Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 155/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o., K výstavisku 15,

Trenčín, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Advokátska kancelária,

Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

v , a a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. februára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca

dane“) vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu na daň z príjmu právnických osôb

za zdaňovacie obdobie roka 2008, na základe ktorej bol správcom dane vydaný dodatočný

platobný výmer č. /Ksi z 26. februára 2010, ktorým podľa § 44 ods. 6

písm. b) bodu 1 v tom čase platného a účinného o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z príjmov

právnických osôb za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 70 132,11 €. Proti tomuto výmeru

podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. I/226/11829

9129/2011/990565 r z 26. januára 2011 zrušilo napadnutý dodatočný platobný výmer

správcu dane z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a procesného pochybenia

(upretie práva na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole) a vec mu

vrátilo na ďalšie konanie. Správca dane po doplnení dokazovania a odstránení vytýkaného

procesného pochybenia vydal 15. júla 2011 dodatočný platobný výmer

č. /Ksi, ktorým opäť vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov

právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2008 v sume 70 132,11 €. O odvolaní

sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu správcu dane finančné riaditeľstvo rozhodlo tak,

že dodatočný platobný výmer z 15. júla 2011 rozhodnutím č. 1040508/22653

140135/2012/5290 r z 20. januára 2012 potvrdilo.

Sťažovateľka sa následne žalobou podanou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) domáhala zrušenia rozhodnutia finančného riaditeľstva z 20. januára 2012

z dôvodu jeho nezákonnosti, avšak krajský súd rozsudkom č. k. 71

z 21. novembra 2012 žalobu sťažovateľky podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku zamietol. Toto rozhodnutie krajského súdu najvyšší súd napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 26. februára 2014 na základe odvolania sťažovateľky potvrdil.

2

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd týmto rozhodnutím porušil jej základné práva

zaručené v , a , ako aj právo zaručené v

ods. 1 dohovoru, a to z týchto dôvodov:

„... proti rozsudku krajského súdu sme namietali, že správca dane vydal rozhodnutie

po uplynutí zákonnej lehoty podľa ) ,

v dôsledku čoho tento nezákonný postup mal za následok vydanie nezákonného

rozhodnutia... Najvyšší súd v súvislosti s touto námietkou dospel k záveru, že je nedôvodná,

čo odôvodnil tým, že správca dane konal pri zrušení pôvodného rozhodnutia na základe

iného skutkového stavu, na základe ktorého sa potom na vydanie rozhodnutia nevzťahovala

lehota podľa ) , ale lehota stanovená v

uvedeného zákona, z čoho vyvodil, že správca dane nekonal v rozpore so zákonom.

V tejto časti je rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny, nepreskúmateľný a zmätočný.“

Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že v odôvodnení rozhodnutia neuviedol

žiadnu konkrétnu právnu normu, na základe ktorej dospel k názoru, že lehota na vydanie

rozhodnutia upravená v § 44 ods. 6 písm. b) bode 1 zákona o správe daní je v danom

prípade nahradená lehotami uvedenými v § 30a zákona o správe daní. Sťažovateľka je

presvedčená, že takéto ustanovenie najvyšší súd ani uviesť nemohol, „pretože neexistuje, čo

preukazujeme tým, že dodatočne vyrubiť daň možno len vo vyrubovacom konaní podľa § 44

zákona, a z tohto ustanovenia nemožno vyňať ustanovenie týkajúce sa lehoty a zmeniť ho

iným, pretože platná právna úprava to nedovoľuje. Postup akceptovaný najvyšším súdom je

teda v rozpore s ust. SR, čím ide o svojvôľu, ktorá predstavuje jeden

zo základných prejavov nezákonnosti. Táto nezákonnosť, t. j. vydanie rozhodnutia

po zákonnej lehote, vyvoláva nezákonnosť i ďalších po tomto úkone nasledujúcich úkonov

daňových orgánov.“.

