Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 233/2015
PDF · 490.63 KB
No categories available
III. ÚS 233/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5846/2014,
Rvp 5847/2014, Rvp 5848/2014, Rvp 5849/2014, Rvp 5850/2014, Rvp 5851/2014,
Rvp 5852/2014, Rvp 5853/2014, Rvp 5854/2014, Rvp 5855/2014, Rvp 5856/2014,
Rvp 5857/2014, Rvp 5858/2014, Rvp 5859/2014, Rvp 5860/2014, Rvp 5861/2014,
Rvp 5862/2014, Rvp 5863/2014, Rvp 5864/2014, Rvp 5865/2014, Rvp 5866/2014,
Rvp 5867/2014, Rvp 5868/2014, Rvp 5869/2014, Rvp 5870/2014, Rvp 5871/2014,
Rvp 5872/2014, Rvp 5873/2014, Rvp 5874/2014, Rvp 5875/2014, Rvp 5876/2014,
Rvp 5877/2014, Rvp 5878/2014, Rvp 5879/2014, Rvp 5880/2014, Rvp 5881/2014,
Rvp 5882/2014, Rvp 5883/2014, Rvp 5884/2014, Rvp 5885/2014, Rvp 5886/2014,
Rvp 5887/2014, Rvp 5888/2014 Rvp 5889/2014, Rvp 5890/2014, Rvp 5891/2014,
Rvp 5892/2014, Rvp 5893/2014, Rvp 5894/2014, Rvp 5895/2014, Rvp 5896/2014,
Rvp 5897/2014, Rvp 5898/2014, Rvp 5899/2014, Rvp 5900/2014, Rvp 5901/2014,
Rvp 5902/2014, Rvp 5903/2014, Rvp 5904/2014, Rvp 5905/2014, Rvp 5906/2014,
Rvp 5907/2014, Rvp 5908/2014, Rvp 5909/2014, Rvp 5910/2014, Rvp 5911/2014,
Rvp 5912/2014, Rvp 5913/2014, Rvp 5914/2014, Rvp 5915/2014, Rvp 5916/2014,
Rvp 5917/2014, Rvp 5918/2014, Rvp 5919/2014, Rvp 5920/2014, Rvp 5921/2014,
Rvp 5922/2014, Rvp 5923/2014, Rvp 5924/2014, Rvp 5925/2014, Rvp 5926/2014,
Rvp 5927/2014, Rvp 5928/2014, Rvp 5929/2014, Rvp 5930/2014, Rvp 5931/2014,
Rvp 5932/2014, Rvp 5933/2014, Rvp 5934/2014, Rvp 5935/2014, Rvp 5936/2014,
Rvp 5937/2014, Rvp 5938/2014, Rvp 5939/2014, Rvp 5940/2014, Rvp 5941/2014,
Rvp 5942/2014, Rvp 5943/2014, Rvp 5944/2014, Rvp 5945/2014, Rvp 5946/2014,
Rvp 5947/2014, Rvp 5948/2014, Rvp 5949/2014, Rvp 5950/2014, Rvp 5951/2014,
Rvp 5952/2014, Rvp 5953/2014, Rvp 5954/2014, Rvp 5955/2014 a Rvp 5956/2014
vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici spisových značiek: 12 Co 167/2014 (Rvp 5846/2014),
12 Co 155/2014 (Rvp 5847/2014) z 28. februára 2014; 17 Co 1120/2013
(Rvp 5848/2014) z 26.februára 2014; 12 Co 150/2014 (Rvp 5849/2014) z 28. februára
2014; 15 Co 898/2014 (Rvp 5850/2014) zo 14. januára 2014; 17 Co 1122/2013
(Rvp 5851/2014) z 26. februára 2014; 15 Co 16/2014 (Rvp 5852/2014) z 12. februára
2014; 17 Co 214/2014 (Rvp 5853/2014) z 26. februára 2014; 12 Co 168/2014
(Rvp 5854/2014) z 28. februára 2014; 16 Co 1183/2013 (Rvp 5855/2014) z 30. januára
2014; 12 Co 173/2014 ( Rvp 5856/2014), 12 Co 170/2014 (Rvp 5857/2014),
12 Co 162/2014 (Rvp 5858/2014), 12 Co 172/2014 (Rvp 5859/2014), 12 Co 153/2014
(Rvp 5860/2014), 12 Co 159/2014 (Rvp 5861/2014) z 28. februára 2014;
17 Co 259/2014 (Rvp 5862/2014) z 24. marca 2014; 16 Co 260/2014 (Rvp 5863/2014)
z 27. februára 2014; 17 Co 326/2014 (Rvp 5864/2014) 12. marca 2014; 12 Co 690/2013
(Rvp 5865/2014) z 31. januára 2014; 14 Co 192/2014 (Rvp 5866/2014) z 3. marca
2014,17 Co 203/2014 (Rvp 5867/2014) z 26. februára 2014; 12 Co 28/2014
(Rvp 5868/2014) z 28. februára 2014, 15 Co 21/2014 (Rvp 5869/2014) z 12. februára
2014; 14 Co 31/2014 (Rvp 5870/2014) z 30. januára 2014, 17 Co 26/2014
(Rvp 5871/2014) z 26. februára 2014; 17 Co 273/2014 (Rvp 5872/2014),
17 Co 271/2014 (Rvp 5873/2014) z 13. marca 2014; 17 Co 272/2014 (Rvp 5874/2014)
z 13. marca 2014; 16 Co 269/2014 (Rvp 5875/2014), 16 Co 267/2014 (Rvp 5876/2014)
27. februára 2014; 16 Co 1184/2013 (Rvp 5877/2014), 16 Co 1182/2013
(Rvp 5878/2014), 16 Co 1185/2013 (Rvp 5879/2014) z 30. januára 2014;
17 Co 227/2014 (Rvp 5880/2014), 17 Co 229/2014 (Rvp 5881/2014) z 13. marca 2014;
17 Co 267/2014 (Rvp 5882/2014), 17 Co 266/2014 (Rvp 5883/2014) z 24. marca 2014;
13 Co 1210/2013 (Rvp 5884/2014), 13 Co 1209/2013 (Rvp 5885/2014,
13 Co 1207/2013 (Rvp 5886/2014) z 26.februára 2014; 17 Co 269/2014
(Rvp 5887/2014) z 13. marca 2014; 14 Co 1085/2013 (Rvp 5888/2014),
14 Co 1088/2013 (Rvp 5889/2014) z 25. februára 2014; 12 Co 165/2014
(Rvp 5890/2014), 12 Co 164/2014 (Rvp 5891/2014) z 28. februára 2014;
16 Co 1179/2013 (Rvp 5892/2014), 16 Co 1181/2013 (Rvp 5893/2014) z 30. januára
2014; 17 Co 232/2014 (Rvp 5894/2014), 17 Co 235/2014 ( Rvp 5895/2014),
17 Co 236/2014 (Rvp 5896/2014), 17 Co 237/2014 (Rvp 5897/2014), 17 Co 230/2014
