Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 358/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne spisových značiek:

, , , , ,

, , , a

z 2. júna 2014, , a zo 4. júna 2014,

a z 22. mája 2014, z 28. mája 2014,

19 NcC 33/2014 z 12. júna 2014, z 18. júna 2014,

z 25. júna 2014, z 1. júla 2014, z 3. júna 2014,

, , , a

zo 17. júla 2014, z 24. júla 2014, z 23. mája 2014

a z 27. mája 2014 a takto

2

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

Rvp 10038/2014.

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. augusta

a 8. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek: ,

, , , , ,

, , a z 2. júna 2014,

, a zo 4. júna 2014,

a z 22. mája 2014, z 28. mája 2014,

z 12. júna 2014, z 18. júna 2014, z 25. júna 2014,

z 1. júla 2014, z 3. júna 2014, ,

, , a zo 17. júla 2014,

19 NcC 54/2014 z 24. júla 2014, z 23. mája 2014 a

z 27. mája 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom,

Okresnému súdu Trenčín, Okresnému súdu Prievidza a Okresnému súd Partizánske (ďalej

spolu len „okresné súdy“) doručila žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku

škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv,

najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených

okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania,

predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy proti Slovenskej republike, vedú okresné súdy pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

4

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

(spolu ďalej aj „predmetné konania okresných súdov“).

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žalôb o náhradu škody okresnými súdmi, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto

vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

poukázala na skutočnosť, že ten ktorý okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym

úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci,

ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo

k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala

na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce

zásah do jej základných práv, konkrétne:

„ základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na

nestranný súd zriadený zákonom.“

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽP

Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V predmetných konaniach vedených okresnými súdmi bude podľa sťažovateľky

nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo

k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave budú

takéto posudzovanie uskutočňovať súdy, ktoré nesprávny úradný postup vykonali

a spôsobili ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod

pochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto súdov, a to

najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného

súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

6

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia),

pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno

predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo súdneho

oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Nové

Mesto nad Váhom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Nové

mesto nad Váhom, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd

je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady

v zmysle ust. a nasl. bude Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd

bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca

má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu

regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne

v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu

spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu

škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a

rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti

všetkých sudcov dotknutých okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu

nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský

súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich

rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako

krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných

vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu

v Trenčíne, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci

zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Trenčíne... nerozhodoval vylúčený sudca

(vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom nerozhodoval

vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho

rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. , teda splnenie

zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom

súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním

dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie

nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

8

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na

odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil:

,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu

nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je

daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom

prostriedku zastaví ( v spojení s ).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že

vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy

v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a

rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného

súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého

petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu spisových značiek: ,

, , , , ,

, , a z 2. júna 2014,

, a zo 4. júna 2014,

a z 22. mája 2014, z 28. mája 2014,

z 12. júna 2014, z 18. júna 2014, z 25. júna 2014,

z 1. júla 2014, z 3. júna 2014, ,

, , a zo 17. júla 2014,

19 NcC 54/2014 z 24. júla 2014, z 23. mája 2014 a

z 27. mája 2014 boli porušené jej základné práva podľa a

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti

krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

10

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uzneseniami sp. zn.:

, , , , ,

, , , a

z 2. júna 2014, , a zo 4. júna 2014,

a z 22. mája 2014, z 28. mája 2014,

19 NcC 33/2014 z 12. júna 2014, z 18. júna 2014,

z 25. júna 2014, z 1. júla 2014, z 3. júna 2014,

, , , a

zo 17. júla 2014, z 24. júla 2014, z 23. mája 2014

a z 27. mája 2014 rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresných

súdov z prerokúvania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež

na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakteru rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým

tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

v spojení s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení sudcov okresných súdov.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je

dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

12

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je však

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá

podala námietku zaujatosti voči sudcom okresných súdov) a vylúčiť ňou označených sudcov

z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť

súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie

všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť

o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy

uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho

poriadku sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry

všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného

práva na zákonného sudcu podľa ) dôvodom na podanie odvolania

( a nasl. ), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie

dovolania [ (pozri napr. , )]. Pokiaľ podľa

názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami

rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako

predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže

sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv

podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje

„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd povolaný na poskytnutie ochrany základným

právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:

„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju

posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli

uvedené nové skutočnosti“. Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach

sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich

proti napadnutým uzneseniam krajského súdu.

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa

ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní

pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z zjavne

vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015

14