Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 149/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. januára 2015 e mailom a 23. januára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti VIVA , (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2014 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len

„rada“) vydala 3. decembra 2013 rozhodnutie č. o udelení licencie

na multiregionálne rozhlasové terestriálne vysielanie v prospech obchodnej spoločnosti

(ďalej len „obchodná spoločnosť“), a o zamietnutí žiadosti

sťažovateľky (ďalej len „rozhodnutie rady“).

Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka na najvyššom súde opravný prostriedok

a žiadala rozhodnutie rady ako nezákonné zrušiť. Uznesením sp. zn.

zo 17. decembra 2013 najvyšší súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia rady

do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a následne rozsudkom z 30. októbra 2014 jej

rozhodnutie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantované

a 2 , ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru.

Sťažovateľka uviedla, že v poradí prvé rozhodnutie rady z 15. mája 2012, ktorým

rada tiež udelila licenciu na rozhlasové terestriálne vysielanie v prospech

obchodnej spoločnosti, bolo najvyšším súdom zrušené rozsudkom sp. zn.

z 27. marca 2013, v ktorom bol vyslovený záväzný právny názor, že je nevyhnutné, aby

rada v konaní o udelenie licencie na rozhlasové a televízne vysielanie skúmala nielen

formálnu, ale aj materiálnu pripravenosť jednotlivých uchádzačov z hľadiska ich

organizačnej, technickej, ako i ekonomickej pripravenosti. V novom rozhodnutí sa rada

uvedeným názorom podľa sťažovateľky neriadila, flagrantne nerešpektovala záväzný právny

názor vyslovený najvyšším súdom uvedeným v rozsudku sp. zn. z 27. marca

2013, keďže opätovne len formálne konštatovala obsah dokladov predložených obchodnou

spoločnosťou bez toho, aby skúmala ich obsah. Z hľadiska podstaty a obsahu sa podľa

sťažovateľky rozhodnutie rady nelíši od jej predchádzajúceho zrušeného rozhodnutia v danej

veci.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie rady, podľa

sťažovateľky založil na tom, že:

rozhodnutie rady objektívne nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,

naopak, je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou rady v správnom konaní, ako aj

v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu,

správne uváženie, ktorým sa rada pri rozhodnutí riadila, ako aj argumenty, ktoré

pri odôvodnení aplikovala, zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami

logického myslenia,

zákon neurčuje vážnosť kritérií, preto bolo na členoch rady, akú váhu jednotlivým

kritériám pri hlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe

správnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré

by bolo zjavné,

je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho

prieskumu, a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom

prieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie patrí do preskúmavacej

právomoci súdu, a výber jedného zo žiadateľov,

z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci s výnimkou účastníka

, splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie,

v preskúmavanom konaní rada postupovala v intenciách predchádzajúceho

zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu a s prihliadnutím na jeho právne závery

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne na neho aplikovala príslušné

ustanovenia o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vysielaní a retransmisii“), pričom jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené

v § 47 Správneho poriadku a nevykazuje nedostatky,

správny orgán v konaní o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani

možnosť overovať pravdivosť, úplnosť a aktuálnosť predkladaných dokladov.

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej označených práv tým, že:

(i) najvyšší súd sa nezaoberal dôkazmi predloženými sťažovateľkou v konaní

a neodpovedal na právne a skutkovo relevantné otázky, najmä sa riadnym spôsobom

nevysporiadal s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa skúmania naplnenia technických,

organizačných a personálnych predpokladov uchádzačov (osobitne úspešného uchádzača –

obchodnej spoločnosti) radou v konaní o udelenie licencie, ktoré bolo v celkom zjavnom

rozpore s predchádzajúcim právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v rozsudku

sp. zn. z 27. marca 2013 (ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie rady v tejto

veci zrušené). Ako vyplýva z aktuálnych verejne dostupných informácií, obchodná

spoločnosť nikdy nenaplnila svoje tvrdenia o organizačnej, personálnej a technickej

zabezpečenosti na vysielanie, pretože samotné vysielanie presunula na iný subjekt

(spoločnosť ). Obchodná spoločnosť teda neprevádzkuje vysielanie,

nevynakladá žiadne prostriedky, nedisponuje žiadnou technikou ani priestormi, čo

potvrdzujú tvrdenia sťažovateľky, ktoré prezentovala počas celého správneho konania, ako

aj súdneho konania.

