Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 355/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot

poisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom

Čollákom, Floriánska 19, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. apríla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2014 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot

poisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení žalovanej účastníčkou konania o zaplatenie sumy 420,88 € s príslušenstvom

vedeného Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Skutkovým základom žaloby, ktorou sa žalobca proti sťažovateľke domáhal zaplatenia sumy

z titulu náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (motorové vozidlo bolo

povinne zmluvne poistené u sťažovateľky, pozn.), bolo „tvrdené odmrštenie kameňa spod

kolies vozidla povinne zmluvne poisteného u sťažovateľa..., jeho následný odraz na čelné

sklo vozidla žalobcu... a následné poškodenie tohto čelného skla“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. marca 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu z 15. marca 2013“) sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu

s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Na základe podaného odvolania bol rozsudok

prvostupňového súdu potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd sa dopustil pri aplikácii § 427 a § 428

svojvôle, keďže ich aplikoval spôsobom, ktorým poprel ich účel

a význam.

Sťažovateľka tvrdí, že žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesol a ani

uniesť objektívne nemohol dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu podľa , keďže „(i) ako vodič vozidla,

ktorého čelné sklo malo byť poškodené odmršteným kameňom nielen subjektívne ale ani

objektívne nemohol vnímať a zmyslami registrovať, že v rýchlosti cca 90 km/h malý

kamienok odskočil spod kolies pred ním idúceho vozidla a poškodil jeho čelné sklo.

S výnimkou situácie, keď by malo ísť o väčší kameň (iný predmet), čo však nebolo tvrdené

a už vôbec nie preukázané, je totiž mimo rámca ľudských možností pri tejto rýchlosti

vizuálne vnímať odskočenie kameňa spod kolies vozidla a následne sledovať trajektóriu jeho

letu na čelné sklo...

(ii) vodička pred žalobcom idúceho vozidla (opäť snáď s výnimkou osobitne veľkého

kameňa, čo nebolo tvrdené ani preukázané), nemohla vnímať ani len odmrštenie kameňa

spod kolies jej vozidla, a už vôbec nemohla sledovať jeho trajektóriu a dopad na čelné sklo

vozidla žalobcu. Napokon v konaní pred súdmi vodička pred žalobcom idúceho vozidla

takéto skutočnosti ani netvrdila, iba uviedla, že po svetelnom znamení od žalobcu vozidlo

zastavila a uznala, že kameň mohol odfrknúť od kolesa jej auta,

(iii) skutočnosť, že na ceste v tom čase nepremávali iné vozidlá nie je podstatná,

pretože nijak nedokazuje, že k nehodovému deju došlo k tvrdeným spôsobom.“.

Podľa sťažovateľky však nemožno ani s vyššou mierou pravdepodobnosti tvrdiť,

že boli naplnené dva z troch predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, a to, že

„(i) škoda vznikla v súvislosti s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla,

a (ii) existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a osobitnou povahou prevádzky.

Jediným spoľahlivo preukázaným prvkom bol vznik škody, čo však v zmysle už uvedeného

nezakladá zodpovednosť za škodu.“.

K výkladu pojmu „okolnosť majúca pôvod v prevádzke“ v súlade s § 428

sťažovateľka argumentuje: «Okolnosti majúce povahu v prevádzke

vozidla sú okolnosti vnútorné. Zásadne sa jedná o technický stav vozidla a jeho súčastí

s ním spojených, príkladmo to býva zlyhanie bŕzd, motora, vady materiálu a podobne.

Ide teda o okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky

(R 3/1984).

Ostatné okolnosti t. j. okolnosti existujúce mimo samotného vozidla sú okolnosťami

vonkajšími a nesúvisiacimi s prevádzkou motorového vozidla napr. konanie tretích osôb,

resp. zvierat, prírodná katastrofa a iné vonkajšie okolnosti.

V zásade sa teda prevádzateľ podľa druhej vety môže zbaviť zodpovednosti

za škodu, ktorá síce bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla

( ), avšak bola vyvolaná vonkajšími okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke.

