Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 130/2015
PDF · 452.71 KB
No categories available
III. ÚS 130/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 predbežne
prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Petrom Rybárom, Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29,
Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 67/2014 181
z 28. mája 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 1 Co 67/2014 181 z 28. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou v spore
o zaplatenie sumy 6 384,51 € v postavení žalovanej. Okresný súd Košice I (ďalej len
„okresný súd“) ako súd prvého stupňa žalobu zamietol a zároveň vyhovel vzájomnému
návrhu žalovanej a zaviazal každú zo žalobkýň zaplatiť žalovanej sumu 1 158,24 € s 8,5 %
úrokom z omeškania od 24. augusta 2012 do zaplatenia. Žalobkyne súčasne zaviazal
spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 2 976,89 €. Okresný súd
bol toho názoru, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania škody
v podobe ušlého zisku, pretože žalobkyne počas celej rozhodnej doby nevyvíjali žiadnu
činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, navyše do dnešného dňa byt užívajú bez toho, aby ho
niekedy dali do prenájmu tretej osobe.
3. Na základe odvolania žalobkýň o veci rozhodoval krajský súd ako súd odvolací,
ktorý dospel k názoru, že žalobkyne „mali zaistené všetky predpoklady, pre tzv. pravidelný
beh vecí smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, preto mohli dôvodne očakávať zväčšenie
ich majetku spočívajúceho v nájomnom“. Uvedený záver je podľa sťažovateľky v rozpore
s výsledkami dokazovania, na dôkaz čoho citovala z výpovede žalobkyne v 2. rade
na pojednávaní z 18. januára 2013, kde na otázku právneho zástupcu žalovanej, aby
žalobkyňa v 2. rade uviedla, ako naložili s bytom po tom, ako v januári 2011 získali od neho
kľúč, táto uvádza: „Najprv sa byt zrekonštruoval, zabezpečil sa tam nejaký nábytok.
Neviem, ako dlho toto trvalo a po tejto rekonštrukcii sme spolu so sestrou ho používali na
učenie. Striedali sme sa v ňom.“ Túto neexistenciu nájmu potvrdil podľa sťažovateľky aj
svedok . Z uvedeného podľa sťažovateľky nesporne vyplynulo, že byt nebol
nikdy prenajímaný a nebolo ani v pláne žalobkýň ho prenajímať, a preto nebolo sťažovateľke
jasné, ako mohol krajský súd deklarovať existenciu ušlého zisku na strane žalobkýň.
Napadnuté uznesenie predstavuje podľa názoru sťažovateľky príklad sudcovskej
arbitrárnosti.
4. Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka toho názoru, že napadnutým
uznesením došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. V závere sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa , , bydlisko
, občan SR na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Košice zo dňa
28.05.2014 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. lCo/67/2014 181 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu Košice číslo konania 1Co/67/2014 181 zo dňa 28.5.2014
sa ruší.
Krajský súd Košice je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 EUR Eur
na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
Kuzmányho 29, 04001 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti,
z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.
12. V rámci skúmania podmienok konania neušlo pozornosti ústavného súdu, že aj
keď zo sťažnosti je zrejmé, že ju mal spísať advokát JUDr. Peter Rybár, splnomocnenie
na zastupovanie sťažovateľky k nej v rozpore s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebolo
pripojené. Pokiaľ ide o dôvody sťažnosti, tie sa sústreďujú v podstate iba na polemiku
s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa nároku na ušlý zisk žalobkýň v spojení
s vykonaným dokazovaním okresného súdu, ktoré sťažovateľka označila za „svojvoľný
výklad zákonov“, z čoho odvodila porušenie označeného základného práva podľa ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inú ústavne relevantnú
argumentáciu sťažovateľka nepredostrela. Už iba uvedené nedostatky sťažnosti mohli viesť
k jej odmietnutiu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
13. Napriek tomu ústavný súd preskúmal celý obsah sťažnosti a napadnuté uznesenie
krajského súdu a vzhľadom na závery, ku ktorým dospel, v záujme hospodárnosti konania
ani nevyzýval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti.
14. Sťažovateľka je žalovanou v konaní o zaplatenie sumy 6 384,51 € z titulu náhrady
škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s tým, že žalovaná neoprávnene zadržiavala kľúče
od bytu, čím znemožnila žalobkyniam disponovať s bytom, na základe čoho mala na strane
žalobkýň vzniknúť škoda jednak v podobe ušlého zisku v sume 3 683,52 € a jednak
v podobe skutočnej škody v sume 2 700,99 €. Okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol,
pretože dospel k záveru, že aj keď žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi, nemožno
hovoriť o príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanej a škodou, ktorej vznik
v súvislosti s prípadným užívaním bytu treťou osobou mohol nastať. Podľa názoru okresného
súdu žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania škody ani v podobe
ušlého zisku ani v podobe nedoplatkov, pretože počas celej rozhodnej doby nevyvíjali
žiadnu činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, a pokiaľ žalobkyne hradili platby spojené
s užívaním bytu, urobili tak na základe svojej povinnosti ako vlastníčky bytu. Pokiaľ
v konaní nebolo sporným, že žalovaná byt nikdy neužívala, na strane žalobkýň nemohla
vzniknúť žiadna škoda, pretože platby nezávislé od reálneho užívania boli žalobkyne
povinné platiť na základe vlastníckeho práva k bytu a za platby závislé od skutočnej
spotreby žalovaná nezodpovedala, keďže byt neužívala. Nárok žalovanej na náhradu
nákladov spojených s pohrebom poručiteľa považoval okresný súd za dôvodný.
