Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 130/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 predbežne

prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Petrom Rybárom, Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29,

Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 181

z 28. mája 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 181 z 28. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou v spore

o zaplatenie sumy 6 384,51 € v postavení žalovanej. Okresný súd Košice I (ďalej len

„okresný súd“) ako súd prvého stupňa žalobu zamietol a zároveň vyhovel vzájomnému

návrhu žalovanej a zaviazal každú zo žalobkýň zaplatiť žalovanej sumu 1 158,24 € s 8,5 %

úrokom z omeškania od 24. augusta 2012 do zaplatenia. Žalobkyne súčasne zaviazal

spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 2 976,89 €. Okresný súd

bol toho názoru, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania škody

v podobe ušlého zisku, pretože žalobkyne počas celej rozhodnej doby nevyvíjali žiadnu

činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, navyše do dnešného dňa byt užívajú bez toho, aby ho

niekedy dali do prenájmu tretej osobe.

3. Na základe odvolania žalobkýň o veci rozhodoval krajský súd ako súd odvolací,

ktorý dospel k názoru, že žalobkyne „mali zaistené všetky predpoklady, pre tzv. pravidelný

beh vecí smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, preto mohli dôvodne očakávať zväčšenie

ich majetku spočívajúceho v nájomnom“. Uvedený záver je podľa sťažovateľky v rozpore

s výsledkami dokazovania, na dôkaz čoho citovala z výpovede žalobkyne v 2. rade

na pojednávaní z 18. januára 2013, kde na otázku právneho zástupcu žalovanej, aby

žalobkyňa v 2. rade uviedla, ako naložili s bytom po tom, ako v januári 2011 získali od neho

kľúč, táto uvádza: „Najprv sa byt zrekonštruoval, zabezpečil sa tam nejaký nábytok.

Neviem, ako dlho toto trvalo a po tejto rekonštrukcii sme spolu so sestrou ho používali na

učenie. Striedali sme sa v ňom.“ Túto neexistenciu nájmu potvrdil podľa sťažovateľky aj

svedok . Z uvedeného podľa sťažovateľky nesporne vyplynulo, že byt nebol

nikdy prenajímaný a nebolo ani v pláne žalobkýň ho prenajímať, a preto nebolo sťažovateľke

jasné, ako mohol krajský súd deklarovať existenciu ušlého zisku na strane žalobkýň.

Napadnuté uznesenie predstavuje podľa názoru sťažovateľky príklad sudcovskej

arbitrárnosti.

4. Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka toho názoru, že napadnutým

uznesením došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

5. V závere sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa , , bydlisko

, občan SR na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Košice zo dňa

28.05.2014 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Košice číslo konania zo dňa 28.5.2014

sa ruší.

Krajský súd Košice je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 EUR Eur

na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,

Kuzmányho 29, 04001 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti,

z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.

12. V rámci skúmania podmienok konania neušlo pozornosti ústavného súdu, že aj

keď zo sťažnosti je zrejmé, že ju mal spísať advokát JUDr. Peter Rybár, splnomocnenie

na zastupovanie sťažovateľky k nej v rozpore s nebolo

pripojené. Pokiaľ ide o dôvody sťažnosti, tie sa sústreďujú v podstate iba na polemiku

s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa nároku na ušlý zisk žalobkýň v spojení

s vykonaným dokazovaním okresného súdu, ktoré sťažovateľka označila za „svojvoľný

výklad zákonov“, z čoho odvodila porušenie označeného základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inú ústavne relevantnú

argumentáciu sťažovateľka nepredostrela. Už iba uvedené nedostatky sťažnosti mohli viesť

k jej odmietnutiu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

13. Napriek tomu ústavný súd preskúmal celý obsah sťažnosti a napadnuté uznesenie

krajského súdu a vzhľadom na závery, ku ktorým dospel, v záujme hospodárnosti konania

ani nevyzýval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti.

14. Sťažovateľka je žalovanou v konaní o zaplatenie sumy 6 384,51 € z titulu náhrady

škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s tým, že žalovaná neoprávnene zadržiavala kľúče

od bytu, čím znemožnila žalobkyniam disponovať s bytom, na základe čoho mala na strane

žalobkýň vzniknúť škoda jednak v podobe ušlého zisku v sume 3 683,52 € a jednak

v podobe skutočnej škody v sume 2 700,99 €. Okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol,

pretože dospel k záveru, že aj keď žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi, nemožno

hovoriť o príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanej a škodou, ktorej vznik

v súvislosti s prípadným užívaním bytu treťou osobou mohol nastať. Podľa názoru okresného

súdu žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania škody ani v podobe

ušlého zisku ani v podobe nedoplatkov, pretože počas celej rozhodnej doby nevyvíjali

žiadnu činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, a pokiaľ žalobkyne hradili platby spojené

s užívaním bytu, urobili tak na základe svojej povinnosti ako vlastníčky bytu. Pokiaľ

v konaní nebolo sporným, že žalovaná byt nikdy neužívala, na strane žalobkýň nemohla

vzniknúť žiadna škoda, pretože platby nezávislé od reálneho užívania boli žalobkyne

povinné platiť na základe vlastníckeho práva k bytu a za platby závislé od skutočnej

spotreby žalovaná nezodpovedala, keďže byt neužívala. Nárok žalovanej na náhradu

nákladov spojených s pohrebom poručiteľa považoval okresný súd za dôvodný.

