Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 257/2015
PDF · 392.59 KB
No categories available
I. ÚS 257/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
23 Tos 196/2014 z 11. marca 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1,
čl. 3 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.
zn. 23 Tos 196/2014 z 11. marca 2015 (ďalej len „uznesenie z 11. marca 2015“) a jemu
predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 205/08 z 10. septembra 2010 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 114/2010 zo 17. januára 2012 uznaný vinným
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného
zákona.
Dovolanie sťažovateľa podané 15. augusta 2013 bolo uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 62/2013 z 29. januára 2014 odmietnuté.
Sťažovateľ 18. septembra 2014 podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy
konania, ktorý odôvodnil takto:
«1.) nakoľko súdmi, prokuratúrou ako aj obhajobou bola prehliadnutá skutočnosť, že
súdy v pôvodnom konaní opreli svoje závery resp. uznanie mojej viny o nezákonne získané
dôkazy – išlo o výpovede svedka , pri ktorých nebol prítomný môj obhajca
ani ja z prípravného konania a pred súdom na hlavnom pojednávaní už tento svedok nebol
vypočúvaný (č. l. 94 – 110).
2. poukazoval som na právne názory a rozhodnutia, kedy a ako možno použiť pri
drogovej trestnej činnosti – keďže ide o trvácny trestný čin ust. § 138 písm. b), j) Trestného
zák. „po dlhší čas“ a „na viacerých osobách“ a ako príklad som uviedol jeden z mnohých
rozsudkom č. k. 2 T/89/2013 – ktorý bol vynesený neskôr ako v mojom prípade.»
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 21/2014 z 5. novembra 2014 návrh na povolenie
obnovy konania zamietol.
Krajský súd v predmetnej veci následne rozhodol o sťažovateľom podanej sťažnosti
uznesením z 11. marca 2015, ktoré mu bolo doručené 25. marca 2015, tak, že jeho sťažnosť
zamietol.
Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa odôvodnenia
súdnych rozhodnutí a princípu právnej istoty (I. ÚS 243/01, PL. ÚS 36/95, II. ÚS 80/99,
I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04) a uviedol:
„Na základe uvedeného je nesporné, že súd mal povoliť obnovu konania v mojej
trestnej veci, keďže predošlé rozhodnutia boli vyvodené z nezákonných dôkazov (výpovede
svedka ) a nakoľko predložené nové dôkazy – rozsudok 2 T/89/2013, právne názory
sú skutočne takého charakteru, na základe ktorých by súd, vzhľadom na neustále vyvíjajúcu
sa súdnu prax mal prehodnotiť právnu kvalifikáciu predmetnej trestnej činnosti nakoľko
v právnom poriadku Slovenskej republiky nesmie existovať situácia kedy za obdobný,
takmer identický trestný čin je jeden páchateľ potrestaný za kvalifikovanú (sprísnenú)
skutkovú podstatu trestného činu /§ 172 ods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm.
b), j) TZ a druhý páchateľ za rovnakej situácie je postihnutý (potrestaný) základnou
(nesprísnenou) skutkovou podstatou trestného činu ( § 172 ods. 1 TZ)/ a to len preto, lebo
oboch páchateľov súdil iný súd, avšak súd toho istého druhu a stupňa. ...
Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. 3. 2015 č. k. 23 Tos /196/2014,
ktorým zamietol moju sťažnosť voči rozhodnutiu Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. 9.
2010 č. k. 2 T/205/2008 je konečné a nemožno voči nemu podať žiadne opravný prostriedok.
Jediným vnútroštátnym prostriedkom nápravy je ústavná sťažnosť v zmysle čl. 127 Ústavy
SR. Zároveň sťažovateľ uvádza, že ústavná sťažnosť je podaná v zákonnej lehote.
(Rozhodnutie KS bolo sťažovateľovi doručené dňa 25. 3. 2015).“
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že uznesením z 11. marca 2015 a jemu predchádzajúcim postupom došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 1, čl. 3
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, zruší
uznesenie z 11. marca 2015 a vec vráti na ďalšie konanie a taktiež zruší aj ďalšie
rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak zrušením tohto uznesenia stratili podklad.