Uvedeným postupom podľa sťažovateľky nastala „absurdná situácia, nakoľko ak by

takýto stav platil, v podstate by to znamenalo, že je irelevantné komu Rada pridelí licenciu,

pretože vysielať môže následne ktokoľvek kto nikdy nemusel predložiť a zdokladovať svoju

pripravenosť a splnenie podmienok k vysielaniu, ako sa to v tomto prípade stalo, kedy

vysielateľom je de facto iný subjekt, ktorý Rada neskúmala“.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil

na meritórne posúdenie rozhodnutia rady a argumentov sťažovateľky len v takom rozsahu,

že dôvody tam uvedené predstavujú len všeobecné, bližšie neodôvodnené názory

a stanoviská k rozhodovaniu o udelení licencie, v ktorých absolútne absentuje akékoľvek

vysporiadanie sa s konkrétnymi relevantnými námietkami sťažovateľky.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že pred vydaním druhého rozhodnutia rady táto

bez odôvodnenia upustila od nariadenia ústneho pojednávania (hoci pred prvým

rozhodnutím sa ústne pojednávanie uskutočnilo), pričom nariadenie ústneho pojednávania

by umožnilo rade v plnej miere materiálne preskúmať tieto skutočnosti a zároveň by

umožnilo žiadateľom prezentovať svoje žiadosti.

(ii) Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí tiež nevysporiadal s otázkou, či sa rada

spravovala jeho záväzným právnym názorom vysloveným v jeho predchádzajúcom

rozhodnutí (rozsudku sp. zn. z 27. marca 2013). Podľa názoru sťažovateľky

existuje zjavný rozpor medzi tvrdením najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí

a skutočnosťou, pretože rada aj pri jej druhom rozhodnutí pristúpila len k formálnemu

skúmaniu splneniu podmienok, keďže sa (opätovne) uspokojila len s tým, čo jednotliví

uchádzači deklarovali bez toho, aby materiálne vyhodnotila vierohodnosť týchto tvrdení

vo vzťahu k ekonomickým, personálnym a technickým predpokladom vysielania.

Vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci najvyšší súd pritom uviedol, že

skúmanie podmienok pripravenosti uchádzačov je základnou a prvoradou povinnosťou rady,

ktorá má povinnosť nielen formálne konštatovať ich naplnenie, ale má povinnosť ich

materiálne preskúmať. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí

rozhodol v celkom zjavnom rozpore so svojím predchádzajúcim právnym názorom

vysloveným v tej istej veci, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.

(iii) Najvyšší súd sa odchýlil od svojho predchádzajúceho právneho názoru, čo však

neodôvodnil a takéto odchýlenie je neudržateľné. Za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlil

od právneho názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického

prípadu, bolo jeho povinnosťou minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia

v identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomto

základe zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd sám v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uvádza, že „je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú

mierou možného súdneho prieskumu a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na

udelenie licencie, pričom prieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie,

stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu“.

V nasledujúcej vete však už len nekriticky konštatuje, že „všetci účastníci

s výnimkou účastníka splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať

o udelenie licencie“. Už samotný tento fakt robí podľa sťažovateľky rozsudok najvyššieho

súdu nepreskúmateľným a v konečnom zmysle zjavne arbitrárnym. Najvyšší súd sa

obmedzil len na teoretické posúdenie prieskumu správnej úvahy pri udelení licencie, ktoré

je nesprávne interpretované a aplikované.

Ak sa teda najvyšší súd odmietol zaoberať námietkami a argumentmi

o nedostatočnom posúdení podmienok pripravenosti, teda otázkami technickej, organizačnej

a ekonomickej pripravenosti jednotlivých žiadateľov o udelenie licencie, nemožno prikročiť

k posudzovaniu splnenia kritérií uvedených v zákone o vysielaní a retransmisii, a teda ani

k rozhodnutiu o udelení licencie, a preto nemôžu byť splnené ani podmienky na použitie

voľnej úvahy pri rozhodovaní o udelení licencie.

Z uvedeného dôvodu je sťažovateľka toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu je

zjavne svojvoľný a arbitrárny a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a preto súčasne

navrhla, aby ústavný súd odložil jeho vykonateľnosť. Podľa sťažovateľky odložením

vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu nemôže vzniknúť obchodnej spoločnosti

nenahraditeľná ujma, keďže tá bude musieť uzavrieť právne vzťahy na zabezpečenie

vysielania, pretože sama nemá k dispozícii vlastné technické prostriedky ani vlastných

zamestnancov.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd prijal

sťažnosť na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu až

do rozhodnutia vo veci samej, uložil obchodnej spoločnosti dočasne sa zdržať výkonu

rozhodnutia rady a následne takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 30.10.2014, sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované a 2 SR

