Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 115/2015
PDF · 448 KB
No categories available
III. ÚS 115/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného
advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 1 Tos 37/2014 6891
z 25. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú
slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, práva
na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 1 Tos 37/2014 6891 z 25. marca 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť
závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a d) a ods. 4 písm. a)
s poukazom na § 138 písm. a), d), f) a i) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona. V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 54/2009 z 20. marca 2009 vzatý do väzby z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) so začiatkom plynutia väzby od 20. marca 2009.
V priebehu trestného konania bolo vo veci knajúcimi všeobecnými súdmi viackrát
rozhodované o osobnej slobode sťažovateľa, a to aj na základe jeho žiadostí o prepustenie
z väzby na slobodu. O jednej z týchto žiadostí okresný súd rozhodol unesením
sp. zn. 2 T 76/2013 z 12. júla 2013 tak, že ju zamietol (bod 1 výroku), a zároveň podľa § 77
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažovateľovi nezapočítal do plynutia lehoty väzby
podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku a § 76a Trestného poriadku dobu od 16. januára 2013
do 12. júla 2013, počas ktorej sa nemohol zúčastniť na úkonoch trestného konania (bod 2
výroku).
Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, na základe
ktorej krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 93/2013 6538 z 30. júla 2013 podľa § 194 ods. 1
písm. a) a 2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie okresného súdu v bode 2 výroku zrušil
a sám rozhodol, že podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriaku sa sťažovateľovi
nezapočítava do lehoty trvania väzby podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku doba
od 23. januára 2013 do 12. júla 2013.
Následne konajúce všeobecné súdy rozhodli aj o nazapočítaní doby od 12. júla 2013
do 6. agusta 2013 do plynutia lehoty väzby sťažovateľa podľa § 76 ods. 6 Trestného
poriadku a § 76a Trestného poriadku, a to uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 76/2013
z 29. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského sdúu č. k. 1 Tos 148/2013 6740
zo 16. decembra 2013.
Ďalšou žiadosťou sa sťažovateľ opäť domáhal prepustenia z väzby na slobodu,
o ktorej okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 76/2013 z 5. marca 2014 podľa § 79 ods. 3
Trestného poriadku rozhodol tak, že ju zamietol.
Opravný prostriedok sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa
krajský súd napadnutým uznesením č. k. 1 Tos 37/2014 6891 z 25. marca 2014 podľa § 193
ods. 1 psím. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodný.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto rozhodnutím porušil ním označené práva
a základné práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom a domnieva sa, „že je obmedzený
na osobnej slobode v rozpore so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky“. Tvrdí, že podľa
§ 77 ods. 1 Trestného poriadku bolo možné v jeho prípade nezapočítať dobu od 23. januára
2013 do 6. augusta 2013 iba v rámci lehoty plynúcej v zmysle ustanovení § 76 ods. 6 a 7
Trestného poriadku, t. j. iba v tzv. základnej lehote trvania väzby. Je presvedčený, že
„Nezapočítanie lehoty trvania väzby pre prekážku uvedenú v § 77 ods. 1 Tr. por. do lehoty
väzby podľa § 76a Tr. por. zákon nedovoľuje, napriek tomu súd nerešpektoval citované
zákonné ustanovenie a urobil tak so spätnými účinkami až v čase plynutia lehoty väzby
predĺženej podľa § 76a Tr. por.“.
