Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 257/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12

ods. 1 a 2 a , , a a 2

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 11. marca 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a 2 a (ďalej len „“), ,

čl. 3 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 11. marca 2015 (ďalej len „uznesenie z 11. marca 2015“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. septembra 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2012 uznaný vinným

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. c) a ods. 2 písm. c) s poukazom na a Trestného

zákona.

Dovolanie sťažovateľa podané 15. augusta 2013 bolo uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. januára 2014 odmietnuté.

Sťažovateľ 18. septembra 2014 podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy

konania, ktorý odôvodnil takto:

«1.) nakoľko súdmi, prokuratúrou ako aj obhajobou bola prehliadnutá skutočnosť, že

súdy v pôvodnom konaní opreli svoje závery resp. uznanie mojej viny o nezákonne získané

dôkazy – išlo o výpovede svedka , pri ktorých nebol prítomný môj obhajca

ani ja z prípravného konania a pred súdom na hlavnom pojednávaní už tento svedok nebol

vypočúvaný (č. l. 94 – 110).

2. poukazoval som na právne názory a rozhodnutia, kedy a ako možno použiť pri

drogovej trestnej činnosti – keďže ide o trvácny trestný čin ust. § 138 písm. b), j) Trestného

zák. „po dlhší čas“ a „na viacerých osobách“ a ako príklad som uviedol jeden z mnohých

rozsudkom č. k. – ktorý bol vynesený neskôr ako v mojom prípade.»

Okresný súd uznesením sp. zn. z 5. novembra 2014 návrh na povolenie

obnovy konania zamietol.

Krajský súd v predmetnej veci následne rozhodol o sťažovateľom podanej sťažnosti

uznesením z 11. marca 2015, ktoré mu bolo doručené 25. marca 2015, tak, že jeho sťažnosť

zamietol.

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa odôvodnenia

súdnych rozhodnutí a princípu právnej istoty (, , ,

, , , ) a uviedol:

„Na základe uvedeného je nesporné, že súd mal povoliť obnovu konania v mojej

trestnej veci, keďže predošlé rozhodnutia boli vyvodené z nezákonných dôkazov (výpovede

svedka ) a nakoľko predložené nové dôkazy – rozsudok , právne názory

sú skutočne takého charakteru, na základe ktorých by súd, vzhľadom na neustále vyvíjajúcu

sa súdnu prax mal prehodnotiť právnu kvalifikáciu predmetnej trestnej činnosti nakoľko

v právnom poriadku Slovenskej republiky nesmie existovať situácia kedy za obdobný,

takmer identický trestný čin je jeden páchateľ potrestaný za kvalifikovanú (sprísnenú)

skutkovú podstatu trestného činu /§ 172 ods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm.

b), j) a druhý páchateľ za rovnakej situácie je postihnutý (potrestaný) základnou

(nesprísnenou) skutkovou podstatou trestného činu ( )/ a to len preto, lebo

oboch páchateľov súdil iný súd, avšak súd toho istého druhu a stupňa. ...

Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. 3. 2015 č. k. ,

ktorým zamietol moju sťažnosť voči rozhodnutiu Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. 9.

2010 č. k. je konečné a nemožno voči nemu podať žiadne opravný prostriedok.

Jediným vnútroštátnym prostriedkom nápravy je ústavná sťažnosť v zmysle

SR. Zároveň sťažovateľ uvádza, že ústavná sťažnosť je podaná v zákonnej lehote.

(Rozhodnutie KS bolo sťažovateľovi doručené dňa 25. 3. 2015).“

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením z 11. marca 2015 a jemu predchádzajúcim postupom došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a 2 a , ,

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, zruší

uznesenie z 11. marca 2015 a vec vráti na ďalšie konanie a taktiež zruší aj ďalšie

rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak zrušením tohto uznesenia stratili podklad.

