Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 149/2015
PDF · 479.61 KB
No categories available
I. ÚS 149/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. januára 2015 e mailom a 23. januára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej
spoločnosti VIVA , (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len
„rada“) vydala 3. decembra 2013 rozhodnutie č. R/117/2013 o udelení licencie
na multiregionálne rozhlasové terestriálne vysielanie v prospech obchodnej spoločnosti
(ďalej len „obchodná spoločnosť“), a o zamietnutí žiadosti
sťažovateľky (ďalej len „rozhodnutie rady“).
Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka na najvyššom súde opravný prostriedok
a žiadala rozhodnutie rady ako nezákonné zrušiť. Uznesením sp. zn. 5 Sž 27/2013
zo 17. decembra 2013 najvyšší súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia rady
do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a následne rozsudkom z 30. októbra 2014 jej
rozhodnutie potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemu
predchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantované
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľka uviedla, že v poradí prvé rozhodnutie rady z 15. mája 2012, ktorým
rada tiež udelila licenciu na rozhlasové terestriálne vysielanie v prospech
obchodnej spoločnosti, bolo najvyšším súdom zrušené rozsudkom sp. zn. 2 Sž 17/2012
z 27. marca 2013, v ktorom bol vyslovený záväzný právny názor, že je nevyhnutné, aby
rada v konaní o udelenie licencie na rozhlasové a televízne vysielanie skúmala nielen
formálnu, ale aj materiálnu pripravenosť jednotlivých uchádzačov z hľadiska ich
organizačnej, technickej, ako i ekonomickej pripravenosti. V novom rozhodnutí sa rada
uvedeným názorom podľa sťažovateľky neriadila, flagrantne nerešpektovala záväzný právny
názor vyslovený najvyšším súdom uvedeným v rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca
2013, keďže opätovne len formálne konštatovala obsah dokladov predložených obchodnou
spoločnosťou bez toho, aby skúmala ich obsah. Z hľadiska podstaty a obsahu sa podľa
sťažovateľky rozhodnutie rady nelíši od jej predchádzajúceho zrušeného rozhodnutia v danej
veci.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie rady, podľa
sťažovateľky založil na tom, že:
rozhodnutie rady objektívne nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,
naopak, je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou rady v správnom konaní, ako aj
v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu,
správne uváženie, ktorým sa rada pri rozhodnutí riadila, ako aj argumenty, ktoré
pri odôvodnení aplikovala, zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami
logického myslenia,
zákon neurčuje vážnosť kritérií, preto bolo na členoch rady, akú váhu jednotlivým
kritériám pri hlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe
správnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré
by bolo zjavné,
je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho
prieskumu, a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom
prieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie patrí do preskúmavacej
právomoci súdu, a výber jedného zo žiadateľov,
z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci s výnimkou účastníka
, splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie,
v preskúmavanom konaní rada postupovala v intenciách predchádzajúceho
zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu a s prihliadnutím na jeho právne závery
v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne na neho aplikovala príslušné
ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vysielaní a retransmisii“), pričom jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené
v § 47 Správneho poriadku a nevykazuje nedostatky,
správny orgán v konaní o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani
možnosť overovať pravdivosť, úplnosť a aktuálnosť predkladaných dokladov.
Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej označených práv tým, že:
(i) najvyšší súd sa nezaoberal dôkazmi predloženými sťažovateľkou v konaní
a neodpovedal na právne a skutkovo relevantné otázky, najmä sa riadnym spôsobom
nevysporiadal s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa skúmania naplnenia technických,
organizačných a personálnych predpokladov uchádzačov (osobitne úspešného uchádzača –
obchodnej spoločnosti) radou v konaní o udelenie licencie, ktoré bolo v celkom zjavnom
rozpore s predchádzajúcim právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v rozsudku
sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013 (ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie rady v tejto
veci zrušené). Ako vyplýva z aktuálnych verejne dostupných informácií, obchodná
spoločnosť nikdy nenaplnila svoje tvrdenia o organizačnej, personálnej a technickej
zabezpečenosti na vysielanie, pretože samotné vysielanie presunula na iný subjekt
(spoločnosť ). Obchodná spoločnosť teda neprevádzkuje vysielanie,
nevynakladá žiadne prostriedky, nedisponuje žiadnou technikou ani priestormi, čo
potvrdzujú tvrdenia sťažovateľky, ktoré prezentovala počas celého správneho konania, ako
aj súdneho konania.
