Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 115/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17

ods. 2 a 5 a v Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6891

z 25. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v a 5 (ďalej len „“)

a v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a v listiny, práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) č. k. 6891 z 25. marca 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a d) a ods. 4 písm. a)

s poukazom na , , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sčasti v štádiu pokusu podľa

. V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. marca 2009 vzatý do väzby z dôvodov

podľa a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) so začiatkom plynutia väzby od 20. marca 2009.

V priebehu trestného konania bolo vo veci knajúcimi všeobecnými súdmi viackrát

rozhodované o osobnej slobode sťažovateľa, a to aj na základe jeho žiadostí o prepustenie

z väzby na slobodu. O jednej z týchto žiadostí okresný súd rozhodol unesením

sp. zn. z 12. júla 2013 tak, že ju zamietol (bod 1 výroku), a zároveň podľa § 77

ods. 1 písm. b) sťažovateľovi nezapočítal do plynutia lehoty väzby

podľa a dobu od 16. januára 2013

do 12. júla 2013, počas ktorej sa nemohol zúčastniť na úkonoch trestného konania (bod 2

výroku).

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, na základe

ktorej krajský súd uznesením č. k. 6538 z 30. júla 2013 podľa § 194 ods. 1

písm. a) a 2 napadnuté uznesenie okresného súdu v bode 2 výroku zrušil

a sám rozhodol, že podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriaku sa sťažovateľovi

nezapočítava do lehoty trvania väzby podľa doba

od 23. januára 2013 do 12. júla 2013.

Následne konajúce všeobecné súdy rozhodli aj o nazapočítaní doby od 12. júla 2013

do 6. agusta 2013 do plynutia lehoty väzby sťažovateľa podľa § 76 ods. 6 Trestného

poriadku a , a to uznesením okresného súdu sp. zn.

z 29. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského sdúu č. k. 6740

zo 16. decembra 2013.

Ďalšou žiadosťou sa sťažovateľ opäť domáhal prepustenia z väzby na slobodu,

o ktorej okresný súd uznesením sp. zn. z 5. marca 2014 podľa § 79 ods. 3

rozhodol tak, že ju zamietol.

Opravný prostriedok sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa

krajský súd napadnutým uznesením č. k. 6891 z 25. marca 2014 podľa § 193

ods. 1 psím. c) zamietol ako nedôvodný.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto rozhodnutím porušil ním označené práva

a základné práva zaručené , listinou a dohovorom a domnieva sa, „že je obmedzený

na osobnej slobode v rozpore so zákonom a “. Tvrdí, že podľa

bolo možné v jeho prípade nezapočítať dobu od 23. januára

2013 do 6. augusta 2013 iba v rámci lehoty plynúcej v zmysle ustanovení § 76 ods. 6 a 7

, t. j. iba v tzv. základnej lehote trvania väzby. Je presvedčený, že

„Nezapočítanie lehoty trvania väzby pre prekážku uvedenú v do lehoty

väzby podľa zákon nedovoľuje, napriek tomu súd nerešpektoval citované

zákonné ustanovenie a urobil tak so spätnými účinkami až v čase plynutia lehoty väzby

predĺženej podľa “.

Sťažovateľ nesúhlasí so stanoviskom krajského súdu, podľa ktorého „ak Trestný

poriadok takúto možnosť (nezapočítame lehoty trvania väzby) pripúšťa pri základnej lehote

väzby, je takáto možnosť analogicky prípustná aj v prípade lehoty uvedenej v ,

a to z dôvodu, že v tomto ustanovení nie je uvedený výslovný zákaz alebo nemožnosť takto

postupovať“, pretože podľa slov sťažovateľa „verejnej moci je dovolené konať len to, čo jej

umožňuje zákon ( )... súd nemôže robiť to, čo mu

zákon nezakazuje, ale len to, čo mu zákon dovoľuje“. Vzhľadom na uvedené „Ustanovenie

dovoľuje nezapočítať dobu, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť

na úkonoch trestného konania, len do plynutia lehôt podľa a ,

čo zároveň znamená zákaz/nedovolenie takéhoto postupu pri plynutí lehoty väzby podľa

iného ustanovenia zákona, teda aj zákaz použitia ustanovenia pri

plynutí lehoty väzby podľa , ktorý upravuje plynutie inej lehoty väzby než

ustanovenie a “.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Doba, počas ktorej mal byť... vo väzbe, bola určená

rozhodnutím Okresného súdu Nitra č. k. zo dňa 30. 1. 2013, kedy bola podľa

predĺžená lehota väzby do dňa 20. 12. 2013. Žiadnym iným rozhodnutím

o väzbe, nebola táto lehota trvania väzby predĺžená.“.

