Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 155/2015
PDF · 505.69 KB
No categories available
III. ÚS 155/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o., K výstavisku 15,
Trenčín, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Advokátska kancelária,
Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 12/2013 a jeho
rozsudkom z 26. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Sžf 12/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca
dane“) vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu na daň z príjmu právnických osôb
za zdaňovacie obdobie roka 2008, na základe ktorej bol správcom dane vydaný dodatočný
platobný výmer č. 645/230/14601/10/Ksi z 26. februára 2010, ktorým podľa § 44 ods. 6
písm. b) bodu 1 v tom čase platného a účinného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z príjmov
právnických osôb za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 70 132,11 €. Proti tomuto výmeru
podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. I/226/11829
9129/2011/990565 r z 26. januára 2011 zrušilo napadnutý dodatočný platobný výmer
správcu dane z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a procesného pochybenia
(upretie práva na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole) a vec mu
vrátilo na ďalšie konanie. Správca dane po doplnení dokazovania a odstránení vytýkaného
procesného pochybenia vydal 15. júla 2011 dodatočný platobný výmer
č. 645/230/71716/11/Ksi, ktorým opäť vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2008 v sume 70 132,11 €. O odvolaní
sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu správcu dane finančné riaditeľstvo rozhodlo tak,
že dodatočný platobný výmer z 15. júla 2011 rozhodnutím č. 1040508/22653
140135/2012/5290 r z 20. januára 2012 potvrdilo.
Sťažovateľka sa následne žalobou podanou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) domáhala zrušenia rozhodnutia finančného riaditeľstva z 20. januára 2012
z dôvodu jeho nezákonnosti, avšak krajský súd rozsudkom č. k. 13 S 54/2012 71
z 21. novembra 2012 žalobu sťažovateľky podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku zamietol. Toto rozhodnutie krajského súdu najvyšší súd napadnutým rozsudkom
sp. zn. 6 Sžf 12/2013 z 26. februára 2014 na základe odvolania sťažovateľky potvrdil.
2
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd týmto rozhodnutím porušil jej základné práva
zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to z týchto dôvodov:
„... proti rozsudku krajského súdu sme namietali, že správca dane vydal rozhodnutie
po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 44 ods. 6 písm. b bod 1) zák. č. 511/1992 Zb.,
v dôsledku čoho tento nezákonný postup mal za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia... Najvyšší súd v súvislosti s touto námietkou dospel k záveru, že je nedôvodná,
čo odôvodnil tým, že správca dane konal pri zrušení pôvodného rozhodnutia na základe
iného skutkového stavu, na základe ktorého sa potom na vydanie rozhodnutia nevzťahovala
lehota podľa § 44 ods. 6 písm. b bod 1) zák. č. 511/1992 Zb., ale lehota stanovená v § 30a
uvedeného zákona, z čoho vyvodil, že správca dane nekonal v rozpore so zákonom.
V tejto časti je rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny, nepreskúmateľný a zmätočný.“
Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že v odôvodnení rozhodnutia neuviedol
žiadnu konkrétnu právnu normu, na základe ktorej dospel k názoru, že lehota na vydanie
rozhodnutia upravená v § 44 ods. 6 písm. b) bode 1 zákona o správe daní je v danom
prípade nahradená lehotami uvedenými v § 30a zákona o správe daní. Sťažovateľka je
presvedčená, že takéto ustanovenie najvyšší súd ani uviesť nemohol, „pretože neexistuje, čo
preukazujeme tým, že dodatočne vyrubiť daň možno len vo vyrubovacom konaní podľa § 44
zákona, a z tohto ustanovenia nemožno vyňať ustanovenie týkajúce sa lehoty a zmeniť ho
iným, pretože platná právna úprava to nedovoľuje. Postup akceptovaný najvyšším súdom je
teda v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čím ide o svojvôľu, ktorá predstavuje jeden
zo základných prejavov nezákonnosti. Táto nezákonnosť, t. j. vydanie rozhodnutia
po zákonnej lehote, vyvoláva nezákonnosť i ďalších po tomto úkone nasledujúcich úkonov
daňových orgánov.“.
