Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 285/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

, ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1,

a 3, , , a

a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 30. mája 2008,

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 11. septembra 2008 a tiež

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a , a 3,

čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 30. mája 2008, rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. septembra 2008 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. februára 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ

bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2008 uznaný za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou

spolupáchateľstva podľa k a .

Bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov, na výkon ktorého bol

zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 11. septembra 2008 zamietnuté. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

podal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie, ktorý ho uznesením sp. zn.

zo 17. marca 2009 odmietol „pre nenaplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 písm g),

písm. i), písm. j) “.

Proti rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2008 podal sťažovateľ

11. októbra 2011 opäť dovolanie, pretože podľa jeho názoru toto rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [dovolací dôvod podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. januára 2012 sťažovateľovo

dovolanie podľa odmietol. Ústavný súd o sťažovateľovej

sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu nálezom sp. zn.

z 13. novembra 2014 vyslovil, že najvyšší súd označeným uznesením porušil základné

právo sťažovateľa zaručené a právo zaručené dohovoru.

Ústavný súd zrušil toto rozhodnutie (sp. zn. z 10. januára 2011) a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý túto vec ďalej viedol pod sp. zn. .

Sťažovateľ podaním doručeným najvyššiemu súdu 9. februára 2015 doplnil svoje

dovolanie v tejto trestnej veci. Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn.

z 24. februára 2015 dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 11. septembra 2008 podľa odmietol.

3. Sťažovateľ namieta najmä porušenie svojho „práva na spravodlivé súdne konanie,

právo na rozhodnutie v trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom,

právo... k prístupu k súdu a právo... na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46

ods. 1 , Listiny a Dohovoru“ najvyšším súdom, ktorý „ako

súd dovolací v konaní ako aj jeho uznesením z 24. februára 2015 nerozhodol o dovolaní

sťažovateľa meritórne, ani postupom podľa “.

Sťažovateľ v podstatnom namieta, že dovolací súd nemal procesne odmietnuť

dovolanie, ale mal ho vecne posúdiť a o ňom aj vecne rozhodnúť. Podstatným je jeho

argument, že najvyšší súd nemal v danom prípade postupovať podľa § 371 ods. 4 prvej vety

(princíp subsidiarity) a ak tak postupoval, potom týmto postupom

porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo na spravodlivý

proces (body 1 a 6).

4. Sťažovateľ ďalej uviedol:

„Tým, že nebol vydaný príkaz na sledovanie osôb a vecí v prípravnom konaní, ani

príkaz na vykonanie prehliadky motorového vozidla, ale ani príkaz na zistenie a oznámenie

údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke bolo porušené právo sťažovateľa

nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, do súkromného a rodinného života, právo

sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe, právo

sťažovateľa nedotknuteľnosti obydlia, právo sťažovateľa na ochranu tajomstva

dopravovaných správ a právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade

s konaním ústavným zákonom vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 21, čl. 22,

a , , ods. 3, , ,

ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru.“

5. V samotnom obsahu sťažnosti sťažovateľ namieta (v podstate vo vzťahu

k odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu) použitie nezákonne

vykonaného dôkazu proti nemu, keď tvrdí, že obhliadka motorového vozidla (a aj jeho

osobné sledovanie) nebolo vykonané zákonným spôsobom, teda že tento dôkaz nebol

získaný v súlade s a súdy nemali na neho prihliadať.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd... postupom v konaní sp. zn. a jeho uznesením

z 24. 2. 2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa

na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo

sťažovateľa k prístupu k súdu a právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

vyplývajúce z ..., Listiny... a Dohovoru...

2. Okresný súd postupom v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. 5. 2008,

Krajský súd... postupom v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. 9. 2008

a Najvyšší súd... postupom v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 24. 2. 2015

porušil právo sťažovateľa nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, právo sťažovateľa pohybu

a pobytu, právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života, právo sťažovateľa pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej

osobe, právo sťažovateľa nedotknuteľnosti obydlia, právo sťažovateľa na ochranu tajomstva

dopravovaných správ a právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade

s konaním ustanoveným zákonom vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 21,

, a ..., , , ods. 3, , ,

čl. 14 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 čl. 8 ods. 1 ods. 2 Dohovoru...

3. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. z 24. 2. 2015 sa zrušuje

a Najvyššiemu súdu... sa vec vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 5000 €.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podstatné sťažnostné námietky smerujú k poukazu na skutočnosť, že v trestnej veci

sťažovateľa boli použité nezákonne vykonané dôkazy a tieto dôkazy neboli súdmi hodnotené

spôsobom prezentovaným sťažovateľom.

10. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom

ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom

zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

11. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

(vrátane a ) s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval sťažnosťou napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti rozsudku

krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku

okresného súdu (pozri tiež bod 2).

12. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. l

písm. g) spočívajúci v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a že

napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd... ako dovolací súd ( ) pred vydaním rozhodnutia

o dovolaní (opäť) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a konštatuje, že

dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu ( ), bolo

podané prostredníctvom obhajcu ( ) osobou oprávnenou (

písm. b/ ) v zákonnej lehote ( ) na súde, ktorý rozhodol v prvom

stupni ( ), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti

dovolania (, ) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje

právo podať riadny opravný prostriedok ( ).

Citovaným nálezom Ústavného súdu... sa vec dostala do štádia dovolacieho konania

najvyššieho súdu o obvineným podanom dovolaní z 11. októbra 2011

s uplatneným dovolacím dôvodom uvedenom v ustanovení

Podľa veta prvá : „Dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom

konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom“.

