Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 282/2015
PDF · 446.64 KB
No categories available
I. ÚS 282/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
spoločnosťou , , v mene
ktorej koná advokát a konateľ , vo veci namietaného porušenia
základných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 K 19/2009 z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 41 CoKR 48/2014 zo 14. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. apríla 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 19/2009 z 30. októbra 2014 a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoKR 48/2014 zo
14. januára 2015 (ďalej aj „namietané uznesenia“).
2. Sťažovateľ uviedol, že 10. januára 2014 podal na okresnom súde „návrh na jeho
vstup do konkurzného konania na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
06. 05. 2010, ktorou veriteľ spoločnosť postúpil pohľadávku vo výške
29.856,55 EUR prihlásenú a zistenú v konkurznom konaní úpadcu
, sťažovateľovi“.
3. Okresný súd jeho návrh namietaným uznesením zamietol, pretože návrh na vstup
do konania podal až po zániku veriteľa spoločnosti (výmazom
z obchodného registra bez právneho nástupcu 12. januára 2011), ktorý v čase podania
návrhu na vstup do konania už účastníkom konkurzného konania nebol, a preto sťažovateľ
nemohol vstúpiť do procesných práv spojených s postúpenou pohľadávkou spôsobom podľa
§ 25 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Po odvolaní
sťažovateľa krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil, pretože ho považoval
za vecne správne.
4. Sťažovateľ poukazuje najmä na to, že krajský súd sa nijakým spôsobom nezaoberal
dôvodmi nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom, pričom „... z konania
sťažovateľa je zrejmé, že splnil všetky zákonné podmienky, aby sa stal účastníkom
konkurzného konania a súdy mu tak svojimi rozhodnutiami ohľadom jeho vstupu do
konkurzného konania odňali možnosť konať pred súdom i právo na spravodlivý proces...
Súdy pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa a jeho odvolaní vôbec nebrali zreteľ
na nasledovné skutočnosti:
a) zánik jedného z veriteľov bez právneho nástupcu nie je dôvodom pre zastavenie
konkurzného konania,
b) podmienkou pre rozhodnutie o vstupe do konkurzného konania nie je súhlas
pôvodného veriteľa, preto jeho zánik nemôže byť dôvodom pre zamietnutie návrhu
nadobúdateľa pohľadávky na vstup do konkurzného konania na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky od pôvodného veriteľa,
c) pôvodný veriteľ ani nie je oprávnený podať takýto návrh na vstup do konkurzného
konania, ako je to napríklad v prípade postupu podľa ust. § 92 ods. 2 OSP, kedy je návrh
na zmenu účastníka konania pri prevode práv alebo povinností oprávnený podať aj pôvodný
navrhovateľ, s ktorého návrhom musí súhlasiť ten, kto má vstúpiť na jeho miesto,
d) zákon o konkurze neobmedzuje podanie návrhu na vstup do konkurzného konania
žiadnou lehotou...“.
5. Na základe aj uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a základné právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu
Žilina zo dňa sp. zn. 3K/19/2009 192 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
sp. zn. 41CoKR/48/2014, porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 01. 2015,
sp. zn. 41CoKR/48/2014 a uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 30. 10. 2014,
sp. zn. 3K/19/2009 192 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ sa tiež domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len
v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu...
9. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru
namietanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bol zamietnutý jeho
návrh na vstup do konkurzného konania v dôsledku postúpenia pohľadávky pôvodne riadne
prihláseného veriteľa, ktorý potom zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho
nástupcu.
10. Podľa sťažovateľa „zánik veriteľa v konkurznom konaní výmazom z Obchodného
registra netvorí prekážku súdu rozhodnúť o vstupe sťažovateľa do konkurzného konania
na miesto veriteľa, pokiaľ sťažovateľ súdu preukázal nadobudnutie pohľadávky od veriteľa,
ku ktorej nadobudnutiu došlo v čase, keď veriteľ ešte bol účastníkom konkurzného konania...
... Právny názor Okresného súdu... i Krajského súdu... o tom, že nedostatok
spôsobilosti pôvodného veriteľa byť účastníkom konania tvorí prekážku postupu
konania a rozhodnutia vo veci samej, pre ktorú súd nemôže povoliť vstup nového veriteľa
na miesto pôvodného veriteľa do konkurzného konania, je v priamom rozpore
s právnym názorom Najvyššieho súdu... vysloveným v jeho uznesení zo dňa 30. 11. 2009,
sp. zn. 1 Obdo V 45/2007, v zmysle ktorého o vstupe nového účastníka do konania je možné
rozhodnúť aj po strate spôsobilosti pôvodného účastníka byť účastníkom konania.“.
II.A
K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
3 K 19/2009 z 30. októbra 2014
11. Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá sa týka
namietaného uznesenia okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to
vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Proti uzneseniu okresného súdu bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, keď ho
podal na okresnom súde 20. novembra 2014 (č. l. 198 a č. l. 199 v spise), a preto právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal predovšetkým krajský súd
v odvolacom konaní (námietky sťažovateľa v odvolaní sú takmer identické s námietkami
v jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu).
12. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v súvislosti s namietaným
porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie namietaného
uznesenia krajského súdu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu
k namietanému uzneseniu okresného súdu) pri predbežnom prerokovaní odmietol pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04,
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 41 CoKR 48/2014
zo 14. januára 2015
13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že námietky (pozri body 4, 9 a 10), ktorými
sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu, spočívajú v jeho
nesúhlase s jeho právnym názorom, ktorým potvrdil namietané uznesenie okresného súdu.
14. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 180/09).
15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
16. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný
súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01), ale aj vtedy, ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol
opravný prostriedok alebo zastavil konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal
a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym konaním (m. m. IV. ÚS 279/05,
IV. ÚS 337/04). Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že súčasťou
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
18. Ústavný súd po preskúmaní konkurzného spisu a namietaného uznesenia
krajského súdu konštatuje, že právny názor odvolacieho súdu je jasný a zrozumiteľný
a odôvodnenie namietaného uznesenia nie je arbitrárne (pozri k tomu bod 19 a nasl. tohto
uznesenia, pozn.). Ústavný súd poukazuje pritom na relevantnú časť jeho odôvodnenia na
s. 3 až 5, v ktorej sa okrem citácie ustanovení zákona o konkurze (§ 25 ods. 1, § 196)
a ustanovení § 19 a § 103 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) okrem iného
uvádza:
«Preskúmaním veci sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa
v tom, že nakoľko veriteľ v čase podania návrhu na vstup do konania už účastníkom
konkurzného konania nebol, navrhovateľ, t. j. nemohol vstúpiť
do procesných práv spojených s touto pohľadávkou spôsobom podľa § 25 ZKR.
Odvolací súd poukazuje na to, že veriteľ ... mal spôsobilosť mať
práva a povinnosti ako právnická osoba podľa § 56 a nasl. Obchodného zákonníka. Túto
spôsobilosť spol... mala od svojho vzniku, t. j. zápisom do obchodného registra a zanikla jej
dňom zániku, t. j. dňom výmazu z obchodného registra, čo v tomto prípade bolo
dňa 12. 1. 2011. Je nesporné, že navrhovateľ súdu preukázal, že
pohľadávka veriteľa ... bola na neho postúpená Zmluvou zo dňa
6. 5. 2010, t. j. pred výmazom veriteľa z obchodného registra, avšak navrhovateľ
podal návrh na vstup do konania až dňa 10. 1. 2014, t. j. po zániku veriteľa.
... súd poukazuje na to, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ako lex specialis
neupravuje takýto prípad, a preto v zmysle § 196 ZKR sa na konkurzné konanie primerane
použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 103 O. s. p. je súd povinný
ex officio skúmať danosť, alebo nedanosť procesných podmienok, a to v ktoromkoľvek štádiu
konania. Z tohto dôvodu prvostupňový súd postupoval správne, keď pri rozhodovaní
o vstupe do konania skúmal procesné podmienky, medzi ktoré patria aj
podmienky na strane účastníkov. Účastníci konania totiž musia disponovať určitými
vlastnosťami, aby súd mohol konať. Predovšetkým ide o spôsobilosť byť účastníkom konania
podľa § 19 O. s. p., pričom nedostatok procesnej podmienky na strane účastníka
predstavuje tzv. prekážku postupu konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že zaniknutá
právnická osoba nemôže byť účastníkom konania, pričom nedostatok spôsobilosti byť
účastníkom konania je teda neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorého
náprava nie je možná. Zároveň je nutné uviesť, že nedostatok niektorej z podmienok
konania vždy spôsobuje, že súd nesmie vydať meritórne rozhodnutie, pokiaľ tento
nedostatok nebude odstránený.
... súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 20 Cdo 2071/2008, podľa ktorého „Podmienkami konania sú teda také podmienky
určené občianskym právom procesným, bez ktorých existencie nemôže dôjsť k rozhodnutiu
vo veci samej. Nedostatok niektorej podmienky, alebo jej zánik v priebehu konania má
procesné následky závislé od toho, či ide o nedostatok podmienky odstrániteľný,
či neodstrániteľný. Ak nie sú teda podmienky splnené, súd nemôže pokračovať v konaní.
Medzi podmienky konania patria podmienky na strane účastníkov konania, t. j. spôsobilosť
byť účastníkom konania, procesná spôsobilosť, spôsobilosť byť zástupcom a oprávnenie
k zastupovaniu“.»
19. Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť
naznačujúcu jeho svojvoľný postup, ktorý by nemal oporu v zákone o konkurze a tiež
v Občianskom súdnom poriadku, jeho právne úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. V takomto
prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto
súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie
zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre neho nepriaznivé, čo však nemožno spájať
s porušením jeho základného práva garantovaného ústavou ani s porušením práva
garantovaného dohovorom.
20. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti
s namietaným uznesením krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie sťažovateľom
označených základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
21. Ústavný súd na podporu záverov krajského súdu tiež uvádza, že uvedený názor
je v súlade s právnou doktrínou, podľa ktorej „... pokiaľ nový veriteľ nadobudol takú
pohľadávku, pri ktorej pôvodný veriteľ nemal právne postavenie účastníka konania alebo ho
síce mal, ale mu zaniklo, súd nemôže povoliť vstup nového veriteľa do konania... Zmeny
na strane účastníka prichádzajú do úvahy len vtedy, ak pôvodný účastník a osoba, ktorá sa
má stať účastníkom konania, majú spôsobilosť byť účastníkom konania“ (Ďurica, M. Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 183, 184).
Inak povedané, z ustanovenia § 25 zákona o konkurze inter alia vyplýva aj to,
že predpokladom pre zmenu účastníka konania je existencia účastníctva pôvodného veriteľa.
Vzhľadom na to, že pôvodný veriteľ zanikol výmazom z obchodného registra, prestal byť ex
lege účastníkom konkurzného konania. Konkurzný súd preto nemohol vyhovieť návrhu na
vstup do konania, pretože pôvodný veriteľ prestal byť účastníkom konkurzného konania (po
strate spôsobilosti byť účastníkom konania). Sťažovateľ sa sám zbavil práva na súdnu
ochranu tým, že návrh na vstup do konania podal takmer po štyroch rokoch od
nadobudnutia pohľadávky. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že nový veriteľ
(sťažovateľ) nestráca svoje hmotnoprávne postavenie a môže si uplatňovať pohľadávku
po skončení konkurzného konania.
22. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 45/2007 z 30. novembra 2009 (publikovaným
pod R 29/2010), kde sa uvádza, že „je zjavne nespravodlivý taký postup súdu, kedy má nový
účastník, na ktorého prešlo právo, niesť negatívne dôsledky konania iného subjektu, t. j.
pôvodného navrhovateľa, spočívajúce v tom, že podal návrh na výmaz spoločnosti z
obchodného registra po ukončení likvidácie“, je nutné uviesť, že judikát najvyššieho súdu
vychádza zo skutkovo odlišného stavu ako je posudzovaný prípad, a preto je na
posudzovanú vec neaplikovateľný. V konaní, ktorého výsledkom bol judikát R 29/2010, išlo
o návrh na zámenu účastníka v dôsledku singulárnej sukcesie, no návrh bol podaný v čase,
keď obaja, teda tak postupca, ako aj postupník, mali právnu subjektivitu a k zániku
postupníka došlo až v priebehu odvolacieho konania. Hlavným rozdielom v postupe
postupcu a postupníka v judikáte R 29/2010 a postupe sťažovateľa a zaniknutého účastníka
konkurzného konania v tomto prípade je to, že v konaní vedúcom k judikátu R 29/2010 bol
návrh na zámenu účastníkov podaný v pomerne akceptovateľnom čase po postúpení
pohľadávky (postúpenie 23. mája 2005, oznámenie podané súdu 27. septembra 2005), avšak
v tomto prípade bol návrh na vstup do konania podaný viac ako 3 roky a 7 mesiacov po
údajnom postúpení pohľadávky (6. máj 2010 10. január 2014), pričom k výmazu
pôvodného veriteľa došlo 12. januára 2011 ex offo na základe uznesenia okresného súdu sp.
zn. 26 CbR 193/2009 z 11. októbra 2010. V tomto ohľade nie je bez významu ani to, že
sťažovateľ, poukazujúc na citovaný judikát (podľa ktorého došlo zmene účastníkov
občianskeho súdneho konania podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP), v ním podanej sťažnosti ale
argumentuje, že ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP nie sú v konkurznom konaní použiteľné.
23. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že k postúpeniu pohľadávky postupcom
, na sťažovateľa malo dôjsť 6. mája 2010, avšak k úradnému
osvedčeniu podpisov na zmluve došlo až dodatočne/neskôr 8. januára 2014 (č. 1. 187), čo je
rovnako neakceptovateľné. V súvislosti s ustanovením § 25 ods. 2 zákona o konkurze
právna doktrína uvádza, že k úradnému overeniu podpisov má dôjsť už na samotných
listinách preukazujúcich prevod pohľadávky (Ďurica, M. Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 182). Sťažovateľ bol viac
rokov nečinný a v danej veci nepochybne nestrážil svoje práva podľa zásady vigilantibus
iura scripta sunt (právo patrí bdelým), pretože inak by nemohlo dôjsť k tejto situácii.
24. Na základe uvedeného ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto
dôvodu v tejto časti odmietol.
25. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje žiadne
odôvodnenie, hoci je právne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom advokátom,
čiže nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015