V ďalšom sťažovateľka tvrdí, že „Namietali sme a namietame, že... neboli dodržané

ani lehoty podľa § 30a ods. 1, 2, pretože nadriadený orgán správcovi dane predĺžil lehotu

na vydanie rozhodnutia z dôvodu vykonávania dokazovania, pričom zákon pripúšťa

predĺženie lehoty podľa § 30a ods. 2 tretia alinea len v osobitne zložitých prípadoch. Zákon

teda taxatívne stanovil dôvod predĺženia lehoty. V tomto prípade však tento dôvod

na predĺženie lehoty nebol, ale bola lehota predĺžená z iného než zákonného dôvodu.

Namietame a namietali sme, že toto predĺženie je nezákonné, pričom najvyšší súd sa

podstatou tejto námietky v dôvodoch vôbec nezaoberal. Snažil sa zdôvodniť odpoveď na túto

námietku len formálne inými skutočnosťami, a to tým, že nadriadený orgán môže predĺžiť

lehotu a predĺženie lehoty nám bolo správcom dane oznámené. My sme však tieto

skutočnosti vôbec nenamietali. Inak povedané, my sme namietali inú skutočnosť, než

skutočnosti, ktoré boli predmetom dôvodov napadnutého rozhodnutia.

V tejto súvislosti je teda rozhodnutie nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov.“.

Sťažovateľka taktiež v konaní pred všeobecnými súdmi namietala „nezákonnosť

postupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania v daňovej kontrole, čo najvyšší súd tiež

odôvodnil len formálne všeobecnými frázami bez toho, aby sa zaoberal podstatou našej

námietky, a to zákonom určeného postupu správu dane...“.

Nezákonnosť postupu správcu dane sťažovateľka videla v tom, že jej správca dane

„neoznámil svoje pochybnosti a ich dôvody“, a tým „fakticky znemožnil splniť si našu

preukaznú povinnosť, pretože sme nevedeli, aké má správca dane pochybnosti. Vyzýval nás

len na predloženie dôkazov, pričom objektívne vedel, že iné dôkazy neexistujú a následne

vyvodil záver, že sme nepreukázali uskutočnenie plnenia podľa mandátnej zmluvy.

V tejto súvislosti sme poukázali na preukázanie opodstatnenosti nášho tvrdenia

na názor Najvyššieho súdu SR v podobnej veci, uvedený v rozsudku č.

z 15. marca 2011. Najvyšší súd v dôvodoch tento argument neakceptoval s poukazom na to,

že súčasťou nami predloženej faktúry nebol súpis vykonaných prác. Takéto dôvody sú

absurdné, pretože podstata veci spočíva v tom, že sme sa snažili preukázať, že dôkazné

bremeno nebolo v tejto súvislosti na nás, ale na žalovanom. Podstata našej námietky

spočívala v tom, že pri odvolaní sa na právny názor najvyššieho súdu v označenom

rozsudku vyjadril princíp presunu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom

a správcom dane. Nemôže byť teda argumentom vyvracajúcim naše tvrdenie, že prílohou

faktúry nebol rozpis prác a výkonov, pretože v posudzovanom prípade uvedeného rozsudku

4

najvyššieho súdu išlo o stavebné práce a v našom prípade išlo o konzultačnú a poradenskú

činnosť.“.

Sťažovateľka doplnila, že „predmetné obchody, ktoré sme robili, sú obchodmi

špeciálneho druhu, ktoré podliehajú špeciálnym bezpečnostným režimom... Všetky činnosti

v súvislosti s týmito obchodmi... sa vykonávajú pod aktívnym dohľadom špeciálnych

bezpečnostných štátnych orgánov, takže akákoľvek pochybnosť o realizácii týchto obchodov

by vyvolala zásah týchto orgánov.“. Tým chcela sťažovateľka zdôrazniť, že „pochybnosti

daňových orgánov i najvyššieho súdu sú za týchto okolností zjavne svojvoľné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práv spoločnosti MANIPUL s. r. o., Trenčín na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces podľa , a SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom

Najvyššieho súdu SR pod č. k. z 26. februára 2014 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

z 26. februára 2014.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 167,78 €...

a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

6

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základných práv

zaručených v , a a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. februára 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie krajského súdu