Kameň na vozovke je jednoznačne okolnosťou vonkajšou, teda nemá pôvod v prevádzke

a je možné za predpokladu preukázania, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení

všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa požadovať, prevádzkovateľa liberovať

zo zodpovednosti za takúto škodu.

Aj keď samotné vymrštenie kameňa spod kolies idúceho vozidla možno považovať

za skutočnosť vyvolanú osobitnou povahou prevádzky ( ), pre správnu

aplikáciu ustanovenia je potrebné rozlíšiť, či by ku škode došlo iba samotnou

prevádzkou motorového vozidla (otáčavý pohyb kolies) bez prítomnosti ďalšieho objektu.

Samotný otáčavý pohyb kolies ako štandardný prejav osobitnej povahy prevádzky

motorového vozidla by bez prítomnosti skalky na vozovke škodu nespôsobil. Krajský súd sa

stotožnil s názorom sťažovateľa, že skalka nie je súčasťou motorového vozidla. To spolu

s už skonštatovanou zrejmou skutočnosťou, že samotný otáčavý pohyb by škodu nespôsobil,

zakladá charakter skalky ako okolnosti, ktorá nemá pôvod v prevádzke a škodu spôsobila.

Samotné zákonné ustanovenie pre možnosť liberácie prezumuje, že ku škode dôjde

v dôsledku osobitnej povahy prevádzky motorového vozidla, preto je stotožnenie prevádzky

motorového vozidla s okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke zo strany krajského súdu

neprijateľným výkladom zákona, ktorý fakticky vylučuje akýkoľvek prípad liberácie podľa

a činí predmetné ustanovenie obsolétnym.

Ako okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla možno chápať taký

predmet alebo skutočnosť, ktorých existencia nemá súvis s prevádzkou, avšak je v príčinnej

súvislosti so škodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, avšak prevádzka nie je

sama spôsobilá takúto škodu spôsobiť bez toho, aby s týmto predmetom alebo skutočnosťou

prišla do stretu. Kameň na vozovke nemá žiaden súvis s osobitnou povahou prevádzky

motorového vozidla. To znamená, že na ceste sa nachádza nezávisle od konania vodiča,

resp. prevádzkovateľa, nie je súčasťou ani objektu motorového vozidla a skutočnosť, že sa

na vozovke nachádza je vo vzťahu k chodu a pohybu vozidla ako takého bezpredmetná.

Aj napriek tomu, že kamienok nemá súvis s prevádzkou motorového vozidla, je v dôsledku

jeho stretu s prevádzkou spôsobilý privodiť škodu na inom vozidle...

Na uvedený škodový dej teda bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenie ,

a posúdiť možnosť liberácie prevádzkovateľa zo zodpovednosti za vzniknutú škodu.

Pri sťažovateľom uvažovanej a podľa jeho názoru jedinej možnej interpretácii

citovaného bolo povinnosťou krajského súdu ústavne konformným spôsobom

reagovať na odvolaciu argumentáciu, a dať odpoveď na otázku, či v okolnostiach prípadu

prichádza do úvahy liberácia prevádzkovateľa zo zodpovednosti za vzniknutú škodu

z dôvodu, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno

požadovať...

V danom prípade to znamená, že úlohou krajského súdu bolo posúdiť, či vodička

poisteného motorového vozidla vyvinula všetko objektívne možné úsilie, ktoré možno

požadovať, aby zabránila vymršteniu kameňa. Vzhľadom na splynutie kameňa s vozovkou,

faktickú nemožnosť rozpoznať „prekážku“ na vozovke a zabrániť tomuto druhu nehôd má

sťažovateľ za to, že od prevádzateľa nebolo možné požadovať väčšie úsilie na odvrátenie

škody, a preto je zbavený zodpovednosti za škodu. Opačný výklad robí vodiča zodpovedným

za púhu náhodu, čo je z hľadiska práva neprijateľné a i vzhľadom na historický výklad

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nesprávne (Rozhodnutie

NS ČR Rv 1 299/37). Bolo by absurdne formalistické požadovať od vodiča, aby sústredil

svoju pozornosť na každú, i najmenšiu skalku na ceste a snažil sa jej vyhnúť.»