V ďalšom sťažovateľka tvrdí, že „Namietali sme a namietame, že... neboli dodržané
ani lehoty podľa § 30a ods. 1, 2, pretože nadriadený orgán správcovi dane predĺžil lehotu
na vydanie rozhodnutia z dôvodu vykonávania dokazovania, pričom zákon pripúšťa
predĺženie lehoty podľa § 30a ods. 2 tretia alinea len v osobitne zložitých prípadoch. Zákon
teda taxatívne stanovil dôvod predĺženia lehoty. V tomto prípade však tento dôvod
na predĺženie lehoty nebol, ale bola lehota predĺžená z iného než zákonného dôvodu.
Namietame a namietali sme, že toto predĺženie je nezákonné, pričom najvyšší súd sa
podstatou tejto námietky v dôvodoch vôbec nezaoberal. Snažil sa zdôvodniť odpoveď na túto
námietku len formálne inými skutočnosťami, a to tým, že nadriadený orgán môže predĺžiť
lehotu a predĺženie lehoty nám bolo správcom dane oznámené. My sme však tieto
skutočnosti vôbec nenamietali. Inak povedané, my sme namietali inú skutočnosť, než
skutočnosti, ktoré boli predmetom dôvodov napadnutého rozhodnutia.
V tejto súvislosti je teda rozhodnutie nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov.“.
Sťažovateľka taktiež v konaní pred všeobecnými súdmi namietala „nezákonnosť
postupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania v daňovej kontrole, čo najvyšší súd tiež
odôvodnil len formálne všeobecnými frázami bez toho, aby sa zaoberal podstatou našej
námietky, a to zákonom určeného postupu správu dane...“.
Nezákonnosť postupu správcu dane sťažovateľka videla v tom, že jej správca dane
„neoznámil svoje pochybnosti a ich dôvody“, a tým „fakticky znemožnil splniť si našu
preukaznú povinnosť, pretože sme nevedeli, aké má správca dane pochybnosti. Vyzýval nás
len na predloženie dôkazov, pričom objektívne vedel, že iné dôkazy neexistujú a následne
vyvodil záver, že sme nepreukázali uskutočnenie plnenia podľa mandátnej zmluvy.
V tejto súvislosti sme poukázali na preukázanie opodstatnenosti nášho tvrdenia
na názor Najvyššieho súdu SR v podobnej veci, uvedený v rozsudku č. 3 Sžf 1/2011
z 15. marca 2011. Najvyšší súd v dôvodoch tento argument neakceptoval s poukazom na to,
že súčasťou nami predloženej faktúry nebol súpis vykonaných prác. Takéto dôvody sú
absurdné, pretože podstata veci spočíva v tom, že sme sa snažili preukázať, že dôkazné
bremeno nebolo v tejto súvislosti na nás, ale na žalovanom. Podstata našej námietky
spočívala v tom, že pri odvolaní sa na právny názor najvyššieho súdu v označenom
rozsudku vyjadril princíp presunu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom
a správcom dane. Nemôže byť teda argumentom vyvracajúcim naše tvrdenie, že prílohou
faktúry nebol rozpis prác a výkonov, pretože v posudzovanom prípade uvedeného rozsudku
4
najvyššieho súdu išlo o stavebné práce a v našom prípade išlo o konzultačnú a poradenskú
činnosť.“.
Sťažovateľka doplnila, že „predmetné obchody, ktoré sme robili, sú obchodmi
špeciálneho druhu, ktoré podliehajú špeciálnym bezpečnostným režimom... Všetky činnosti
v súvislosti s týmito obchodmi... sa vykonávajú pod aktívnym dohľadom špeciálnych
bezpečnostných štátnych orgánov, takže akákoľvek pochybnosť o realizácii týchto obchodov
by vyvolala zásah týchto orgánov.“. Tým chcela sťažovateľka zdôrazniť, že „pochybnosti
daňových orgánov i najvyššieho súdu sú za týchto okolností zjavne svojvoľné“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práv spoločnosti MANIPUL s. r. o., Trenčín na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom
Najvyššieho súdu SR pod č. k. 6 Sžf/12/2013 z 26. februára 2014 bolo porušené.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sžf/12/2013
z 26. februára 2014.
