Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 166/2015
PDF · 423.06 KB
No categories available
III. ÚS 166/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Advokátska kancelária,
Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE/104/2014 z 30. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. októbra 2014 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu a na „prejednanie veci spravodlivo“ podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48
ods. 2 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Predmetnú sťažnosť podávam v zákonnej lehote proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014, ktoré mi bolo doručené dňa
11.09.2014.
Týmto konečným rozhodnutím, ktorým Krajský súd v Trenčíne potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, bolo porušené moje právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Krajský súd predmetným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu v Považskej
Bystrici sp. zn. 1Er/2454/1997 30 zo dňa 05.03. 2014, čím porušil moje právo
na prejednanie veci spravodlivo vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberal mojou námietkou, že exekučné
konanie bolo v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5 Zákona č. 233/1995 Z. z. /exekučný
poriadok/ prerušené v dobe od 03.01. 1997 do 08.11. 2013, keďže exekútor Čekan zrejme
nevykonal žiadny exekučný úkon a v rozpore so zákonom sa v ňom pokračuje.
Na pojednávaní v dedičskom konaní dňa 14.08. 2008 bola predmetná pohľadávka,
ktorú uplatnilo Mesto Považská Bystrica a nie exekútor označená za spornú s možnosťou jej
uplatnenia súdnou cestou, čo urobené nebolo, čím došlo k premlčaniu práva na jeho
uplatnenie v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka.
Na moju argumentáciu o prieťahoch v exekučnom konaní, ktoré je podľa súdu vedené
od 03.01.1997 doposiaľ súd uvádza, že v exekučnom poriadku nie je stanovená maximálna
doba konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu zastaviť.
K tomuto rozhodnutiu súdu upozorňujem na rozsudok ESĽP zo dňa 25.06. 2013
v prípade „Csáko proti SR“, v ktorom sa exekučné konanie začalo vo februári 2003
a skončilo sa najneskôr v decembri 2011. Európsky súd túto dĺžku konania označil
za neprimeranú.
Na postup Okresného súdu v Považskej Bystrici a prieťahy v exekučnom konaní som
podal dve sťažnosti predsedníčke Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.
II.
Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že
o ochrane mnou označeného základného práva nerozhoduje iný súd.
Pri uplatnení ochrany môjho základného práva som využil všetky právne prostriedky,
ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým som splnil podmienku ustanovenú
v § 53 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov.
Zákonom ustanovenú lehotu (§ 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov) na podanie sťažnosti som dodržal, pretože
od oznámenia mi uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa
30.07. 2014, ktoré mi bolo doručené dňa 11.09.2014 neuplynuli dva mesiace.»
Sťažovateľ tvrdí, že uvedeným postupom všeobecných súdov boli porušené jeho
ústavné práva, „najmä právo na súdnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci spravodlivo z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho
sťažnosti prijal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu a na prejednanie veci spravodlivo zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil
nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.
2. Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014
a Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1Er/2454/1997 30 zo dňa 05.03. 2014 sa
zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie.
3. Za zistené porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR
9.000, € z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 500, € ako
náhradu nákladov výdavkov.
4. Exekučný úrad Mgr. Janíka je povinný vrátiť celú sumu zrazenú z vdoveckého
dôchodku sťažovateľa spolu s úrokmi z omeškania.
5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi PODOBOVI, advokát,
Advokátska kancelária 018 41 Dubnica nad Váhom, Bratislavská 354/32 sa priznáva
náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08 € špecifikované v prílohe.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súdu
boli porušené jeho základné práva označené v petite jeho sťažnosti zaručené ústavou.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím
Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Er/2454/1997 30
z 5. marca 2014, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
V prípade sťažovateľom napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý
preskúmaval jeho rozhodnutie, krajský súd na základe odvolania sťažovateľa. Sťažovateľ
teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu rady
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv vyplýva z jeho nesúhlasu
s rozhodnutím okresného súdu aj krajského súdu o jeho návrhu na zastavenie exekučného
konania. Exekúcia sa proti nemu ako povinnému vedie po tom, ako na základe osvedčenia
o dedičstve č. k. 10 D/979/2006 285, Dnot 223/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu
č. k. 19 CoD/7/2011 300, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2011, nadobudol majetok
povinnej poručiteľky a stal sa univerzálnym sukcesorom povinnej. Okresný súd
rozhodnutím č. k. 1 Er/2454/1997 30 z 5. marca 2014 rozhodol o zamietnutí návrhu
povinného na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ napadol rozhodnutie okresného súdu
odvolaním, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci, rozpor s čl. 2 ods. 2
ústavy, porušenie ustanovení Exekučného poriadku o prerušení konania, ako aj porušenie
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o premlčaní vymáhaného nároku.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 23 CoE/104/2014 z 30. júla 2014, ktorým
potvrdil uznesenie súdu 1. stupňa, uviedol tieto dôvody rozhodnutia:
„Preskúmaním obsahu spisu mal krajský súd za preukázané, že súd prvého stupňa
poverením č. 5306 *002103 zo dňa 05.11.1997 poveril súdneho exekútora Mgr. Martina
Čekana vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu Okresného súdu v Považskej
Bystrici č. k. 2Rob/1235/96 zo dňa 03. januára 1997 právoplatného a vykonateľného dňa
23.01.1997. Návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že
právoplatným dedičským rozhodnutím vstúpil ako dedič do neuspokojenej povinnosti
poručiteľky v rozsahu zdedeného majetku, na ktorej skutočnosti nemení nič ani to, že
pohľadávka oprávneného nebola v dedičskom konaní prejednaná. Nakoľko návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie bol podaný pred uplynutím zákonnej 10 ročnej
premlčacej doby, námietku premlčania vznesenú povinným tak považoval za bezdôvodnú.