(Rvp 5898/2014) zo 17. marca 2014; 14 Co 592/2013 (Rvp 5899/2014) z 30. januára
2014; 17 Co 268/2014 (Rvp 5900/2014) z 24. marca 2014; 14 Co 593/2013
(Rvp 5901/2014), 14 Co 594/2013 (Rvp 5902/2014), 14 Co 595/2013 (Rvp 5903/2014),
14 Co 588/2013 (Rvp 5904/2014) z 30. januára 2014; 12 Co 197/2014 (Rvp 5905/2014)
z 28. februára 2014; 17 Co 262/2014 (Rvp 5906/2014), 17 Co 263/2014
(Rvp 5907/2014), 17 Co 265/2014 (Rvp 5908/2014), 17 Co 264/2014 (Rvp 5909/2014)
z 24. marca 2014; 6 Co 262/2014 (Rvp 5910/2014) z 27. februára 2014, 17 Co 234/2014
(Rvp 5911/2014), 17 Co 233/2014 (Rvp 5912/2014) zo 17. marca 2014;
14 Co 1114/2013 (Rvp 5913/2014) z 25. februára 2014, 12 Co 166/2014
(Rvp 5914/2014), 12 Co 171/2014 (Rvp 5915/2014) z 28. februára 2014;
17 Co 274/2014 (Rvp 5916/2014) , 17 Co 228/2014 (Rvp 5917/2014) z 13. marca 2014;
14 Co 591/2013 (Rvp 5918/2014), 14 Co 590/2013 (Rvp 5919/2014), 14 Co 589/2013
(Rvp 5920/2014), 14 Co 788/2013 (Rvp 5921/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 383/2014
(Rvp 5922/2014), 13 Co 385/2014 (Rvp 5923/2014) z 3. marca 2014; 12 Co 169/2014
(Rvp 5924/2014), 12 Co 166/2014 (Rvp 5925/2014), 12 Co 160/2014 (Rvp 5926/2014),
12 Co 157/2014 (Rvp 5927/2014), 12 Co 194/2014 (Rvp 5928/2014), 12 Co 195/2014
(Rvp 5929/2014), 12 Co 196/2014 (Rvp 5930/2014), 12 Co 198/2014 (Rvp 5931/2014),
12 Co 192/2014 (Rvp 5932/2014), 12 Co 163/2014 (Rvp 5933/2014) z 28. februára
2014; 17 Co 226/2014 (Rvp 5934/2014) z 13. marca 2014; 14 Co 792/2013
(Rvp 5935/2014), 14 Co 791/2013 (Rvp 5936/2014), 14 Co 790/2013 (Rvp 5937/2014)
z 30. januára 2014; 13 Co 391/2014 (Rvp 5938/2014), 13 Co 390/2014
(Rvp 5939/2014), 13 Co 389/2014 (Rvp 5940/2014), 13 Co 392/2014 (Rvp 5941/2014),
13 Co 393/2014 (Rvp 5942/2014) z 3. marca 2014; 14 Co 797/2013 (Rvp 5943/2014),
14 Co 795/2013 (Rvp 5944/2014), 14 Co 793/2013 (Rvp 5945/2014), 14 Co 794/2013
(Rvp 5946/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 388/2014 (Rvp 5947/2014), 13 Co 386/2014
(Rvp 5948/2014), 13 Co 387/2014 (Rvp 5949/2014) z 3. marca 2014; 14 Co 1087/2013
(Rvp 5950/2014), 14 Co 1086/2013 (Rvp 5951/2014), 14 Co 1115/2013
(Rvp 5952/2014) z 25. februára 2014; 13 Co 121/2013 z 26. februára 2014
(Rvp 5953/2014), 14 Co 1111/2013 (Rvp 5954/2014), 14 Co 266/2014 (Rvp 5955/2014)
a 14 Co 1113/203 (Rvp 5956/2014) z 25. februára 2014, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod spisovými značkami: Rvp 5846/2014, Rvp 5847/2014, Rvp 5848/2014,
Rvp 5849/2014, Rvp 5850/2014, Rvp 5851/2014, Rvp 5852/2014, Rvp 5853/2014,
Rvp 5854/2014, Rvp 5855/2014, Rvp 5856/2014, Rvp 5857/2014, Rvp 5858/2014,
Rvp 5859/2014, Rvp 5860/2014, Rvp 5861/2014, Rvp 5862/2014, Rvp 5863/2014,
Rvp 5864/2014, Rvp 5865/2014, Rvp 5866/2014, Rvp 5867/2014, Rvp 5868/2014,
Rvp 5869/2014, Rvp 5870/2014, Rvp 5871/2014, Rvp 5872/2014, Rvp 5873/2014,
Rvp 5874/2014, Rvp 5875/2014, Rvp 5876/2014, Rvp 5877/2014, Rvp 5878/2014,
Rvp 5879/2014, Rvp 5880/2014, Rvp 5881/2014, Rvp 5882/2014, Rvp 5883/2014,
Rvp 5884/2014, Rvp 5885/2014, Rvp 5886/2014, Rvp 5887/2014, Rvp 5888/2014
Rvp 5889/2014, Rvp 5890/2014, Rvp 5891/2014, Rvp 5892/2014, Rvp 5893/2014,
Rvp 5894/2014, Rvp 5895/2014, Rvp 5896/2014, Rvp 5897/2014, Rvp 5898/2014,
Rvp 5899/2014, Rvp 5900/2014, Rvp 5901/2014, Rvp 5902/2014, Rvp 5903/2014,
Rvp 5904/2014, Rvp 5905/2014, Rvp 5906/2014, Rvp 5907/2014, Rvp 5908/2014,
Rvp 5909/2014, Rvp 5910/2014, Rvp 5911/2014, Rvp 5912/2014, Rvp 5913/2014,
Rvp 5914/2014, Rvp 5915/2014, Rvp 5916/2014, Rvp 5917/2014, Rvp 5918/2014,
Rvp 5919/2014, Rvp 5920/2014, Rvp 5921/2014, Rvp 5922/2014, Rvp 5923/2014,
Rvp 5924/2014, Rvp 5925/2014, Rvp 5926/2014, Rvp 5927/2014, Rvp 5928/2014,
Rvp 5929/2014, Rvp 5930/2014, Rvp 5931/2014, Rvp 5932/2014, Rvp 5933/2014,
Rvp 5934/2014, Rvp 5935/2014, Rvp 5936/2014, Rvp 5937/2014, Rvp 5938/2014,
Rvp 5939/2014, Rvp 5940/2014, Rvp 5941/2014, Rvp 5942/2014, Rvp 5943/2014,
Rvp 5944/2014, Rvp 5945/2014, Rvp 5946/2014, Rvp 5947/2014, Rvp 5948/2014,
Rvp 5949/2014, Rvp 5950/2014, Rvp 5951/2014, Rvp 5952/2014, Rvp 5953/2014,
Rvp 5954/2014, Rvp 5955/2014 a Rvp 5956/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 233/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. mája