. k. 71 z 21. novembra 2012 a ktorého závery sťažovateľka považuje

za arbitrárne, nepreskúmateľné a zmätočné z dôvodu nesprávneho výkladu a aplikácie

zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na jej vec. Predovšetkým sa podľa jej presvedčenia

najvyšší súd nesprávne vysporiadal s námietkou vydania rozhodnutia správcom dane po

uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 44 ods. 6 zákona o správe daní, ako aj s namietanou

nezákonnosťou vykonania dokazovania v rámci vykonanej daňovej kontroly.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súlade so svojou judikatúrou ústavný súd predovšetkým podotýka, že obsahom

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 71 z 21. novembra 2012

k podstatnej námietke sťažovateľky (nesúhlas s uplatnením lehoty uvedenej v § 30a zákona

o správe daní pri vydávaní dodatočného platobného výmeru správcom dane namiesto lehoty

uvedenej v § 44 ods. 6 zákona o správe daní) uviedol:

„Daňová kontrola bola v prejednávanej veci skončená dňa 19. februára 2010

prejednaním Protokolu o výsledkoch zistenia z daňovej kontroly. Správca dane... vydal dňa

26. februára 2010 dodatočný platobný výmer, t. j. k jeho vydaniu došlo do 15 dní

od skončenia daňovej kontroly. Po zrušení dodatočného platobného výmeru nastala iná

skutková ako aj právna situácia. Je potrebné zdôrazniť, že odvolací orgán nenariadil

8

správcovi dane vykonať opakovanú daňovú kontrolu. Zákon neukladá správcovi dane

povinnosť vo veci rozhodnúť v lehote 15 dní od zrušenia jeho predchádzajúceho rozhodnutia

odvolacím orgánom, pretože v súlade s jeho názorom bol povinný doplniť dokazovanie za

účelom úplného zistenia skutkového stavu a súčasne bol povinný odstrániť procesné

pochybenia. Až po vykonaní všetkých týchto úkonov mohol vo veci rozhodnúť, a to vo

všeobecnej lehote podľa § 30a zákona o správe daní a poplatkov. Z uvedených dôvodov mal

správca dane právomoc rozhodnúť a vydať dodatočný platobný výmer dňa 15. júla 2011,

ktorým vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie rok 2008 rozdiel dane z príjmov

právnických osôb, a teda nejde o nulitný právny úkon. Tento názor nie je v rozpore

s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 29. júna 2010,

na ktorý žalobca v žalobe poukázal a ktorým bolo rozhodované o zákonných lehotách,

ktorými je správca dane viazaný.“

Najvyšší súd sa s týmto záverom krajského súdu v napadnutom rozsudku

sp. zn. z 26. februára 2014 stotožnil a v jeho odôvodnení doplnil tieto

relevantné skutočnosti:

„Najvyšší súd... po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v rozsahu

a dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu, vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich

zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého bol aj administratívny spis

žalovaného správneho orgánu, sa plne stotožnil s argumentáciou krajského súdu

o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, považujúc ju za správnu.

Odvolací súd zhodne ako prvostupňový súd konštatuje, že v danom prípade bol zistený

skutkový stav v dostatočnom rozsahu, z ktorého nepochybne vyplynul záver o nepreukázaní

daňovým subjektom uplatnených nákladov..., keďže v rámci dokazovania správnym

orgánom sa nepreukázali tvrdenia daňového subjektu – žalobcu...

V predmetnej veci považoval odvolací súd za správny záver krajského súdu o tom,

že správca dane mal právomoc po vykonaní všetkých úkonov... rozhodnúť a vydať

dodatočný platobný výmer... 15. júla 2011, ktorým vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie

rok 2008 rozdiel dane z príjmov právnických osôb. Z obsahu administratívneho spisu je

zrejmé, že správca dane listom..., ktorý bol žalobcovi doručený dňa 20. 6. 2011, oboznámil

daňový subjekt so zisteniami... s tým, že daňový subjekt má právo sa k zisteným

skutočnostiam vyjadriť v lehote do 8 dní... Žalobca sa nevyjadril. Následne bol

vo vyrubovacom konaní dňa 15. júla 2011 vydaný podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1

dodatočný platobný výmer... V záhlaví uvedený odkaz na ust.

ods. 6 písm. b/ bod 1 ustanovuje formu rozhodnutia, ktorou je správca

dane povinný rozhodnúť o daňovej povinnosti daňového subjektu. Z uvedeného je teda

zrejmé, že správca dane rozhodol poukazom na ust. § 30a zákona o správe daní v zákonnej

lehote, potom ako doplnil dokazovanie na základe právne záväzného názoru žalovaného

vyjadrenom v jeho zrušujúcom rozhodnutí.

