Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 171/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. z 19. augusta 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. z 19. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. je návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu

(Česká republika) na základe návrhu podaného sťažovateľom 1. novembra 2010.

Na ústavnom súde je napadnuté v poradí tretie rozhodnutie vydané vo veci krajským

súdom.

Prvým uznesením sp. zn. z 10. júna 2011 okresný súd návrh

na nariadenie návratu detí do krajiny obvyklého pobytu zamietol z dôvodu, že k únosu detí

nedošlo. Krajský súd uznesením č. k. z 27. septembra 2011 zrušil

rozhodnutie okresného súdu so záverom, že k únosu detí nepochybne došlo. V poradí

druhým uznesením okresného súdu č. k. zo 17. februára 2012 súd nariadil

návrat detí do krajiny obvyklého pobytu. Aj toto rozhodnutie krajský súd uznesením

č. k. z 27. júna 2012 zrušil a okresnému súdu vytkol, že je

nepreskúmateľné a chýbajú mu zákonom predpísané skutočnosti. V poradí tretím uznesením

č. k. 1057 z 18. februára 2014 okresný súd nariadil návrat detí do krajiny

obvyklého pobytu. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu zmenil uznesením

č. k. z 19. augusta 2014 tak, že návrh sťažovateľa na návrat detí

do krajiny obvyklého pobytu zamietol.

3. Sťažovateľ sa so závermi krajského súdu nestotožňuje a namieta, že jeho

rozhodnutie, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu a zamietol návrh sťažovateľa

na nariadenie návratu detí do krajiny obvyklého pobytu, neobsahuje také právne významné

skutočnosti, ktoré by umožňovali súdu nesplniť jeho povinnosť nariadiť bezodkladné

navrátenie detí do krajiny obvyklého pobytu podľa čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru

a čl. 11 ods. 4 nariadenia Rady (ES) 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností. V odôvodnení svojej sťažnosti poukazuje na povinnosť sudcu dbať pri výkone

svojej rozhodovacej právomoci na materiálne i formálne normy plynúce z a pri ich

výklade a aplikácii aj na ťažiskový znak právneho štátu, a to princíp právnej istoty.

V sťažnosti ďalej uvádza, že „Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie

všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a )

a príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu nesmie

byť popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.“. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým

uznesením došlo k porušeniu už citovaných zásad a ustanovení. Krajský súd napadnutým

uznesením zmenil rozhodnutie okresného súdu, hoci skutkový a právny stav plne

odôvodňuje, aby deti boli navrátené do krajiny svojho obvyklého pobytu. Sťažovateľ

podrobne zaujíma stanovisko k jednotlivým záverom odôvodnenia napadnutého uznesenia,

vyčíta mu tiež zmätočnosť a nepreskúmateľnosť. Za zásadnú označuje skutočnosť, že krajský

súd pochybil, keď tvrdí, že najlepší záujem detí je, aby vyrastali s matkou za zabezpečenia

styku s otcom, čo je aj reálne upravené súdnymi rozhodnutiami, čím konanie o návrat detí

do krajiny obvyklého pobytu považuje za konanie o úpravu výchovy maloletých.

4. Uvedeným konaním došlo podľa tvrdení sťažovateľa k porušeniu jeho základných

práv a slobôd, na základe čoho žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým

vysloví, že bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, priznal mu finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať

ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré

mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad určených ().

7. V danom prípade bol výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu

(išlo o v poradí tretie rozhodnutie krajského súdu vo veci) zmenený výrok prvostupňového

súdu, ktorým nariadil návrat maloletých detí: , a

, , do krajiny obvyklého pobytu, a to do Českej republiky tak, že návrh

otca (sťažovateľa) na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu

zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

8. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v

konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

(ďalej len „OSP“) ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

9. Z obsahu sťažnosti a po preverení ústavným súdom v spise okresného súdu

sp. zn. bolo zistené, že sťažovateľ napriek tvrdeniam, že rozhodnutie krajského

súdu je zmätočné a nepreskúmateľné, i jeho záverečnej časti argumentácie o tom, že krajský

súd vyhodnocoval vykonané dôkazy ako v konaní o úpravu výchovy maloletých, a nie ako

v konaní o návrat detí do krajiny obvyklého pobytu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ

nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd

v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie proti

namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že podľa bolo

dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu prípustné, pretože rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu (dotknuté ústavnou sťažnosťou) boli „vecne“ rozdielne.

10. daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo

na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 239 ods. 1

(pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom (, ).

11. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu podľa nepodal. V okolnostiach prípadu potom podanie

sťažnosti ústavnému súdu podľa namiesto využitia možnosti podať dovolanie

proti napadnutému uzneseniu súčasne signalizuje nevyčerpanie opravného prostriedku,

ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytoval a na

ktorého využitie bol podľa osobitných predpisov oprávnený, čo vedie k záveru

o neprípustnosti sťažnosti podľa . Sťažovateľ netvrdil

a ani nepreukázal, že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto

zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani odpustenie podmienky vyčerpať možné

právne prostriedky nápravy podľa .

12. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie

sťažnosti podľa , ako aj k záveru o neprípustnosti

sťažnosti podľa pre nevyužitie opravného prostriedku,

ktorý mu platný procesnoprávny predpis poskytoval, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015