Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/203/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: JUDr. Z. K., bývajúcej

v L., zastúpenej advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k.s., so sídlom v Bratislave, Carlton

Savoy Building, Mostová 2, v mene a na účet ktorej koná JUDr. Ján Ondruš, advokát, proti

ţalovanému: AHOLD Retail Slovakia, k.s., so sídlom v Bratislave, Ivánska cesta 12,

zastúpenému advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave,

Šoltésovej 14, v mene a na účet ktorej koná JUDr. David Soukeník, advokát, o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.

zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. júna

2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania

119,20 € na účet Advokátskej kancelárie SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., vedený v T.,

a.s., IBAN: S., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II (v poradí prvým) rozsudkom z 26. septembra 2008, č. k.

-151 ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala ochrany osobnosti a náhrady

nemajetkovej ujmy, s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v celom rozsahu

zamietol. Uviedol, ţe ţalobkyňa sa ţalobou z 25. mája 2007 domáhala voči ţalovanému

ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9 958,18 €, ktorá ujma jej mala byť

spôsobená postupom zamestnankyne bezpečnostnej stráţnej sluţby SAMCOR, s.r.o.,

v predajni Hypernova v Liptovskom Mikuláši, ktorú prevádzkuje ţalovaný. V momente, keď

ţalobkyňa vychádzala od pokladne smerom von z predajne, ju oslovila zamestnankyňa

SAMCOR-u a poţiadala ju aby išla s ňou, na otázku ţalobkyne čo sa stalo odpovedala, ţe sa

2

dozvie. Odišli do miestnosti, kde zamestnankyňa SAMCOR-u zvýšeným hlasom poukázala

na (zabudnutú) plátenú tašku v nákupnom košíku ţalobkyne a domáhala sa vysvetlenia.

V tom na okno stráţnej miestnosti zabúchal nejaký muţ a mávaním rukou naznačoval podľa

ţalobkyne odsúdenie jej počínania. Zamestnankyňa ţalovaného nakoniec akceptovala

vysvetlenie ţalobkyne, ţe si zabudnutú taštičku vo svojom košíku nevšimla a odprevadila ju

ku dverám predajne. Ţalobkyňa je dlhoročnou občiankou mesta, v ktorom vykonáva

zárobkovú činnosť ako advokátka a poţíva v ňom povesť slušného, spoľahlivého

a zodpovedného človeka, preto jej týmto konaním bola spôsobená nemajetková ujma, ktorej

náhrady sa domáhala. Ţalobkyňa celú noc nespala, bolela ju hlava a mala depresiu.

Na základe listu, ktorý zaslala spoločnosti SAMCOR, s.r.o. jej riaditeľ spoločnosti odpovedal

listom zo dňa 9. marca 2007, v ktorom uznal, ţe postup zamestnankyne bol neprimeraný,

za čo sa jej ospravedlnil. Nakoľko spoločnosť SAMCOR, s.r.o. vykonávala stráţnu sluţbu

v predajni Hypernova na základe zmluvného vzťahu so ţalovaným, vystupovala v jeho mene

a na jeho účet. Povaha následkov tohto zásahu je taká, ţe tým došlo k značnému zníţeniu

váţnosti ţalobkyne v meste, ktorá pôsobí ako právnička, kde je otázka bezúhonnosti vnímaná

veľmi citlivo a je opodstatnená aj náhrada nemajetkovej ujmy.

Voči tomuto rozsudku sa ţalobkyňa, v časti peňaţnej náhrady do výšky 3 319,39 €

odvolala. Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14. mája 2009, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava II (v poradí druhým) rozsudkom z 30. novembra 2011, č. k.

