Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 342/2015

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou WERNER & Anger, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Peter Anger, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 , na súdnu ochranu podľa

a práva pokojne užívať majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 (ďalej len „“), na súdnu ochranu

podľa a práva pokojne užívať majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola podľa nej

„primárne dotknutá na svojom vlastníckom práve rozhodnutím Krajského pozemkového

úradu v Bratislave sp. zn. /ELLE zo 17. februára 2009, proti ktorému podala

odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. mája 2009“. Ako z predloženej sťažnosti a jej príloh

vyplýva, označenými rozhodnutiami správnych orgánov bolo rozhodnuté o povolení

pozemkových úprav v katastrálnom území , lokalite .

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na základe

podnetu sťažovateľky podala žalobu o preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia

Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. Krajský súd

v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) o žalobe generálnej prokuratúry rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 28. mája 2013 tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania trovy

nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podala generálna prokuratúra odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu argumentuje tým, že

na povolenie pozemkových úprav sa vyžaduje verejný záujem, ktorý v okolnostiach prípadu

preukázaný nebol. V tomto smere vo veci konajúcim súdom sťažovateľka vyčíta, že „zatiaľ

čo krajský súd v podstate stotožnil otázku verejného záujmu s dôvodmi pozemkových úprav,

najvyšší súd spojil verejný záujem s účelom pozemkových úprav“. Podľa názoru

sťažovateľky sa súdy arbitrárne vysporiadali s jej námietkou absencie verejného záujmu,

v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok arbitrárny, porušujúci jej označené práva. V tejto

súvislosti uviedla, že pozemky nachádzajúce sa v obvode pozemkových úprav boli

územným plánom mesta určené na zastavanie, teda nesledujú verejný záujem. V ďalšej

argumentácii sťažovateľka predostrela vlastný pohľad na predmetnú právnu úpravu

a prirovnala ju k vyvlastneniu. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že bolo potrebné

zisťovať verejný záujem v priebehu konania a vykonať v tomto smere dokazovanie.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu preto považuje sťažovateľka

za nedostatočné, ústavne nekonformné, ako aj za porušujúce jej označené práva.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv, preto v petite svojej

sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv napadnutým

rozsudkom, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

4

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

1. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa . Podstata

jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o podanom odvolaní, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo

v danom prípade považoval námietky sťažovateľky za nedôvodné. Tým zároveň aj ústavne

súladným spôsobom dal odpovede na všetky relevantné námietky sťažovateľky.

Sťažovateľkou nastolená otázka existencie verejného záujmu v okolnostiach posudzovanej

veci je otázkou správnej úvahy. Posúdenie správnosti, resp. úplnosti takejto správnej úvahy,

nie je úlohou ústavného súdu. Úloha ústavného súdu v naznačených súvislostiach sa

obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

6

Podľa názoru ústavného súdu nemožno najvyššiemu súdu vyčítať to, že by v odôvodnení

svojho rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy pri hodnotení existencie

verejného záujmu, a tým nesplnil svoju povinnosť vysporiadať sa s námietkami sťažovateľky

spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z

ustanovení . Vychádzajúc z uvedeného nemožno súhlasiť s tvrdením

sťažovateľky, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne, resp. že nie je riadne

odôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je podľa názoru

ústavného súdu presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel

k záveru, že túto námietku sťažovateľky je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ), sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie

svojho základného práva podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež namietala, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , ako aj analogického práva pokojne užívať majetok podľa

dodatkového protokolu.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotno právneho charakteru a ústavno procesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015

8