15. Na základe odvolania žalobkýň vec prerokoval krajský súd a dospel k záveru, že

záver okresného súdu nemožno považovať za správny. Krajský súd v napadnutom

uznesením uviedol: „Pre právny záver o vzniku škody (spočívajúcej v ušlom zisku

na nájomnom) nie je nevyhnutné, aby bol zistený konkrétny nájomca, ktorý by zmluvu

uzatvoril, resp. aby zo strany poškodeného bolo preukazované, či vyvíjal činnosť smerujúcu

k prenájmu bytu, ale rozhodujúcim je, či pri tzv. pravidelnom behu veci poškodený mohol

takúto nájomnú zmluvu uzatvoriť. Súd prvého stupňa správne v napadnutom rozhodnutí

uviedol, že je nepochybné, že v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva

právoplatným rozhodnutím súdu sú dedičia považovaní za vlastníkov celého majetku,

patriaceho do dedičstva, z čoho im súčasne vyplýva aj právo hospodárenia s predmetom

dedičstva vlastníctva. Žalobkyne ako dedičky boli oprávnené hospodáriť s predmetom

dedičstva bytom ale v dôsledku protiprávneho konania žalovanej ktorá ich obmedzila

vo výkone ich vlastníckeho práva (§ 123 Obč. zákonníka) tým, že im nevydala kľúče

od sporného bytu zisk z nájmu bytu nedosiahli.

Samotná okolnosť, že žalobkyne neoznačili prípadného potencionálneho nájomcu

bytu, nič nemení na tom, že na trhu s nehnuteľnosťami evidentne existovala možnosť

prenájmu sporného bytu a to z hľadiska veľkosti, miesta, či charakteru nájmu. To je

podstatné, pretože pri pravidelnom behu veci mohli žalobkyne z tohto hľadiska uspieť

a získať tak majetkový prospech z nájmu sporného bytu. Nemožno v neprospech žalobkýň

hodnotiť situáciu, ak žalovaná im nevydala kľúče od sporného bytu (v čase od 6.12.2006

do 26.1.2011) a z tohto zistenia vyvodiť záver, že žalobkyne nevyvíjali žiadnu činnosť

smerujúcu k prenájmu bytu, lebo nájomný vzťah za takejto situácie ani nemohli realizovať.“

Krajský súd bol po prerokovaní veci toho názoru, že okresný súd vec nesprávne právne

posúdil, a preto zrušil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a vo vyhovujúcich

výrokoch týkajúcich sa vzájomných návrhov, vo výroku o trovách konania a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

16. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd z dôkazov vykonaných okresným súdom

vyvodil opačné právne závery ako okresný súd, a preto je sťažovateľka toho názoru, že

rozhodnutie, ktorým krajským súd zrušil rozsudok okresného súdu, je arbitrárne.

Sťažovateľka zároveň namieta, že okresný súd je viazaný právnym názorom krajského súdu,

a preto právny záver v napadnutom uznesení nie je možné zmeniť.

17. Ústavný súd vychádzal pri posúdení námietok sťažovateľky predovšetkým z toho,

že v napadnuté uznesenie má procesný charakter, a teda napadnutým uznesením nebolo

rozhodnuté o veci samej. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju početnú

judikatúru, v zmysle ktorej v takýchto prípadoch zasahuje do rozhodnutí druhostupňových

súdov (teda do „živých vecí“) len celkom výnimočne, ak v postupe či rozhodnutí

druhostupňového súdu, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie a vec bola vrátená

na nové konanie, došlo k extrémnemu vybočeniu z princípov spravodlivého procesu.

V predmetnej veci bude mať sťažovateľka po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie

možnosť predostrieť svoju argumentáciu okresnému súdu a v prípade, že by ju okresný súd

neakceptoval, bude môcť využiť opravný prostriedok proti rozhodnutiu okresného súdu.

18. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd v ňom formuloval právny názor, ktorý žiadnym spôsobom

nevybočuje z medzí formálnej logiky a nenašiel v ňom prvky arbitrárnosti namietané

sťažovateľkou. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom

krajského súdu na vznik škody v konkrétnom prípade, nemôže podľa ústavného súdu

zakladať porušenie ňou označených práv. Hodnotenie právneho a skutkového stavu

krajským súdom spĺňalo kritériá logickej právnej úvahy, čo bolo podporené aj riadnym

odôvodnením rozhodnutia v zmysle .

19. Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým

na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. ). Ústavný súd

ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená,

musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok

bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

20. Keďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by

napadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva

na súdnu ochranu, a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namietala porušenie svojho základného práva podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015