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.02014, sp. zn. sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorá namietala

porušenie svojho základného práva podľa a 2 , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa opravným prostriedkom

podaným na najvyššom súde domáhala preskúmania zákonnosti postupu rady a jej

rozhodnutia sp. zn. z 3. decembra 2013, ktorým udelila obchodnej spoločnosti

licenciu č. na celoplošné rozhlasové terestriálne vysielanie (bod I výrokovej časti

rozhodnutia) a súčasne zamietla žiadosť sťažovateľky (bod IV výrokovej časti rozhodnutia) a

vylúčila odkladný účinok opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu z dôvodu

naliehavého všeobecného záujmu.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v konaní o opravnom prostriedku

sťažovateľky za účasti obchodnej spoločnosti , a

v konkurze, rozhodnutie rady potvrdil.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý

je podľa jej názoru svojvoľný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súd

neodpovedal na podstatné a v tejto veci relevantné otázky nastolené sťažovateľkou v konaní,

najmä sa nevysporiadal s postupom rady pri hodnotení splnenia kritérií technickej,

organizačnej a ekonomickej pripravenosti jednotlivých uchádzačov o licenciu a následnom

nesprávnom aplikovaní voľnej úvahy pri rozhodnutí o udelení licencie. Rozhodnutie rady

z 3. decembra 2013 sa z hľadiska podstaty a obsahu podľa sťažovateľky nelíši od jej

predchádzajúceho rozhodnutia v tejto veci z 15. mája 2012, ktoré bolo rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2013 zrušené práve z dôvodu jej

formalistického prístupu pri hodnotení splnenia uvedených kritérií v konaní o udelenie

licencie. Napriek neodstráneniu nedostatkov vytknutých rade najvyšším súdom v jeho

predchádzajúcom rozhodnutí pri preskúmavaní aktuálneho rozhodnutia rady najvyšší súd

tieto pochybenia akceptoval a jej rozhodnutie potvrdil.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či

rozsudkom najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému

pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada nedostatočne a neúplné zistila skutkový stav

ohľadne náležitostí žiadostí o udelenie licencie zmysle § 46 a kritérií uvedených v § 47

zákona o vysielaní, keď predovšetkým namietal posudzovanie splnenia technických

a organizačných predpokladov vysielania u víťaza súťaže CORPORATE LEGAL, s.r.o.,

a v súvislosti s tým aj otázku preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, Najvyšší súd

Slovenskej republiky je toho názoru, že v uvedenom prípade rozhodnutie odporcu objektívne

nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, naopak je v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou u odporcu v správnom konaní, ako aj v súlade s ustálenou

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Správne uváženie, ktorým sa odporca

pri rozhodnutí riadil, ako aj argumenty, ktoré odporca pri odôvodnení aplikoval,

zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami logického myslenia a preto nie je

súd v tomto konaní oprávnený posudzovať účelnosť alebo vhodnosť správneho uváženia

premietnutého do rozhodnutia a ani z tohto dôvodu rozhodnutie zrušiť. V opačnom prípade,

by súd preskúmaval rozhodnutie odporcu nad rámec vymedzený zákonom. Najvyšší súd

v medziach žaloby, ani z obsahu administratívneho spisu, nezistil také skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia o udelenie licencie žiadateľovi.

K námietkam navrhovateľa je potrebné uviesť, že zákon neurčuje vážnosť

jednotlivých kritérií. Preto bolo na členoch rady žalovaného, akú váhu jednotlivým

kritériám prihlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe

správnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré

by bolo zjavné.

V konaní o udelenie licencie na vysielanie podľa zákona o vysielaní a retransmisii, je

nevyhnutné rozlišovať dve štádiá, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho prieskumu

a to, skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom prieskum splnenia

podmienok stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu a výber jedného

zo žiadateľov licencie. Z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci

s výnimkou účastníka Rádio VIVA, a.s. splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať

o udelenie licencie. Na základe uvedeného, predmetom prieskumu zákonnosti Najvyšším

súdom bolo rozhodnutie odporcu o udelení licencie, ktoré odporca vydal na základe

správnej úvahy, pričom zásadným východiskom pre Najvyšší súd bola skutočnosť, že

správna úvaha pri udelení licencie sa vytvárala hlasovaním kolektívneho orgánu, pričom

všetci členovia rady vyjadrujú iba svoj odborný úsudok na vec a svoje hlasovanie v zmysle

zákona neodôvodňujú. Správna úvaha kolektívneho orgánu je metóda prijímania rozhodnutí

v tých veciach, kde nie je možné stanoviť exaktne kritériá pre prijatie rozhodnutia ak ide

o konštitutívny výber jednej z viacerých možností. Pre túto skupinu, takzvane

nenárokovateľných práv (ako sú licencie) je typické, že ani po splnení zákonom stanovených

podmienok, nie je založený nárok na priznanie takéhoto práva. V takomto prípade by súd

mohol zasiahnuť vo voľnej úvahy správneho orgánu len v prípade, keby voľná úvaha, ktorou

sa správny orgán nariadil, nezodpovedala obsahu spisu alebo sa priečila zásadám

logického myslenia.

K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch

ako aj .

