Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 260/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Salokom,

Advokátskou kanceláriou SITÁR & SALOKA, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základného na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 9. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. februára 2015 doručená spoločná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. októbra 2014 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“).

2

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný

súd“) v konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume 800 000 € rozhodol

rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2012, ktorým žalobu sťažovateľky v celom

rozsahu zamietol. Sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok potvrdil a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania.

Sťažovateľka nespokojná s výsledkom označeného súdneho konania v sťažnosti

uvádza, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, jeho odôvodnenie je

nedostačujúce a vnútorne rozporné, zároveň aj nepreskúmateľné. Sťažovateľka v tejto

súvislosti tiež namieta, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje právne posúdenie

veci, čo má podľa názoru sťažovateľky okrem iného aj zásadný význam pre posúdenie

prípadných budúcich nárokov. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok považuje

za nezákonný a porušujúci jej označené práva.

Sťažovateľka preto v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol

o porušení jej označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na opätovné prerokovanie a rozhodnutie

a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

3

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky použitú v sťažnosti, že

„neodstránením rozporov medzi vykonanými dôkazmi, ako aj dôkazmi, ktoré neboli súdom

vykonané“, jej mala byť „odňatá možnosť konať“, v súčinnosti s okresným súdom zisťoval,

či sťažovateľka v označenej veci podala dovolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré okresnému súdu doručila

5. januára 2015, o ktorom ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

4

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom ako

dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu.

5

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia

sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

Nad rámec odôvodnenia sťažnosti ústavný súd dodáva, že neušlo pozornosti

ústavného súdu, že sťažovateľka vedome zatajila rozhodnú skutočnosť pre posúdenie

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015

6