Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 285/2015
PDF · 436.22 KB
No categories available
I. ÚS 285/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1,
čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008,
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 a tiež
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 2/2015 z 24. februára 2015,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3,
čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008, rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 2/2015
z 24. februára 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ
bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008 uznaný za vinného
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona.
Bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov, na výkon ktorého bol
zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 zamietnuté. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie, ktorý ho uznesením sp. zn. 2 Tdo 9/2009
zo 17. marca 2009 odmietol „pre nenaplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 písm g),
písm. i), písm. j) Tr. por.“.
Proti rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2008 podal sťažovateľ
11. októbra 2011 opäť dovolanie, pretože podľa jeho názoru toto rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. g) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)].
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2012 sťažovateľovo
dovolanie podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku odmietol. Ústavný súd o sťažovateľovej
sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu nálezom sp. zn. IV. ÚS 336/2012
z 13. novembra 2014 vyslovil, že najvyšší súd označeným uznesením porušil základné
právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zrušil toto rozhodnutie (sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2011) a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý túto vec ďalej viedol pod sp. zn. 2 Tdo 2/2015.
Sťažovateľ podaním doručeným najvyššiemu súdu 9. februára 2015 doplnil svoje
dovolanie v tejto trestnej veci. Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 2 Tdo 2/2015
z 24. februára 2015 dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
3. Sťažovateľ namieta najmä porušenie svojho „práva na spravodlivé súdne konanie,
právo na rozhodnutie v trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom,
právo... k prístupu k súdu a právo... na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46
ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ najvyšším súdom, ktorý „ako
súd dovolací v konaní ako aj jeho uznesením z 24. februára 2015 nerozhodol o dovolaní
sťažovateľa meritórne, ani postupom podľa § 379 ods. 1 Tr. por.“.
Sťažovateľ v podstatnom namieta, že dovolací súd nemal procesne odmietnuť
dovolanie, ale mal ho vecne posúdiť a o ňom aj vecne rozhodnúť. Podstatným je jeho
argument, že najvyšší súd nemal v danom prípade postupovať podľa § 371 ods. 4 prvej vety
Trestného poriadku (princíp subsidiarity) a ak tak postupoval, potom týmto postupom
porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo na spravodlivý
proces (body 1 a 6).
4. Sťažovateľ ďalej uviedol:
„Tým, že nebol vydaný príkaz na sledovanie osôb a vecí v prípravnom konaní, ani
príkaz na vykonanie prehliadky motorového vozidla, ale ani príkaz na zistenie a oznámenie
údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke bolo porušené právo sťažovateľa
nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, do súkromného a rodinného života, právo
sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe, právo
sťažovateľa nedotknuteľnosti obydlia, právo sťažovateľa na ochranu tajomstva
dopravovaných správ a právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade
s konaním ústavným zákonom vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 21, čl. 22,
čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, ods. 3, čl. 12, čl. 13, čl. 14
ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru.“
5. V samotnom obsahu sťažnosti sťažovateľ namieta (v podstate vo vzťahu
k odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu) použitie nezákonne
vykonaného dôkazu proti nemu, keď tvrdí, že obhliadka motorového vozidla (a aj jeho
osobné sledovanie) nebolo vykonané zákonným spôsobom, teda že tento dôkaz nebol
získaný v súlade s Trestným poriadkom a súdy nemali na neho prihliadať.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd... postupom v konaní sp. zn. 2 Tdo 2/2015 a jeho uznesením
z 24. 2. 2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa
na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo
sťažovateľa k prístupu k súdu a právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
2. Okresný súd postupom v konaní sp. zn. 3 T/4/2008 a jeho rozsudkom z 30. 5. 2008,
Krajský súd... postupom v konaní sp. zn. 4 To 41/2008 a jeho rozsudkom z 11. 9. 2008
a Najvyšší súd... postupom v konaní sp. zn. 2 Tdo 2/2015 a jeho uznesením z 24. 2. 2015
porušil právo sťažovateľa nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, právo sťažovateľa pohybu
a pobytu, právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života, právo sťažovateľa pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej
osobe, právo sťažovateľa nedotknuteľnosti obydlia, právo sťažovateľa na ochranu tajomstva
dopravovaných správ a právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade
s konaním ustanoveným zákonom vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 21,
čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, ods. 3, čl. 12, čl. 13,
čl. 14 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 čl. 8 ods. 1 ods. 2 Dohovoru...
3. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Tdo 2/2015 z 24. 2. 2015 sa zrušuje
a Najvyššiemu súdu... sa vec vracia na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 5000 €.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podstatné sťažnostné námietky smerujú k poukazu na skutočnosť, že v trestnej veci
sťažovateľa boli použité nezákonne vykonané dôkazy a tieto dôkazy neboli súdmi hodnotené
spôsobom prezentovaným sťažovateľom.
10. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom
ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom
zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto
ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
11. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
(vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval sťažnosťou napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti rozsudku
krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku
okresného súdu (pozri tiež bod 2).
12. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. l
písm. g) Trestného poriadku spočívajúci v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a že
napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«Najvyšší súd... ako dovolací súd (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia
o dovolaní (opäť) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a konštatuje, že
dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo
podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.) osobou oprávnenou (§ 369 ods. 2
písm. b/ Tr. por.) v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) na súde, ktorý rozhodol v prvom
stupni (§ 370 ods. 3 Tr. por.), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti
dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje
právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Tr. por.).
