Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 363/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej spoločnosťou G. Lehnert, k. s., Rajská 7, Bratislava, v mene ktorej koná

prokurista a advokát JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa v spojení s ,

, a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. decembra 2014 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

v spojení s , , a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. júla 2014 v konaní

o ochranu osobnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... 1. Sťažovateľka podala dňa 24.5.2007 na Okresnom súde Bratislava II žalobu

proti žalovanému , o ochranu osobnosti a o náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk (9 958,18 EUR), ktorá bola vedená na vyššie

uvedenom súde pod sp. zn. ...

2. Následne v tejto veci rozhodol Okresný súd Bratislava II rozsudkom

č. k. zo dňa 26.9.2008, ktorým žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku

ako žalobkyňu na náhradu trov konania; súd pritom tento rozsudok odôvodnil tým, že podľa

jeho názoru, ak by aj došlo k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry

žalobkyne spôsobom uvedeným v žalobe, bol by za tento zásah zodpovedný iný subjekt, a to

spoločnosť Súd vychádzal z právneho názoru, že z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že ak zásah bol vedený zamestnankyňami spoločnosti

pri prevádzkovaní jej činnosti, išlo o zásah vedený touto spoločnosťou

a žalovaný zaň nenesie právnu zodpovednosť. Keďže podľa prvostupňového súdu žalovaný

naviac ani nemá v predmete činnosti výkon strážnej služby, nemohol strážnu službu

vykonávať, a teda ani v rámci jej výkonu zasiahnuť do osobnostnej sféry sťažovateľky.

3. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. zo dňa

26.9.2008 podala sťažovateľka odvolanie zo dňa 5.11.2008...

4. Na základe vyššie uvedeného odvolania sťažovateľky zo dňa 5.11.2008 Krajský súd

Bratislava ako odvolací súd uznesením č. k. 164 zrušil rozsudok Okresného

súdu Bratislava II č. k. zo dňa 26.9.2008 a vrátil mu vec na ďalšie

konanie.

5. Okresný súd Bratislava opätovne vo veci rozhodol rozsudkom

č. k. zo dňa 30.11.2011, ktorým súd žalobu sťažovateľky vo vyššie

uvedenej veci opätovne v celom rozsahu zamietol a zaviazal sťažovateľku nahradiť

žalovanému trovy konania...

6. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. zo dňa

30.11.2011 podala sťažovateľka odvolanie zo dňa 11.1.2012...

7. O vyššie uvedenom odvolaní sťažovateľky následne rozhodol Krajský súd

Bratislava rozsudkom, č. k. zo dňa 11.6.2013, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. zo dňa 30.11.2011

vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania štátu a vo výroku o náhrade trov konania

účastníkov tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd Bratislava v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol: „Žalobkyňa

v odvolacích námietkach uviedla, že súd nezohľadnil skutočnosť, že sporným zásahom bola

obmedzená aj jej osobná sloboda, čo je integrálna súčasť osobnostných práv fyzickej

osoby“... „Túto skutočnosť ako ďalší následok zásahu uviedla prvý krát v podanom

odvolaní a súd (pozn. prvého stupňa) sa ním preto v napadnutom rozsudku nemohol

vysporiadať“. ... „Navrhovateľka neuviedla žiadne okolnosti, na základe ktorých by bolo

preukázané, že by bola slovným alebo fyzickým násilím nútená nasledovať pracovníčku

bezpečnostnej služby na jej stanovisko.“... „Pokiaľ aj boli použité na stanovisku, mimo

účasti verejnosti, nevhodné otázky, naznačujúce, že žalobkyňa mohla mať eventuálny

úmysel privlastniť si cudziu vec, k priamemu obvineniu žalobkyne nedošlo a bolo

akceptované jej vysvetlenie.“... „Exces pri výkone kontroly by musel mať podstatne väčšiu

intenzitu a konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých by bola žalobkyňa verejne

krivo obvinená z krádeže, aby bolo možné skutok vyhodnotiť ako zásah do jej osobnostných

práv, ktorý by si vyžadoval morálnu, prípadne aj finančnú satisfakciu. Takéto okolnosti a

ani následok preukázané neboli.“

8. Sťažovateľka proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu Bratislava

č. k. zo dňa 11.6.2013 podala dovolanie zo dňa 16.8.2013, v ktorom

uviedla:

„Podľa ust. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal

stanovisko, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa

ust. ..

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval argumentáciu sťažovateľky

a uznesením č. k. zo dňa 9.7.2014 (doručeným dňa 16.10.2014) vyššie

uvedené dovolanie sťažovateľky odmietol a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov

dovolacieho konania žalovanému, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:

„V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia

obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa.

Dostatočne odpovedal na námietky žalobkyne, uviedol prečo sa nezaoberal jej novým

tvrdením o pozbavení osobnej slobody, vo svetle odvolacích námietok doplnil a zdôraznil aj

ďalšie dôvody ohľadne posúdenia intenzity predmetného zásahu a jeho spôsobilosti

zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne (čo mu tiež umožňuje).“. ...

„... dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa

ust. , a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa ust. , Najvyšší

súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne odmietol

podľa ust. v spojení s ust. bez toho, aby

sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“...

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia iba stroho konštatoval, že nie je

potrebné, aby sa podrobne vyjadroval k jednotlivým námietkam sťažovateľky, nakoľko sa

k nim podľa jeho názoru už dostatočne podrobne vyjadrili súdy prvého a druhého stupňa.

Súd sa pritom stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že námietka sťažovateľky,

v zmysle ktorej jej bola zásahom pracovníčok bezpečnostnej služby spoločnosti

obmedzená aj jej osobná sloboda, predstavovala novú skutočnosť, ktorou sa v zmysle

ust. odvolací súd (a v tomto ohľade ani dovolací súd) nemusel

zaoberať...»

Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. zo dňa

9.7.2014 vydaným v právnej veci c/a

o ochranu osobnosti, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

, porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

v spojení s , , a Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 9.7.2014 vydaný vo veci c/a

o ochranu osobnosti a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s , ,

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej

svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ

a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom

(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenie

neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľky.

Podľa názoru sťažovateľky uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. júla

2014 má arbitrárny charakter z dôvodu, že dovolací súd sa stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd dospel k opačnému záveru ako tomu,

aký vyplýva z vykonaného dokazovania. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s čl.

1 ods. 1, , a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 9. júla 2014

najvyšší súd uviedol:

„... K námietke dovolateľky týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení

dôkazov, dovolací súd uvádza, že táto námietka dovolateľky nie je dôvodná. Súd totiž nie je

viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie

účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy,

nezakladá to vadu konania v zmysle , lebo to nemožno považovať

za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

).

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia

veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku ( ), treba uviesť,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym

posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv

v zmysle (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie

(v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že

(ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou

vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného

oprávnenia (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Aj za predpokladu, že by dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom

právnom posúdení veci boli (prípadne) opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného

hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali

prípustnosť dovolania podľa , a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok

žalobkyne odmietol podľa v spojení s

bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto dovolanie

sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14

Co 66/2012 z 11. júna 2013 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.

také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.

popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych

predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. júla 2014 a základným právom na súdnu

ochranu podľa v spojení s , ,

a a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k

záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľkou v jej vyjadrení ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou

uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. júla 2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015