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom s ohľadom na jeho osobné a majetkové pomery.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru uznesením z 11. marca 2015 a jemu predchádzajúcim
postupom. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené
na rozhodovaní v jeho veci rozhodli nesprávne, pretože svoje predošlé rozhodnutia
(rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 205/2008 z 10. septembra 2010 v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 2 To 114/2010 zo 17. januára 2012) založili na nezákonných
dôkazoch, a taktiež nezobrali do úvahy ním predložený rozsudok Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. 2 T 89/2013 zo 14. januára 2014, ktorým bolo podľa neho rozhodnuté
o skutku obdobného charakteru ako skutok, pre ktorý bol on odsúdený, avšak tento bol
uvedeným súdom na rozdiel od jeho prípadu posúdený podľa základnej skutkovej podstaty
trestného činu, v dôsledku čoho bol odsúdenému následne uložený miernejší trest.
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia z 11. marca 2015, v ktorom
uvedený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
z 5. novembra 2015 a v ktorom uviedol:
«Krajský súd na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal
správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku
predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.
Súd prvého stupňa správne procesné postupoval, keď o návrhu odsúdeného
na povolenie obnovy konania rozhodoval v súlade s ustanovením § 402 ods. 1
Tr. por. na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť sa pred súdom v prítomnosti
svojho obhajcu vyjadriť k dôvodom, pre ktoré navrhuje, aby bola povolená obnova konania.
Ďalej k vytýkaným chybám v sťažnosti odsúdeného (vrátane obhajcu) uvádza senát
nadriadeného súdu nasledovné:
Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napraviť
právoplatné rozhodnutie, ktoré je v rozpore so skutkovým stavom veci, pretože dodatočne
vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré v pôvodnom konaní súdu neboli známe, a teda
v právoplatnom rozhodnutí nemohli byť vzaté do úvahy a nemohlo sa na ne prihliadnuť.
Účelom obnovy konania nie je posúdiť celkovú zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného
rozhodnutia a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. To znamená, že v konaní
o povolení obnovy konania nemôže súd preskúmavať vecnú stránku preskúmavaného
právoplatného rozsudku ani zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd
pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami prípadu.
Pri obnove konania sa rozhoduje o tom, či vyšli najavo skutočnosti a dôkazy súdu
skôr neznáme, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené v pôvodnom
konaní.
K tomu Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR dňa 26. 11. 2013 prijalo
stanovisko (Tpj 44/2013), podľa ktorého ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje
podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby
páchateľa ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po
právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov
posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu.
Z vyššie uvedených právnych úvah, týkajúcich sa konania o povolenie obnovy
konania jednoznačne vyplýva, že v rámci tohto mimoriadneho opravného prostriedku
nemôže byť preskúmavaná správnosť procesného postupu orgánov činných v trestnom
konaní a súdov, ani správnosť použitej právnej kvalifikácie. Toto sa týka aj prípadov, ak je
namietaná zákonnosť získaného dôkazu a nejde o prípad uvedený v § 394 ods. 4 alebo 5
Tr. por. (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva alebo sa zistí právoplatným
rozsudkom, že policajt, prokurátor, sudca alebo prísediaci v pôvodnom konaní porušením
povinnosti spáchali trestný čin). Taktiež nejde o novú skutočnosť podľa § 394 ods. 1
Tr. por., ak v inej veci iný súd neskoršie vysloví iný právny názor na výklad niektorých
znakov skutkovej podstaty trestného činu.
Správnosť použitej právnej kvalifikácie môže byť napádaná, resp. môže byť
dosiahnuté jej rovnaké používanie len v rámci riadnych opravných prostriedkov a
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Medzi dôvody dovolania okrem iných
patrí okolnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.). Patrí sem tiež okolnosť, že rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr.
por.).