Za neprípustný zásah do základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje sťažovateľka aj skutočnosť, že krajský súd za podstatný

dôvod na potvrdenie rozsudku prvostupňového súdu považoval aj obsah stanoviska Útvaru

dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska (ďalej len „Národná banka

Slovenska“). Z ústavného a zákonného postavenia tohto orgánu dohľadu nad finančným

trhom totiž podľa sťažovateľky implicitne vyplýva, že nedisponuje oprávnením pre záväzné

vyslovenie právneho názoru, ktorý je základom prerokovania a rozhodovania sporov.

Krajský súd podľa sťažovateľky nekriticky prevzal stanovisko Národnej banky Slovenska

a jeho aplikáciou na prerokúvaný prípad ju povýšil na nezávislý a nestranný súd, ktorý

„vykladá normy súkromného práva a de facto rozhoduje spor medzi poisťovňou

a poškodeným pri tvrdenom poškodení čelného skla kameňom vymršteným od idúceho

vozidla“. Za týchto okolností malo dôjsť aj k porušeniu garancií vyplývajúcich z práv podľa

a dohovoru, keďže krajský súd nepôsobil ako nezávislý

a nestranný súd, ale skôr ako orgán viazaný „záväzným“ stanoviskom Národnej banky

Slovenska.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru sťažovateľky ústavne

udržateľný, keďže krajský súd „(i) za zistený skutkový stav považoval púhe domnienky

žalobcu a napriek nepreukázaniu všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti

za škodu podľa , najmä však príčinnej súvislosti medzi vznikom škody

a osobitnou povahou prevádzky, konštatoval ich existenciu, a

(ii) napriek relevantnej argumentácii sťažovateľa o tom, že kameň na vozovke nie je

okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke v dôsledku čoho liberácia zo zodpovednosti

za škodu je možná ( ), tejto obrane sťažovateľa nevenoval žiadnu pozornosť,

a nekriticky prevzal stanovisko NBS, ktoré táto vydala bez opory v zákone a mimo

právomocí vyplývajúcich z jej ústavného postavenia, v dôsledku čoho sa v podstate

nevenoval naplneniu predpokladov pre liberáciu prevádzateľa“, pričom výklad podaný

krajským súdom nemá oporu v platnom práve ani v zistenom skutkovom stave.

Podľa sťažovateľky „Naviac, absencia riadneho odôvodnenia rozsudku krajského

súdu, ktorý nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa zakladá aj nepreskúmateľnosť

tohto rozsudku, čo rovnako považuje sťažovateľ za zásah do označených práv.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 30. apríla 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. apríla 2014 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

340,90 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , , IV.

ÚS 136/05, ).

Vychádzajúc z podstaty a účelu predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súd

považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že sťažovateľka sa uchádza o ústavnú ochranu

sťažnosťou podľa vo vzťahu k rozhodnutiu všeobecného súdu

v občianskom súdnom konaní v právnej veci, ktorej podstatou je (zjednodušene) spor

o zaplatenie sumy 420,88 € s príslušenstvom. Ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno

v kontexte konštrukcie príslušných častí označiť ako

bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku, z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej

mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď

vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, je

proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie

garantovaných základných práv a slobôd (k tomu m. m. , ).

Uvedené skutočnosti už samy osebe zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky.