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom s ohľadom na jeho osobné a majetkové pomery.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 12

ods. 1 a 2 a , , a a 2 listiny, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru uznesením z 11. marca 2015 a jemu predchádzajúcim

postupom. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené

na rozhodovaní v jeho veci rozhodli nesprávne, pretože svoje predošlé rozhodnutia

(rozsudok okresného súdu sp. zn. z 10. septembra 2010 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2012) založili na nezákonných

dôkazoch, a taktiež nezobrali do úvahy ním predložený rozsudok Okresného súdu

Bratislava IV sp. zn. zo 14. januára 2014, ktorým bolo podľa neho rozhodnuté

o skutku obdobného charakteru ako skutok, pre ktorý bol on odsúdený, avšak tento bol

uvedeným súdom na rozdiel od jeho prípadu posúdený podľa základnej skutkovej podstaty

trestného činu, v dôsledku čoho bol odsúdenému následne uložený miernejší trest.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia z 11. marca 2015, v ktorom

uvedený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

z 5. novembra 2015 a v ktorom uviedol:

«Krajský súd na neverejnom zasadnutí podľa preskúmal

správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku

predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Súd prvého stupňa správne procesné postupoval, keď o návrhu odsúdeného

na povolenie obnovy konania rozhodoval v súlade s ustanovením § 402 ods. 1

na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť sa pred súdom v prítomnosti

svojho obhajcu vyjadriť k dôvodom, pre ktoré navrhuje, aby bola povolená obnova konania.

Ďalej k vytýkaným chybám v sťažnosti odsúdeného (vrátane obhajcu) uvádza senát

nadriadeného súdu nasledovné:

Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napraviť

právoplatné rozhodnutie, ktoré je v rozpore so skutkovým stavom veci, pretože dodatočne

vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré v pôvodnom konaní súdu neboli známe, a teda

v právoplatnom rozhodnutí nemohli byť vzaté do úvahy a nemohlo sa na ne prihliadnuť.

Účelom obnovy konania nie je posúdiť celkovú zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného

rozhodnutia a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. To znamená, že v konaní

o povolení obnovy konania nemôže súd preskúmavať vecnú stránku preskúmavaného

právoplatného rozsudku ani zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd

pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami prípadu.

Pri obnove konania sa rozhoduje o tom, či vyšli najavo skutočnosti a dôkazy súdu

skôr neznáme, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené v pôvodnom

konaní.

K tomu Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR dňa 26. 11. 2013 prijalo

stanovisko (Tpj 44/2013), podľa ktorého ustanovenie upravuje

podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby

páchateľa ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po

právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov

posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu.

Z vyššie uvedených právnych úvah, týkajúcich sa konania o povolenie obnovy

konania jednoznačne vyplýva, že v rámci tohto mimoriadneho opravného prostriedku

nemôže byť preskúmavaná správnosť procesného postupu orgánov činných v trestnom

konaní a súdov, ani správnosť použitej právnej kvalifikácie. Toto sa týka aj prípadov, ak je

namietaná zákonnosť získaného dôkazu a nejde o prípad uvedený v § 394 ods. 4 alebo 5

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva alebo sa zistí právoplatným

rozsudkom, že policajt, prokurátor, sudca alebo prísediaci v pôvodnom konaní porušením

povinnosti spáchali trestný čin). Taktiež nejde o novú skutočnosť podľa § 394 ods. 1

, ak v inej veci iný súd neskoršie vysloví iný právny názor na výklad niektorých

znakov skutkovej podstaty trestného činu.

Správnosť použitej právnej kvalifikácie môže byť napádaná, resp. môže byť

dosiahnuté jej rovnaké používanie len v rámci riadnych opravných prostriedkov a

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Medzi dôvody dovolania okrem iných

patrí okolnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom ( ). Patrí sem tiež okolnosť, že rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr.

por.).

Z obsahu trestného spisu pritom senát krajského súdu zistil, že Najvyšší súd SR

uznesením, sp. zn. zo dňa 29. januára 2014 podľa

dovolanie odsúdeného odmietol.

