Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 348/2015
PDF · 456.08 KB
No categories available
II. ÚS 348/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ
a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 12550/2014,
sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014, sp. zn.
Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014, sp. zn. Rvp 12557/2014,
sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014, sp. zn. Rvp 12560/2014, sp. zn.
Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014, sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn. Rvp 12564/2014,
sp. zn. Rvp 12565/2014, sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014, sp. zn.
Rvp 12568/2014, sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn. Rvp 12571/2014,
sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014, sp. zn.
Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014, sp. zn. Rvp 12578/2014,
sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014, sp. zn. Rvp 12581/2014, sp. zn.
Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Co 383/2013 z 13. marca 2014 (Rvp 12550/2014),
sp. zn. 8 Co 151/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12551/2014), sp. zn. 19 Co 489/2013
z 26. júna 2014 (Rvp 12552/2014), sp. zn. 16 Co 25/2013 zo 7. júla 2014
(Rvp 12553/2014), sp. zn. 16 Co 140/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12554/2014),
sp. zn. 16 Co 146/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12555/2014), sp. zn. 8 Co 374/2013
z 2. apríla 2014 (Rvp 12556/2014), sp. zn. 16 Co 148/2013 z 28. novembra 2013
(Rvp 12557/2014), sp. zn. 16 Co 28/2013 z 13. novembra 2013 (Rvp 12558/2014),
sp. zn. 8 Co 149/2013 z 27. novembra 2013 (Rvp 12559/2014), sp. zn. 8 Co 370/2013
z 24. júna 2014 (Rvp 12560/2014), sp. zn. 8 Co 152/2013 z 28. novembra 2013
(Rvp 12561/2014), sp. zn. 6 Co 423/2013 z 24. júna 2014 (Rvp 12562/2014),
sp. zn. 6 Co 369/2013 z 24. júna 2014 (Rvp 12563/2014), sp. zn. 19 Co 483/2013
z 26. júna 2014 (Rvp 12564/2014), sp. zn. 6 Co 472/2013 z 22. júla 2014
(Rvp 12565/2014), sp. zn. 6 Co 468/2013 z 24. júna 2014 (Rvp 12566/2014),
sp. zn. 8 Co 148/2013 z 27. novembra 2013 (Rvp 12567/2014), sp. zn. 5 Co 172/2013
z 2. júla 2014 (Rvp 12568/2014), sp. zn. 8 Co 384/2013 z 29. januára 2014
(Rvp 12569/2014), sp. zn. 6 Co 220/2014 25. júna 2014 (Rvp 12570/2014),
sp. zn. 16 Co 366/2013 zo 7. júla 2014 (Rvp 12571/2014), sp. zn. 16 Co 376/2013
z 26. marca 2014 (Rvp 12572/2014), sp. zn. 16 Co 377/2013 zo 7. júla 2014
(Rvp 12573/2014), sp. zn. 16 Co 367/2013 zo 7. júla 2014 (Rvp 12574/2014),
sp. zn. 8 Co 34/2013 z 29. októbra 2013 (Rvp 12575/2014), sp. zn. 16 Co 27/2013
z 13. novembra 2013 (Rvp 12576/2014), sp. zn. 16 Co 29/2013 z 13. novembra 2013
(Rvp 12577/2014), sp. zn. 8 Co 155/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 12578/2014),
sp. zn. 8 Co 35/2013 z 29. októbra 2013 (Rvp 12579/2014), sp. zn. 6 Co 640/2013
zo 17. júla 2014 (Rvp 12580/2014), sp. zn. 8 Co 382/2013 z 30. apríla 2014
(Rvp 12581/2014), sp. zn. 8 Co 381/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 12582/2014)
a sp. zn. 4 Co 486/2013 z 27. júna 2014 (Rvp 12808/2014) a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 12550/2014, sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014,
sp. zn. Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014,
sp. zn. Rvp 12557/2014, sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014,
sp. zn. Rvp 12560/2014, sp. zn. Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014,
2
sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn. Rvp 12564/2014, sp. zn. Rvp 12565/2014,
sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014, sp. zn. Rvp 12568/2014,
sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn. Rvp 12571/2014,
sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014,
sp. zn. Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014,
sp. zn. Rvp 12578/2014, sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014,
sp. zn. Rvp 12581/2014, sp. zn. Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12550/2014.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
11. a 25. augusta 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 12550/2014,
sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014, sp. zn.
Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014, sp. zn. Rvp 12557/2014,
sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014, sp. zn. Rvp 12560/2014, sp. zn.
Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014, sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn. Rvp 12564/2014,
sp. zn. Rvp 12565/2014, sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014, sp. zn.
Rvp 12568/2014, sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn. Rvp 12571/2014,
sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014, sp. zn.
Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014, sp. zn. Rvp 12578/2014,
sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014, sp. zn. Rvp 12581/2014, sp. zn.
Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len
„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín a Okresným súdom Prievidza (spolu ďalej
len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom okresných súdov, teda súdov, ktoré mali sťažovateľke
uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobiť. Na základe uvedeného sťažovateľka
očakávala, že dôjde k vylúčeniu jednotlivých okresných súdov z rozhodovania jej vecí
a spory budú prikázané iným vecne príslušným okresným súdom v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy
svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (spolu ďalej len „uznesenia okresných
súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky
zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie
o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia
okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď: „a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil
právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku
4
zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť
finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil
majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom
posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania
neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v
podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jej
prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za jej
podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od súdnych
poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pozn.),
a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj námietkové konania by
mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podania
sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského
súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie
a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súd
o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých
uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
6
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 12550/2014, sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014,
sp. zn. Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014, sp. zn.
Rvp 12557/2014, sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014, sp. zn. Rvp 12560/2014,
sp. zn. Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014, sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn.
Rvp 12564/2014, sp. zn. Rvp 12565/2014, sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014,
sp. zn. Rvp 12568/2014, sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn.
Rvp 12571/2014, sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014,
sp. zn. Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014, sp. zn.
Rvp 12578/2014, sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014, sp. zn. Rvp 12581/2014,
sp. zn. Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.
ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako
vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka
súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti
nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci
konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci
a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
8
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach
rozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom
spôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o
podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa
§ 12 ods. 1 OSP z dôvodu, že sudcovia jednotlivých okresných súdov sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veciam a k účastníkom konania,
pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie
náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia
sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj
z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutná
delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná na
ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej
delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť
splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože
jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov
príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi
konania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 OSP).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iné ako
príslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnými súdmi
z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti
sudcov jednotlivých okresných súdov, a keďže sudcovia týchto súdov sami svoju
nezaujatosť nespochybnili (§ 15 OSP), okresné súdy a následne sa s tým stotožniac
aj krajský súd, vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňou
uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti
podľa položky č. 17a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí sa odôvodnenia napádaných
uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné
a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že
v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne
10
akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie
do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu
interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe
nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je
podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na veci
vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom ktorom
prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. II. ÚS 124/2011),
vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdneho
poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniach
poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali
v jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny
názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci
samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §
22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto
rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je
dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti
12
sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných
prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
krajského súdu, základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri
predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015
14