Napriek tomu ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa aspoň rámcovo k námietkam,

ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska neudržateľný,

keďže krajský súd v ňom

za zistený skutkový stav považoval domnienky, pričom aj napriek tomu, že neboli

preukázané všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 427 ods. 1

, najmä však príčinná súvislosť medzi vznikom škody a osobitnou

povahou prevádzky, konštatuje ich existenciu (ďalej len „prvá námietka“),

nevenoval žiadnu pozornosť argumentácii sťažovateľky, že kameň na vozovke nie je

okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, takže liberácia zo zodpovednosti za škodu

je možná podľa , a nekriticky prevzal stanovisko Národnej

banky Slovenska, pričom výklad podaný krajským súdom nemá podľa sťažovateľky oporu

v platnom práve ani v zistenom skutkovom stave (ďalej len „druhá námietka“).

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a

preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že

takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o posudzovanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:

„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočne dokazovanie, správne zistil skutkový

stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok

ako vecne správny potvrdil ( ). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi

súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku na tieto poukazuje ako na správne,

a preto ich nebude opakovať ( ).

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza,

že vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa bolo preukázané, že navrhovateľovi

na motorovom vozidle zn. ŠKODA SUPERB... počas jazdy medzi obcami

a vznikla škoda poškodením čelného skla na vozidle a to odfrknutým

kameňom od vozidla Hyundai... jazdiaceho pred ním, ktorej vozidlo je povinne zmluvne

poistené u odporcu. Navrhovateľ poistnú udalosť riadne nahlásil.

Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu a v súlade s ustanovením § 157 ods. 1 a 2

odôvodnil rozsudok, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil.

Pri zodpovednosti za škodu v zmysle § 427 Obč. zákonníka vždy musí ísť o škodu

vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, teda určitou okolnosťou, ktorá

je vlastná práve prevádzke motorového vozidla a ktorá je objektívne spôsobilá vykonať

škodu. Vymrštenie kameňa ležiaceho na vozovke pri jazde je potrebné považovať

za okolnosť, ktorá má pôvod v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla ( ).

V ďalšom odvolací súd poukazuje na obsah záväzného stanoviska Útvaru dohľadu

nad finančným trhom Národnej banky Slovenska k likvidácii škodových udalostí v povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

v prípadoch škôd na čelnom skle spôsobených kameňom vymršteným spod kolies iného

motorového vozidla zo dňa 16. 07. 2013. V stanovisku sa uvádza, že na zodpovednosť

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a poistený má

z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené

nároky na náhradu v rozsahu podľa Z. z o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predpokladmi vzniku zodpovednosti

prevádzkovateľa pri škodách spôsobených prevádzkou motorového vozidla sú: udalosť

vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, vznik škody a príčinná súvislosť medzi udalosťou

a vznikom škody. Keďže zodpovednosť prevádzkovateľa pri škodách spôsobených

prevádzkou motorového vozidla je založená na princípe objektívnej zodpovednosti,

to znamená bez ohľadu na zavinenie, nie je podmienkou jej vzniku protiprávny úkon osoby,

ktorá za škodu zodpovedá. Podľa sa svojej zodpovednosti

nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod

v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak sa preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť

ani pri vynaložení všetkého úsilia. Ak teda bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú

pôvod v prevádzke motorového vozidla, ide o absolútnu objektívnu zodpovednosť za škodu

a prevádzkovateľ sa za žiadnych okolností nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za vznik

takejto škody. V prípade škody na čelnom skle zaujíma Národná banka Slovenska

stanovisko, že vymrštenie kameňa spod kolies iného motorového vozidla je okolnosť, ktorá

má pôvod v prevádzke. Prejavom prevádzky motorového vozidla je v tomto prípade otáčavý

pohyb jeho kolies. Aj keď kameň nie je súčasťou motorového vozidla, bez pôsobenia

otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by kameň zostal na svojom mieste

na ceste a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo. Prevádzka motorového vozidla

je teda príčinou vymrštenia kameňa, ktorý nárazom do čelného skla spôsobí škodu. Ak teda

udalosť škoda na čelnom skle bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke,

škoda vznikla a existuje príčinná súvislosť medzi udalosťou a vznikom škody, prevádzkovateľ

zodpovedá za škodu na čelnom skle, a pokiaľ má uzatvorené povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je poisťovateľ povinný

takúto škodu zaňho nahradiť.