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali
do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekučným
titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu
súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie,
ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia
postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa
tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia
postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní
rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je
tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) to ustanovuje tento zákon.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu
môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Právna úprava týkajúca sa dedičského práva neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa
ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený,
resp. v dedičskom konaní prejednaný. Na základe ustálenej súdnej praxe možno vymáhať
exekučným titulom priznaný dlh priamo od dediča povinného podľa zásad uvedených
v § 470 Občianskeho zákonníka, a to do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak má oprávnený
v exekučnom konaní exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní
exekučného titulu zomrela, prechod povinností (dlhu) z exekučného titulu v zmysle ust. § 37
ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča sa preukazuje rozhodnutím o dedičstve,
hoci tento dlh nebol v rozhodnutí uvedený.
Zo spisu má súd za preukázané, že v danej veci pôvodná povinná zomrela dňa
05.07.2006, teda v priebehu exekučného konania. Povinnosti vyplývajúce z exekučných
vzťahov však smrťou povinnej nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale
prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv
a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky
nadobudnutého dedičstva (§ 470 Občianskeho zákonníka). Na základe dedičského
rozhodnutia majetok pôvodnej povinnej poručiteľky nadobudol
, ktorý sa stal univerzálnym sukcesorom povinnej, čím sa stal
účastníkom predmetnej exekúcie. Uvedené rozhodnutie o dedičstve je treba považovať
za listinu preukazujúcu v zmysle ust. § 37 ods. 4 Exekučného poriadku prechod povinností
z exekučného titulu z (pôvodnej povinnej) na ,
bez ohľadu na to, že v ňom dlh nie je uvedený. Námietku povinného týkajúcu sa právneho
dôvodu nároku priznaného exekučným titulom považuje krajský súd za nedôvodnú, nakoľko
uvedené bolo predmetom základného konania, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz.
Správne preto súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade sa vymáha plnenie, ktoré nie
je viazané výlučne na osobu pôvodnej povinnej, preto jej úmrtím dlh nezanikol. Rovnako
pokiaľ ide o námietky povinného týkajúce sa premlčania nároku a porušenia ustanovení
o prerušení konania, na ktoré povinný poukazuje vo svojom odvolaní, považuje krajský súd
zhodne ako súd prvého stupňa za bezpredmetné z dôvodov uvedených v odvolaním
napadnutom rozhodnutí.
Vzhľadom k tomu, že exekúcia sa vykonáva v súlade so zákonom, prechod povinnosti
bol hodnoverne preukázaný a nie je naplnený ani žiadny z predpokladov pre zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, mal krajský súd za to, že je potrebné
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“
Vzhľadom na namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd skúmal, či
interpretácia a aplikácia relevantných právnych noriem Exekučného poriadku
a Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom nevykazovala znaky arbitrárnosti, príp.
iné nedostatky.
Exekučné konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako povinný, prebieha v zmysle
§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku podľa ustanovení zákona účinných do 31. januára 2002.
Prechod povinnosti na sťažovateľa v predmetnom exekučnom konaní posúdili
všeobecné súdy v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného zákona. Na základe ustanovenia § 470
ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy, ktoré naňho prešli
poručiteľovou smrťou, do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Vychádzajúc z uvedených
ustanovení zákona a rozhodnutia o dedičstve krajský súd konštatoval, že prechod povinnosti
bol hodnoverne preukázaný.
Otázku zastavenia exekúcie posúdili všeobecné súdy podľa § 57 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002 a konštatovali, že nebol
naplnený žiadny z predpokladov na zastavenie exekúcie.
Všeobecné súdy sa vysporiadali aj s námietkou premlčania, ktorú považovali
za bezdôvodnú, keď konštatovali podanie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie pred
uplynutím zákonnej premlčacej doby.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd interpretoval a aplikoval príslušné
hmotnoprávne aj procesné právne normy spôsobom, ktorý zodpovedá ich účelu. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného
prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky
nevykazuje. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej
porušenie čl. 46 ods. 1 a 4 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom, najmä
jeho tvrdením, že exekučné konanie bolo prerušené v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5
Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na rozhodnutie okresného súdu
sp. zn. 1 Er/2454/1997 z 5. marca 2014, v ktorom sa uvádza, že „predmetné exekučné
konanie nebolo prerušené. Po úmrtí pôvodnej povinnej exekúcia pokračovala, pričom
právnym nástupcom povinnej sa stal “.
K uvedenej námietke ústavný súd ešte v súlade so svojou konštantnou judikatúrou
dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej petitu vyplýva aj namietanie porušenia práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V spojení s týmto článkom ústavy však sťažovateľ
poukazuje na postup krajského súdu, „ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného
súdu v Považskej Bystrici“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti a predovšetkým v jej petite síce
výslovne nenamieta prieťahy v exekučnom konaní, z obsahu sťažnosti možno odvodiť
(aj vzhľadom na poukaz na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva CSÁKÓ
v. Slovensko – sťažnosť č. 47386/07), že dĺžku exekučného konania považuje
za neprimeranú. Ústavný súd však vo vzťahu k tomuto odvolaciemu konaniu poukazuje na
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), podľa ktorej sa ochrana základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
krajským súdom) ešte trvalo. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie pred
krajským súdom bolo právoplatne ukončené. Ústavný súd by tak v konaní o predloženej
sťažnosti za žiadnych okolností už nemohol naplniť definovaný účel základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto časti je preto sťažnosť
sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na zásadu viazanosti petitom návrhu na
začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a tiež na skutočnosť, že sťažovateľ je
v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sťažnosť sťažovateľa
prerokoval len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ
domáha v návrhu na rozhodnutie a len vo vzťahu v petite označenému konaniu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015