Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 253

z 5. februára 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 29. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej

len „okresný súd“) č. k. 253 z 5. februára 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

2. Sťažovateľka v úvode podanej sťažnosti uvádza, že „... uznesením Okresného súdu

Nové Zámky č. k. 253 z 5. februára 2014 súd zastavil exekúciu o vymoženie

50 000 € s príslušenstvom, vedenú proti povinnému spoločnosti ...

Dôvodom pre zastavenie exekúcie bol právny záver, že v uvedenom prípade nedošlo

k riadnemu doručeniu platobného rozkazu č. k. 11 z 24. augusta 2009, ako

si to vyžaduje ustanovenie v spojení s ustanovením ,

pretože sa nepodarilo preukázať, komu patrí nečitateľný podpis na doručenke.

Súd k uvedenému rozhodnutiu dospel na základe skoršieho rozhodnutia Krajského

súdu v Nitre č. k. z 25. júla 2013, ktorým jednak zrušil predchádzajúce

uznesenie súdu I. stupňa, ktorým pôvodný návrh povinného na zastavenie exekúcie najprv

zamietol a jednak mu uložil dôkladne skúmať okolnosti ohľadom doručovania platobného

rozkazu, najmä kto zásielku prevzal a či táto osoba bola oprávnená zásielku prevziať. ...

Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. z 29. septembra 2014

bolo napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdené....“.

3. Následne s poukazom na podrobne uvedený skutkový stav veci, ako

i na rozhodovaciu prax tak ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva

sťažovateľka konštatuje, že „... uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k.

253 z 5. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie vyplývajúce z dohovoru a , a to právo vyjadriť

sa k všetkým vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň

uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 253 z 5. februára 2014 bolo

porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, resp. právo na spravodlivý

proces vyplývajúce z Dohovoru a pre arbitrárnosť

a svojvôľu z dôvodu zjavného rozporu medzi vykonaným dôkazom a skutkovým záverom

súdu (tzv. svojvoľné hodnotenie dôkazu).

Zároveň bolo uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 288

z 29. septembra 2014 porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z Dohovoru a SR pre odňatie práva konať pred

súdom z dôvodu arbitrárnosti pre absenciu odôvodnenia rozhodnutia súdu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„I. Základné právo spoločnosti

, podľa a Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 253 zo dňa 05.02.2014

porušené bolo.

II. Základné právo spoločnosti

, podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre č. k. zo dňa 29.09.2014 porušené bolo.

III. Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 253 zo dňa

05.02,2014 a uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. zo dňa 29.09.2014

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Nových Zámkoch na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť spoločnosti trovy

právneho zastúpenia v sume 284 € na účet právneho zástupcu, advokáta

vedený do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ako i práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť

napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 253 z 5. februára 2014

a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2014.

11. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné

meritórne prerokovanie a rozhodnutie je existencia právomoci ústavného súdu

o nej rozhodnúť. Ako totiž vyplýva z , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských

práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd (vrátane práva na súdnu a inú právnu ochranu)

nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej

a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľke ochranu pred namietaným

porušením jej práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne

o nej rozhodnúť (mutatis mutandis , ).

12. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ,

).

Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

13. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát [

v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej aj „OSP“)].

14. Podľa zistení ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 29. septembra 2014 nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2014, t. j. pred

účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony [predmetnou novelou bola s účinnosťou od

1. januára 2015 realizovaná novela ustanovenia , v zmysle ktorej podľa

ods. 2 dovolanie podľa nie je prípustné proti rozhodnutiu

v exekučnom konaní podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov].

15. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sa preto ústavný súd zaoberal

otázkou, či v jej prípade neboli naplnené dôvody prípustnosti podania dovolania.

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že podstatné sťažnostné námietky

sťažovateľky sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že sťažovateľke ako účastníčke konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (bod 3), bola potom takáto argumentácia

sťažovateľky jednoznačne dôvodom postupu podľa v znení účinnom do

31. decembra 2014, a to vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2014 (bod 14).

16. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade bola

sťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany v petite označených práv (bod 4), k porušeniu

ktorých malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 253

z 5. februára 2014 a napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 288

z 29. septembra 2014, podaním dovolania, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť

príslušný (všeobecný) súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľky, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu (respektíve jej práva na spravodlivé súdne konanie),

ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom napadnutými

uzneseniami tak okresného súdu, ako i krajského súdu (bod 1) má všeobecný súd.

17. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu mala sťažovateľka k dispozícii účinný

právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv.

V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť

iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo

podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv alebo slobôd

(m. m. ).

18. Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť

ochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetky

právne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak, ako to

umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, že

by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc

ústavného súdu ().

19. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015