Len pre úplnosť k tomu senát krajského súdu uvádza, že Najvyšší súd SR sa

dovolacím dôvodom podľa (nezákonnosť dôkazov) v tomto

konaní nezaoberal, pretože nebol uplatnený zákonným dôvodom.

Taktiež z listu Ministerstva spravodlivosti SR č. zo dňa

09. októbra 2014 nevyplýva, ako sa mylne domnieva odsúdený, že by odsúdenému bol

doporučený ďalší postup v rámci obnovy konania. V tomto liste je len všeobecne uvedené, že

pozná ešte aj tento mimoriadny opravný prostriedok, pričom je tu

odcitovane doslovné znenie upravujúce podmienky obnovy konania.

Ďalej k námietke odsúdeného v tom, že pri povoľovaní obnovy konania v iných

trestných veciach, kde pôvodne bola použitá „asperačná zásada“ taktiež neišlo o novú

skutočnosť, uvádza senát krajského súdu nasledovné. Nález Ústavného súdu SR, že právny

predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s nemôže byť „novou

skutočnosťou skôr neznámou“ v zmysle Takýto nález je však dôvodom

obnovy konania „zo zákona“, t. j. na základe o

organizácií Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (Zhodne Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č.

Tpj 44/2013 zo dňa 26.11.2013).

Z vyššie uvedeného pritom vyplýva, že v prípade odsúdeného nejde

o návrh na povolenie obnovy z dôvodu nálezu Ústavného súdu SR.

Úplne na záver, senát odvolacieho súdu inak prisvedčuje názoru odsúdeného a jeho

obhajcu, že v rámci ústavného rámca platného v SR sa má zabezpečovať „predvídateľnosť

práva“ a občania majú právo očakávať, že v súdnom konaní súdy, v rovnakých prípadoch

rozhodnú v zásade rovnako. Zákonodarca však obnovu konania ako mimoriadny opravný

prostriedok, z pohľadu podmienok uvedených v nekoncipoval tak, aby

sa dosiahla vo vyššie uvedenom smere náprava právoplatných súdnych rozhodnutí

v trestných veciach. Podľa SR štátne orgány, teda aj súdy môžu konať

iba na základe v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Z takto rozvedených dôvodov krajský súd sťažnosť odsúdeného

zamietol, pretože nie je dôvodná.»

Podľa zistenia ústavného súdu sa krajský súd argumentáciou sťažovateľa predloženou

v jeho sťažnosti v uznesení z 11. marca 2015 zaoberal a riadne sa s ňou vo svojom

rozhodnutí vysporiadal, keď poukázal na účel obnovy konania ako mimoriadneho

opravného prostriedku, ktorým je náprava právoplatných rozhodnutí, ktoré sú v rozpore so

skutkovým stavom veci, resp. náprava skutkových vád rozhodnutí, a nie právnych.

Argumentácia sťažovateľa predložená v uvedenom konaní bola pritom založená na

namietanom nesprávnom právnom posúdení veci (správnosť použitia právnej kvalifikácie

skutku, nezákonnosť dôkazov použitých v predmetnom konaní), a preto podľa názoru

ústavného súdu krajský súd v uznesení z 11. marca 2015 správne uzavrel, že v predmetnom

konaní, t. j. v konaní o návrhu na obnovu konania ju nemožno považovať za právne

relevantnú, t. j. takú, ktorá by bola spôsobilá v rámci tohto konania vyvolať nápravu

napadnutého právoplatného rozhodnutia.

Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup krajského súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporu

v zákone, a preto uznesenie z 11. marca 2015 nepovažoval za zjavne neodôvodnené a ani

za arbitrárne, t. j. z ústavného hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné. Skutočnosť,

že krajský súd sa s dôvodmi sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 5. novembra 2014

nestotožnil, podľa ústavného súdu nemôže viesť k záveru o porušení ním označených práv

v predmetnom konaní.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015