Dovolaním obvineným uplatnený dovolací dôvod ustanovenia

spočíva v namietaní nezákonnosti vykonania prehliadky

vozidla dňa 14. augusta 2006 a sledovania osôb a automobilu v rozpore

s ustanovením Uvedenú okolnosť však obvinený v odvolaní podanom

zápisnične proti rozsudku súdu prvého stupňa, v písomných odôvodneniach podaného

odvolania ani na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu neuplatnil a to napriek tomu, že aj

týmto dôkazom prvostupňový súd odôvodnil vinu obvineného. V tejto súvislosti dovolací súd

podotýka, že sa nejedná o dôkaz následnej prehliadky vozidla dňa 22. augusta 2006, ktorý

bol v odvolaní namietaný ako nezákonný a bol predmetom rozhodnutia

dovolacieho súdu v konaní (uznesenie zo 17. marca 2009).

Absencia obvineným uplatnenia okolnosti zakladajúcej dovolací

dôvod podľa ustanovenia najneskôr v odvolacom konaní

znemožňuje použiť tento dovolací dôvod, čoho dôsledkom je rozhodnutie dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania.

V doplnení dovolania z 9. februára 2015 obvinený rozširuje podané

dovolanie o dovolací dôvod uvedený v ustanovení ,

argumentujúc nesprávnou právnou kvalifikáciou jemu za vinu kladeného skutku,

vychádzajúc vo vykonanom dokazovaní z nesprávnej cenovej relácie drog, zastávajúc

názor, že cena drogy nemá vychádzať z maloobchodnej ceny, ale ceny obvyklej pri spôsobe

predaja veľkého množstva tabliet predávaných nie na kusy, ale na iné objemové množstvá,

z čoho možno vyvodiť cenu tablety na 50 – 100 Sk.

Dovolací súd konštatuje, že hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré

sa opiera o dovolací dôvod uvedený v ustanovení len z toho

hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené.

Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného,

bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej

podstaty príslušného trestného činu.

Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému

stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok

ustálený súdmi v pôvodnom konaní, ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže

skúmať a meniť, bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného

činu uvedenú v osobitnej časti . Len opačný prípad (nesprávna

subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je dovolací súd povinný prezumovať.

Dovolateľom uplatnené argumenty o nesprávnych cenových reláciách nájdenej drogy

ako hodnotového základu pre rozsah činu, odôvodňujú nesprávnosť právneho posúdenia

žalovaného skutku, sú odvodené od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov,

bez zohľadnenia skutkových zistení a skutkových záverov súdov v pôvodnom konaní –

a predstavujú len namietame skutkových zistení, ktoré je v dovolacom konaní, v rámci

dovolacieho dôvodu podľa neprípustné. Skutkové zistenia

a v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania súdov prvého a druhého stupňa sú

pre dovolací súd záväzné a tento súd nemôže na nich nič zmeniť. Podstatou dovolania

obvineného v tomto smere je snaha dosiahnuť revidovanie vykonaných

dôkazov a ich vyhodnotenie v intenciách obvineným uplatneného záveru o hodnote drog ako

podkladu pre zmenu rozsahu činu a následnú zmenu právnej kvalifikácie skutku.

Nenaplnenie dovolacieho dôvodu ustanovenia tak

zakladá rozhodnutie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania.»

13. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je

určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

aj ) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

14. Ústavný súd pri preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne

ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý

neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom (listiny, resp. dohovoru).

Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť

za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými

princípmi súdneho rozhodovania ( ).

15. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

16. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu

pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho

súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia.

17. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto

jej časti odmietol (namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a namietané porušenie práv

podľa , listiny a dohovoru, pozn.) podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

18. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práv (pozri body 1 a 6) rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2008 a konaním mu predchádzajúcim.

19. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ proti

predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. septembra 2008.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.

20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného

dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

21. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 11. septembra 2008 (body 1 a 6). Ústavný súd poznamenáva, že

touto problematikou sa už zaoberal vo veci vedenej pod sp. zn. [nález

z 13. novembra 2014 (pozri tiež bod 2, pozn.)] a v súvislosti s posudzovaním ústavnosti

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. marca 2009 tiež vo veci vedenej

pod sp. zn. , v ktorej sťažovateľovu sťažnosť odmietol uznesením

z 25. novembra 2009 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže v predmetnej trestnej veci do podania sťažovateľovej sťažnosti

z 13. mája 2015 ústavnému súdu nedošlo k žiadnym skutkovým alebo právnym zmenám,

ktoré by opodstatňovali záver o tom, že nejde o tú istú vec, v zmysle § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako neprípustnú.

22. Okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu ( ,

ods. 1 listiny) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľ namietal aj

porušenie základných práv zaručených čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22 a čl. 23

ods. 1 (a tiež , a 3, , a listiny), ako aj

práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných

súdov (pozri body 1 a 6). Keďže namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo

porušené základné právo zaručené ( listiny) a ani právo

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 17), pričom nosné dôvody sťažnosti boli totožné,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto už uvedených práv (vo vzťahu k rozsudku okresného

súdu pozri právny záver vyslovený v bode 20 a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu právny

záver vyslovený v bode 24). Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd sťažovateľovu

sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

23. Keďže sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho

ďalšími návrhmi (uvedenými v bode 6), ako ani žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu

nepovažoval za dôvodné zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015