Sťažovateľ nesúhlasí so stanoviskom krajského súdu, podľa ktorého „ak Trestný
poriadok takúto možnosť (nezapočítame lehoty trvania väzby) pripúšťa pri základnej lehote
väzby, je takáto možnosť analogicky prípustná aj v prípade lehoty uvedenej v § 76a Tr. por.,
a to z dôvodu, že v tomto ustanovení nie je uvedený výslovný zákaz alebo nemožnosť takto
postupovať“, pretože podľa slov sťažovateľa „verejnej moci je dovolené konať len to, čo jej
umožňuje zákon (článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky)... súd nemôže robiť to, čo mu
zákon nezakazuje, ale len to, čo mu zákon dovoľuje“. Vzhľadom na uvedené „Ustanovenie
§ 77 ods. 1 Tr. por. dovoľuje nezapočítať dobu, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť
na úkonoch trestného konania, len do plynutia lehôt podľa § 76 ods. 6 a 7 Tr. por.,
čo zároveň znamená zákaz/nedovolenie takéhoto postupu pri plynutí lehoty väzby podľa
iného ustanovenia zákona, teda aj zákaz použitia ustanovenia § 77 ods. 1 Tr. por. pri
plynutí lehoty väzby podľa § 76a Tr. por., ktorý upravuje plynutie inej lehoty väzby než
ustanovenie § 76 ods. 6 a 7 Tr. por.“.
Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Doba, počas ktorej mal byť... vo väzbe, bola určená
rozhodnutím Okresného súdu Nitra č. k. 2 T/76/2013 zo dňa 30. 1. 2013, kedy bola podľa
§ 76a Tr. por. predĺžená lehota väzby do dňa 20. 12. 2013. Žiadnym iným rozhodnutím
o väzbe, nebola táto lehota trvania väzby predĺžená.“.
Sťažovateľ uvádza, že konajúce súdy jeho ponechávanie vo väzbe
po 20. decembri 2013 opierajú o rozhodnutia podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
ktoré však podľa jeho názoru nie sú rozhodnutiami o väzbe podľa § 72 ods. 1 Trestného
poriadku „a je vylúčené ich použitie pri plynutí väzby podľa § 76a Tr. por... Absentuje preto
formálne rozhodnutie súdu o väzbe sťažovateľa“.
Sťažovateľ je presvedčený, že ústavne konformným rozhodnutím o jeho väzbe by
mohlo byť výlučne len ďalšie rozhdnutie podľa § 76a Trestného poriadku, ktorým by bola
predĺžená jeho väzba „do novourčeného dňa po dni 20. 12. 2013“.
Napokon sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade „nie je možné jasne a jednoznačne
vyvodiť deň, dokedy väzba sťažovateľa trvá, čo spôsobuje neústavnosť ďalšieho
obmedzovania osobnej slobody“.
Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 T 76/2013 z 5. marca 2014 za koniec
lehoty väzby určil deň 4. júl 2014. Krajský súd uviedol v odôvodnení napadnutého
uznesenia, že celková lehota trvania väzby sťažovateľa sa predĺžila o 6 mesiacov a 14 dní,
a teda sa vyhol ,,uvedeniu presného dňa, na ktorý pripadá koniec lehoty trvania väzby ako
aj otázke, prečo je túto lehotu potrebné počítať podľa mesiacov a dní a nie podľa dní“.
Od použitého spôsobu výpočtu pritom podľa názoru sťažovateľa závisí určenie
presného dňa konca lehoty väzby, ktorý nie je rovnaký pri oboch spôsoboch jeho
vypočítania.
„Ak by sťažovateľ obdobie určované rozpätím 6 mesiacov a 14 dní počítal podľa
mesiacov a dní, koniec lehoty by pripadal na deň 4. 7. 2014 (6 mesiacov je do 20. 6. 2014 +
14 dní). Ak by sťažovateľ počítal rovnaké obdobie podľa dní, vyšiel by koniec lehoty väzby
na deň 3. 7. 2014 (obdobie od 23. 1. 2013 do 6. 8. 2013 je 195 dní a podľa § 63 ods. 3
Tr. por. sa do lehoty určenej podľa dní nezapočítava deň, v ktorom sa stala udalosť
určujúca začiatok lehoty).“
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že existujú rôzne dátumy a rôzne názory
na spôsob výpočtu konca lehoty väzby, a nie je isté, ktorý konkrétny deň je koncom lehoty
trvania jeho väzby.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/37/2014 6891 zo dňa 25. 3. 2014 porušil
ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/37/2014 6891 zo dňa 25. 3. 2014 porušil
tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie
článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...).
