Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 343/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., Kliňanská 564,

Námestovo, zastúpenej advokátom Mgr. Richardom Karkóom, advokátska kancelária, Sad

na Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 6.

novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2015 doručená sťažnosť spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., Kliňanská 564, Námestovo

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 6. novembra 2014 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (ako

žalovaná, pozn.) o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Okresný súd

Námestovo v uvedenej veci rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2013 vyhovel žalobe

žalobcu spoločnosti , (ďalej len

„žalobca“). Proti označenému rozsudku Okresného súdu Námestovo podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok Okresného súdu Námestovo potvrdil. Sťažovateľka nespokojná

s napadnutým rozsudkom krajského súdu sa obracia so sťažnosťou na ústavný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je

„arbitrárny, neudržateľný a nepredvídateľný“, pričom argumentuje tým, že konajúce súdy

rozhodli o neplatnosti predmetných uznesení valného zhromaždenia v zásade z dôvodu, že

toto valné zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou, a to pre iné dôvody, ako boli

uvedené v žalobe žalobcu. Sťažovateľka konajúcim súdom vyčíta aj to, že súdy prihliadali aj

na dôvody žalobcu, ktoré boli uplatnené po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty na ich

uplatnenie. Ďalej tiež namieta, že v konaní nebola preukázaná podmienka určenia

neplatnosti uznesení valného zhromaždenia v zmysle

v znení neskorších predpisov, a to možnosť dotknutých uznesení

valného zhromaždenia obmedziť práva spoločníka, teda žalobcu. Z uvedených dôvodov

považuje závery uvedené v rozhodnutiach konajúcich súdov za svojvoľné v rozpore

so zákonom. Poukazuje pritom na viaceré rozhodnutia krajských súdov, ako aj Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach a tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je

v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou týchto súdov.

K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že proti napadnutému

rozsudku krajského súdu „nie je prípustný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok...

sťažovateľ nemá na ochranu základných práv, ktorých porušenie namieta sťažnosťou žiadne

ďalšie účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré by mohol využiť“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu jej označených práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.11.2014, č. kon. 14 Cob

219/2013 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo

dňa 06.11.2014, č. kon. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu

v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda, vedený

do 2 mesiacov od

právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky použitú v sťažnosti v súčinnosti

s Okresným súdom Námestovo zisťoval, či sťažovateľka v označenej veci podala dovolanie.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala

dovolanie, ktoré Okresnému súdu Námestovo doručila 5. februára 2015, o ktorom ku dňu

rozhodovania o sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom ako

dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia

sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015