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia
(ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Lučenec a Okresným súdom Zvolen (ďalej len
„okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných
súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú
ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu
okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému
súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len
„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za
vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou
ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými
uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv
porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné
užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi
povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie,
čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené
v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský
súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako
námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol
jej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť
za podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od
súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj
námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných
súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili
podania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti
tomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne
o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon
o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným
§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť
na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,
tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 12 Co 28/2014 z 28. februára 2014 (Rvp 5868/2014)
Z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn.
12 Co 28/2014 z 28. februára 2014 zrušil odvolaním sťažovateľky napadnuté uznesenie
Okresného súdu Zvolen č. k. 15 C 227/2012 19 z 19. marca 2013 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd označeným uznesením (ktorými
v skutočnosti vyhovel odvolaniu sťažovateľky a zrušil odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu) porušil ňou označené práva a používa argumentáciu vzťahujúcu sa
na rozhodnutia krajského súdu, ktorými tento potvrdil uznesenia prvostupňových súdov,
ktorými bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť súdne poplatky za vznesenie
námietok zaujatosti. Označené uznesenie aj v tomto zmysle v sťažnosti opisuje, keď
uvádza, že nimi krajský súd „potvrdil uznesenie Okresného súdu..., ktorým Okresný
súd... zaviazal sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky
zaujatosti“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že argumentácia uvedená
sťažovateľkou v odôvodnení sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 5868/2014
nekorešponduje s obsahom rozhodnutia, ktorým mali byť porušené jej v sťažnosti
označené práva.
Z argumentácie uvedenej v sťažnostiach vyplýva, že sťažovateľka namieta
porušenie svojich v sťažnostiach označených práv uzneseniami krajského súdu, ktorými
„potvrdil uznesenie Okresného súdu..., ktorým Okresný súd... zviazal sťažovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti“, pričom za
rozhodnutia, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej v sťažnosti uvedených práv, označuje
rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku
sťažovateľky tak, že prvostupňové rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátené na ďalšie
konanie.
Keďže neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným porušením sťažovateľkou
označených práv a označeným uznesením krajského súdu, ktoré vôbec nebolo spôsobilé
porušiť označené práva sťažovateľky, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ostatnými napadnutými uzneseniami krajského
súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch
ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania
pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého
na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej
písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru
nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka
súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti
nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo
veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k
veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní
zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové
zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti,
že okresné súdy nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj
upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej
právnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym
úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení
podľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne
príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu,
že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre
ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno
posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o veci
konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho
istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvie
o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdu
toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí
(nutná delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu
a prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak
v prípade nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania,
pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže
vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho
poriadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o
nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho
súdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho
poriadku).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný
ako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným
súdom z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti
o nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju
nezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následne
sa s tým stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v
jej žalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdneho
poriadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádaných
uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné
a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že
v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne
akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie
a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné
súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.
Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom
interpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom
ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.
II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj
oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo
v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej
obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny
názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu
princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.
IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in
abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu
okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak,
aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.
Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,
môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou
neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo
slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp.
zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu
sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie
hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je
dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj
k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd
sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského
súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd
v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými
uzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom
na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015