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 Tos/37/2014 6891 zo dňa 25. 3. 2014
sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide
o krajský súd rozhodujúci o väzbe) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1
listiny, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 1 Tos 37/2014 6891 z 25. marca 2014, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 76/2013 z 5. marca 2014 o zamietnutí žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 37/2014 6891
z 25. marca 2014
Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo
na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva
na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež
procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu
v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné
procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania
o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne
ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1
ústavy (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).
Ústavný súd považuje za nevyhnutné tiež uviesť, že konania všeobecných súdov,
ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami
vo veci samej týkajúcej sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo
záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06,
III. ÚS 277/07). Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode
potvrdzuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudskí práva (napr. rozsudok vo veci
De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).
Na základe toho ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu záklaného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 37/2014 6891
z 25. marca 2014
2.1 Sťažovateľ predovšetkým namieta, že všeobecné súdy v jeho trestnej veci po tom,
ako mu bola uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 16/2011 z 30. januára 2013 v spojení
s uznsením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 16/2013 z 19. februára 2013 predĺžená celková
lehota trvania väzby podľa § 76a Trestného poriadku do 20. demcembra 2013, mu v rozpore
so zákonom (Tresntým poriadkom) nebola do výkonu väzby podľa § 77 ods. 1 písm. b)
Trestného poraidku započítaná doba od 23. januára 2013 do 6. augusta 2013, t. j. doba
plynúca v rámci predĺženej lehoty väzby podľa § 76a Trestného poriadku, na ktorú sa podľa
názoru sťažovateľa podmienky upravené v § 77 ods. 1 Trestného poriadku nevzťahujú.
Ústavný súd pripomína, že o nezapočítaní doby od 23. januára 2013 do 12. júla 2013
bolo právoplatne rozhodnté uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 93/2013 6538 z 30. júla
2013 a o nezapočítaní doby od 12. júla 2013 do 6. augusta 2013 bolo právoplatne
rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 76/2013 z 29. novembra 2013 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 148/2013 6740 zo 16. decembra 2013. Tieto
rozhodnutia však nie sú predmetom tejto aktuálnej sťažnosti podanej ústavnému súdu,
ktorým je uznesenie krajského súdu č. k. 1 Tos 37/2014 6891 z 25. marca 2014.
Je nesporné, že sťažovateľ v skutočnosti namieta nezákonnosť a s tým spojenú
neústavnosť rozhodnutí o nezapočítaní celkovej doby od 12. januára 2013 do 6. augusta
2013 do plynutia lehoty väzby sťažovateľa, o ktorom však krajský súd nerozhodoval
napadnutým rozhodnutím. Ak bol sťažovateľ presvedčený o zásahu všeobecných súdov
do jeho základných práv rozhodnutiami, ktorými nebola započítaná uvedená doba
do plynutia lehoty jeho väzby, mal a mohol uplatniť ich ochranu podaním sťažnosti podľa čl.
127 ods. 1 ústavy práve proti týmto rozhodnutiam.
O úmysle sťažovateľa revidovať rozhodnutia krajského súdu o nezapočítaní doby
do plynutia lehoty väzby svedčí aj skutočnosť, že namieta nemožnosť použitia ustanovenia
§ 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v jeho trestnej veci (po predchádzajúcom postupe
podľa § 76a Trestného poriadku). V relevantom konaní sp. zn. 1 Tos 37/2014 však krajský
súd (a pred ním ani okresný súd) podľa tohto ustanovenia nerozhodoval [išlo o rozhodnutia
podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a náledne § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].
