Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 356/2015
PDF · 429.67 KB
No categories available
II. ÚS 356/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014,
Rvp 4262/2014, Rvp 4263/2014, Rvp 4264/2014, Rvp 4265/2014, Rvp 4266/2014,
Rvp 4267/2014, Rvp 4268/2014, Rvp 4269/2014, Rvp 4270/2014, Rvp 4271/2014,
Rvp 4272/2014, Rvp 4273/2014, Rvp 4274/2014, Rvp 4275/2014, Rvp 4276/2014,
Rvp 4277/2014, Rvp 4278/2014, Rvp 4279/2014, Rp 4280/2014, Rvp 4281/2014,
Rvp 4282/2014, Rvp 4283/2014, Rvp 4284/2014, Rvp 4285/2014, Rvp 4286/2014,
Rvp 4287/2014, Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014 a Rvp 4290/2014 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 916/2013
z 20. januára 2014 (Rvp 4260/2014), sp. zn. 6 Co 786/2013 z 11. decembra 2013
(Rvp 4261/2014), sp. zn. 16 Co 345/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4262/2014),
sp. zn. 8 Co 352/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4263/2014), sp. zn. 16 Co 330/2013
z 8. januára 2014 (Rvp 4264/2014), sp. zn. 16 Co 348/2013 zo 14. januára 2014
(Rvp 4265/2014), sp. zn. 16 Co 335/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4266/2014), sp. zn.
16 Co 341/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4267/2014), sp. zn. 17 Co 1046/2013
z 29. januára 2014 (Rvp 4268/2014), sp. zn. 8 Co 410/2013 z 29. januára 2014
(Rvp 4269/2014), sp. zn. 16 Co 320/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4270/2014),
sp. zn. 16 Co 326/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4271/2014), sp. zn. 16 Co 336/2013
zo 14. januára 2014 (Rvp 4272/2014), sp. zn. 16 Co 342/2013 z 20. januára 2014
(Rvp 4273/2014), sp. zn. 8 Co 333/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4274/2014), sp. zn.
8 Co 337/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4275/2014), sp. zn. 16 Co 329/2013
zo 14. januára 2014 (Rvp 4276/2014), sp. zn. 16 Co 359/2013 z 8. januára 2014
(Rvp 4277/2014), sp. zn. 4 Co 885/2013 z 21. januára 2014 (Rvp 4278/2014), sp. zn.
8 Co 348/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4279/2014), sp. zn. 8 Co 339/2013 z 8. januára 2014
(Rvp 4280/2014), sp. zn. 8 Co 338/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4281/2014), sp. zn.
17 Co 910/2013 z 15. januára 2014 (Rvp 4282/2014), sp. zn. 16 Co 338/2013
zo 14. januára 2014 (Rvp 4283/2014), sp. zn. 8 Co 347/2013 z 8. januára 2014
(Rvp 4284/2014), sp. zn. 16 Co 337/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4285/2014),
sp. zn. 16 Co 328/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4286/2014), sp. zn. 8 Co 336/2013
z 8. januára 2014 (Rvp 4287/2014), sp. zn. 16 Co 332/2013 z 20. januára 2014
(Rvp 4288/2014), sp. zn. 16 Co 333/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4289/2014)
a sp. zn. 8 Co 412/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4290/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014, Rvp 4262/2014, Rvp 4263/2014, Rvp 4264/2014,
Rvp 4265/2014, Rvp 4266/2014, Rvp 4267/2014, Rvp 4268/2014, Rvp 4269/2014,
Rvp 4270/2014, Rvp 4271/2014, Rvp 4272/2014, Rvp 4273/2014, Rvp 4274/2014,
Rvp 4275/2014, Rvp 4276/2014, Rvp 4277/2014, Rvp 4278/2014, Rvp 4279/2014,
Rvp 4280/2014, Rvp 4281/2014, Rvp 4282/2014, Rvp 4283/2014, Rvp 4284/2014,
Rvp 4285/2014, Rvp 4286/2014, Rvp 4287/2014, Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014
a Rvp 4290/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“) vedené pod sp. zn. Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014, Rvp 4262/2014,
Rvp 4263/2014, Rvp 4264/2014, Rvp 4265/2014, Rvp 4266/2014, Rvp 4267/2014,
Rvp 4268/2014, Rvp 4269/2014, Rvp 4270/2014, Rvp 4271/2014, Rvp 4272/2014,
Rvp 4273/2014, Rvp 4274/2014, Rvp 4275/2014, Rvp 4276/2014, Rvp 4277/2014,
Rvp 4278/2014, Rvp 4279/2014, Rp 4280/2014, Rvp 4281/2014, Rvp 4282/2014,
Rvp 4283/2014, Rvp 4284/2014, Rvp 4285/2014, Rvp 4286/2014, Rvp 4287/2014,
Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014 a Rvp 4290/2014, ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto
rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetom
ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne
súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe
uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budú
prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súd
svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresného
súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky
zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie
o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom
posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania
neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v
podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého
stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,
zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014, Rvp 4262/2014, Rvp 4263/2014, Rvp 4264/2014,
Rvp 4265/2014, Rvp 4266/2014, Rvp 4267/2014, Rvp 4268/2014, Rvp 4269/2014,
Rvp 4270/2014, Rvp 4271/2014, Rvp 4272/2014, Rvp 4273/2014, Rvp 4274/2014,
Rvp 4275/2014, Rvp 4276/2014, Rvp 4277/2014, Rvp 4278/2014, Rvp 4279/2014,
Rvp 4280/2014, Rvp 4281/2014, Rvp 4282/2014, Rvp 4283/2014, Rvp 4284/2014,
Rvp 4285/2014, Rvp 4286/2014, Rvp 4287/2014, Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014
a Rvp 4290/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných
podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým
rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam
podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,
a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že
inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú
z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda
vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia
okresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný
súd nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať
a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke
škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie
náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.
Okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a sadzobníka súdnych
poplatkov a tiež vec správne právne posúdil podľa príslušných ustanovení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Okresný súd a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich
rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku
zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje zákonný a ústavne akceptovateľný,
pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že
všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou
označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresný súd a krajský súd
ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia
s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,
pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4
ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajský
súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,
§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem
iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve
plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj
legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie
je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako
odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce
z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa
ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa
§ 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013)
Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky
uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto
práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015