Odvolací súd sa s uvedeným stanoviskom plne stotožňuje, takýto výklad je

správny a zákonný, preto zodpovednosť odporcu za škodu je v danom prípade daná.“

Vzhľadom na charakter prvej námietky (primárne ide o námietku týkajúcu sa

skutkových zistení) sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru,

v ktorej opakovane uvádza, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor vychádza z § 219

ods. 2 , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z dosiaľ uvedenej judikatúry vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal aj rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 15. marca 2013 a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať

na jeho nasledovnú časť: „Svedkyňa... potvrdila, že často cestuje z miesta bydliska,

t. j. z do , keďže spolupracuje s firmou..., ktorá tam sídli

a aj dňa 6. 8. 2012 cestovala medzi obcami a , pričom

zbadala, že auto idúce za ňou jej bliká a preto zastavila na okraji

a prišiel za ňou navrhovateľ, ktorý jej povedal, že od jej auta odfrkol kameň do čelného skla

na jeho aute. Ona uznala, že sa to tak mohlo stať, nakoľko v tom čase išla rýchlosťou asi

90 km/hod. a v protismere nešlo žiadne iné auto a teda kameň mohol odfrknúť len od jej

auta. O tejto udalosti spísali papiere a ona sa už potom o vec nezaujímala. Pri jazde si

nevšimla, v akej vzdialenosti za ňou navrhovateľ jazdil, pričom ona má silné auto

a na tomto sú iba krátke zásterky, takže kameň mohol odfrknúť od kolesa.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkyne... ako aj oboznámením

sa s predloženými dokladmi, pričom zistil, že navrhovateľ ako majiteľ a prevádzkovateľ

osobného motorového vozidla zn... jazdil dňa 6. 8. 2012 medzi obcami

a a to za motorovým vozidlom zn. Hyundai Tucson ev. číslo... patriacim

držiteľke..., ktorej je povinne zmluvne poistené u odporcu. Počas jazdy od motorového

vozidla svedkyne... odfrkol kameň do čelného skla na motorovom vozidle navrhovateľa,

pričom v tom čase išla svedkyňa rýchlosťou asi 90 km /hod. a v protismere nešlo žiadne iné

auto a na základe svetelného znamenia navrhovateľa svedkyňa zastavila a po oznámení

navrhovateľa, čo sa stalo uznala, že kameň mohol odfrknúť od kolesa jej auta a preto spolu

spísali správu o nehode a navrhovateľ poistnú udalosť oznámil odporcovi. Podľa zákona je

zodpovednosť v tomto prípade objektívna a prevádzkovateľka motorového vozidla

zn. Hyundai Tucson..., ktorým bola spôsobená škoda na vozidle navrhovateľa neuviedla

žiadne okolnosti, ktoré by ju zbavovali zodpovednosti za škodu, pričom vychádzajúc z jej

výpovede bola škoda spôsobená výlučne jej zavinením, keďže jazdila na svojom vozidle

pred vozidlom navrhovateľa a v tom čase sa žiadne iné vozidlo na ceste nenachádzalo

a teda kameň, ktorý spôsobil škodu na čelnom skle vozidla navrhovateľa mohol odfrknúť len

od vozidla..., ktoré v tom čase išlo rýchlosťou asi 90 km/hod. a ako sama uviedla, tak

na tomto vozidle má iba krátke zásterky a teda kameň mohol odfrknúť od kolesa jej vozidla.

Nebolo preukázané, že by sa navrhovateľ nejakým spôsobom podieľal

na spôsobení vzniknutej škody a preto výlučná zodpovednosť za túto škodu spočívala

na prevádzkovateľke..., ktorá svoje motorové vozidlo mala zákonne poistené u odporcu

a teda odporca bol pasívne legitimovaný k tomu, aby si navrhovateľ u neho priamo uplatnil

svoj nárok na náhradu škody, pričom navrhovateľ bol povinný tento nárok preukázať.