Sťažovateľ uvádza, že konajúce súdy jeho ponechávanie vo väzbe

po 20. decembri 2013 opierajú o rozhodnutia podľa ,

ktoré však podľa jeho názoru nie sú rozhodnutiami o väzbe podľa § 72 ods. 1 Trestného

poriadku „a je vylúčené ich použitie pri plynutí väzby podľa .. Absentuje preto

formálne rozhodnutie súdu o väzbe sťažovateľa“.

Sťažovateľ je presvedčený, že ústavne konformným rozhodnutím o jeho väzbe by

mohlo byť výlučne len ďalšie rozhdnutie podľa , ktorým by bola

predĺžená jeho väzba „do novourčeného dňa po dni 20. 12. 2013“.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade „nie je možné jasne a jednoznačne

vyvodiť deň, dokedy väzba sťažovateľa trvá, čo spôsobuje neústavnosť ďalšieho

obmedzovania osobnej slobody“.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 5. marca 2014 za koniec

lehoty väzby určil deň 4. júl 2014. Krajský súd uviedol v odôvodnení napadnutého

uznesenia, že celková lehota trvania väzby sťažovateľa sa predĺžila o 6 mesiacov a 14 dní,

a teda sa vyhol ,,uvedeniu presného dňa, na ktorý pripadá koniec lehoty trvania väzby ako

aj otázke, prečo je túto lehotu potrebné počítať podľa mesiacov a dní a nie podľa dní“.

Od použitého spôsobu výpočtu pritom podľa názoru sťažovateľa závisí určenie

presného dňa konca lehoty väzby, ktorý nie je rovnaký pri oboch spôsoboch jeho

vypočítania.

„Ak by sťažovateľ obdobie určované rozpätím 6 mesiacov a 14 dní počítal podľa

mesiacov a dní, koniec lehoty by pripadal na deň 4. 7. 2014 (6 mesiacov je do 20. 6. 2014 +

14 dní). Ak by sťažovateľ počítal rovnaké obdobie podľa dní, vyšiel by koniec lehoty väzby

na deň 3. 7. 2014 (obdobie od 23. 1. 2013 do 6. 8. 2013 je 195 dní a podľa § 63 ods. 3

sa do lehoty určenej podľa dní nezapočítava deň, v ktorom sa stala udalosť

určujúca začiatok lehoty).“

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že existujú rôzne dátumy a rôzne názory

na spôsob výpočtu konca lehoty väzby, a nie je isté, ktorý konkrétny deň je koncom lehoty

trvania jeho väzby.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 6891 zo dňa 25. 3. 2014 porušil

ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 6891 zo dňa 25. 3. 2014 porušil

tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie

článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...).

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 6891 zo dňa 25. 3. 2014

sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide

o krajský súd rozhodujúci o väzbe) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 a v listiny,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a v

listiny, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. 6891 z 25. marca 2014, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 5. marca 2014 o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a v listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6891

z 25. marca 2014

Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na súdnu ochranu a ustanovení týkajúcich sa špecificky základného práva

na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

(napr. , ).

Ústavný súd považuje za nevyhnutné tiež uviesť, že konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami

vo veci samej týkajúcej sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo

záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. ,

). Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode

potvrdzuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudskí práva (napr. rozsudok vo veci

De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Na základe toho ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva sťažovateľa zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru uznesením krajského súdu odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu záklaného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 a v listiny a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6891

z 25. marca 2014

2.1 Sťažovateľ predovšetkým namieta, že všeobecné súdy v jeho trestnej veci po tom,

ako mu bola uznesením okresného súdu sp. zn. z 30. januára 2013 v spojení

s uznsením krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2013 predĺžená celková

lehota trvania väzby podľa do 20. demcembra 2013, mu v rozpore

so zákonom (Tresntým poriadkom) nebola do výkonu väzby podľa § 77 ods. 1 písm. b)

Trestného poraidku započítaná doba od 23. januára 2013 do 6. augusta 2013, t. j. doba

plynúca v rámci predĺženej lehoty väzby podľa , na ktorú sa podľa

názoru sťažovateľa podmienky upravené v nevzťahujú.

Ústavný súd pripomína, že o nezapočítaní doby od 23. januára 2013 do 12. júla 2013

bolo právoplatne rozhodnté uznesením krajského súdu č. k. 6538 z 30. júla

2013 a o nezapočítaní doby od 12. júla 2013 do 6. augusta 2013 bolo právoplatne

rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. z 29. novembra 2013 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. 6740 zo 16. decembra 2013. Tieto

rozhodnutia však nie sú predmetom tejto aktuálnej sťažnosti podanej ústavnému súdu,

ktorým je uznesenie krajského súdu č. k. 6891 z 25. marca 2014.

Je nesporné, že sťažovateľ v skutočnosti namieta nezákonnosť a s tým spojenú

neústavnosť rozhodnutí o nezapočítaní celkovej doby od 12. januára 2013 do 6. augusta

2013 do plynutia lehoty väzby sťažovateľa, o ktorom však krajský súd nerozhodoval

napadnutým rozhodnutím. Ak bol sťažovateľ presvedčený o zásahu všeobecných súdov

do jeho základných práv rozhodnutiami, ktorými nebola započítaná uvedená doba

do plynutia lehoty jeho väzby, mal a mohol uplatniť ich ochranu podaním sťažnosti podľa čl.