Z obsahu pripojeného spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada

postupovala v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu a s

prihliadnutím na jeho právne závery v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne

na neho aplikovala príslušné ustanovenia , pričom jej rozhodnutie má

všetky náležitosti ustanovené v paragrafe 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani

logické nedostatky. Najvyšší súd nezistil, že by opravným prostriedkom napadnuté

rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ

takýto nedostatok rozhodnutia namietal.

Opravný prostriedok navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli

spôsobilé vyvrátiť alebo aspoň spochybniť závery odporcu uvedené v jeho rozhodnutí.

Právne východiská odporcu neboli nijakým spôsobom vyvrátené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa priklonil názoru prezentovanom aj v rozsudku

Najvyššieho súdu vo veci (strana 8 a 9), podľa ktorého správny orgán v konaní

o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani možnosť overovať pravdivosť, úplnosť

a aktuálnosť predkladaných dokladov. Ak vysielateľ nevyužíva pridelené frekvencie,

respektíve nevysiela vôbec má správny orgán k dispozícii účinné mechanizmy

na dosiahnutie žiadaného stavu, ktorým je efektívne využívanie frekvenčného spektra

a napĺňanie práva verejnosti na informácie. Rada v tejto súvislosti poukázala

na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovesnej republiky , ,

, .

Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo v postupe

a rozhodnutí odporcu zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných

ustanovení, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie

Rady potvrdil.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky rozsudkom

najvyššieho súdu [vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť

špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno právne

a procesno právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,

ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd

posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie opravného prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu rady, nerozhodol

svojvoľne a arbitrárne. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné

a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery rady, ktoré

boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacom

konaní. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany

práv k dotknutiu práv sťažovateľky dôjsť nemohlo, pretože jej argumentácia bola najvyšším

súdom v plnej miere preskúmaná.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nesprávnej aplikácii správnej úvahy radou

bez náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý postup bol najvyšším súdom napadnutým

rozhodnutím podľa sťažovateľky nesprávne potvrdený, ústavný súd konštatuje, že v konaní o

udelenie licencie na terestriálne vysielanie sú hranicou, resp. limitom správneho uváženia

príslušného orgánu verejnej správy (v tomto prípade rady), len zákonné predpoklady

ustanovené v § 47 v spojení s § 44 a § 46 zákona o vysielaní a retransmisii. Ako vyplýva

z rozsudku najvyššieho súdu, tento náležite preskúmal a posúdil postup, ako aj rozhodnutie

rady a dospel k záveru, že rada dôsledne vyhodnotila splnenie zákonom ustanovených

všeobecných podmienok technickej, organizačnej, ako aj ekonomickej povahy v zmysle

§ 47 zákona o vysielaní a retransmisii, na základe ktorých hlasovaním rozhodla o udelení

licencie obchodnej spoločnosti a súčasne o zamietnutí žiadosti sťažovateľky, ako aj

ostatných neúspešných žiadateľov o licenciu, zrozumiteľne uvádzajúc dôvody, pre ktoré

uprednostnila úspešného uchádzača. Rada vo svojom rozhodnutí poukázala najmä

na vyváženosť jeho programovej skladby a z toho vyplývajúci najväčší prínos tohto

uchádzača vo vzťahu k existujúcej ponuke programových služieb na konkrétnom území.

V tejto súvislosti ústavný súd s poukazom na , v zmysle ktorého je

rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia, konštatuje, že argumenty sťažovateľky

o ďalšom postupe úspešného uchádzača o udelenie licencie, ktorý po začatí vysielania

(14. januára 2015) požiadal radu o zmenu programovej štruktúry, a tiež zabezpečuje

vysielanie prostredníctvom inej právnickej osoby, nemožno považovať za relevantné.

V posudzovanom prípade preto nepovažoval ústavný súd námietku sťažovateľky, že

medzi závermi najvyššieho súdu, na ktorých je založený jeho prvý rozsudok, a závermi,

na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, sú rozpory, za odôvodnenú. Najvyšší súd

vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval vady konania spočívajúce

v rozhodovaní člena rady, u ktorého vznikla pochybnosť o jeho nepredpojatosti, vo vade

spočívajúcej v porušení procesných práv sťažovateľky, ako aj v nedostatočnom a neúplnom

zistení skutkového stavu. V rozhodnutí rady, ktoré bolo predmetom preskúmavania

najvyšším súdom v tomto konaní, rada uvedené pochybenia podľa názoru najvyššieho súdu

odstránila dostatočným spôsobom, s čím sa ústavný súd stotožňuje.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia rady bolo

v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj primerane

odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument

procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd

zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladené

na rozhodnutia všeobecných súdov platnými procesnoprávnymi predpismi.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie a 2 a dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky

vrátane jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015