Z vykonaného dokazovania (výpoveď navrhovateľa a svedkyne..., správa o nehode a zápis

likvidátora odporcu) mal súd za jednoznačne preukázané, že navrhovateľovi bola

spôsobená škoda pri prevádzke motorových vozidiel, pričom došlo k stretu dvoch prevádzok

a za túto škodu zodpovedala výlučne prevádzkovateľka motorového vozidla poisteného

u odporcu a preto súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 420,88 eura, ktorú

navrhovateľ uhradil za opravu resp. výmenu poškodeného čelného skla na svojom vozidle,

pričom podľa , súd zaviazal odporcu aj na zaplatenie úrokov z omeškania

vo výške 8,75 % ročne ( nariadenia vlády SR č. ) od 4. 1. 2013

do zaplatenia, čiže od podania návrhu na súd, i keď v zásade by mal navrhovateľ nárok

na úroky z omeškania už od doby, keď odporca mal navrhovateľovi poskytnúť plnenie

na základe správy o nehode, čo však odmietol a navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania

až od podania návrhu na súd.“

Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu

a odôvodnením relevantnej časti rozsudku okresného súdu z 15. marca 2013, s ktorým sa

krajský súd v súlade s príslušnými ustanoveniami stotožnil,

ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery obsiahnuté v predmetných rozhodnutiach všeobecných súdov, ktoré

sú podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené.

Argumentáciu okresného súdu obsiahnutú v jeho rozsudku z 15. marca 2013

nemožno považovať za nekoherentnú, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty

podporujú záver o existencii všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka. Keďže okresný súd vo svojom rozhodnutí rešpektoval kautely určujúce

minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí

do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie

skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa

s takým hodnotením sám úplne nestotožnil.

Vzhľadom na uvedené preto ani napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu, nemožno v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky

považovať za ústavne neudržateľný.

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky o nesplnení požiadavky na riadne

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý podľa jej tvrdenia nevenoval

žiadnu pozornosť jej argumentácii, že kameň na vozovke nie je okolnosťou majúcou pôvod

v prevádzke, a nekriticky prevzal stanovisko Národnej banky Slovenska, ústavný súd

poukazuje na svoje ustálené právne názory, podľa ktorých je povinnosťou všeobecného súdu

uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej

stránky rozhodnutia (m. m. , ).

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa

v ňom v súvislosti s aplikáciou stotožnil s názorom Národnej

banky Slovenska, že kameň na vozovke je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, takže

liberácia zo zodpovednosti za škodu nie je možná podľa § 428 druhej vety Občianskeho

zákonníka, čo nemožno považovať z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.

Vychádzajúc najmä z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný

súd zastáva názor, že v napadnutom rozsudku uplatnený výklad § 427 a § 428 Občianskeho

zákonníka v súvislosti s potrebou riešenia základnej a zároveň kľúčovej právnej otázky,

či škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom

vymršteným kolesom iného motorového vozidla je (nie je) škodou, ktorá bola spôsobená

okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, s čím súvisí aj možnosť liberácie v súlade s § 428

druhou vetou , nemožno považovať za taký, ktorý by popieral ich

účel a význam. Požiadavka ústavnej udržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia všeobecného

súdu je podľa názoru ústavného súdu splnená aj v prípade implicitného stotožnenia sa

všeobecného súdu so stanoviskom (odôvodnením) Národnej banky Slovenska

za predpokladu, že takéto odôvodnenie nie je arbitrárne, resp. svojvoľné.

Navyše predmetné stanovisko Národnej banky Slovenska si osvojilo vo svojom

zjednocujúcom stanovisku aj občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (stanovisko sp. zn. z 3. júna 2014), podľa ktorého „Aj škoda

spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom

vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou

majúcou pôvod v prevádzke; zodpovednosti za túto škodu sa podľa § 428 veta prvá

nemožno zbaviť.“. Z uvedených dôvodov ani druhá námietka

sťažovateľky nevyvoláva pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná

skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

().

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť ich

porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015