Uvedeným postupom podľa sťažovateľky nastala „absurdná situácia, nakoľko ak by
takýto stav platil, v podstate by to znamenalo, že je irelevantné komu Rada pridelí licenciu,
pretože vysielať môže následne ktokoľvek kto nikdy nemusel predložiť a zdokladovať svoju
pripravenosť a splnenie podmienok k vysielaniu, ako sa to v tomto prípade stalo, kedy
vysielateľom je de facto iný subjekt, ktorý Rada neskúmala“.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil
na meritórne posúdenie rozhodnutia rady a argumentov sťažovateľky len v takom rozsahu,
že dôvody tam uvedené predstavujú len všeobecné, bližšie neodôvodnené názory
a stanoviská k rozhodovaniu o udelení licencie, v ktorých absolútne absentuje akékoľvek
vysporiadanie sa s konkrétnymi relevantnými námietkami sťažovateľky.
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že pred vydaním druhého rozhodnutia rady táto
bez odôvodnenia upustila od nariadenia ústneho pojednávania (hoci pred prvým
rozhodnutím sa ústne pojednávanie uskutočnilo), pričom nariadenie ústneho pojednávania
by umožnilo rade v plnej miere materiálne preskúmať tieto skutočnosti a zároveň by
umožnilo žiadateľom prezentovať svoje žiadosti.
(ii) Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí tiež nevysporiadal s otázkou, či sa rada
spravovala jeho záväzným právnym názorom vysloveným v jeho predchádzajúcom
rozhodnutí (rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013). Podľa názoru sťažovateľky
existuje zjavný rozpor medzi tvrdením najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí
a skutočnosťou, pretože rada aj pri jej druhom rozhodnutí pristúpila len k formálnemu
skúmaniu splneniu podmienok, keďže sa (opätovne) uspokojila len s tým, čo jednotliví
uchádzači deklarovali bez toho, aby materiálne vyhodnotila vierohodnosť týchto tvrdení
vo vzťahu k ekonomickým, personálnym a technickým predpokladom vysielania.
Vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci najvyšší súd pritom uviedol, že
skúmanie podmienok pripravenosti uchádzačov je základnou a prvoradou povinnosťou rady,
ktorá má povinnosť nielen formálne konštatovať ich naplnenie, ale má povinnosť ich
materiálne preskúmať. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí
rozhodol v celkom zjavnom rozpore so svojím predchádzajúcim právnym názorom
vysloveným v tej istej veci, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.
(iii) Najvyšší súd sa odchýlil od svojho predchádzajúceho právneho názoru, čo však
neodôvodnil a takéto odchýlenie je neudržateľné. Za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlil
od právneho názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického
prípadu, bolo jeho povinnosťou minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia
v identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomto
základe zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa.
Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd sám v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uvádza, že „je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú
mierou možného súdneho prieskumu a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na
udelenie licencie, pričom prieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie,
stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu“.
V nasledujúcej vete však už len nekriticky konštatuje, že „všetci účastníci
s výnimkou účastníka splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať
o udelenie licencie“. Už samotný tento fakt robí podľa sťažovateľky rozsudok najvyššieho
súdu nepreskúmateľným a v konečnom zmysle zjavne arbitrárnym. Najvyšší súd sa
obmedzil len na teoretické posúdenie prieskumu správnej úvahy pri udelení licencie, ktoré
je nesprávne interpretované a aplikované.
Ak sa teda najvyšší súd odmietol zaoberať námietkami a argumentmi
o nedostatočnom posúdení podmienok pripravenosti, teda otázkami technickej, organizačnej
a ekonomickej pripravenosti jednotlivých žiadateľov o udelenie licencie, nemožno prikročiť
k posudzovaniu splnenia kritérií uvedených v zákone o vysielaní a retransmisii, a teda ani
k rozhodnutiu o udelení licencie, a preto nemôžu byť splnené ani podmienky na použitie
voľnej úvahy pri rozhodovaní o udelení licencie.
Z uvedeného dôvodu je sťažovateľka toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu je
zjavne svojvoľný a arbitrárny a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a preto súčasne
navrhla, aby ústavný súd odložil jeho vykonateľnosť. Podľa sťažovateľky odložením
vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu nemôže vzniknúť obchodnej spoločnosti
nenahraditeľná ujma, keďže tá bude musieť uzavrieť právne vzťahy na zabezpečenie
vysielania, pretože sama nemá k dispozícii vlastné technické prostriedky ani vlastných
zamestnancov.
Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd prijal
sťažnosť na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu až
do rozhodnutia vo veci samej, uložil obchodnej spoločnosti dočasne sa zdržať výkonu
rozhodnutia rady a následne takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 5Sž/27/2013 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.02014, sp. zn. 5Sž/27/2013 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či
preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv
alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie
vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorá namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa opravným prostriedkom
podaným na najvyššom súde domáhala preskúmania zákonnosti postupu rady a jej
rozhodnutia sp. zn. R/117/2013 z 3. decembra 2013, ktorým udelila obchodnej spoločnosti
licenciu č. na celoplošné rozhlasové terestriálne vysielanie (bod I výrokovej časti
rozhodnutia) a súčasne zamietla žiadosť sťažovateľky (bod IV výrokovej časti rozhodnutia) a
vylúčila odkladný účinok opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu z dôvodu
naliehavého všeobecného záujmu.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v konaní o opravnom prostriedku
sťažovateľky za účasti obchodnej spoločnosti , a
v konkurze, rozhodnutie rady potvrdil.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý
je podľa jej názoru svojvoľný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súd
neodpovedal na podstatné a v tejto veci relevantné otázky nastolené sťažovateľkou v konaní,
najmä sa nevysporiadal s postupom rady pri hodnotení splnenia kritérií technickej,
organizačnej a ekonomickej pripravenosti jednotlivých uchádzačov o licenciu a následnom
nesprávnom aplikovaní voľnej úvahy pri rozhodnutí o udelení licencie. Rozhodnutie rady
z 3. decembra 2013 sa z hľadiska podstaty a obsahu podľa sťažovateľky nelíši od jej
predchádzajúceho rozhodnutia v tejto veci z 15. mája 2012, ktoré bolo rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013 zrušené práve z dôvodu jej
formalistického prístupu pri hodnotení splnenia uvedených kritérií v konaní o udelenie
licencie. Napriek neodstráneniu nedostatkov vytknutých rade najvyšším súdom v jeho
predchádzajúcom rozhodnutí pri preskúmavaní aktuálneho rozhodnutia rady najvyšší súd
tieto pochybenia akceptoval a jej rozhodnutie potvrdil.
Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či
rozsudkom najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému
pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:
„Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada nedostatočne a neúplné zistila skutkový stav
ohľadne náležitostí žiadostí o udelenie licencie zmysle § 46 a kritérií uvedených v § 47
zákona o vysielaní, keď predovšetkým namietal posudzovanie splnenia technických
a organizačných predpokladov vysielania u víťaza súťaže CORPORATE LEGAL, s.r.o.,
a v súvislosti s tým aj otázku preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, Najvyšší súd
Slovenskej republiky je toho názoru, že v uvedenom prípade rozhodnutie odporcu objektívne
nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, naopak je v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou u odporcu v správnom konaní, ako aj v súlade s ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Správne uváženie, ktorým sa odporca
pri rozhodnutí riadil, ako aj argumenty, ktoré odporca pri odôvodnení aplikoval,
zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami logického myslenia a preto nie je
súd v tomto konaní oprávnený posudzovať účelnosť alebo vhodnosť správneho uváženia
premietnutého do rozhodnutia a ani z tohto dôvodu rozhodnutie zrušiť. V opačnom prípade,
by súd preskúmaval rozhodnutie odporcu nad rámec vymedzený zákonom. Najvyšší súd
v medziach žaloby, ani z obsahu administratívneho spisu, nezistil také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia o udelenie licencie žiadateľovi.
K námietkam navrhovateľa je potrebné uviesť, že zákon neurčuje vážnosť
jednotlivých kritérií. Preto bolo na členoch rady žalovaného, akú váhu jednotlivým
kritériám prihlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe
správnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré
by bolo zjavné.
V konaní o udelenie licencie na vysielanie podľa zákona o vysielaní a retransmisii, je
nevyhnutné rozlišovať dve štádiá, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho prieskumu
a to, skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom prieskum splnenia
podmienok stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu a výber jedného
zo žiadateľov licencie. Z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci
s výnimkou účastníka Rádio VIVA, a.s. splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať
o udelenie licencie. Na základe uvedeného, predmetom prieskumu zákonnosti Najvyšším
súdom bolo rozhodnutie odporcu o udelení licencie, ktoré odporca vydal na základe
správnej úvahy, pričom zásadným východiskom pre Najvyšší súd bola skutočnosť, že
správna úvaha pri udelení licencie sa vytvárala hlasovaním kolektívneho orgánu, pričom
všetci členovia rady vyjadrujú iba svoj odborný úsudok na vec a svoje hlasovanie v zmysle
zákona neodôvodňujú. Správna úvaha kolektívneho orgánu je metóda prijímania rozhodnutí
v tých veciach, kde nie je možné stanoviť exaktne kritériá pre prijatie rozhodnutia ak ide
o konštitutívny výber jednej z viacerých možností. Pre túto skupinu, takzvane
nenárokovateľných práv (ako sú licencie) je typické, že ani po splnení zákonom stanovených
podmienok, nie je založený nárok na priznanie takéhoto práva. V takomto prípade by súd
mohol zasiahnuť vo voľnej úvahy správneho orgánu len v prípade, keby voľná úvaha, ktorou
sa správny orgán nariadil, nezodpovedala obsahu spisu alebo sa priečila zásadám
logického myslenia.
K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch
5Sž/10/2009 ako aj 3Sžo/22/2011.
