Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 241/2015
PDF · 435.27 KB
No categories available
III. ÚS 241/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 13281/2014
a sp zn. Rvp 13282/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených
v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného
v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 567/2014 z 27. júna 2014
a sp. zn. 1 Co 15/2014 z 26. marca 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 13281/2014 a sp zn. Rvp 13282/2014 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 241/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. októbra
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 13281/2014
a sp. zn. Rvp 13282/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Rožňava a Okresným súdom Košice – okolie
(ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú
škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že
dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne
príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len
„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou,
podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd
napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv
porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné
užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi
povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie,
čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené
v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský
súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako
námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol
jej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť
za podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od
súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj
námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných
súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili
podania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti
tomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne
o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon
o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným
§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť
na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,
tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch
ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania
pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého
na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej
písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru
nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka
súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti
nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo
veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k
veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní
zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové
zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že
okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj
upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej
právnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym
úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení
podľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne
príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu,
že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre
ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno
posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o veci
konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho
istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvie
o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdu
toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí
(nutná delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu
a prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak
v prípade nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania,
pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže
vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho
poriadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o
nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho
súdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho
poriadku).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný
ako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným
súdom z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti
o nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju
nezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následne
sa s tým stotožniac aj krajský súd, vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v
jej žalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdneho
poriadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádaných
uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné
a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že
v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne
akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie
a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné
súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.
Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom
interpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky,
ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom
ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.
II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj
oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo
v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej
obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny
názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu
princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in
abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu
okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak,
aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.
Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,
môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou
neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo
slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,
resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu
sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie
hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je
dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj
k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd
sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského
súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku
s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné
zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo
pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd
v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými
uzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom
na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015