Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 171/2015
PDF · 373.18 KB
No categories available
I. ÚS 171/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 CoP 202/14 1133 z 19. augusta 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 202/14 1133 z 19. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 2 P 28/2010 je návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu
(Česká republika) na základe návrhu podaného sťažovateľom 1. novembra 2010.
Na ústavnom súde je napadnuté v poradí tretie rozhodnutie vydané vo veci krajským
súdom.
Prvým uznesením sp. zn. 2 P 28/2010 z 10. júna 2011 okresný súd návrh
na nariadenie návratu detí do krajiny obvyklého pobytu zamietol z dôvodu, že k únosu detí
nedošlo. Krajský súd uznesením č. k. 11 CoP 240/11 363 z 27. septembra 2011 zrušil
rozhodnutie okresného súdu so záverom, že k únosu detí nepochybne došlo. V poradí
druhým uznesením okresného súdu č. k. 2 P 28/2010 473 zo 17. februára 2012 súd nariadil
návrat detí do krajiny obvyklého pobytu. Aj toto rozhodnutie krajský súd uznesením
č. k. 11 CoP 161/12 524 z 27. júna 2012 zrušil a okresnému súdu vytkol, že je
nepreskúmateľné a chýbajú mu zákonom predpísané skutočnosti. V poradí tretím uznesením
č. k. 2 P 28/2010 1057 z 18. februára 2014 okresný súd nariadil návrat detí do krajiny
obvyklého pobytu. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu zmenil uznesením
č. k. 11 CoP 202/14 1133 z 19. augusta 2014 tak, že návrh sťažovateľa na návrat detí
do krajiny obvyklého pobytu zamietol.
3. Sťažovateľ sa so závermi krajského súdu nestotožňuje a namieta, že jeho
rozhodnutie, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu a zamietol návrh sťažovateľa
na nariadenie návratu detí do krajiny obvyklého pobytu, neobsahuje také právne významné
skutočnosti, ktoré by umožňovali súdu nesplniť jeho povinnosť nariadiť bezodkladné
navrátenie detí do krajiny obvyklého pobytu podľa čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru
a čl. 11 ods. 4 nariadenia Rady (ES) 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností. V odôvodnení svojej sťažnosti poukazuje na povinnosť sudcu dbať pri výkone
svojej rozhodovacej právomoci na materiálne i formálne normy plynúce z ústavy a pri ich
výklade a aplikácii aj na ťažiskový znak právneho štátu, a to princíp právnej istoty.
V sťažnosti ďalej uvádza, že „Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie
všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
a príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu nesmie
byť popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.“. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým
uznesením došlo k porušeniu už citovaných zásad a ustanovení. Krajský súd napadnutým
uznesením zmenil rozhodnutie okresného súdu, hoci skutkový a právny stav plne
odôvodňuje, aby deti boli navrátené do krajiny svojho obvyklého pobytu. Sťažovateľ
podrobne zaujíma stanovisko k jednotlivým záverom odôvodnenia napadnutého uznesenia,
vyčíta mu tiež zmätočnosť a nepreskúmateľnosť. Za zásadnú označuje skutočnosť, že krajský
súd pochybil, keď tvrdí, že najlepší záujem detí je, aby vyrastali s matkou za zabezpečenia
styku s otcom, čo je aj reálne upravené súdnymi rozhodnutiami, čím konanie o návrat detí
do krajiny obvyklého pobytu považuje za konanie o úpravu výchovy maloletých.
4. Uvedeným konaním došlo podľa tvrdení sťažovateľa k porušeniu jeho základných
práv a slobôd, na základe čoho žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým
vysloví, že bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať
ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré
mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad určených § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
7. V danom prípade bol výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu
(išlo o v poradí tretie rozhodnutie krajského súdu vo veci) zmenený výrok prvostupňového
súdu, ktorým nariadil návrat maloletých detí: , a
, , do krajiny obvyklého pobytu, a to do Českej republiky tak, že návrh
otca (sťažovateľa) na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu
zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
8. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v
konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
(ďalej len „OSP“) ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
9. Z obsahu sťažnosti a po preverení ústavným súdom v spise okresného súdu
sp. zn. 2 P 28/2010 bolo zistené, že sťažovateľ napriek tvrdeniam, že rozhodnutie krajského
súdu je zmätočné a nepreskúmateľné, i jeho záverečnej časti argumentácie o tom, že krajský
súd vyhodnocoval vykonané dôkazy ako v konaní o úpravu výchovy maloletých, a nie ako
v konaní o návrat detí do krajiny obvyklého pobytu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ
nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd
v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie proti
namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že podľa § 239 ods. 1 OSP bolo
dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu prípustné, pretože rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu (dotknuté ústavnou sťažnosťou) boli „vecne“ rozdielne.
10. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo
na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 239 ods. 1
OSP (pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 39/2014).
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
11. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu podľa § 239 ods. 1 OSP nepodal. V okolnostiach prípadu potom podanie
sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy namiesto využitia možnosti podať dovolanie
proti napadnutému uzneseniu súčasne signalizuje nevyčerpanie opravného prostriedku,
ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytoval a na
ktorého využitie bol podľa osobitných predpisov oprávnený, čo vedie k záveru
o neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ netvrdil
a ani nepreukázal, že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto
zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani odpustenie podmienky vyčerpať možné
právne prostriedky nápravy podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd už pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako aj k záveru o neprípustnosti
sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nevyužitie opravného prostriedku,
ktorý mu platný procesnoprávny predpis poskytoval, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015