Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 360/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ST OMEGA s. r. o.

v reštrukturalizácii, Námestie gen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa, zastúpenej advokátom

JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii, Námestie

gen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

doručenou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Daňového úradu Prešov (ďalej len „správny

orgán“) č. 9712401/5/3273153/2012 z 8. novembra 2012, ktorým podľa § 61 ods. 1 písm. b)

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodol, že „daňová

kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti

za zdaňovacie obdobie november 2011 vykonávaná u daňového subjektu – žalobcu sa

prerušuje do doby, kým bude ukončené konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie

rozhodnutia, t. j. do dňa doručenia konečných odpovedí na medzinárodné výmeny daňových

informácií Daňovému úradu Prešov“. Krajský súd uznesením č. k. 32

z 11. apríla 2013 konanie podľa (ďalej aj

„OSP“) zastavil, pretože zistil, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je procesným

rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania a ako také podľa psím. a) nepodlieha

súdnej kontrole preskúmavania zákonnosti podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. júla 2014 uznesenie krajského súdu potvrdil, pretože preskúmaním tohto uznesenia

2

a konania predchádzajúceho jeho vydaniu dospel k rovnakému právnemu záveru ako

krajský súd.

Sťažovateľka v sťažnosti opakovane uvádza argumenty vznesené už v konaniach pred

správnym orgánom a všeobecnými súdmi týkajúce sa jednak nulity rozhodnutia správcu

dane, ktoré „bolo vydané niekým neexistujúcim“, nemajúcim „ani zákonom delegovanú

kompetenciu na konanie a rozhodovanie, a teda i vystupovanie ako verejný orgán“, ako aj

nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Tvrdí, že v daňovom konaní jednoznačne

preukázala odovzdanie tovaru prepravcovi, a tým aj splnenie podmienok na oslobodenie od

dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a že správca dane nemal žiaden dôvod

vykonávať dokazovanie dožiadaním do Maďarskej republiky. Podľa názoru sťažovateľky je

zjavné, že správca dane „nekoncentrovanosťou, nekoordináciou a nesystémovosťou

vykonávania dokazovania“ spôsobuje prieťahy v konaní, pričom odďaľovaním výplaty

nadmerného odpočtu DPH porušuje aj jej právo pokojne užívať majetok vyplývajúce z čl. 20

a právo podnikať vyplývajúce z . Najvyššiemu súdu navyše vytýka, že

„ústavne neakceptovateľným spôsobom formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu

zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných hraníc a relevantné právne

normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel

a účel. Tým nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľke svojim rozhodnutím

súdnu ochranu ( a 2 ) a spravodlivé súdne konanie (

dohovoru), čoho sa sťažovateľka odvolaním domáhala v dôsledku zjavného zlyhania

prvostupňového správneho súdu ako aj daňových orgánov.“. V závere sťažnosti

sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s tým, že hoci najvyšší súd uznal, že „krajský súd sa...

v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nedostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre

ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil a rozobral len

3

z pohľadu otázky procesného charakteru napadnutého správneho rozhodnutia...“, tento

nedostatok napokon vyhodnotil ako taký, ktorý „nemá... za následok nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

4

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2014, ktorým

potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2013 o zastavení konania

o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu DPH. Závery najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nedostatočné

a nepreskúmateľné, pričom tomuto súdu vytýka, že na jej prípad neaplikoval relevantné

ustanovenia a daňového poriadku a že rozhodnutie

5

správneho orgánu nepreskúmal z hľadiska možného zásahu do ňou označených základných

práv alebo slobôd, ktorých porušenie namieta.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci

konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

6

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v . Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva

účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,

ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

7

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Otázkou posudzovania charakteru rozhodnutia správneho orgánu sa viackrát už

zaoberal vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd SR. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu

dáva do pozornosti názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení z 25. júna 2009 sp. zn.

publikovaného pod č. 51/2009 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu SR

a rozhodnutí súdov SR, v uznesení sp. zn. , v uznesení sp. zn. ,

ako aj rozhodnutie NS SR publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR

pod R 95/1994.

... s prihliadnutím na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky... odvolací súd

skúmal nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého k súdnemu prieskumu,

ale tak isto aj či sa toto rozhodnutie svojim obsahom nedotýka niektorého z namietaných

základných práv alebo slobôd žalobcu.

Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, žalobca v žalobe i v odvolaní namietal,

že žalovaný správny orgán napadnutým rozhodnutím zasahuje, resp. dotýka sa

8

základného práva účastníka konania – žalobcu, a to práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom,

prerušením daňovej kontroly pri vrátení nadmerného odpočtu, tvrdiac, že prerušením

dochádza k oddialeniu vrátenia nadmerného odpočtu DPH v lehotách stanovených v § 79

ods. 1, 2, 5, 6 , v dôsledku čoho žalovaný zasiahol do vlastníckych

práv daňového subjektu – žalobcu tým, že nemôže disponovať prostriedkami nadmerného

odpočtu, ktoré mu správca dane zadržuje a odďaľuje jeho vyplatenie, zaručené v článku 20

, a súčasne namietal, že prerušenie má následný vplyv na základné práva daňového

subjektu spočívajúce aj v tom, že sa odďaľuje výsledok daňovej kontroly, čím sa daňový

subjekt dostáva do právnej neistoty nad mieru primeranú, pričom predlžovaním výkonu

daňovej kontroly sa značne zasahuje i do samotného výkonu podnikateľskej činnosti

daňového subjektu tým, že musí byť k dispozícii správcovi dane a poskytovať mu súčinnosť.

Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci odvolací súd zhodne s názorom súdu

prvého stupňa mal preukázané, že Daňový úrad Prešov nerozhodol s končenou platnosťou

v merite veci – t. j. práva na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.

Za stavu, že o predmete daňového konania nebolo v merite veci právoplatne rozhodnuté,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu subjektívnych práv žalobcu...

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že v súvislosti s postupom krajského súdu a jeho

rozhodovaním došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, 2 SR, odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s uvedeným tvrdením, pretože

zákonným postupom súdu nemôže dôjsť k zásahu do základného práva na súdnu v čl. 46

ods. 1 SR v zmysle, ktorého každý sa môže domáhať postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle uvedeného sa argumentácia žalobcu o porušení jeho základných práv

na súdnu ochranu javí ako nedôvodná, nakoľko v predmetnej veci sa krajský súd vecou

zaoberal, pričom dospel k právnemu záveru, že rozhodnutie žalovaného nepodlieha

súdnemu prieskumu podľa , pretože ide o procesné správne

9

rozhodnutie. Tým, že konajúci súd konanie zastavil, postupoval v intenciách ustanovení

, a týmto postupom nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti

žalobcu, konať pred súdom, keďže pre takýto postup súdu boli splnené podmienky.

Odvolací súd vychádzajúc z dôvodov uvedených vyššie a súčasne z princípu

generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, kedy odopretie súdnej ochrany vo veciach

preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, ak tak ustanoví

zákon, dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že v danom prípade napadnuté

rozhodnutie žalovaného nepodlieha súdnemu prieskumu, pretože napadnutým rozhodnutím

žalovaného nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd žalobcu zaručených

Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd, ktoré namietal v žalobe

a v odvolaní.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd

nepochybil, keď konanie v súlade s ustanovením zastavil, keďže

v danom konaní neexistuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a)

Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že krajský súd sa v zmysle čl. 46 ods. 2

SR v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nedostatočne vysporiadal

s dôvodmi, pre ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil

a rozobral len z pohľadu otázky procesného charakteru napadnutého správneho

rozhodnutia v súlade s ust. a z odôvodnenia prvostupňového súdneho

rozhodnutia nevyplýva posúdenie správneho rozhodnutia aj z pohľadu jeho prípadného

zásahu do základných práv žalobcu namietaných v žalobe. Uvedený nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu nemá však za následok nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku...

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu podľa 250ja

ods. 3 veta druhá v spojení s potvrdil, pretože krajský súd

vo výroku rozhodol po vecnej i právnej stránke správne.“

10

Z obsahu napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd

postupoval v medziach svojej právomoci, pričom príslušné zákonné ustanovenia podstatné

pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval v súlade s obsahom práva účastníka

konania na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu

jednoznačne vyvracia presvedčenie sťažovateľky, že rozhodnutie správneho orgánu nebolo

preskúmané z hľadiska možného zásahu do ňou označených základných práv alebo slobôd,

pretože tento nedostatok rozhodnutia krajského súdu odstránil najvyšší súd, ktorý pri tom

vychádzal z relevantnej judikatúry ústavného súdu. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší

súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu,

jeho závery vychádzajú z konkrétnych faktov, sú dostatočne odôvodnené, logické

a legitímne, a preto z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na ich spochybnenie.

Okrem toho ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že už uznesením

sp. zn. z 28. februára 2013 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

obsahovo podobnú sťažnosť sťažovateľky (pred reštrukturalizáciou, pozn.), ktorou namietala

porušenie svojich základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím krajského súdu

vydaným v konaní o jej žalobe, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu o prerušení daňovej kontroly za iné časové obdobie roka 2011. Keďže

v tomto uznesení ústavný súd preskúmaním napadnutého postupu a rozhodnutia krajského

súdu vyvrátil argumenty sťažovateľky týkajúce sa nulity rozhodnutia správcu dane,

nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly, nezákonnosti dokazovania v daňovom konaní a

iné, nepovažoval za účelné pri rozhodovaní o ďalšej sťažnosti sťažovateľky závery, ku

ktorým dospel, duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu

11

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní predloženú sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015

12