Z obsahu trestného spisu pritom senát krajského súdu zistil, že Najvyšší súd SR
uznesením, sp. zn. 1 Tdo/62/2013 zo dňa 29. januára 2014 podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
dovolanie odsúdeného odmietol.
Len pre úplnosť k tomu senát krajského súdu uvádza, že Najvyšší súd SR sa
dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. (nezákonnosť dôkazov) v tomto
konaní nezaoberal, pretože nebol uplatnený zákonným dôvodom.
Taktiež z listu Ministerstva spravodlivosti SR č. 46307/2013 61ID/661 zo dňa
09. októbra 2014 nevyplýva, ako sa mylne domnieva odsúdený, že by odsúdenému bol
doporučený ďalší postup v rámci obnovy konania. V tomto liste je len všeobecne uvedené, že
Trestný poriadok pozná ešte aj tento mimoriadny opravný prostriedok, pričom je tu
odcitovane doslovné znenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravujúce podmienky obnovy konania.
Ďalej k námietke odsúdeného v tom, že pri povoľovaní obnovy konania v iných
trestných veciach, kde pôvodne bola použitá „asperačná zásada“ taktiež neišlo o novú
skutočnosť, uvádza senát krajského súdu nasledovné. Nález Ústavného súdu SR, že právny
predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou nemôže byť „novou
skutočnosťou skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. Takýto nález je však dôvodom
obnovy konania „zo zákona“, t. j. na základe § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o
organizácií Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (Zhodne Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č.
Tpj 44/2013 zo dňa 26.11.2013).
Z vyššie uvedeného pritom vyplýva, že v prípade odsúdeného nejde
o návrh na povolenie obnovy z dôvodu nálezu Ústavného súdu SR.
Úplne na záver, senát odvolacieho súdu inak prisvedčuje názoru odsúdeného a jeho
obhajcu, že v rámci ústavného rámca platného v SR sa má zabezpečovať „predvídateľnosť
práva“ a občania majú právo očakávať, že v súdnom konaní súdy, v rovnakých prípadoch
rozhodnú v zásade rovnako. Zákonodarca však obnovu konania ako mimoriadny opravný
prostriedok, z pohľadu podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por. nekoncipoval tak, aby
sa dosiahla vo vyššie uvedenom smere náprava právoplatných súdnych rozhodnutí
v trestných veciach. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány, teda aj súdy môžu konať
iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Z takto rozvedených dôvodov krajský súd sťažnosť odsúdeného
zamietol, pretože nie je dôvodná.»
Podľa zistenia ústavného súdu sa krajský súd argumentáciou sťažovateľa predloženou
v jeho sťažnosti v uznesení z 11. marca 2015 zaoberal a riadne sa s ňou vo svojom
rozhodnutí vysporiadal, keď poukázal na účel obnovy konania ako mimoriadneho
opravného prostriedku, ktorým je náprava právoplatných rozhodnutí, ktoré sú v rozpore so
skutkovým stavom veci, resp. náprava skutkových vád rozhodnutí, a nie právnych.
Argumentácia sťažovateľa predložená v uvedenom konaní bola pritom založená na
namietanom nesprávnom právnom posúdení veci (správnosť použitia právnej kvalifikácie
skutku, nezákonnosť dôkazov použitých v predmetnom konaní), a preto podľa názoru
ústavného súdu krajský súd v uznesení z 11. marca 2015 správne uzavrel, že v predmetnom
konaní, t. j. v konaní o návrhu na obnovu konania ju nemožno považovať za právne
relevantnú, t. j. takú, ktorá by bola spôsobilá v rámci tohto konania vyvolať nápravu
napadnutého právoplatného rozhodnutia.
Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup krajského súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporu
v zákone, a preto uznesenie z 11. marca 2015 nepovažoval za zjavne neodôvodnené a ani
za arbitrárne, t. j. z ústavného hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné. Skutočnosť,
že krajský súd sa s dôvodmi sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 5. novembra 2014
nestotožnil, podľa ústavného súdu nemôže viesť k záveru o porušení ním označených práv
v predmetnom konaní.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015