3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 167,78 €...
a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
6
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 12/2013
a jeho rozsudkom z 26. februára 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie krajského súdu
. k. 13 S 54/2012 71 z 21. novembra 2012 a ktorého závery sťažovateľka považuje
za arbitrárne, nepreskúmateľné a zmätočné z dôvodu nesprávneho výkladu a aplikácie
zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na jej vec. Predovšetkým sa podľa jej presvedčenia
najvyšší súd nesprávne vysporiadal s námietkou vydania rozhodnutia správcom dane po
uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 44 ods. 6 zákona o správe daní, ako aj s namietanou
nezákonnosťou vykonania dokazovania v rámci vykonanej daňovej kontroly.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súlade so svojou judikatúrou ústavný súd predovšetkým podotýka, že obsahom
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 13 S 54/2012 71 z 21. novembra 2012
k podstatnej námietke sťažovateľky (nesúhlas s uplatnením lehoty uvedenej v § 30a zákona
o správe daní pri vydávaní dodatočného platobného výmeru správcom dane namiesto lehoty
uvedenej v § 44 ods. 6 zákona o správe daní) uviedol:
„Daňová kontrola bola v prejednávanej veci skončená dňa 19. februára 2010
prejednaním Protokolu o výsledkoch zistenia z daňovej kontroly. Správca dane... vydal dňa
26. februára 2010 dodatočný platobný výmer, t. j. k jeho vydaniu došlo do 15 dní
od skončenia daňovej kontroly. Po zrušení dodatočného platobného výmeru nastala iná
skutková ako aj právna situácia. Je potrebné zdôrazniť, že odvolací orgán nenariadil
8
správcovi dane vykonať opakovanú daňovú kontrolu. Zákon neukladá správcovi dane
povinnosť vo veci rozhodnúť v lehote 15 dní od zrušenia jeho predchádzajúceho rozhodnutia
odvolacím orgánom, pretože v súlade s jeho názorom bol povinný doplniť dokazovanie za
účelom úplného zistenia skutkového stavu a súčasne bol povinný odstrániť procesné
pochybenia. Až po vykonaní všetkých týchto úkonov mohol vo veci rozhodnúť, a to vo
všeobecnej lehote podľa § 30a zákona o správe daní a poplatkov. Z uvedených dôvodov mal
správca dane právomoc rozhodnúť a vydať dodatočný platobný výmer dňa 15. júla 2011,
ktorým vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie rok 2008 rozdiel dane z príjmov
právnických osôb, a teda nejde o nulitný právny úkon. Tento názor nie je v rozpore
s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29. júna 2010,
na ktorý žalobca v žalobe poukázal a ktorým bolo rozhodované o zákonných lehotách,
ktorými je správca dane viazaný.“
Najvyšší súd sa s týmto záverom krajského súdu v napadnutom rozsudku
sp. zn. 6 Sžf 12/2013 z 26. februára 2014 stotožnil a v jeho odôvodnení doplnil tieto
relevantné skutočnosti:
„Najvyšší súd... po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v rozsahu
a dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu, vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich
zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého bol aj administratívny spis
žalovaného správneho orgánu, sa plne stotožnil s argumentáciou krajského súdu
o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, považujúc ju za správnu.
Odvolací súd zhodne ako prvostupňový súd konštatuje, že v danom prípade bol zistený
skutkový stav v dostatočnom rozsahu, z ktorého nepochybne vyplynul záver o nepreukázaní
daňovým subjektom uplatnených nákladov..., keďže v rámci dokazovania správnym
orgánom sa nepreukázali tvrdenia daňového subjektu – žalobcu...
V predmetnej veci považoval odvolací súd za správny záver krajského súdu o tom,
že správca dane mal právomoc po vykonaní všetkých úkonov... rozhodnúť a vydať
dodatočný platobný výmer... 15. júla 2011, ktorým vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie
rok 2008 rozdiel dane z príjmov právnických osôb. Z obsahu administratívneho spisu je
zrejmé, že správca dane listom..., ktorý bol žalobcovi doručený dňa 20. 6. 2011, oboznámil
daňový subjekt so zisteniami... s tým, že daňový subjekt má právo sa k zisteným
skutočnostiam vyjadriť v lehote do 8 dní... Žalobca sa nevyjadril. Následne bol
vo vyrubovacom konaní dňa 15. júla 2011 vydaný podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1
zák. č. 511/1992 Zb. dodatočný platobný výmer... V záhlaví uvedený odkaz na ust. § 44
ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. ustanovuje formu rozhodnutia, ktorou je správca
dane povinný rozhodnúť o daňovej povinnosti daňového subjektu. Z uvedeného je teda
zrejmé, že správca dane rozhodol poukazom na ust. § 30a zákona o správe daní v zákonnej
lehote, potom ako doplnil dokazovanie na základe právne záväzného názoru žalovaného
vyjadrenom v jeho zrušujúcom rozhodnutí.
