Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 398/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. , ,

Rvp 4293/2014, , , , ,

Rvp 4298/2014, , , , ,

Rvp 4303/2014, , , , ,

Rvp 4308/2014, , , , ,

Rvp 4313/2014, , , , ,

Rvp 4318/2014, , , , ,

Rvp 4323/2014, , , , ,

Rvp 4328/2014 a vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 18. decembra 2013 (), sp. zn.

z 8. januára 2014 (), sp. zn.

z 20. januára 2014 (), sp. zn. zo 14. januára 2014

(), sp. zn. z 8. januára 2014 (),

sp. zn. z 18. decembra 2013 (), sp. zn.

z 18. decembra 2013 (), sp. zn. zo 14. januára 2014

(), sp. zn. zo 14. januára 2014 (),

sp. zn. z 11. decembra 2013 (), sp. zn.

z 11. decembra 2013 (), sp. zn. zo 14. januára 2014

(), sp. zn. zo 14. januára 2014 (), sp. zn.

z 11. decembra 2013 (), sp. zn.

zo 14. januára 2014 (), sp. zn. z 20. januára 2014

(), sp. zn. z 20. januára 2014 (), sp. zn.

z 11. decembra 2013 (), sp. zn.

z 20. januára 2014 (), sp. zn. z 11. decembra 2013

(), sp. zn. z 20. januára 2014 (), sp. zn.

z 11. decembra 2013 (), sp. zn.

zo 14. januára 2014 (), sp. zn. zo 14. januára 2014

(), sp. zn. z 20. januára 2014 (), sp. zn.

z 20. januára 2014 (), sp. zn. z 20. januára

2014 (), sp. zn. z 20. januára 2014 (), sp. zn.

z 20. januára 2014 (), sp. zn.

z 11. decembra 2013 (), sp. zn. z 11. decembra 2013

(), sp. zn. z 11. decembra 2013 (),

sp. zn. z 11. decembra 2013 (), sp. zn.

z 11. decembra 2013 (), sp. zn. z 11. decembra 2013

(), sp. zn. z 11. decembra 2013 (), sp. zn.

z 11. decembra 2013 (), sp. zn.

z 27. novembra 2013 () a sp. zn. z 29. januára 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 4295/2014, , , , ,

Rvp 4300/2014, , , , ,

Rvp 4305/2014, , , , ,

Rvp 4310/2014, , , , ,

Rvp 4315/2014, , , , ,

Rvp 4320/2014, , , , ,

Rvp 4325/2014, , , , s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: , ,

Rvp 4293/2014, , , , ,

Rvp 4298/2014, , , , ,

Rvp 4303/2014, , , , ,

Rvp 4308/2014, , , , ,

Rvp 4313/2014, , , , ,

Rvp 4318/2014, , , , ,

Rvp 4323/2014, , , , ,

Rvp 4328/2014 a , ktorými namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín a Okresným súdom v Bánovciach

nad Bebravou (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu

a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde

k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému súdu

v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy

svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných

súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky

zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie

o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil

prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami

krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom

posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania

neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v

podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,

ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého

stupňa.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,

zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

uzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 4295/2014, , , , ,

Rvp 4300/2014, , , , ,

Rvp 4305/2014, , , , ,

Rvp 4310/2014, , , , ,

Rvp 4315/2014, , , , ,

Rvp 4320/2014, , , , ,

Rvp 4325/2014, , , a

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti

smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v

bode l výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na

ďalšie konanie ().

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

, dohovoru a dodatkového protokolu, pretože ako vyplýva z jej

písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti

prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych

poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti týmto uzneseniam

podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,

a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že

inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú

z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda

vo veci zaujatí ( ).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia

okresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré májú v jej právnych veciach

rozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil

sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre

nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno

mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu

zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval

na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.

Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych

poplatkov“, pričom veci ústavne akceptovateľným spôsobom právne posúdili podľa

príslušných ustanovení o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané

sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach

posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje

zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy

prichádzajúcich ustanovení nevybočuje z limitov

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu

interpretáciu dotknutých ustanovení , ešte sama osebe

nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je

podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali

a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia a zákona

o súdnych poplatkoch.

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia

s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,

pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4

ods. 1 sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. ), na čo poukazoval aj krajský

súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu

k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému

(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,

§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve

plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj

legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie

je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako

odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce

z limitov a dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa

ako zjavne neopodstatnené (obdobne ).

Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky

uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a základným právom podľa a právom podľa dodatkového protokolu

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto

práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015