127 ods. 1 práve proti týmto rozhodnutiam.

O úmysle sťažovateľa revidovať rozhodnutia krajského súdu o nezapočítaní doby

do plynutia lehoty väzby svedčí aj skutočnosť, že namieta nemožnosť použitia ustanovenia

v jeho trestnej veci (po predchádzajúcom postupe

podľa ). V relevantom konaní sp. zn. však krajský

súd (a pred ním ani okresný súd) podľa tohto ustanovenia nerozhodoval [išlo o rozhodnutia

podľa a náledne ].

Ústavný súd konštatuje, že podaním žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podľa

, rozhodnutím všeobecných súdov o tejto žiadosti

a následným podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa sa nemožno

domáhať preskúmania vo veci vydaných skorších rozhodnutí, ktoré však s aktuálnou vecou

nesúvisia. Pokiaľ v danej veci krajský súd uznesením č. k. 6891 z 25. marca

2014 rozhodol o tom, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. marca

2014 zamietol, urobil tak na základe záverov vyplývajúcich z právoplatných rozhodnutí,

ktoré neboli v zodpovedajúcom čase napadnuté pre ich neústavnosť.

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou,

a to z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením označených

základných práv a napadnutým uznesením krajského súdu.

2.2. Podstata ďalšej námietky sťažovateľa spočíva v tvrdení, že od 20. decembra

2013, t. j. odo dňa, dokedy bola uznesením okresného súdu sp. zn. z 30. januára

2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2013

sťažovateľovi podľa predĺžená celková lehota trvania väzby,

neexistuje žiadne rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým by lehota väzby sťažovateľa bola

predĺžená na obdobie po 20. decembri 2013. Podľa slov sťažovateľa teda „Absentuje...

formálne rozhodnutie súdu o väzbe.“.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (, , ).

Pokiaľ sťažovateľ zastáva názor, že po 20. decembri 2013 už neexistovalo

rozhodnutie, na základe ktorého bol naďalej pozbavený osobnej slobody, mal a mohol

ochranu tohto základného práva uplatiť sťažnosťou podľa od. 1 podanou

ústavnému súdu, avšak za dodržania striktne upravených

podmienok. Pozbavenie osoby v zmysle je potrebné

považovať za iný zásah, proti ktorému možno podať sťažnosť do dvoch mesiacov

od momentu, kedy sa o ňom sťažovateľ mohol dozvedieť. Ústavný súd bez akýchkoľvek

pochybností konštatuje, že sťažovateľ sa o prípadnom nezákonnom a neústavnom svojom

ponechaní vo väzbe po 20. decembri 2013 mohol dozvedieť už v tento deň, preto od tohto

dňa mu začala plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa pre prípadné

namietané porušenie jeho práva na osobnú slobodu. Aktuálna sťažnosť bola napísaná

28. apríla 2014, teda podstatne neskôr (doručená ústavnému súdu 2. mája 2014).

Z tohto pohľadu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podaná oneskorene, čo je podľa §

25 ods. 2 dôvodom na jej odmietnutie.

2.3. Napokon sťažovateľ namieta neurčitosť dátumu, do ktorého za opísaného stavu

má trvať jeho väzba.

Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že podobne ako predošlé ani táto nebola

vo svojej podstate predmetom sťažnosťou napadnutého konania a uznesenia krajského súdu

(z 25. marca 2014), pretože aj v tejto otázke druhostupňový súd vychádzal z okolností,

o ktorých už predtým bolo v trestnom konaní právoplatne rozhodnuté spomenutými

uzneseniami o nezapočítaní doby do plynutia lehoty väzby sťažovateľa.

Je pravdou, že okresný súd v uznesení sp. zn. z 5. marca 2014, ako aj

krajský súd v uznesení č. k. 6891 z 25. marca 2014 zaujali k namietaným

skutočnostiam svoj právny názor, a teda mohlo by sa zdať, že sťažnosť pre porušenie

základných práv podľa je v tomto smere opodstatnená, je však treba

zvýrazniť, že prvotne o týchto otázkach bolo rozhodnuté v tomto trestnom konaní podstatne

skôr inými rozhodnutiami konajúcich súdov, ktoré naopak nie sú predmetom tejto sťažnosti,

a z tohto pohľadu je táto zjavne neopodstatnenou.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne

neopodstatnená z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi manietaným porušením práv

(podľa a 5 , a práva podľa dohovoru)

a označeným uznesením krajského súdu (č. k. 6891 z 25. marca 2014), čo je

dôvodom jej odmietnutia podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia,

prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, priznanie náhrady trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015