Pokiaľ žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného o predĺžení lehoty treba
považovať za nulitné, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu, ktorého
súčasťou je aj prvostupňový spis, nevyplýva, že by v predmetnej veci bolo vôbec rozhodnutie
o predĺžení lehoty vydané, t. j., že by žalovaný lehotu predlžoval. Uvedené podporuje aj
vyjadrenie žalovaného (ako k žalobe, tak aj k odvolaniu žalobcu), že v žalobou napadnutom
rozhodnutí... zo dňa 20. januára 2012 nespomína žiadnu informáciu o predĺžení lehoty ani
o upovedomení žalobcu o predĺžení lehoty. Za tohto stavu námietku žalobcu o nulite
rozhodnutia o predĺžení lehoty odvolací súd vyhodnotil ako bezpredmetnú. Ak prvostupňový
súd na túto námietku nemajúcu oporu v napadnutom rozhodnutí žalovaného a ani
v postupe správnych orgánov nereagoval, nemohlo dôjsť k ukráteniu žalobcu na jeho
právach.
Odvolací súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou žalobcu, že prvostupňový
rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože z odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu vyplýva, že prvostupňový súd sa náležite vyporiadal so zásadnými
žalobnými námietkami, keď v rámci svojej prieskumnej činnosti zameral svoju pozornosť
na otázky, či správca dane a následne žalovaný si pre vydanie rozhodnutia zadovážili
dostatok relevantných skutkových okolností v súčinnosti s daňovým subjektom, či skutkové
okolnosti správne právne posúdili a vyvodili z nich správny právny záver, ako aj či náležíte
svoj právny záver zdôvodnili v odôvodnení rozhodnutia.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že správca dane porušil
jeho základné právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa § 2 ods. 8 a tým i § 2 ods. 1
v spojení s § 15 ods. 16 a § 41 zákona č. 511/1992 Zb. keď v daňovej kontrole postupoval
10
bez toho, aby mu oznámil vo výzve jeho pochybnosti a dôvody týchto pochybností, čím mu
neumožnil tieto pochybnosti odstrániť, ale naopak svojvoľne bez akejkoľvek príčinnej
súvislosti vykonával toto dokazovanie. Zo skutkových okolností vyplývajúcich
z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobcovi bolo doručené oznámenie
o začatí daňovej kontroly, boli mu doručené viaceré výzvy správcu dane postupom podľa
§ 41 zákona o správe daní na predloženie dokladov preukazujúcich uskutočnenie
zdaniteľného plnenia, správca dane vykonal ústne pojednávania, o ktorých spísal zápisnicu,
z ktorých vyplýva, že žalobcu oboznamoval o všetkých úkonoch, o vykonanom dokazovaní
a výsledkoch z nich preukázaných, pričom súčasne žalobca na týchto pojednávaniach mal
právo sa k všetkým zisteniam správcu dane vyjadriť. Vzhľadom k uvedenému je
z administratívneho spisu preukázané, že žalobca v danom prípade vedel, čo bolo
predmetom daňovej kontroly, ako aj mal vedomosť o tom, na ktorú skutočnosť v rámci
vykonávaného dokazovania správca dane zameriava svoju pozornosť na preukázanie
relevantných dôkazov, že deklarované služby boli naozaj poskytnuté a tiež na preukázanie
vecnej súvislosti týchto služieb s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov (§ 2
písm. i/, § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov). Žalobca o svojich právach a povinnostiach
bol v rámci daňovej kontroly riadne správcom dane poučený, a preto jeho tvrdenie,
že správca dane vo výzve nikdy neuviedol, aké sú jeho pochybnosti a aké sú dôvody jeho
pochybností, čím v podstate žalobca nevedel až do prerokovania protokolu, aké sú dôvody
pochybnosti správcu dane, sa odvolaciemu súdu prinajmenšom javia ako účelové a to aj
vzhľadom na to, že žalobca bol v daňovom konaní zastúpený kvalifikovaným zástupcom
advokátom.
Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s argumentáciou žalobcu pokiaľ vytýkal
krajskému súdu, že pri posudzovaní hodnotenia dôkazov daňovými orgánmi ako aj
hodnotenia dôkazného bremena nepostupoval v súlade so zákonom, ale stotožnil sa so
záverom žalovaného. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho spisu
žalovaného vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a pre prijatie svojho
právneho záveru si zadovážil dostatok podkladov, pričom postupoval v súčinnosti sa
daňovým subjektom.
V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo na daňovom
subjekte žalobcovi ktorý mal zákonom uloženú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré
mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Pokiaľ žalobca v súvislosti s prenesením dôkazného bremena poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/l/2011 zo dňa 15. marca 2011, odvolací
súd nemohol súhlasiť s jeho argumentáciou, pretože názor najvyššieho súdu vyslovený
v uvedenom prípade vychádzal z iných skutkových okolností. Najvyšší súd SR v rozsudku
sp. zn. 3 Sžf/1/2011 vyslovil názor, v zmysle ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné
dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu faktúru
a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov
od dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u platiteľovho
dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane.
Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť postupu správcu dane v daňovej kontrole
i v následných konaniach, spočívajúcu i v tom, že do celého konania zasahoval nadriadený
orgán bez toho, aby na takéto konanie mal zákonné povolenie, poukazom na článok 2 ods. 2
Ústavy SR a § 2 ods. 1 zákona č. 511/1990 Zb., čím spochybňoval objektivitu celého
odvolacieho konania, odvolací súd nesúhlasil ani s touto jeho argumentáciou. Z obsahu
listu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 3. decembra 2009 ako odpovede na list správcu
dane... zo dňa 20. novembra 2009, na ktorý list žalobca v námietke poukázal, vyplýva,
že Daňové riaditeľstvo SR správcovi dane zaslalo metodické usmernenie k problematike
mandátnej činnosti v zmysle zákonnej úpravy Obchodného zákonníka. Z obsahu uvedeného
listu, ktorý žalobca považoval za zásah do rozhodovacej činnosti správcu dane nijak
nevyplýva, že by Daňové riaditeľstvo SR zasahovalo do konania a rozhodovania správcu
dane v danom prípade. Do právomoci Daňového riaditeľstva SR okrem rozhodovania
o odvolaniach daňových subjektov proti rozhodnutiam správcu dane v rámci
dvojinštančného daňového konania patrí aj riadiaca a kontrolná činnosť daňových úradov,
a preto namietané metodické usmernenie nie je možné v danom prípade považovať za zásah
Daňového riaditeľstva SR do rozhodovacej právomoci správcu dane, majúci za následok
spochybnenie objektivity celého odvolacieho konania...
12
Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa
v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj
zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa
vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa, že v preskúmavanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože
nepreložil dôkazy preukazujúce, že spoločnosť poskytla deklarované
služby na základe vystavených dokladov a ani to, že sa jednalo o náklady na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu v zmysle § 2 písm. i/ zákona o dani
z príjmov. Za tohto stavu vo veci aj podľa názoru odvolacieho súdu faktúru od dodávateľa
nebolo možné považovať za daňový náklad podľa § 21 ods. 1 zákona
o dani z príjmov, a preto správca dane v súlade so zákonom žalobcovi vyrubil rozdiel dane
z príjmov právnickej osoby za obdobie roku 2008 v sume 70.132,11 €.
Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval záver súdu prvého stupňa o tom,
že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom,
keď žalobcovi ako platiteľovi dane za zdaňovacie obdobie roku 2008 vyrubili rozdiel dane
z príjmov právnickej osoby v uvedenej sume, za správny.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil
podľa § 250ja ods. 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu v spojení s citovaným odôvodnením rozsudku krajského súdu vrátane
sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje, že oba konajúce všeobecné súdy
postupovali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali v súlade so základným právom sťažovateľky
na súdnu ochranu. Úvahy najvyššieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom
na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval
na sťažovateľkou vznesené tvrdenia a ňou uvedené pochybenia, ku ktorým v primerane
podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil aj svoje úvahy.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa toho, že všeobecné súdy konali
v rozpore s právom na spravodlivý proces, keď akceptovali postup správcu dane pri
posúdení lehoty na dodatočné vyrubenie dane podľa § 30a zákona o správe daní, ústavný
súd ich považuje za účelové.
Podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona o správe daní ak sa u daňového subjektu
vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní
od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej
kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom
priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej
daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo
ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.
Sťažovateľka je presvedčená, že v jej veci bola použiteľnou zákonná lehota
na vydanie rozhodnutia uvedená v ustanovení § 44 ods. 6 zákona o správe daní, a nie
všeobecná lehota ustanovená § 30a zákona o správe daní.
Podľa názoru ústavného súdu právne úkony správcu dane je potrebné vnímať
v celkovom kontexte uskutočnenej daňovej kontroly. Doručenie rozhodnutia daňového
riaditeľstva, ktorým bol zrušený správcom dane vydaný dodatočný platobný výmer,
nemožno považovať za skutočnosť, ktorou sa končí daňová kontrola alebo opakovaná
daňová kontrola, a z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje názor najvyššieho súdu (v spojení
s názorom krajského súdu) o tom, že správny orgán rozhodoval na základe iného
skutkového a právneho stavu, aký predpokladá ustanovenie § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1
zákona o správe daní, za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Za stavu, keď zákon danú
situáciu neupravuje, je interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení zákona o správe daní
o lehotách v rámci daňového konania všeobecnými súdmi ústavne akceptovateľná,
nepopierajúca ich základný účel a význam.
14
Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia najvyššieho súdu, ktorý sa
stotožnil s názorom krajského súdu, je dostatočná a presvedčivá a nie je v rozpore so
závermi uvedenými v judikáte ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, tak ako to tvrdila
sťažovateľka. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere
nemôže zmeniť ani okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým
rozsudkom nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie
označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd napriek tomu, že neprijal názor sťažovateľky na posúdenie lehoty
na vydanie platobného výmeru, k veci ešte dodáva, že lehota na vydanie dodatočného
platobného výmeru uvedená v § 44 ods. 6 zákona o správe daní je lehotou, v rámci ktorej
má byť vydané príslušné rozhodnutie, a má preto charakter poriadkovej lehoty. Jej
nedodržanie zákon nesankcionuje. Nedodržanie týchto lehôt nepredstavuje takú procesnú
vadu, v dôsledku ktorej by mohlo zaniknúť právo na vyrubenie dane správcom dane.
Za rovnako ústavne konformné považoval ústavný súd odôvodnenie najvyššieho
súdu týkajúce sa aj ostatných sťažovateľkou namietaných otázok, a to najmä ňou
spochybňovanú dostatočnosť zistenia skutkového stavu veci a s tým súvisiacu povinnosť
preukazovania rozhodujúcich skutočností správcom dane (t. j. tvrdenie sťažovateľky
o prenesení dôkazného bremena na správcu dane), namietanú nulitnosť predĺženia lehoty na
vydanie rozhodnutia nadriadeným orgánom správcu dane (ku ktorému v administratívnom
konaní ani nedošlo), ako aj tvrdený nezákonný zásah finančného riaditeľstva do postupu
správcu dane. Ku všetkým uvedeným tvrdeniam sťažovateľky sa najvyšší súd dostatočne
jasne a zrozumiteľne vyjadril bez toho, aby jeho závery (ktorých zopakovanie na tomto
mieste ústavný súd považuje za zbytočné) boli v akomkoľvek rozpore s na vec
aplikovanými právnymi predpismi, prípadne s ústavnoprávnymi princípmi.
Ak je sťažovateľka presvedčená, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí
nevysporiadal so všetkými jej námietkami, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho názormi týkajúcimi sa navrhovania a hodnotenia dôkazov.
Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144
ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy
rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).
Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 12/2013 a jeho rozsudkom
z 26. februára 2014, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka síce v petite sťažnosti navrhla
vysloviť porušenie týchto základných práv, ale dôvody ich porušenia v texte sťažnosti
žiadnym spôsobom nešpecifikovala. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ich porušenie
spája s tvrdeným zásahom do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie, ktoré však ústavný súd nezistil, preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
16
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015