Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 214/2015
PDF · 470.93 KB
No categories available
III. ÚS 214/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2015 predbežne
prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 4971/2014, sp. zn. Rvp 4972/2014, sp. zn. Rvp 4973/2014,
sp. zn. Rvp 4974/2014, sp. zn. Rvp 4975/2014, sp. zn. Rvp 4976/2014, sp. zn.
Rvp 4977/2014, sp. zn. Rvp 4978/2014, sp. zn. Rvp 4979/2014, sp. zn. Rvp 4980/2014,
sp. zn. Rvp 4981/2014, sp. zn. Rvp 4982/2014, sp. zn. Rvp 4983/2014, sp. zn.
Rvp 4984/2014, sp. zn. Rvp 4985/2014, sp. zn. Rvp 4986/2014, sp. zn. Rvp 4987/2014,
sp. zn. Rvp 4988/2014, sp. zn. Rvp 4989/2014, sp. zn. Rvp 4990/2014, sp. Rvp 4991/2014,
sp. zn. Rvp 4992/2014, sp. zn. Rvp 4993/2014, sp. zn. Rvp 4994/2014, sp. zn.
Rvp 4995/2014, sp. zn. Rvp 4996/2014, sp. zn. Rvp 4997/2014, sp. zn. Rvp 4998/2014,
sp. zn. Rvp 4999/2014, sp. zn. Rvp 5000/2014, sp. zn. Rvp 5001/2014, sp. zn.
Rvp 5002/2014, sp. zn. Rvp 5003/2014, sp. zn. Rvp 5004/2014, sp. zn. Rvp 5005/2014,
sp. zn. Rvp 5006/2014, sp. zn. Rvp 5007/2014, sp. zn. Rvp 5008/2014, sp. zn.
Rvp 5009/2014, sp. zn. Rvp 5010/2014, sp. zn. Rvp 5011/2014, sp. zn. Rvp 5012/2014,
sp. zn. Rvp 5013/2014, sp. zn. Rvp 5014/2014 a sp. zn. Rvp 5015/2014 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15 Co 589/2013 z 12. februára 2014 (sp. zn. Rvp 4971/2014), sp. zn. 15 Co 588/2013
z 12. februára 2014 (sp. zn. Rvp 4972/2014), sp. zn. 15 Co 586/2013 z 12. februára 2013
(sp. zn. Rvp 4973/2014), sp. zn. 14 Co 537/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn.
Rvp 4974/2014), sp. zn. 14 Co 547/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4975/2014), sp. zn.
14 Co 544/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4976/2014), sp. zn. 14 Co 545/2013
z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4977/2014), sp. zn. 14 Co 546/2013 z 30. januára 2014
(sp. zn. Rvp 4978/2014), sp. zn. 14 Co 539/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn.
Rvp 4979/2014), sp. zn. 14 Co 540/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4980/2014), sp. zn.
14 Co 541/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4981/2014), sp. zn. 14 Co 542/2013
z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4982/2014), sp. zn. 14 Co 543/2013 z 30. januára 2014
(sp. zn. Rvp 4983/2014), sp. zn. 12 Co 800/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn.
Rvp 4984/2014), sp. zn. 12 Co 777/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4985/2014), sp. zn.
12 Co 778/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4986/2014), sp. zn. 12 Co 779/2013
z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4987/2014), sp. zn. 12 Co 775/2013 z 31. januára 2014
(sp. zn. Rvp 4988/2014), sp. zn. 12 Co 802/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn.
Rvp 4989/2014), sp. zn. 12 Co 804/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4990/2014), sp. zn.
12 Co 803/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4991/2014), sp. zn. 17 Co 225/2014
z 26. februára 2014 (sp. zn. Rvp 4992/2014), sp. zn. 17 Co 223/2014 z 26. februára 2014
(sp. zn. Rvp 4993/2014), sp. zn. 16 Co 1193/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn.
Rvp 4994/2014), sp. zn. 16 Co 1197/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4995/2014),
sp. zn. 16 Co 1199/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4996/2014), sp. zn.
16 Co 1201/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4997/2014), sp. zn. 12 Co 464/2013
z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 4998/2014), sp. zn. 12 Co 462/2013 z 29. novembra 2013
(sp. zn. Rvp 4999/2014), sp. zn. 12 Co 465/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn.
