Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 360/2015
PDF · 424.12 KB
No categories available
III. ÚS 360/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ST OMEGA s. r. o.
v reštrukturalizácii, Námestie gen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa, zastúpenej advokátom
JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra
2014 doručená sťažnosť obchodnej ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii, Námestie
gen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
doručenou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Daňového úradu Prešov (ďalej len „správny
orgán“) č. 9712401/5/3273153/2012 z 8. novembra 2012, ktorým podľa § 61 ods. 1 písm. b)
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodol, že „daňová
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
za zdaňovacie obdobie november 2011 vykonávaná u daňového subjektu – žalobcu sa
prerušuje do doby, kým bude ukončené konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia, t. j. do dňa doručenia konečných odpovedí na medzinárodné výmeny daňových
informácií Daňovému úradu Prešov“. Krajský súd uznesením č. k. 4 S/7/2013 32
z 11. apríla 2013 konanie podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) zastavil, pretože zistil, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je procesným
rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania a ako také podľa § 248 psím. a) OSP nepodlieha
súdnej kontrole preskúmavania zákonnosti podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžf 64/2013
z 30. júla 2014 uznesenie krajského súdu potvrdil, pretože preskúmaním tohto uznesenia
2
a konania predchádzajúceho jeho vydaniu dospel k rovnakému právnemu záveru ako
krajský súd.
Sťažovateľka v sťažnosti opakovane uvádza argumenty vznesené už v konaniach pred
správnym orgánom a všeobecnými súdmi týkajúce sa jednak nulity rozhodnutia správcu
dane, ktoré „bolo vydané niekým neexistujúcim“, nemajúcim „ani zákonom delegovanú
kompetenciu na konanie a rozhodovanie, a teda i vystupovanie ako verejný orgán“, ako aj
nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Tvrdí, že v daňovom konaní jednoznačne
preukázala odovzdanie tovaru prepravcovi, a tým aj splnenie podmienok na oslobodenie od
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a že správca dane nemal žiaden dôvod
vykonávať dokazovanie dožiadaním do Maďarskej republiky. Podľa názoru sťažovateľky je
zjavné, že správca dane „nekoncentrovanosťou, nekoordináciou a nesystémovosťou
vykonávania dokazovania“ spôsobuje prieťahy v konaní, pričom odďaľovaním výplaty
nadmerného odpočtu DPH porušuje aj jej právo pokojne užívať majetok vyplývajúce z čl. 20
ústavy a právo podnikať vyplývajúce z čl. 35 ústavy. Najvyššiemu súdu navyše vytýka, že
„ústavne neakceptovateľným spôsobom formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných hraníc a relevantné právne
normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel
a účel. Tým nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľke svojim rozhodnutím
súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru), čoho sa sťažovateľka odvolaním domáhala v dôsledku zjavného zlyhania
prvostupňového správneho súdu ako aj daňových orgánov.“. V závere sťažnosti
sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s tým, že hoci najvyšší súd uznal, že „krajský súd sa...
v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nedostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre
ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil a rozobral len
3
z pohľadu otázky procesného charakteru napadnutého správneho rozhodnutia...“, tento
nedostatok napokon vyhodnotil ako taký, ktorý „nemá... za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
4
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014, ktorým
potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 S 7/2013 z 11. apríla 2013 o zastavení konania
o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH. Závery najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nedostatočné
a nepreskúmateľné, pričom tomuto súdu vytýka, že na jej prípad neaplikoval relevantné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a daňového poriadku a že rozhodnutie
5
správneho orgánu nepreskúmal z hľadiska možného zásahu do ňou označených základných
práv alebo slobôd, ktorých porušenie namieta.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky
výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci
konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
6
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu
vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných
na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva
účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,
ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore
s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
7
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„Otázkou posudzovania charakteru rozhodnutia správneho orgánu sa viackrát už
zaoberal vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd SR. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu
dáva do pozornosti názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení z 25. júna 2009 sp. zn.
4 Sžso/30/2009 publikovaného pod č. 51/2009 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu SR
a rozhodnutí súdov SR, v uznesení sp. zn. 6 Sžo/201/2010, v uznesení sp. zn. 6 Sžp/21/2013,
ako aj rozhodnutie NS SR publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR
pod R 95/1994.
... s prihliadnutím na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky... odvolací súd
skúmal nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého k súdnemu prieskumu,
ale tak isto aj či sa toto rozhodnutie svojim obsahom nedotýka niektorého z namietaných
základných práv alebo slobôd žalobcu.
Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, žalobca v žalobe i v odvolaní namietal,
že žalovaný správny orgán napadnutým rozhodnutím zasahuje, resp. dotýka sa
8
základného práva účastníka konania – žalobcu, a to práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2
ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom,
prerušením daňovej kontroly pri vrátení nadmerného odpočtu, tvrdiac, že prerušením
dochádza k oddialeniu vrátenia nadmerného odpočtu DPH v lehotách stanovených v § 79
ods. 1, 2, 5, 6 zákona č. 222/2004 Z. z., v dôsledku čoho žalovaný zasiahol do vlastníckych
práv daňového subjektu – žalobcu tým, že nemôže disponovať prostriedkami nadmerného
odpočtu, ktoré mu správca dane zadržuje a odďaľuje jeho vyplatenie, zaručené v článku 20
ústavy, a súčasne namietal, že prerušenie má následný vplyv na základné práva daňového
subjektu spočívajúce aj v tom, že sa odďaľuje výsledok daňovej kontroly, čím sa daňový
subjekt dostáva do právnej neistoty nad mieru primeranú, pričom predlžovaním výkonu
daňovej kontroly sa značne zasahuje i do samotného výkonu podnikateľskej činnosti
daňového subjektu tým, že musí byť k dispozícii správcovi dane a poskytovať mu súčinnosť.
Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci odvolací súd zhodne s názorom súdu
prvého stupňa mal preukázané, že Daňový úrad Prešov nerozhodol s končenou platnosťou
v merite veci – t. j. práva na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.
Za stavu, že o predmete daňového konania nebolo v merite veci právoplatne rozhodnuté,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu subjektívnych práv žalobcu...
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že v súvislosti s postupom krajského súdu a jeho
rozhodovaním došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1, 2 Ústavy SR, odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s uvedeným tvrdením, pretože
zákonným postupom súdu nemôže dôjsť k zásahu do základného práva na súdnu v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR v zmysle, ktorého každý sa môže domáhať postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde...
V zmysle uvedeného sa argumentácia žalobcu o porušení jeho základných práv
na súdnu ochranu javí ako nedôvodná, nakoľko v predmetnej veci sa krajský súd vecou
zaoberal, pričom dospel k právnemu záveru, že rozhodnutie žalovaného nepodlieha
súdnemu prieskumu podľa § 248 písm. a) O. s. p., pretože ide o procesné správne
9
rozhodnutie. Tým, že konajúci súd konanie zastavil, postupoval v intenciách ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, a týmto postupom nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti
žalobcu, konať pred súdom, keďže pre takýto postup súdu boli splnené podmienky.
Odvolací súd vychádzajúc z dôvodov uvedených vyššie a súčasne z princípu
generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, kedy odopretie súdnej ochrany vo veciach
preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, ak tak ustanoví
zákon, dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že v danom prípade napadnuté
rozhodnutie žalovaného nepodlieha súdnemu prieskumu, pretože napadnutým rozhodnutím
žalovaného nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd žalobcu zaručených Ústavou
Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd, ktoré namietal v žalobe
a v odvolaní.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd
nepochybil, keď konanie v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil, keďže
v danom konaní neexistuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a)
Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že krajský súd sa v zmysle čl. 46 ods. 2
Ústavy SR v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nedostatočne vysporiadal
s dôvodmi, pre ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil
a rozobral len z pohľadu otázky procesného charakteru napadnutého správneho
rozhodnutia v súlade s ust. § 248 písm. a) O. s. p. a z odôvodnenia prvostupňového súdneho
rozhodnutia nevyplýva posúdenie správneho rozhodnutia aj z pohľadu jeho prípadného
zásahu do základných práv žalobcu namietaných v žalobe. Uvedený nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu nemá však za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku...
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu podľa 250ja
ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože krajský súd
vo výroku rozhodol po vecnej i právnej stránke správne.“
10
Z obsahu napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd
postupoval v medziach svojej právomoci, pričom príslušné zákonné ustanovenia podstatné
pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval v súlade s obsahom práva účastníka
konania na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu
jednoznačne vyvracia presvedčenie sťažovateľky, že rozhodnutie správneho orgánu nebolo
preskúmané z hľadiska možného zásahu do ňou označených základných práv alebo slobôd,
pretože tento nedostatok rozhodnutia krajského súdu odstránil najvyšší súd, ktorý pri tom
vychádzal z relevantnej judikatúry ústavného súdu. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší
súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu,
jeho závery vychádzajú z konkrétnych faktov, sú dostatočne odôvodnené, logické
a legitímne, a preto z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na ich spochybnenie.
Okrem toho ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že už uznesením
sp. zn. IV. ÚS 116/2013 z 28. februára 2013 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
obsahovo podobnú sťažnosť sťažovateľky (pred reštrukturalizáciou, pozn.), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím krajského súdu
vydaným v konaní o jej žalobe, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu o prerušení daňovej kontroly za iné časové obdobie roka 2011. Keďže
v tomto uznesení ústavný súd preskúmaním napadnutého postupu a rozhodnutia krajského
súdu vyvrátil argumenty sťažovateľky týkajúce sa nulity rozhodnutia správcu dane,
nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly, nezákonnosti dokazovania v daňovom konaní a
iné, nepovažoval za účelné pri rozhodovaní o ďalšej sťažnosti sťažovateľky závery, ku
ktorým dospel, duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu
11
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní predloženú sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015
12