je nevyhnutné v danej veci aplikovať

ustanovenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá bola

zverejnená oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326/2001

Z. z. (ďalej len „základná zmluva“), ktorá je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5

a má prednosť pred zákonmi. Na základe až 3

v spojení s je potrebné vykladať a aplikovať základnej zmluvy

v súlade s príslušnými ustanoveniami kánonického práva. Podľa sťažovateľa k zániku

sťažovateľa a k prechodu jeho majetku na inú osobu mohlo dôjsť výlučne na základe

rozhodnutia Apoštolskej stolice, ktorá takéto rozhodnutie nevydala.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva ... podľa čl. 46

ods. 1 a a Listiny základných práv

a slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. 01. 2015 spis. zn.

249 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre dňa 12. 01. 2015 spis. zn. sa

zrušuje a vec Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova

na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,

keďže podľa jeho názoru tento návrh nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom

a odložením vykonateľnosti sa iným osobám nespôsobí väčšia ujma, než by vykonaním

rozhodnutia vznikla sťažovateľovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa a listiny

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd

nesprávne posúdil jeho spôsobilosť byť účastníkom napadnutého konania (konania o

nariadení predbežného opatrenia),

nevysporiadal sa so zásadnými argumentmi sťažovateľa (či sťažovateľ ako právnická

osoba zanikol, či jeho majetok prešiel na odporcu a či je odporca právnym nástupcom

sťažovateľa),

prihliadol na argumentáciu odporcu obsiahnutú v jeho podaní z 12. januára 2015,

ku ktorej sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, keďže mu podanie odporcu bolo doručené

spoločne s napadnutým uznesením krajského súdu až 26. januára 2015.

Z , ako aj vyplýva, že sťažnosť

môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba. Za týchto okolností (právna) existencia

sťažovateľa ako právnickej osoby (jej právna subjektivita) je v zásade procesnou

podmienkou konania pred ústavným súdom o sťažnosti, podobne ako v konaní pred

všeobecnými súdmi.

Podľa o slobode náboženskej viery a postavení

cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o postavení cirkví a náboženských spoločností“) „Registrujúci orgán vedie evidenciu

všetkých právnických osôb podľa tohto zákona, včítane tých, ktoré odvodzujú svoju právnu

subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností, pokiaľ nepodliehajú inej evidencii alebo

registrácii a upraví jej podmienky.“.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o postavení cirkví a náboženských spoločností «Cirkvi

a náboženské spoločnosti registruje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len

„registrujúci orgán“).».

V súlade s čl. IV opatrenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo kultúry“) k evidencii právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu

subjektivitu od cirkví a/alebo náboženských spoločností, č. MK 33/2001 1 z 10. januára

2001 právnická osoba, ktorá odvodzuje svoju právnu subjektivitu od cirkvi a/alebo

náboženskej spoločnosti, sa považuje za vyradenú z evidencie na území Slovenskej

republiky v deň doručenia oznámenia o jej zániku cirkevnému odboru, ak bolo podané

kompetentnou osobou.

Ministerstvo kultúry prípisom sp. zn. MK z 24. novembra

2014 potvrdilo, že činnosť bola ukončená dekrétom

č. 8037/14 z 5. novembra 2014, vzhľadom na to bola táto právnická osoba

vyradená z evidencie právnických osôb odvodzujúcich svoju právnu subjektivitu

od v Slovenskej republike.

V súlade s spôsobilosť právnickej osoby

nadobúdať práva a povinnosti môže byť obmedzená len zákonom.

Podľa 20a ods. 1 právnická osoba sa zrušuje dohodou,

uplynutím doby alebo splnením účelu, na ktorý bola zriadená, pokiaľ osobitný zákon

neustanovuje inak.

Podľa právnická osoba zapísaná v obchodnom

registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra,

pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.

Podľa spôsobilosť byť účastníkom konania má

ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

V súvislosti s predbežným prerokúvaním sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné

poukázať na právne názory, ktoré už vyslovil v uznesení sp. zn. z 24. júla

2014. V označenom uznesení ústavný súd uviedol, že súkromnoprávna subjektivita

a ústavnoprávna subjektivita sa nemusia nevyhnutne prekrývať, a preto nie je vylúčené, aby

bola priznaná ústavnoprávna subjektivita (a prípadne aj subjektivita na podanie sťažnosti

podľa ) aj takým právnym útvarom, ktoré nie sú fyzickými ani

právnickými osobami, ani inými právnymi subjektmi v zmysle súkromného práva. Ústavný

súd v označenom uznesení tiež uviedol, že zánikom súkromnoprávnej subjektivity nemusí

dôjsť nevyhnutne aj k zániku spôsobilosti byť účastníkom konania, a zdôraznil, že z tohto

hľadiska treba mimoriadne citlivo pristupovať najmä k statusovým konaniam, t. j.

ku konaniam, ktorých meritom (predmetom) je rozhodovanie o spôsobilosti na práva (a tým

aj spôsobilosti byť účastníkom konania). Ústavný súd v súvislosti so statusovými konaniami

pripustil, že vo vzťahu k druhej alternatíve aplikácie

[(text za bodkočiarkou („inak len ten komu ju zákon priznáva“)] môže jeho ústavne

konformný výklad spočívať aj v priznaní spôsobilosti byť účastníkom konania ad hoc aj

právnickej osobe, o ktorej zrušenie v príslušnom konaní ide, a to nielen v súvislosti

s konaním pred všeobecným súdom, ale obdobne aj pri posúdení spôsobilosti byť

účastníkom konania pred ústavným súdom a nositeľom garantovaných práv

(porovnaj m. m. ).

Predmetom ústavného prieskumu v prerokúvanej veci však nie je postup

a rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým bola sťažovateľovi odňatá spôsobilosť byť

účastníkom konania, teda právna subjektivita, ale postup všeobecného súdu (krajského

súdu, pozn.) v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a v tomto konaní

vydané rozhodnutie, ktorým došlo k zastaveniu konania z dôvodu existencie

neodstrániteľnej podmienky konania v súlade s § 107 ods. 4 a § 104 ods. 1 prvou vetou

.

Všetky zásadné námietky sťažovateľa týkajúce sa jeho procesnoprávnej spôsobilosti

budú nevyhnutne predmetom preskúmania zo strany prvostupňového súdu v konaní vo veci

samej (konanie o určenie vlastníckeho práva vedené okresným súdom pod sp. zn.

, pozn.). Navyše z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

vyplýva aj vôľa sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom žaloby

o preskúmanie zákonnosti postupu registrujúceho orgánu (ministerstvo kultúry, pozn.), teda

v statusovom konaní, predmetom ktorého by mala byť otázka procesnoprávnej spôsobilosti

sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na už citované relevantné ustanovenia

zákona o postavení cirkví a náboženských spoločností,

a , ústavný súd konštatuje, že podľa aktuálneho právneho

stavu (sťažovateľ) zanikol dňom výmazu (vyradenia) z evidencie

právnických osôb, pričom v tomto konaní pred ústavným súdom nie je aj vzhľadom

na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu dôvod uvažovať o tom, aby mu bola

priznaná právna subjektivita ad hoc, keďže touto otázkou sa bude zaoberať príslušný

všeobecný súd, ktorého právomoc predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu.

Za týchto okolností treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (

) považovať za sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015