Citovaným nálezom Ústavného súdu... sa vec dostala do štádia dovolacieho konania
najvyššieho súdu o obvineným podanom dovolaní z 11. októbra 2011
s uplatneným dovolacím dôvodom uvedenom v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Podľa § 371 ods. 4 veta prvá Tr. por.: „Dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/
nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom
konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom“.
Dovolaním obvineným uplatnený dovolací dôvod ustanovenia
§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. spočíva v namietaní nezákonnosti vykonania prehliadky
vozidla dňa 14. augusta 2006 a sledovania osôb a automobilu v rozpore
s ustanovením § 113 Tr. por. Uvedenú okolnosť však obvinený v odvolaní podanom
zápisnične proti rozsudku súdu prvého stupňa, v písomných odôvodneniach podaného
odvolania ani na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu neuplatnil a to napriek tomu, že aj
týmto dôkazom prvostupňový súd odôvodnil vinu obvineného. V tejto súvislosti dovolací súd
podotýka, že sa nejedná o dôkaz následnej prehliadky vozidla dňa 22. augusta 2006, ktorý
bol v odvolaní namietaný ako nezákonný a bol predmetom rozhodnutia
dovolacieho súdu v konaní 2 Tdo 9/2009 (uznesenie zo 17. marca 2009).
Absencia obvineným uplatnenia okolnosti zakladajúcej dovolací
dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. najneskôr v odvolacom konaní
znemožňuje použiť tento dovolací dôvod, čoho dôsledkom je rozhodnutie dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania.
V doplnení dovolania z 9. februára 2015 obvinený rozširuje podané
dovolanie o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.,
argumentujúc nesprávnou právnou kvalifikáciou jemu za vinu kladeného skutku,
vychádzajúc vo vykonanom dokazovaní z nesprávnej cenovej relácie drog, zastávajúc
názor, že cena drogy nemá vychádzať z maloobchodnej ceny, ale ceny obvyklej pri spôsobe
predaja veľkého množstva tabliet predávaných nie na kusy, ale na iné objemové množstvá,
z čoho možno vyvodiť cenu tablety na 50 – 100 Sk.
Dovolací súd konštatuje, že hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré
sa opiera o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z toho
hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené.
Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného,
bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej
podstaty príslušného trestného činu.
Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok
ustálený súdmi v pôvodnom konaní, ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže
skúmať a meniť, bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného
činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna
subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je dovolací súd povinný prezumovať.
Dovolateľom uplatnené argumenty o nesprávnych cenových reláciách nájdenej drogy
ako hodnotového základu pre rozsah činu, odôvodňujú nesprávnosť právneho posúdenia
žalovaného skutku, sú odvodené od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov,
bez zohľadnenia skutkových zistení a skutkových záverov súdov v pôvodnom konaní –
a predstavujú len namietame skutkových zistení, ktoré je v dovolacom konaní, v rámci
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. neprípustné. Skutkové zistenia
a v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania súdov prvého a druhého stupňa sú
pre dovolací súd záväzné a tento súd nemôže na nich nič zmeniť. Podstatou dovolania
obvineného v tomto smere je snaha dosiahnuť revidovanie vykonaných
dôkazov a ich vyhodnotenie v intenciách obvineným uplatneného záveru o hodnote drog ako
podkladu pre zmenu rozsahu činu a následnú zmenu právnej kvalifikácie skutku.
Nenaplnenie dovolacieho dôvodu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. tak
zakladá rozhodnutie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania.»
13. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je
určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je
neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
14. Ústavný súd pri preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne
ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý
neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy (listiny, resp. dohovoru).
Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť
za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými
princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).
15. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03),
pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.
16. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná
súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu
pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom
označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho
súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného
rozhodnutia.
17. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto
jej časti odmietol (namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a namietané porušenie práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práv (pozri body 1 a 6) rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008 a konaním mu predchádzajúcim.
19. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ proti
predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008.
Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta
porušenie práv sťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.
20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,
pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného
dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
21. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 (body 1 a 6). Ústavný súd poznamenáva, že
touto problematikou sa už zaoberal vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 336/2012 [nález
z 13. novembra 2014 (pozri tiež bod 2, pozn.)] a v súvislosti s posudzovaním ústavnosti
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 9/2009 zo 17. marca 2009 tiež vo veci vedenej
pod sp. zn. I. ÚS 363/09, v ktorej sťažovateľovu sťažnosť odmietol uznesením
z 25. novembra 2009 ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže v predmetnej trestnej veci do podania sťažovateľovej sťažnosti
z 13. mája 2015 ústavnému súdu nedošlo k žiadnym skutkovým alebo právnym zmenám,
ktoré by opodstatňovali záver o tom, že nejde o tú istú vec, v zmysle § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
22. Okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľ namietal aj
porušenie základných práv zaručených čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22 a čl. 23
ods. 1 ústavy (a tiež čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 ods. 1 listiny), ako aj
práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných
súdov (pozri body 1 a 6). Keďže namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo
porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a ani právo
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 17), pričom nosné dôvody sťažnosti boli totožné,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto už uvedených práv (vo vzťahu k rozsudku okresného
súdu pozri právny záver vyslovený v bode 20 a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu právny
záver vyslovený v bode 24). Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd sťažovateľovu
sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
23. Keďže sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho
ďalšími návrhmi (uvedenými v bode 6), ako ani žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu
nepovažoval za dôvodné zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015