Rvp 5000/2014), sp. zn. 12 Co 466/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5001/2014),
sp. zn. 12 Co 467/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5002/2014), sp. zn.
16 Co 1217/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 5003/2014), sp. zn. 16 Co 1221/2013
z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 5004/2014), sp. zn. 16 Co 1220/2013 z 30. januára 2014
(sp. zn. Rvp 50052014), sp. zn. 16 Co 1219/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn.
Rvp 5006/2014), sp. zn. 12 Co 568/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5007/2014),
sp. zn. 12 Co 567/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5008/2014), sp. zn.
12 Co 569/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5009/2014), sp. zn. 12 Co 571/2013
z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5010/2014), sp. zn. 12 Co 570/2013 z 29. novembra 2013
(sp. zn. Rvp 5011/2014), sp. zn. 13 Co 710/2013 z 25. februára 2014 (sp. zn.
Rvp 5012/2014), sp. zn. 13 Co 712/2013 z 25. februára 2014 (sp. zn. Rvp 5013/2014),
sp. zn. 13 Co 714/2013 z 25. februára 2014 (sp. zn. Rvp 5014/2014) a sp. zn.
13 Co 713/2013 z 25. februára 2014 (sp. zn. Rvp 5015/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 4971/2014, sp. zn. Rvp 4972/2014, sp. zn. Rvp 4973/2014, sp. zn. Rvp 4974/2014,
sp. zn. Rvp 4975/2014, sp. zn. Rvp 4976/2014, sp. zn. Rvp 4977/2014, sp. zn.
Rvp 4978/2014, sp. zn. Rvp 4979/2014, sp. zn. Rvp 4980/2014, sp. zn. Rvp 4981/2014,
sp. zn. Rvp 4982/2014, sp. zn. Rvp 4983/2014, sp. zn. Rvp 4984/2014, sp. zn.
Rvp 4985/2014, sp. zn. Rvp 4986/2014, sp. zn. Rvp 4987/2014, sp. zn. Rvp 4988/2014,
sp. zn. Rvp 4989/2014, sp. zn. Rvp 4990/2014, sp. Rvp 4991/2014, sp. zn. Rvp 4992/2014,
sp. zn. Rvp 4993/2014, sp. zn. Rvp 4994/2014, sp. zn. Rvp 4995/2014, sp. zn.
Rvp 4996/2014, sp. zn. Rvp 4997/2014, sp. zn. Rvp 4998/2014, sp. zn. Rvp 4999/2014,
sp. zn. Rvp 5000/2014, sp. zn. Rvp 5001/2014, sp. zn. Rvp 5002/2014, sp. zn.
Rvp 5003/2014, sp. zn. Rvp 5004/2014, sp. zn. Rvp 5005/2014, sp. zn. Rvp 5006/2014,
sp. zn. Rvp 5007/2014, sp. zn. Rvp 5008/2014, sp. zn. Rvp 5009/2014, sp. zn.
Rvp 5010/2014, sp. zn. Rvp 5011/2014, sp. zn. Rvp 5012/2014, sp. zn. Rvp 5013/2014,
sp. zn. Rvp 5014/2014 a sp. zn. Rvp 5015/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 214/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 4971/2014, sp. zn. Rvp 4972/2014,
sp. zn. Rvp 4973/2014, sp. zn. Rvp 4974/2014, sp. zn. Rvp 4975/2014, sp. zn.
Rvp 4976/2014, sp. zn. Rvp 4977/2014, sp. zn. Rvp 4978/2014, sp. zn. Rvp 4979/2014,
sp. zn. Rvp 4980/2014, sp. zn. Rvp 4981/2014, sp. zn. Rvp 4982/2014, sp. zn.
Rvp 4983/2014, sp. zn. Rvp 4984/2014, sp. zn. Rvp 4985/2014, sp. zn. Rvp 4986/2014,
sp. zn. Rvp 4987/2014, sp. zn. Rvp 4988/2014, sp. zn. Rvp 4989/2014, sp. zn.
Rvp 4990/2014, sp. Rvp 4991/2014, sp. zn. Rvp 4992/2014, sp. zn. Rvp 4993/2014, sp. zn.
