Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 257/2015
PDF · 434.54 KB
No categories available
III. ÚS 257/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Dankom,
Advokátska kancelária, Mlynské nivy 73/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo
55/2013 z 9. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra
2014 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 55/2013 z 9. septembra 2014
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z predloženej sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená bez príloh
(okrem splnomocnenia, pozn.), vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní
o dodanie tovaru vedenom na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 8 Cb 92/2012. Okresný súd v uvedenej veci rozsudkom z 25. februára 2013
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť dodať tovar
(špecifikovaný vo výroku rozsudku, pozn.) žalobcovi. Žalovaný včas podaným odvolaním
napadol výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol. Krajský súd v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Cob 55/2013 z 3. júla 2013 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ proti
rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k odňatiu
možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), nesprávnym právnym posúdením
veci, ako aj prípustnosťou dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP, keďže krajský súd svojím
rozsudkom zmenil rozsudok prvostupňového súdu. O podanom dovolaní rozhodol najvyšší
súd napadnutým rozsudkom. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol, že sa
stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, čo sa týka posúdenia platnosti zmluvy,
k námietke sťažovateľa, že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, uviedol, že táto námietka je nedôvodná, pretože sťažovateľ nepreukázal tvrdenú
skutočnosť a „mal sa podľa predložených dôkazov právo zúčastniť pojednávaní na súdoch
obidvoch stupňov, predložiť svoje dôkazy, vyjadriť sa k nim, predniesť svoje prednesy.
Skutočnosť, že žalobca ako tvrdí, nemal právo zaujať stanovisko k právnemu záveru
odvolacieho súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolaním nie je
odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 f) O. s. p.“. V zmysle uvedených
dôvodov najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako právne nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jeho
označené práva. Argumentuje tým, že krajský súd svojím prekvapivým rozhodnutím,
v ktorom aplikoval iné ustanovenie iného právneho predpisu na právne posúdenie veci bez
toho, aby sa mu predtým dal možnosť k tomu vyjadriť, znemožnil uplatnenie svojich práv.
Inými slovami, podľa sťažovateľa došlo k odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom
z dôvodu porušenia § 213 ods. 2 OSP, pričom podľa názoru sťažovateľa bol daný dôvod
jeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a najvyšší súd ako súd dovolací porušil jeho
označené práva tým, že neodstránil uvedenú vadu postupu odvolacieho súdu, a tým mu
malo byť „upreté právo byť oboznámený s každou pripomienkou predloženou konajúcim
súdom za účelom ovplyvnenie rozhodnutia a vyjadrenia sa k nemu, hoci je takéto právo
súčasťou základného práva na spravodlivý proces...“. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že mu
zo strany najvyššieho súdu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite v zmysle označených
práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie
konanie a prizná mu trovy právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke
nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnom
prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda
ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť
okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie
označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne
závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo
dovolanie sťažovateľa zamietol, čím vlastne došlo k potvrdeniu rozsudku krajského súdu,
ktorým krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol. Tým základným a nosným dôvodom
zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že sťažovateľ žalobou žiadal, aby mu žalovaný povinný
dodať tovar na základe zmluvy, ktorú krajský súd ako odvolací súd považoval za neplatnú.
Z uvedeného dôvodu neplatnosti zmluvy krajský súd musel žalobu zamietnuť. Vzhľadom
na to, že okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a krajský súd zmenil rozsudok okresného
súdu tak, že žalobu zamietol, bolo dovolanie ex lege podľa § 238 ods. 1 OSP prípustné
v celom rozsahu, t. j. aj čo sa týka právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v rámci svojho
dovolania predostrel svoje argumenty ako reakciu na prekvapivé právne posúdenie veci
krajským súdom, ktoré preskúmal v rámci dovolacieho konania najvyšší súd meritórne,
pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci tak, ako to vyjadril krajský súd svojím
rozsudkom.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu
neprináleží hodnotiť.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd tým, že ho predtým ako vec inak právne
posúdil nevyzval, aby sa mal k tomu možnosť vyjadriť, čím porušil povinnosť podľa § 213
ods. 2 OSP, v dôsledku čoho potom tvrdil pred dovolacím súdom, že mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd tento tvrdený dôvod
zmätočnosti podľa § 237 písm. f) OSP vyhodnotil správne, pretože skutočne nebol daný tak,
ako to tvrdil sťažovateľ. Je pravdou, že za istých okolností by bolo možné prisvedčiť
argumentácii sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku porušenia
povinnosti odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 OSP, ale v okolnostiach prípadu tento
dôvod odňatia možnosti konať nebol daný, pretože najvyšší súd preskúmal meritórne tzv.
prekvapivý právny názor odvolacieho súdu ako súd dovolací, a to práve preto, že išlo
o zmeňujúcu rozsudok odvolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že
nebolo možné aplikovať ani závery vyplývajúce z jeho skoršieho rozhodnutia vo veci sp. zn.
III. ÚS 171/06, pretože v okolnostiach prípadu išlo o odlišnú procesnú situáciu.
V označenom prípade ústavný súd vyslovil porušenie označených práv v situácii, keď
odvolací súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, avšak z iných
právnych dôvodov. V posudzovanom prípade však išlo o zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ktorým bola ex lege založená prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť v rámci dovolania
predostrieť svoje argumenty proti tzv. prekvapivému právnemu posúdeniu veci odvolacím
súdom a dovolací súd sa tým musel zaoberať a meritórne jeho námietky preskúmať.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľovi nebola upretá možnosť brániť sa v konaní
pred súdom proti prekvapivému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že prekvapivé právne posúdenie veci odvolacím
súdom samo osebe nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu
alebo za odopretie prístupu k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež ho nemožno
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP v prípade, že
ide o zmeňujúce meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, pretože proti
takémuto právnemu posúdeniu veci je možné brániť sa v rámci dovolacieho konania, ktoré
je ex lege prípustné podľa § 238 ods. 1 OSP, a najvyšší súd je povinný meritórne preskúmať
v dovolaní namietané právne posúdenie veci v rámci dovolacieho konania.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pokiaľ sťažovateľ poukazoval vo svojej sťažnosti na rozhodnutie ústavného súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. II. 541/2011, ústavný súd konštatuje, že právne závery
ústavného súdu vychádzali opäť z inej procesnej situácie odlišnej od procesnej situácie
sťažovateľa. V uvedenej veci sám dovolací súd zmenil právoplatný rozsudok odvolacieho
súdu na základe tzv. prekvapivého právneho posúdenia veci, preto závery tam uvedené sa
nemôžu vzťahovať na vec sťažovateľa.
2. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 4 ústavy.
Ústavný súd pripomína, že obsahom ustanovenia čl. 46 ods. 4 ústavy nie je základné
právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane zákonom (m. m. II. ÚS 25/2001). Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol aj
túto časť sťažnosti sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015