Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 334/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Mgr. Ľudmilou Vorčákovou, Národná 814/4, Žilina,

ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Čadca v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Mgr. Ľudmilou Vorčákovou, Národná 814/4, Žilina, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

o rozvod manželstva a o úpravu pomerov rodičov k deťom na čas po rozvode vedeného

okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 3. decembra 2003 (právoplatným od 9. marca 2004, pozn.)

manželstvo navrhovateľa a odporkyne rozviedol a rozsudkom sp. zn.

z 8. novembra 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 27. februára 2009 zveril maloletého syna sťažovateľky

do jej osobnej starostlivosti. Následne okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 19. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 19. novembra 2009“) uložil navrhovateľovi

povinnosť platiť výživné na maloletého syna v sume 33,19 € mesačne od 9. marca 2004

do 18. februára 2007 a od 19. februára 2007 naďalej po 49,17 € mesačne k rukám

sťažovateľky a povinnosť zaplatiť výživné na dcéru pochádzajúcu z rozvedeného manželstva

od 9. marca 2004 do 22. marca 2004 v sume 33,19 €, uložil sťažovateľke (odporkyni, pozn.)

povinnosť zaplatiť výživné na syna pochádzajúceho z rozvedeného manželstva v sume 33,19

€ mesačne od 1. novembra 2005 do 3. marca 2007. Rozsudkom z 19. novembra 2009

okresný súd zároveň upravil styk navrhovateľa s maloletým synom, rozhodol o tom, že

žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, a súčasne zaviazal

navrhovateľa a sťažovateľku zaplatiť trovy preddavkované štátom v sume po 250,02 € do

troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu

z 19. novembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 30. júla 2010 tak, že „... potvrdil výrok Okresného súdu v Čadci

ohľadom výživného pre maloleté deti, ale vo výroku úpravy styku navrhovateľa s maloletým

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 28. 02. 2011 Okresný súd v Čadci vydal

uznesenie, ktorým konanie o úpravu zastavil a upravil povinnosť úhrady trov

preddavkovaných štátom. Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie

zo dňa 22. 03. 2011. Dňa 28. 06. 2013 Krajský súd v Žiline vyššie uvedené uznesenie

Okresného súdu potvrdil. Uvedeným uznesením sa ukončili súdne konanie začaté návrhom,

ktorý navrhovateľ podal ešte v roku 2003 a okrem rozvodu, sa týkalo základnej úpravy práv

a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „Postupom opísaným v predchádzajúcom

odstavci Okresný súd v Čadci porušil základné práva sťažovateľky podľa citovaného článku

v konaní č. svojou nečinnosťou v určitých časových

obdobiach súdneho konania, čo spôsobilo oddialenie právoplatného ukončenia tohto

súdneho konania. Sťažovateľka v priebehu súdneho konania poukazovala sa to, že sa jedná

o deti, ktoré žijú v neskutočne stresovom prostredí a žiadala o urýchlené doriešenie

prípadu. Navrhovateľ už od roku 2002 neprispieval na domácnosť a na výživu svojich detí.

Dĺžka trvania súdneho sporu mu umožnila, aby deti negatívne ovplyvňoval, čo spôsobilo

nezvratné naštrbenie rodinných vzťahov. Sťažovateľka žila v neustálej neistote, finančnej

nestabilite a strachu 10 rokov od podania návrhu až právoplatné rozhodnutie vo veci.

Po celé toto obdobie si sťažovateľka nemohla vysporiadať svoju životnú situáciu.

Rozhodnutie v uvedenej právnej veci malo pre sťažovateľku nesmierny morálny význam,

keďže sa jednalo o vyriešenie pomerov rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode

a zároveň aj dosiahnutie psychickej rovnováhy v osobnom aj rodinnom živote

sťažovateľky.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky ... podľa

Slovenskej republiky na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov Okresným súdom

v Čadci, v konaní č. k. PORUŠENÉ BOLO.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 € proti

Slovenskej republike, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľke sa priznávajú trovy právneho zastúpenia vo výške 355,72 € proti

Slovenskej republike do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľka sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia, čo

odôvodňuje takto:

„Sťažovateľka požaduje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,0 Eur

za každý začatý rok súdneho konania pred Okresným súdom v Čadci. Uvedené finančné

zadosťučinenie je totiž primerané dĺžke prieťahov v konám trvajúcich 10 rokov ako aj

v zhoršenej životnej situácii sťažovateľky spočívajúcej vo finančnej tiesni spôsobenej

dlhotrvajúcim súdnym sporom, ktorý má za následok aj výrazné zhoršenie psychického

a fyzického zdravotného stavu. Uvedená suma je adekvátna k výške finančného

zadosťučinenia, ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobných prípadoch procesne

úspešným sťažovateľom priznáva pri zohľadnení konkrétnych okolností a povahy prípadu,

vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom zvýšenej neistoty, utrpení a krivdy, ako

aj naplnením princípu spravodlivosti. Je potrebné zohľadniť aj vývoj inflácie, ku akej

od doby podania návrhu na začatie konania došlo.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh (sťažnosť) ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia sťažovateľkou označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (). Ústavný súd teda môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký

návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený

().

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto

na naplnenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony

bez ohľadu na ich počet (napr. , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.

Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , môže vyplývať aj z toho, že porušenie

tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods.

1 (m. m. ).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil tieto

skutočnosti:

1. Rozsudkom okresného súdu č. k. z 3. decembra 2003 bolo

manželstvo účastníkov konania rozvedené, pričom označený rozsudok nadobudol

právoplatnosť 9. marca 2004.

2. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. novembra 2007, ktorý v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. februára 2009 nadobudol

právoplatnosť 25. apríla 2009, zveril maloletého syna sťažovateľky do jej osobnej

starostlivosti.

3. Rozsudkom z 19. novembra 2009 okresný súd uložil navrhovateľovi povinnosť

platiť výživné na maloletého syna v sume 33,19 € mesačne od 9. marca 2004 do 18. februára

2007 a od 19. februára 2007 naďalej po 49,17 € mesačne k rukám sťažovateľky a povinnosť

zaplatiť výživné na dcéru pochádzajúcu z rozvedeného manželstva od 9. marca 2004 do 22.

marca 2004 v sume 33,19 €, uložil sťažovateľke (odporkyni, pozn.) povinnosť zaplatiť

výživné na syna pochádzajúceho z rozvedeného manželstva v sume 33,19 € mesačne od 1.

novembra 2005 do 3. marca 2007, upravil styk navrhovateľa s maloletým synom, ďalej

rozhodol o tom, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, a

súčasne zaviazal navrhovateľa a sťažovateľku zaplatiť trovy preddavkované štátom v sume

po 250,02 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2010 rozsudok okresného

súdu z 19. novembra 2009 v časti, v ktorej bola navrhovateľovi uložená povinnosť platenia

výživného na deti pochádzajúce z rozvedeného manželstva, potvrdil a vo výroku o úprave

styku navrhovateľa s maloletým synom a výroku o povinnosti účastníkov konania zaplatiť

trovy preddavkované štátom zrušil.

5. Uznesením č. k. z 28. februára 2011 (ďalej len „uznesenie

z 28. februára 2011“) okresný súd zastavil konanie o úpravu styku navrhovateľa

s maloletým synom, žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania

a navrhovateľa a sťažovateľku zaviazal zaplatiť trovy preddavkované štátom, a to v sume

každému po 250,02 €.

6. Krajský súd uznesením č. k. z 28. februára 2012 uznesenie

okresného súdu z 28. februára 2011 vo výroku, ktorým navrhovateľovi uložil povinnosť

zaplatiť trovy preddavkované štátom v sume 250,02 € Slovenskej republike, zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Výroky o zastavení konania, trovách konania

a o povinnosti odporkyne (sťažovateľky, pozn.) zaplatiť trovy preddavkované štátom

označeného uznesenia okresného súdu ostali nedotknuté (právoplatné 7. mája 2012, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

(29. apríla 2015) bolo konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. vo výroku

o rozvod manželstva a o úpravu pomerov rodičov k deťom, ako aj v súvisiacich výrokoch vo

vzťahu k sťažovateľke ako účastníčke konania v postavení odporkyne právoplatne skončené

(posledné z rozhodnutí všeobecného súdu, ktoré sa dotýkalo právneho postavenia

sťažovateľky v súvislosti s uloženou povinnosťou zaplatiť trovy preddavkované štátom,

nadobudlo právoplatnosť 7. mája 2012, pozn.), preto v čase podania sťažnosti ústavnému

súdu už okresný súd vo vzťahu k sťažovateľke nemohol porušovať jej základné právo podľa

. Ústavný súd na tomto základe v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015