Pokiaľ žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného o predĺžení lehoty treba

považovať za nulitné, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu, ktorého

súčasťou je aj prvostupňový spis, nevyplýva, že by v predmetnej veci bolo vôbec rozhodnutie

o predĺžení lehoty vydané, t. j., že by žalovaný lehotu predlžoval. Uvedené podporuje aj

vyjadrenie žalovaného (ako k žalobe, tak aj k odvolaniu žalobcu), že v žalobou napadnutom

rozhodnutí... zo dňa 20. januára 2012 nespomína žiadnu informáciu o predĺžení lehoty ani

o upovedomení žalobcu o predĺžení lehoty. Za tohto stavu námietku žalobcu o nulite

rozhodnutia o predĺžení lehoty odvolací súd vyhodnotil ako bezpredmetnú. Ak prvostupňový

súd na túto námietku nemajúcu oporu v napadnutom rozhodnutí žalovaného a ani

v postupe správnych orgánov nereagoval, nemohlo dôjsť k ukráteniu žalobcu na jeho

právach.

Odvolací súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou žalobcu, že prvostupňový

rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože z odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu vyplýva, že prvostupňový súd sa náležite vyporiadal so zásadnými

žalobnými námietkami, keď v rámci svojej prieskumnej činnosti zameral svoju pozornosť

na otázky, či správca dane a následne žalovaný si pre vydanie rozhodnutia zadovážili

dostatok relevantných skutkových okolností v súčinnosti s daňovým subjektom, či skutkové

okolnosti správne právne posúdili a vyvodili z nich správny právny záver, ako aj či náležíte

svoj právny záver zdôvodnili v odôvodnení rozhodnutia.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že správca dane porušil

jeho základné právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa § 2 ods. 8 a tým i § 2 ods. 1

v spojení s a keď v daňovej kontrole postupoval

10

bez toho, aby mu oznámil vo výzve jeho pochybnosti a dôvody týchto pochybností, čím mu

neumožnil tieto pochybnosti odstrániť, ale naopak svojvoľne bez akejkoľvek príčinnej

súvislosti vykonával toto dokazovanie. Zo skutkových okolností vyplývajúcich

z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobcovi bolo doručené oznámenie

o začatí daňovej kontroly, boli mu doručené viaceré výzvy správcu dane postupom podľa

§ 41 zákona o správe daní na predloženie dokladov preukazujúcich uskutočnenie

zdaniteľného plnenia, správca dane vykonal ústne pojednávania, o ktorých spísal zápisnicu,

z ktorých vyplýva, že žalobcu oboznamoval o všetkých úkonoch, o vykonanom dokazovaní

a výsledkoch z nich preukázaných, pričom súčasne žalobca na týchto pojednávaniach mal

právo sa k všetkým zisteniam správcu dane vyjadriť. Vzhľadom k uvedenému je

z administratívneho spisu preukázané, že žalobca v danom prípade vedel, čo bolo

predmetom daňovej kontroly, ako aj mal vedomosť o tom, na ktorú skutočnosť v rámci

vykonávaného dokazovania správca dane zameriava svoju pozornosť na preukázanie

relevantných dôkazov, že deklarované služby boli naozaj poskytnuté a tiež na preukázanie

vecnej súvislosti týchto služieb s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov (§ 2

písm. i/, § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov). Žalobca o svojich právach a povinnostiach

bol v rámci daňovej kontroly riadne správcom dane poučený, a preto jeho tvrdenie,

že správca dane vo výzve nikdy neuviedol, aké sú jeho pochybnosti a aké sú dôvody jeho

pochybností, čím v podstate žalobca nevedel až do prerokovania protokolu, aké sú dôvody

pochybnosti správcu dane, sa odvolaciemu súdu prinajmenšom javia ako účelové a to aj

vzhľadom na to, že žalobca bol v daňovom konaní zastúpený kvalifikovaným zástupcom

advokátom.

Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s argumentáciou žalobcu pokiaľ vytýkal

krajskému súdu, že pri posudzovaní hodnotenia dôkazov daňovými orgánmi ako aj

hodnotenia dôkazného bremena nepostupoval v súlade so zákonom, ale stotožnil sa so

záverom žalovaného. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho spisu

žalovaného vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a pre prijatie svojho

právneho záveru si zadovážil dostatok podkladov, pričom postupoval v súčinnosti sa

daňovým subjektom.

V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo na daňovom

subjekte žalobcovi ktorý mal zákonom uloženú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré

mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Pokiaľ žalobca v súvislosti s prenesením dôkazného bremena poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 15. marca 2011, odvolací

súd nemohol súhlasiť s jeho argumentáciou, pretože názor najvyššieho súdu vyslovený

v uvedenom prípade vychádzal z iných skutkových okolností. Najvyšší súd SR v rozsudku

sp. zn. vyslovil názor, v zmysle ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné

dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu faktúru

a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov

od dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u platiteľovho

dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane.

Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť postupu správcu dane v daňovej kontrole

i v následných konaniach, spočívajúcu i v tom, že do celého konania zasahoval nadriadený

orgán bez toho, aby na takéto konanie mal zákonné povolenie, poukazom na článok 2 ods. 2

SR a , čím spochybňoval objektivitu celého

odvolacieho konania, odvolací súd nesúhlasil ani s touto jeho argumentáciou. Z obsahu

listu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 3. decembra 2009 ako odpovede na list správcu

dane... zo dňa 20. novembra 2009, na ktorý list žalobca v námietke poukázal, vyplýva,

že Daňové riaditeľstvo SR správcovi dane zaslalo metodické usmernenie k problematike

mandátnej činnosti v zmysle zákonnej úpravy . Z obsahu uvedeného

listu, ktorý žalobca považoval za zásah do rozhodovacej činnosti správcu dane nijak

nevyplýva, že by Daňové riaditeľstvo SR zasahovalo do konania a rozhodovania správcu

dane v danom prípade. Do právomoci Daňového riaditeľstva SR okrem rozhodovania

o odvolaniach daňových subjektov proti rozhodnutiam správcu dane v rámci

dvojinštančného daňového konania patrí aj riadiaca a kontrolná činnosť daňových úradov,

a preto namietané metodické usmernenie nie je možné v danom prípade považovať za zásah

Daňového riaditeľstva SR do rozhodovacej právomoci správcu dane, majúci za následok

spochybnenie objektivity celého odvolacieho konania...

12

Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa

v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave

piatej časti (§ a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj

zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa

vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa, že v preskúmavanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože

nepreložil dôkazy preukazujúce, že spoločnosť poskytla deklarované

služby na základe vystavených dokladov a ani to, že sa jednalo o náklady na dosiahnutie,

zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu v zmysle § 2 písm. i/ zákona o dani

z príjmov. Za tohto stavu vo veci aj podľa názoru odvolacieho súdu faktúru od dodávateľa

nebolo možné považovať za daňový náklad podľa § 21 ods. 1 zákona

o dani z príjmov, a preto správca dane v súlade so zákonom žalobcovi vyrubil rozdiel dane

z príjmov právnickej osoby za obdobie roku 2008 v sume 70.132,11 €.

Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval záver súdu prvého stupňa o tom,

že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom,

keď žalobcovi ako platiteľovi dane za zdaňovacie obdobie roku 2008 vyrubili rozdiel dane

z príjmov právnickej osoby v uvedenej sume, za správny.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil

podľa v spojení s a s , “.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu v spojení s citovaným odôvodnením rozsudku krajského súdu vrátane

sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje, že oba konajúce všeobecné súdy

postupovali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali v súlade so základným právom sťažovateľky

na súdnu ochranu. Úvahy najvyššieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom

na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom

rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľkou vznesené tvrdenia a ňou uvedené pochybenia, ku ktorým v primerane

podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil aj svoje úvahy.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa toho, že všeobecné súdy konali

v rozpore s právom na spravodlivý proces, keď akceptovali postup správcu dane pri

posúdení lehoty na dodatočné vyrubenie dane podľa § 30a zákona o správe daní, ústavný

súd ich považuje za účelové.

Podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona o správe daní ak sa u daňového subjektu

vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní

od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej

kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom

priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej

daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo

ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

Sťažovateľka je presvedčená, že v jej veci bola použiteľnou zákonná lehota

na vydanie rozhodnutia uvedená v ustanovení § 44 ods. 6 zákona o správe daní, a nie

všeobecná lehota ustanovená § 30a zákona o správe daní.

Podľa názoru ústavného súdu právne úkony správcu dane je potrebné vnímať

v celkovom kontexte uskutočnenej daňovej kontroly. Doručenie rozhodnutia daňového

riaditeľstva, ktorým bol zrušený správcom dane vydaný dodatočný platobný výmer,

nemožno považovať za skutočnosť, ktorou sa končí daňová kontrola alebo opakovaná

daňová kontrola, a z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje názor najvyššieho súdu (v spojení

s názorom krajského súdu) o tom, že správny orgán rozhodoval na základe iného

skutkového a právneho stavu, aký predpokladá ustanovenie § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1

zákona o správe daní, za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Za stavu, keď zákon danú

situáciu neupravuje, je interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení zákona o správe daní

o lehotách v rámci daňového konania všeobecnými súdmi ústavne akceptovateľná,

nepopierajúca ich základný účel a význam.

14

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia najvyššieho súdu, ktorý sa

stotožnil s názorom krajského súdu, je dostatočná a presvedčivá a nie je v rozpore so

závermi uvedenými v judikáte ústavného súdu sp. zn. , tak ako to tvrdila

sťažovateľka. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere

nemôže zmeniť ani okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým

rozsudkom nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie

označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd napriek tomu, že neprijal názor sťažovateľky na posúdenie lehoty

na vydanie platobného výmeru, k veci ešte dodáva, že lehota na vydanie dodatočného

platobného výmeru uvedená v § 44 ods. 6 zákona o správe daní je lehotou, v rámci ktorej

má byť vydané príslušné rozhodnutie, a má preto charakter poriadkovej lehoty. Jej

nedodržanie zákon nesankcionuje. Nedodržanie týchto lehôt nepredstavuje takú procesnú

vadu, v dôsledku ktorej by mohlo zaniknúť právo na vyrubenie dane správcom dane.

Za rovnako ústavne konformné považoval ústavný súd odôvodnenie najvyššieho

súdu týkajúce sa aj ostatných sťažovateľkou namietaných otázok, a to najmä ňou

spochybňovanú dostatočnosť zistenia skutkového stavu veci a s tým súvisiacu povinnosť

preukazovania rozhodujúcich skutočností správcom dane (t. j. tvrdenie sťažovateľky

o prenesení dôkazného bremena na správcu dane), namietanú nulitnosť predĺženia lehoty na

vydanie rozhodnutia nadriadeným orgánom správcu dane (ku ktorému v administratívnom

konaní ani nedošlo), ako aj tvrdený nezákonný zásah finančného riaditeľstva do postupu

správcu dane. Ku všetkým uvedeným tvrdeniam sťažovateľky sa najvyšší súd dostatočne

jasne a zrozumiteľne vyjadril bez toho, aby jeho závery (ktorých zopakovanie na tomto

mieste ústavný súd považuje za zbytočné) boli v akomkoľvek rozpore s na vec

aplikovanými právnymi predpismi, prípadne s ústavnoprávnymi princípmi.

Ak je sťažovateľka presvedčená, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí

nevysporiadal so všetkými jej námietkami, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , , ).

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho názormi týkajúcimi sa navrhovania a hodnotenia dôkazov.

Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144

ods. 1 vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy

rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ), ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a základného práva podľa postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. februára 2014, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka síce v petite sťažnosti navrhla

vysloviť porušenie týchto základných práv, ale dôvody ich porušenia v texte sťažnosti

žiadnym spôsobom nešpecifikovala. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ich porušenie

spája s tvrdeným zásahom do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie, ktoré však ústavný súd nezistil, preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

16

namietaného porušenia základných práv zaručených v a

vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015