-303 ţalobu zamietol. Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému

2 925,40 € a štátu, zastúpenému Okresným súdom Bratislava II., 256,74 € do 15 dní

po právoplatnosti rozsudku. Uznesením z 21. apríla 2011 pripustil zmenu petitu tak, aby súd

určil: „Ţalovaný v rámci prevádzkovania svojej činnosti v priestoroch predajne Hypernova

na Garbiarskej ulici v Liptovskom Mikuláši dňa 29. januára 2007 zasiahol do osobnostnej

sféry ţalobkyne, keď bola nedôvodne verejne označená zo spáchania závaţného

protiprávneho konania a súčasne v tejto súvislosti ľudsky poníţená, čím bolo najmä

zasiahnuté do jej občianskej cti a bola zníţená jej ľudská dôstojnosť. Ţalovaný je povinný

zaplatiť ţalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy 3 319,39 € do 3 dní. Ţalovaný je

povinný strpieť zverejnenie tohto rozsudku alebo jeho časti akoukoľvek právne dovolenou

formou a ľubovoľným spôsobom, najmä v jednom vydaní periodickej publikácie s okresnou

pôsobnosťou, a to v týţdenníku L..“ Súd prvého stupňa v odôvodnení citoval ustanovenia §

11 a 13 a , , a o poskytovaní

sluţieb v oblasti súkromnej bezpečnosti. Konštatoval, ţe základnou podmienkou pre vznik

občianskoprávnej ochrany osobnosti, je existencia neoprávneného zásahu, ktorý je objektívne

spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúci v porušení, či ohrození osobnosti fyzickej

osoby alebo fyzickej integrity závaţným spôsobom. teda poskytuje

ochranu osobnosti len v prípade závaţného porušenia občianskej cti, ľudskej dôstojnosti,

ţivota či zdravia. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, ţe k zásahu, ktorý bol

objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv ţalobkyne, konaním pracovníkov

bezpečnostnej sluţby SAMCOR, s.r.o., za ktorých činnosť zodpovedá ako prevádzkovateľ

podnikateľskej činnosti ţalovaný, nedošlo. Ţalobkyňa dobrovoľne odišla s

pracovníčkami SAMCOR-u na ich stanovisko. Je teda zrejmé, ţe nedošlo k ţiadnym slovným

ani fyzický útokom na ţalobkyňu a celá situácia prebehla bez problémov, pokojne bez

pouţitia akýchkoľvek donucovacích prostriedkov. Postup pracovníčok bezpečnostnej sluţby

bol podľa názoru súdu primeraný vzniknutej situácii a v súlade s ustanoveniami zákona č.

Argument ţalobkyne, ţe ju zákazníci automaticky povaţovali za

zlodejku povaţoval súd za neodôvodnený a zdramatizovaný. V tomto kontexte súd vyhodnotil

aj výpoveď svedka Ľ., klienta ţalobkyne, ktorý uviedol, ţe incident v predajni videl a vytvoril

si úsudok, ţe vierohodnosť ţalobkyne nie je taká, akú predpokladal. Pri inom vyhodnotení by

príchod/predvolanie kaţdej osoby napríklad do budovy súdu/polície musel byť

zásahom do osobnostných práv. Súd nepovaţoval ani zvolenú komunikáciu zamestnankyne

SAMCOR-u so ţalobkyňou za natoľko poniţujúcu a uráţlivú, aby zakladala dôvod pre

prijatie záveru o tom, ţe došlo k závaţnému zásahu do jej ľudskej dôstojnosti a zdôraznil, ţe

ţalobkyňa bola osobou, ktorá mala pri sebe vec patriacu inej osobe, čo zavinila vlastnou

nedbanlivosťou. Nie kaţdé neslušné správanie a uţ vôbec nie správanie v rozpore s internými

smernicami zamestnávateľa, je spôsobilé takýto zásah vyvolať. Je pritom štandardným

postupom v obdobných situáciách ospravedlniť sa sťaţujúcemu zákazníkovi tak, aby

nedochádzalo k ďalšiemu vyostrovaniu situácie. Na záver súd uviedol, ţe samotné

subjektívne vnímanie okolností dotknutou osobou, ktoré nie je spôsobilé vyvolať zásah do

osobnostnej sféry fyzickej osoby, nemôţe byť základom pre vznik zodpovednosti za zásah do

osobnostnej sféry fyzickej osoby. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 11. júna 2013, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o náhrade trov štátu

ako vecne správny potvrdil (, ). Vo výroku o náhrade trov konania

rozsudok zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V celom

rozsahu sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej. K námietke

ţalobkyne, ţe sporným zásahom bola obmedzená aj jej osobná sloboda, čo je integrálna

