Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 166/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Advokátska kancelária,

Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 4

a postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. z 30. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. októbra 2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu a na „prejednanie veci spravodlivo“ podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Predmetnú sťažnosť podávam v zákonnej lehote proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo dňa 30.07. 2014, ktoré mi bolo doručené dňa

11.09.2014.

Týmto konečným rozhodnutím, ktorým Krajský súd v Trenčíne potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, bolo porušené moje právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46

ods. 1, 4 .

Krajský súd predmetným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu v Považskej

Bystrici sp. zn. zo dňa 05.03. 2014, čím porušil moje právo

na prejednanie veci spravodlivo vyplývajúce z SR.

Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberal mojou námietkou, že exekučné

konanie bolo v rozpore s ustanovením /exekučný

poriadok/ prerušené v dobe od 03.01. 1997 do 08.11. 2013, keďže exekútor Čekan zrejme

nevykonal žiadny exekučný úkon a v rozpore so zákonom sa v ňom pokračuje.

Na pojednávaní v dedičskom konaní dňa 14.08. 2008 bola predmetná pohľadávka,

ktorú uplatnilo Mesto Považská Bystrica a nie exekútor označená za spornú s možnosťou jej

uplatnenia súdnou cestou, čo urobené nebolo, čím došlo k premlčaniu práva na jeho

uplatnenie v zmysle ustanovenia .

Na moju argumentáciu o prieťahoch v exekučnom konaní, ktoré je podľa súdu vedené

od 03.01.1997 doposiaľ súd uvádza, že v exekučnom poriadku nie je stanovená maximálna

doba konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu zastaviť.

K tomuto rozhodnutiu súdu upozorňujem na rozsudok ESĽP zo dňa 25.06. 2013

v prípade „Csáko proti SR“, v ktorom sa exekučné konanie začalo vo februári 2003

a skončilo sa najneskôr v decembri 2011. Európsky súd túto dĺžku konania označil

za neprimeranú.

Na postup Okresného súdu v Považskej Bystrici a prieťahy v exekučnom konaní som

podal dve sťažnosti predsedníčke Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.

II.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že

o ochrane mnou označeného základného práva nerozhoduje iný súd.

Pri uplatnení ochrany môjho základného práva som využil všetky právne prostriedky,

ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým som splnil podmienku ustanovenú

v o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov.

Zákonom ustanovenú lehotu (

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov) na podanie sťažnosti som dodržal, pretože

od oznámenia mi uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa

30.07. 2014, ktoré mi bolo doručené dňa 11.09.2014 neuplynuli dva mesiace.»

Sťažovateľ tvrdí, že uvedeným postupom všeobecných súdov boli porušené jeho

ústavné práva, „najmä právo na súdnu ochranu, vyplývajúce z , 4

Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci spravodlivo z SR“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho

sťažnosti prijal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu a na prejednanie veci spravodlivo zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2

postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil

nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.

2. Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 30.07. 2014

a Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. zo dňa 05.03. 2014 sa

zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie.

3. Za zistené porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR

9.000, € z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 500, € ako

náhradu nákladov výdavkov.

4. Exekučný úrad Mgr. Janíka je povinný vrátiť celú sumu zrazenú z vdoveckého

dôchodku sťažovateľa spolu s úrokmi z omeškania.

5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi PODOBOVI, advokát,

Advokátska kancelária 018 41 Dubnica nad Váhom, Bratislavská 354/32 sa priznáva

náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08 € špecifikované v prílohe.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súdu

boli porušené jeho základné práva označené v petite jeho sťažnosti zaručené .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím

Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

z 5. marca 2014, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

V prípade sťažovateľom napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý

preskúmaval jeho rozhodnutie, krajský súd na základe odvolania sťažovateľa. Sťažovateľ

teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu rady

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv vyplýva z jeho nesúhlasu

s rozhodnutím okresného súdu aj krajského súdu o jeho návrhu na zastavenie exekučného

konania. Exekúcia sa proti nemu ako povinnému vedie po tom, ako na základe osvedčenia

o dedičstve č. k. , v spojení s uznesením Krajského súdu

č. k. , ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2011, nadobudol majetok

povinnej poručiteľky a stal sa univerzálnym sukcesorom povinnej. Okresný súd

rozhodnutím č. k. z 5. marca 2014 rozhodol o zamietnutí návrhu

povinného na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ napadol rozhodnutie okresného súdu

odvolaním, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci, rozpor s čl. 2 ods. 2

, porušenie ustanovení Exekučného poriadku o prerušení konania, ako aj porušenie

ustanovení o premlčaní vymáhaného nároku.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 30. júla 2014, ktorým

potvrdil uznesenie súdu 1. stupňa, uviedol tieto dôvody rozhodnutia:

„Preskúmaním obsahu spisu mal krajský súd za preukázané, že súd prvého stupňa

poverením č. 5306 *002103 zo dňa 05.11.1997 poveril súdneho exekútora Mgr. Martina

Čekana vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu Okresného súdu v Považskej

Bystrici č. k. zo dňa 03. januára 1997 právoplatného a vykonateľného dňa

23.01.1997. Návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že

právoplatným dedičským rozhodnutím vstúpil ako dedič do neuspokojenej povinnosti

poručiteľky v rozsahu zdedeného majetku, na ktorej skutočnosti nemení nič ani to, že

pohľadávka oprávneného nebola v dedičskom konaní prejednaná. Nakoľko návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie bol podaný pred uplynutím zákonnej 10 ročnej

premlčacej doby, námietku premlčania vznesenú povinným tak považoval za bezdôvodnú.

Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali

do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekučným

titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu

súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie,

ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia

postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa

tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia

postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní

rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je

tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu

môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Právna úprava týkajúca sa dedičského práva neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa

ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený,

resp. v dedičskom konaní prejednaný. Na základe ustálenej súdnej praxe možno vymáhať

exekučným titulom priznaný dlh priamo od dediča povinného podľa zásad uvedených

v , a to do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak má oprávnený

v exekučnom konaní exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní

exekučného titulu zomrela, prechod povinností (dlhu) z exekučného titulu v zmysle ust. § 37

ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča sa preukazuje rozhodnutím o dedičstve,

hoci tento dlh nebol v rozhodnutí uvedený.

Zo spisu má súd za preukázané, že v danej veci pôvodná povinná zomrela dňa

05.07.2006, teda v priebehu exekučného konania. Povinnosti vyplývajúce z exekučných

vzťahov však smrťou povinnej nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale

prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv

a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky

nadobudnutého dedičstva ( ). Na základe dedičského

rozhodnutia majetok pôvodnej povinnej poručiteľky nadobudol

, ktorý sa stal univerzálnym sukcesorom povinnej, čím sa stal

účastníkom predmetnej exekúcie. Uvedené rozhodnutie o dedičstve je treba považovať

za listinu preukazujúcu v zmysle ust. § 37 ods. 4 Exekučného poriadku prechod povinností

z exekučného titulu z (pôvodnej povinnej) na ,

bez ohľadu na to, že v ňom dlh nie je uvedený. Námietku povinného týkajúcu sa právneho

dôvodu nároku priznaného exekučným titulom považuje krajský súd za nedôvodnú, nakoľko

uvedené bolo predmetom základného konania, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz.

Správne preto súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade sa vymáha plnenie, ktoré nie

je viazané výlučne na osobu pôvodnej povinnej, preto jej úmrtím dlh nezanikol. Rovnako

pokiaľ ide o námietky povinného týkajúce sa premlčania nároku a porušenia ustanovení

o prerušení konania, na ktoré povinný poukazuje vo svojom odvolaní, považuje krajský súd

zhodne ako súd prvého stupňa za bezpredmetné z dôvodov uvedených v odvolaním

napadnutom rozhodnutí.

Vzhľadom k tomu, že exekúcia sa vykonáva v súlade so zákonom, prechod povinnosti

bol hodnoverne preukázaný a nie je naplnený ani žiadny z predpokladov pre zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, mal krajský súd za to, že je potrebné

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa ako vecne správne.“

Vzhľadom na namietané porušenie a 4 ústavný súd skúmal, či

interpretácia a aplikácia relevantných právnych noriem Exekučného poriadku

a krajským súdom nevykazovala znaky arbitrárnosti, príp.

iné nedostatky.

Exekučné konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako povinný, prebieha v zmysle

§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku podľa ustanovení zákona účinných do 31. januára 2002.

Prechod povinnosti na sťažovateľa v predmetnom exekučnom konaní posúdili

všeobecné súdy v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného zákona. Na základe ustanovenia § 470

ods. 1 dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy, ktoré naňho prešli

poručiteľovou smrťou, do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Vychádzajúc z uvedených

ustanovení zákona a rozhodnutia o dedičstve krajský súd konštatoval, že prechod povinnosti

bol hodnoverne preukázaný.

Otázku zastavenia exekúcie posúdili všeobecné súdy podľa § 57 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002 a konštatovali, že nebol

naplnený žiadny z predpokladov na zastavenie exekúcie.

Všeobecné súdy sa vysporiadali aj s námietkou premlčania, ktorú považovali

za bezdôvodnú, keď konštatovali podanie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie pred

uplynutím zákonnej premlčacej doby.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd interpretoval a aplikoval príslušné

hmotnoprávne aj procesné právne normy spôsobom, ktorý zodpovedá ich účelu. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie čl. 46 ods. 1 a 4 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom, najmä

jeho tvrdením, že exekučné konanie bolo prerušené v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5

Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na rozhodnutie okresného súdu

sp. zn. z 5. marca 2014, v ktorom sa uvádza, že „predmetné exekučné

konanie nebolo prerušené. Po úmrtí pôvodnej povinnej exekúcia pokračovala, pričom

právnym nástupcom povinnej sa stal “.

K uvedenej námietke ústavný súd ešte v súlade so svojou konštantnou judikatúrou

dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , , ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej petitu vyplýva aj namietanie porušenia práva

sťažovateľa podľa . V spojení s týmto článkom však sťažovateľ

poukazuje na postup krajského súdu, „ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného

súdu v Považskej Bystrici“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti a predovšetkým v jej petite síce

výslovne nenamieta prieťahy v exekučnom konaní, z obsahu sťažnosti možno odvodiť

(aj vzhľadom na poukaz na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva CSÁKÓ

v. Slovensko – sťažnosť č. 47386/07), že dĺžku exekučného konania považuje

za neprimeranú. Ústavný súd však vo vzťahu k tomuto odvolaciemu konaniu poukazuje na

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , , ,

, ), podľa ktorej sa ochrana základnému právu podľa čl. 48

ods. 2 poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade

krajským súdom) ešte trvalo. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie pred

krajským súdom bolo právoplatne ukončené. Ústavný súd by tak v konaní o predloženej

sťažnosti za žiadnych okolností už nemohol naplniť definovaný účel základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto časti je preto sťažnosť

sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na zásadu viazanosti petitom návrhu na

začatie konania ( ) a tiež na skutočnosť, že sťažovateľ je

v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sťažnosť sťažovateľa

prerokoval len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ

domáha v návrhu na rozhodnutie a len vo vzťahu v petite označenému konaniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015