Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 257/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Dankom,

Advokátska kancelária, Mlynské nivy 73/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 4

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

55/2013 z 9. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a 4 (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. septembra 2014

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z predloženej sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená bez príloh

(okrem splnomocnenia, pozn.), vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní

o dodanie tovaru vedenom na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Okresný súd v uvedenej veci rozsudkom z 25. februára 2013

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť dodať tovar

(špecifikovaný vo výroku rozsudku, pozn.) žalobcovi. Žalovaný včas podaným odvolaním

napadol výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol. Krajský súd v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 3. júla 2013 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ proti

rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k odňatiu

možnosti konať pred súdom podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), nesprávnym právnym posúdením

veci, ako aj prípustnosťou dovolania podľa , keďže krajský súd svojím

rozsudkom zmenil rozsudok prvostupňového súdu. O podanom dovolaní rozhodol najvyšší

súd napadnutým rozsudkom. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol, že sa

stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, čo sa týka posúdenia platnosti zmluvy,

k námietke sťažovateľa, že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred

súdom, uviedol, že táto námietka je nedôvodná, pretože sťažovateľ nepreukázal tvrdenú

skutočnosť a „mal sa podľa predložených dôkazov právo zúčastniť pojednávaní na súdoch

obidvoch stupňov, predložiť svoje dôkazy, vyjadriť sa k nim, predniesť svoje prednesy.

Skutočnosť, že žalobca ako tvrdí, nemal právo zaujať stanovisko k právnemu záveru

odvolacieho súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolaním nie je

odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle f) “. V zmysle uvedených

dôvodov najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako právne nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jeho

označené práva. Argumentuje tým, že krajský súd svojím prekvapivým rozhodnutím,

v ktorom aplikoval iné ustanovenie iného právneho predpisu na právne posúdenie veci bez

toho, aby sa mu predtým dal možnosť k tomu vyjadriť, znemožnil uplatnenie svojich práv.

Inými slovami, podľa sťažovateľa došlo k odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom

z dôvodu porušenia , pričom podľa názoru sťažovateľa bol daný dôvod

jeho dovolania podľa a najvyšší súd ako súd dovolací porušil jeho

označené práva tým, že neodstránil uvedenú vadu postupu odvolacieho súdu, a tým mu

malo byť „upreté právo byť oboznámený s každou pripomienkou predloženou konajúcim

súdom za účelom ovplyvnenie rozhodnutia a vyjadrenia sa k nemu, hoci je takéto právo

súčasťou základného práva na spravodlivý proces...“. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že mu

zo strany najvyššieho súdu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite v zmysle označených

práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie

konanie a prizná mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke

nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnom

prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda

ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie

označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo

dovolanie sťažovateľa zamietol, čím vlastne došlo k potvrdeniu rozsudku krajského súdu,

ktorým krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol. Tým základným a nosným dôvodom

zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že sťažovateľ žalobou žiadal, aby mu žalovaný povinný

dodať tovar na základe zmluvy, ktorú krajský súd ako odvolací súd považoval za neplatnú.

Z uvedeného dôvodu neplatnosti zmluvy krajský súd musel žalobu zamietnuť. Vzhľadom

na to, že okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a krajský súd zmenil rozsudok okresného

súdu tak, že žalobu zamietol, bolo dovolanie ex lege podľa prípustné

v celom rozsahu, t. j. aj čo sa týka právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v rámci svojho

dovolania predostrel svoje argumenty ako reakciu na prekvapivé právne posúdenie veci

krajským súdom, ktoré preskúmal v rámci dovolacieho konania najvyšší súd meritórne,

pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci tak, ako to vyjadril krajský súd svojím

rozsudkom.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu

neprináleží hodnotiť.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd tým, že ho predtým ako vec inak právne

posúdil nevyzval, aby sa mal k tomu možnosť vyjadriť, čím porušil povinnosť podľa § 213

ods. 2 , v dôsledku čoho potom tvrdil pred dovolacím súdom, že mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd tento tvrdený dôvod

zmätočnosti podľa vyhodnotil správne, pretože skutočne nebol daný tak,

ako to tvrdil sťažovateľ. Je pravdou, že za istých okolností by bolo možné prisvedčiť

argumentácii sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku porušenia

povinnosti odvolacieho súdu podľa , ale v okolnostiach prípadu tento

dôvod odňatia možnosti konať nebol daný, pretože najvyšší súd preskúmal meritórne tzv.

prekvapivý právny názor odvolacieho súdu ako súd dovolací, a to práve preto, že išlo

o zmeňujúcu rozsudok odvolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že

nebolo možné aplikovať ani závery vyplývajúce z jeho skoršieho rozhodnutia vo veci sp. zn.

, pretože v okolnostiach prípadu išlo o odlišnú procesnú situáciu.

V označenom prípade ústavný súd vyslovil porušenie označených práv v situácii, keď

odvolací súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, avšak z iných

právnych dôvodov. V posudzovanom prípade však išlo o zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu, ktorým bola ex lege založená prípustnosť dovolania podľa .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť v rámci dovolania

predostrieť svoje argumenty proti tzv. prekvapivému právnemu posúdeniu veci odvolacím

súdom a dovolací súd sa tým musel zaoberať a meritórne jeho námietky preskúmať.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľovi nebola upretá možnosť brániť sa v konaní

pred súdom proti prekvapivému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že prekvapivé právne posúdenie veci odvolacím

súdom samo osebe nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu

alebo za odopretie prístupu k súdnej ochrane podľa a tiež ho nemožno

považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle v prípade, že

ide o zmeňujúce meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, pretože proti

takémuto právnemu posúdeniu veci je možné brániť sa v rámci dovolacieho konania, ktoré

je ex lege prípustné podľa , a najvyšší súd je povinný meritórne preskúmať

v dovolaní namietané právne posúdenie veci v rámci dovolacieho konania.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval vo svojej sťažnosti na rozhodnutie ústavného súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. , ústavný súd konštatuje, že právne závery

ústavného súdu vychádzali opäť z inej procesnej situácie odlišnej od procesnej situácie

sťažovateľa. V uvedenej veci sám dovolací súd zmenil právoplatný rozsudok odvolacieho

súdu na základe tzv. prekvapivého právneho posúdenia veci, preto závery tam uvedené sa

nemôžu vzťahovať na vec sťažovateľa.

2. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd pripomína, že obsahom ustanovenia nie je základné

právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane zákonom (m. m. ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol aj

túto časť sťažnosti sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015