Ústavný súd konštatuje, že podaním žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podľa
§ 79 ods. 3 Trestného poriadku, rozhodnutím všeobecných súdov o tejto žiadosti
a následným podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa nemožno
domáhať preskúmania vo veci vydaných skorších rozhodnutí, ktoré však s aktuálnou vecou
nesúvisia. Pokiaľ v danej veci krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 37/2014 6891 z 25. marca
2014 rozhodol o tom, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. marca
2014 zamietol, urobil tak na základe záverov vyplývajúcich z právoplatných rozhodnutí,
ktoré neboli v zodpovedajúcom čase napadnuté pre ich neústavnosť.
Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou,
a to z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením označených
základných práv a napadnutým uznesením krajského súdu.
2.2. Podstata ďalšej námietky sťažovateľa spočíva v tvrdení, že od 20. decembra
2013, t. j. odo dňa, dokedy bola uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 76/2013 z 30. januára
2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 16/2013 z 19. februára 2013
sťažovateľovi podľa § 76a Trestného poriadku predĺžená celková lehota trvania väzby,
neexistuje žiadne rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým by lehota väzby sťažovateľa bola
predĺžená na obdobie po 20. decembri 2013. Podľa slov sťažovateľa teda „Absentuje...
formálne rozhodnutie súdu o väzbe.“.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Pokiaľ sťažovateľ zastáva názor, že po 20. decembri 2013 už neexistovalo
rozhodnutie, na základe ktorého bol naďalej pozbavený osobnej slobody, mal a mohol
ochranu tohto základného práva uplatiť sťažnosťou podľa čl. 127 od. 1 ústavy podanou
ústavnému súdu, avšak za dodržania zákonom o ústavnom súde striktne upravených
podmienok. Pozbavenie osoby v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je potrebné
považovať za iný zásah, proti ktorému možno podať sťažnosť do dvoch mesiacov
od momentu, kedy sa o ňom sťažovateľ mohol dozvedieť. Ústavný súd bez akýchkoľvek
pochybností konštatuje, že sťažovateľ sa o prípadnom nezákonnom a neústavnom svojom
ponechaní vo väzbe po 20. decembri 2013 mohol dozvedieť už v tento deň, preto od tohto
dňa mu začala plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre prípadné
namietané porušenie jeho práva na osobnú slobodu. Aktuálna sťažnosť bola napísaná
28. apríla 2014, teda podstatne neskôr (doručená ústavnému súdu 2. mája 2014).
Z tohto pohľadu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podaná oneskorene, čo je podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvodom na jej odmietnutie.
2.3. Napokon sťažovateľ namieta neurčitosť dátumu, do ktorého za opísaného stavu
má trvať jeho väzba.
Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že podobne ako predošlé ani táto nebola
vo svojej podstate predmetom sťažnosťou napadnutého konania a uznesenia krajského súdu
(z 25. marca 2014), pretože aj v tejto otázke druhostupňový súd vychádzal z okolností,
o ktorých už predtým bolo v trestnom konaní právoplatne rozhodnuté spomenutými
uzneseniami o nezapočítaní doby do plynutia lehoty väzby sťažovateľa.
Je pravdou, že okresný súd v uznesení sp. zn. 2 T 76/2013 z 5. marca 2014, ako aj
krajský súd v uznesení č. k. 1 Tos 37/2014 6891 z 25. marca 2014 zaujali k namietaným
skutočnostiam svoj právny názor, a teda mohlo by sa zdať, že sťažnosť pre porušenie
základných práv podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v tomto smere opodstatnená, je však treba
zvýrazniť, že prvotne o týchto otázkach bolo rozhodnuté v tomto trestnom konaní podstatne
skôr inými rozhodnutiami konajúcich súdov, ktoré naopak nie sú predmetom tejto sťažnosti,
a z tohto pohľadu je táto zjavne neopodstatnenou.
Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne
neopodstatnená z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi manietaným porušením práv
(podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru)
a označeným uznesením krajského súdu (č. k. 1 Tos 37/2014 6891 z 25. marca 2014), čo je
dôvodom jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia,
prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, priznanie náhrady trov konania) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015