Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 241/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn.

a sp zn. vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených

v a , práva zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. júna 2014

a sp. zn. z 26. marca 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. a sp zn. s p á j a na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. októbra

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných práv

zaručených v a (ďalej len

„ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v konaniach vedených Okresným súdom Rožňava a Okresným súdom Košice – okolie

(ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú

škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že

dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne

príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné

súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len

„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku

za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou,

podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd

napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami

krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv

porušil právo vlastniť majetok zaručené SR, právo na pokojné

užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi

povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie,

čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto

podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené

v v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský

súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako

námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol

jej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť

za podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od

súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj

námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných

súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili

podania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti

tomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne

o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle

v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho

začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon

o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť

na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených

sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,

tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch

ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania

pred uvedenými orgánmi ( až ) a patrí medzi ne aj právo každého

na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok

za podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa

a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej

písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti

prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru

nepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka

súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti týmto

uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti

nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol

skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo

veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k

veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí ( ).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové

zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že

okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj

upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej

právnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym

úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení

podľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne

príslušnému súdu podľa z dôvodu,

že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre

ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno

posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a

.

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci

konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho

istého stupňa.

Podľa sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa vec možno prikázať inému súdu

toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že vec musí

(nutná delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu

a prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak

v prípade nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania,

pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže

vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho

poriadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o

nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho

súdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho

poriadku).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný

ako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným

súdom z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti

o nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju

nezaujatosť nespochybnili ( ), okresný súd a následne

sa s tým stotožniac aj krajský súd, vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v

jej žalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdneho

poriadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a

Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č.

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádaných

uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné

a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že

v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne

akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a , pretože miera interpretácie

a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení

nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné

súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.

Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom

interpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku a .

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky,

ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom

ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.

), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa nemá automaticky za následok aj

oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo

v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej

obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny

názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach

vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu

princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in

abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [,

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu

okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak,

aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.

Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,

môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou

neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo

slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,

resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu

sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie

hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je

dostatočné, nevybočujúce z limitov a dohovoru. To, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj

k porušeniu označených práv podľa a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd

sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2

).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského

súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo

pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa

a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd

v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými

uzneseniami krajského súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom

na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015