Rvp 4994/2014, sp. zn. Rvp 4995/2014, sp. zn. Rvp 4996/2014, sp. zn. Rvp 4997/2014,
sp. zn. Rvp 4998/2014, sp. zn. Rvp 4999/2014, sp. zn. Rvp 5000/2014, sp. zn.
Rvp 5001/2014, sp. zn. Rvp 5002/2014, sp. zn. Rvp 5003/2014, sp. zn. Rvp 5004/2014,
sp. zn. Rvp 5005/2014, sp. zn. Rvp 5006/2014, sp. zn. Rvp 5007/2014, sp. zn.
Rvp 5008/2014, sp. zn. Rvp 5009/2014, sp. zn. Rvp 5010/2014, sp. zn. Rvp 5011/2014,
sp. zn. Rvp 5012/2014, sp. zn. Rvp 5013/2014, sp. zn. Rvp 5014/2014 a sp. zn.
Rvp 5015/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej
len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“), predmetom
ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne
súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe
uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu ako celku a spory
budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súd
svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uznesenia
okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené
námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo
jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil
právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku
zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť
finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil
majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom
posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania
neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle
sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jej
prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť
za podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené
od súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda
aj námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podania
sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského
súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie
a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súd
o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých
uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom
súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 4971/2014, sp. zn. Rvp 4972/2014, sp. zn. Rvp 4973/2014, sp. zn. Rvp 4974/2014,
sp. zn. Rvp 4975/2014, sp. zn. Rvp 4976/2014, sp. zn. Rvp 4977/2014, sp. zn.
Rvp 4978/2014, sp. zn. Rvp 4979/2014, sp. zn. Rvp 4980/2014, sp. zn. Rvp 4981/2014,
sp. zn. Rvp 4982/2014, sp. zn. Rvp 4983/2014, sp. zn. Rvp 4984/2014, sp. zn.
Rvp 4985/2014, sp. zn. Rvp 4986/2014, sp. zn. Rvp 4987/2014, sp. zn. Rvp 4988/2014,
sp. zn. Rvp 4989/2014, sp. zn. Rvp 4990/2014, sp. Rvp 4991/2014, sp. zn. Rvp 4992/2014,
sp. zn. Rvp 4993/2014, sp. zn. Rvp 4994/2014, sp. zn. Rvp 4995/2014, sp. zn.
Rvp 4996/2014, sp. zn. Rvp 4997/2014, sp. zn. Rvp 4998/2014, sp. zn. Rvp 4999/2014,
sp. zn. Rvp 5000/2014, sp. zn. Rvp 5001/2014, sp. zn. Rvp 5002/2014, sp. zn.
Rvp 5003/2014, sp. zn. Rvp 5004/2014, sp. zn. Rvp 5005/2014, sp. zn. Rvp 5006/2014,
sp. zn. Rvp 5007/2014, sp. zn. Rvp 5008/2014, sp. zn. Rvp 5009/2014, sp. zn.
Rvp 5010/2014, sp. zn. Rvp 5011/2014, sp. zn. Rvp 5012/2014, sp. zn. Rvp 5013/2014,
sp. zn. Rvp 5014/2014 a sp. zn. Rvp 5015/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva
z jej písomných podaní v konaniach pred okresným súdom, ako aj z odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.
Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka
súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti
nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci
konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci
a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný
súd nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať
a súčasne je štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil
sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o podania
smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresného súdu sú vylúčení
z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom konania,
pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie
náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o veci
konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho
istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvie
o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdu
toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutná
delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná
na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej
delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť
splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože
jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. ak je
tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu
môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku),
alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný ako
príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným súdom
z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti
sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju nezaujatosť
nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následne sa s tým
stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách
ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku), ktorej
podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti odôvodnenia napádaných
uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné
a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že
v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne
akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie do
úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu
interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe
nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je
podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vec
vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom ktorom
prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.
II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok
aj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti,
na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali
v jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny
názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci
samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §
22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie
je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je
dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných
prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho
pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom
na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015