Z obsahu pripojeného spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada
postupovala v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu a s
prihliadnutím na jeho právne závery v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne
na neho aplikovala príslušné ustanovenia zák. č. 308/2000 Z. z., pričom jej rozhodnutie má
všetky náležitosti ustanovené v paragrafe 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani
logické nedostatky. Najvyšší súd nezistil, že by opravným prostriedkom napadnuté
rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ
takýto nedostatok rozhodnutia namietal.
Opravný prostriedok navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli
spôsobilé vyvrátiť alebo aspoň spochybniť závery odporcu uvedené v jeho rozhodnutí.
Právne východiská odporcu neboli nijakým spôsobom vyvrátené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa priklonil názoru prezentovanom aj v rozsudku
Najvyššieho súdu vo veci 3Sž/46/2008 (strana 8 a 9), podľa ktorého správny orgán v konaní
o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani možnosť overovať pravdivosť, úplnosť
a aktuálnosť predkladaných dokladov. Ak vysielateľ nevyužíva pridelené frekvencie,
respektíve nevysiela vôbec má správny orgán k dispozícii účinné mechanizmy
na dosiahnutie žiadaného stavu, ktorým je efektívne využívanie frekvenčného spektra
a napĺňanie práva verejnosti na informácie. Rada v tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovesnej republiky 2Sžo/525/2009, 3Sž/46/2008,
Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo v postupe
a rozhodnutí odporcu zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných
ustanovení, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie
Rady potvrdil.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky rozsudkom
najvyššieho súdu [vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť
špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno právne
a procesno právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,
ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd
posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie opravného prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu rady, nerozhodol
svojvoľne a arbitrárne. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné
a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv. Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery rady, ktoré
boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacom
konaní. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany
práv k dotknutiu práv sťažovateľky dôjsť nemohlo, pretože jej argumentácia bola najvyšším
súdom v plnej miere preskúmaná.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nesprávnej aplikácii správnej úvahy radou
bez náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý postup bol najvyšším súdom napadnutým
rozhodnutím podľa sťažovateľky nesprávne potvrdený, ústavný súd konštatuje, že v konaní o
udelenie licencie na terestriálne vysielanie sú hranicou, resp. limitom správneho uváženia
príslušného orgánu verejnej správy (v tomto prípade rady), len zákonné predpoklady
ustanovené v § 47 v spojení s § 44 a § 46 zákona o vysielaní a retransmisii. Ako vyplýva
z rozsudku najvyššieho súdu, tento náležite preskúmal a posúdil postup, ako aj rozhodnutie
rady a dospel k záveru, že rada dôsledne vyhodnotila splnenie zákonom ustanovených
všeobecných podmienok technickej, organizačnej, ako aj ekonomickej povahy v zmysle
§ 47 zákona o vysielaní a retransmisii, na základe ktorých hlasovaním rozhodla o udelení
licencie obchodnej spoločnosti a súčasne o zamietnutí žiadosti sťažovateľky, ako aj
ostatných neúspešných žiadateľov o licenciu, zrozumiteľne uvádzajúc dôvody, pre ktoré
uprednostnila úspešného uchádzača. Rada vo svojom rozhodnutí poukázala najmä
na vyváženosť jeho programovej skladby a z toho vyplývajúci najväčší prínos tohto
uchádzača vo vzťahu k existujúcej ponuke programových služieb na konkrétnom území.
V tejto súvislosti ústavný súd s poukazom na § 154 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je
rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia, konštatuje, že argumenty sťažovateľky
o ďalšom postupe úspešného uchádzača o udelenie licencie, ktorý po začatí vysielania
(14. januára 2015) požiadal radu o zmenu programovej štruktúry, a tiež zabezpečuje
vysielanie prostredníctvom inej právnickej osoby, nemožno považovať za relevantné.
V posudzovanom prípade preto nepovažoval ústavný súd námietku sťažovateľky, že
medzi závermi najvyššieho súdu, na ktorých je založený jeho prvý rozsudok, a závermi,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, sú rozpory, za odôvodnenú. Najvyšší súd
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval vady konania spočívajúce
v rozhodovaní člena rady, u ktorého vznikla pochybnosť o jeho nepredpojatosti, vo vade
spočívajúcej v porušení procesných práv sťažovateľky, ako aj v nedostatočnom a neúplnom
zistení skutkového stavu. V rozhodnutí rady, ktoré bolo predmetom preskúmavania
najvyšším súdom v tomto konaní, rada uvedené pochybenia podľa názoru najvyššieho súdu
odstránila dostatočným spôsobom, s čím sa ústavný súd stotožňuje.
Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší
súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia rady bolo
v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj primerane
odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument
procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd
zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladené
na rozhodnutia všeobecných súdov platnými procesnoprávnymi predpismi.
Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky
vrátane jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015