15. Na základe odvolania žalobkýň vec prerokoval krajský súd a dospel k záveru, že
záver okresného súdu nemožno považovať za správny. Krajský súd v napadnutom
uznesením uviedol: „Pre právny záver o vzniku škody (spočívajúcej v ušlom zisku
na nájomnom) nie je nevyhnutné, aby bol zistený konkrétny nájomca, ktorý by zmluvu
uzatvoril, resp. aby zo strany poškodeného bolo preukazované, či vyvíjal činnosť smerujúcu
k prenájmu bytu, ale rozhodujúcim je, či pri tzv. pravidelnom behu veci poškodený mohol
takúto nájomnú zmluvu uzatvoriť. Súd prvého stupňa správne v napadnutom rozhodnutí
uviedol, že je nepochybné, že v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva
právoplatným rozhodnutím súdu sú dedičia považovaní za vlastníkov celého majetku,
patriaceho do dedičstva, z čoho im súčasne vyplýva aj právo hospodárenia s predmetom
dedičstva vlastníctva. Žalobkyne ako dedičky boli oprávnené hospodáriť s predmetom
dedičstva bytom ale v dôsledku protiprávneho konania žalovanej ktorá ich obmedzila
vo výkone ich vlastníckeho práva (§ 123 Obč. zákonníka) tým, že im nevydala kľúče
od sporného bytu zisk z nájmu bytu nedosiahli.
Samotná okolnosť, že žalobkyne neoznačili prípadného potencionálneho nájomcu
bytu, nič nemení na tom, že na trhu s nehnuteľnosťami evidentne existovala možnosť
prenájmu sporného bytu a to z hľadiska veľkosti, miesta, či charakteru nájmu. To je
podstatné, pretože pri pravidelnom behu veci mohli žalobkyne z tohto hľadiska uspieť
a získať tak majetkový prospech z nájmu sporného bytu. Nemožno v neprospech žalobkýň
hodnotiť situáciu, ak žalovaná im nevydala kľúče od sporného bytu (v čase od 6.12.2006
do 26.1.2011) a z tohto zistenia vyvodiť záver, že žalobkyne nevyvíjali žiadnu činnosť
smerujúcu k prenájmu bytu, lebo nájomný vzťah za takejto situácie ani nemohli realizovať.“
Krajský súd bol po prerokovaní veci toho názoru, že okresný súd vec nesprávne právne
posúdil, a preto zrušil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a vo vyhovujúcich
výrokoch týkajúcich sa vzájomných návrhov, vo výroku o trovách konania a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.
16. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd z dôkazov vykonaných okresným súdom
vyvodil opačné právne závery ako okresný súd, a preto je sťažovateľka toho názoru, že
rozhodnutie, ktorým krajským súd zrušil rozsudok okresného súdu, je arbitrárne.
Sťažovateľka zároveň namieta, že okresný súd je viazaný právnym názorom krajského súdu,
a preto právny záver v napadnutom uznesení nie je možné zmeniť.
17. Ústavný súd vychádzal pri posúdení námietok sťažovateľky predovšetkým z toho,
že v napadnuté uznesenie má procesný charakter, a teda napadnutým uznesením nebolo
rozhodnuté o veci samej. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju početnú
judikatúru, v zmysle ktorej v takýchto prípadoch zasahuje do rozhodnutí druhostupňových
súdov (teda do „živých vecí“) len celkom výnimočne, ak v postupe či rozhodnutí
druhostupňového súdu, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie a vec bola vrátená
na nové konanie, došlo k extrémnemu vybočeniu z princípov spravodlivého procesu.
V predmetnej veci bude mať sťažovateľka po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie
možnosť predostrieť svoju argumentáciu okresnému súdu a v prípade, že by ju okresný súd
neakceptoval, bude môcť využiť opravný prostriedok proti rozhodnutiu okresného súdu.
18. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd v ňom formuloval právny názor, ktorý žiadnym spôsobom
nevybočuje z medzí formálnej logiky a nenašiel v ňom prvky arbitrárnosti namietané
sťažovateľkou. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom
krajského súdu na vznik škody v konkrétnom prípade, nemôže podľa ústavného súdu
zakladať porušenie ňou označených práv. Hodnotenie právneho a skutkového stavu
krajským súdom spĺňalo kritériá logickej právnej úvahy, čo bolo podporené aj riadnym
odôvodnením rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP.
19. Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým
na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). Ústavný súd
ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená,
musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok
bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
20. Keďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by
napadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva
na súdnu ochranu, a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorou
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015