súčasť osobnostných práv fyzickej osoby uviedol, ţe túto skutočnosť ako ďalší zásah

do osobnostných práv uviedla prvý krát v podanom odvolaní a súd prvého stupňa sa ňou preto

v napadnutom rozsudku nemohol zaoberať ( ). Zdôraznil, ţe nie kaţdý

exces z primeraného spoločensky tolerovaného správania je zásahom do osobnostných práv

fyzickej osoby. Ţalobkyňa neuviedla ţiadne okolnosti, na základe ktorých by bolo

preukázané, ţe by bola slovným alebo fyzickým násilím nútená nasledovať pracovníčku

bezpečnostnej sluţby na jej stanovisko. Pokiaľ aj boli pouţité mimo účasti verejnosti

nevhodné otázky, naznačujúce, ţe ţalobkyňa mohla mať eventuálny úmysel privlastniť si

cudziu vec, k priamemu obvineniu nedošlo a bolo akceptované jej vysvetlenie. Za nevhodné

správanie sa navyše vedúci pracovník bezpečnostnej sluţby ţalobkyni ospravedlnil. Výrok

o náhrade trov konania zrušil s poukazom na v spojení s

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla napadnutý

rozsudok, a pre rovnaké vady aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Namietala, ţe napadnutým rozsudkom jej bola odňatá moţnosť

konať pred súdom ( ) a nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom ( ). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým,

ţe odvolací súd rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Nevysporiadal sa riadne a presvedčivo

s odvolacími námietkami, ţe predmetným zásahom bola obmedzená jej osobná sloboda,

a prečo odmietol vypočuť navrhnutého svedka, ktorého výpoveď mohla byť z pohľadu

ţalobkyne kľúčová. Nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav, keď nevypočul navrhnutého

svedka, a nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov. Tieţ, ţe na prejednanie odvolania

nenariadil pojednávanie, čím jej odňal právo svojim ústnym prejavom brániť svoje práva

a oprávnené záujmy. Verejné pojednávanie by umoţnilo prijať dostatočne podloţený záver, či

ostane ţalobkyňa v očiach svojho okolia bezúhonnou osobou alebo nie. Preto to bolo aj

v rozpore s verejným záujmom ( ). Uviedla, ţe odvolací súd

nesprávne právne posúdil otázky intenzity zásahu do osobnostnej sféry ţalobkyne a jeho

spôsobilosti narušiť práva chránené ustanovením a nasl. .

Ţalovaný navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Povaţoval za správny názor

odvolacieho súdu, ţe skutočnosť tvrdená ţalobkyňou o jej údajnom zadrţaní pracovníčkou

SAMCOR-u uviedla aţ v odvolaní. Preto na ňu nebolo moţné prihliadnuť (§ 205a ods. 1

). Napokon ţalobkyňa nepreukázala, ţe by bola pracovníčkami SAMCOR-u zadrţaná

a donútená, aby ich nasledovala na ich stanovisko (v tejto súvislosti poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Súdy dostatočne zistili

skutkový stav veci, a skutočnosť, ţe vykonané dôkazy nevyhodnotili v súlade s očakávaním

ţalobkyne, nemôţe zakladať dôvod na podanie dovolania (v tejto súvislosti poukázal

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Ţalobkyňa ani

nepreukázala, aký dôleţitý verejný záujem mohol vyţadovať nariadenie odvolacieho

pojednávania. Z argumentácie ţalobkyne je zrejmý len jej individuálny záujem na prejednaní

odvolania na nariadenom odvolacom pojednávaní (názor, ţe prejednanie veci na nariadenom

pojednávaní by mohlo pre ţalobkyňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci je len jej

subjektívnym názorom). Konštatoval, ţe súdy dostatočne a riadne objasnili skutkový stav,

riadne sa vysporiadali so všetkými vykonanými dôkazmi a v prípade namietaného

nevykonania dôkazu toto rozhodnutie riadne odôvodnili. Ďalej podrobne rozobral a vyvrátil

právne závery ţalobkyne. Mal za to, ţe ţalobkyni nebola postupom súdu odňatá moţnosť

konať pred ním a z toho dôvodu neboli ani naplnené dovolacie dôvody ustanovené v

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom

( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je prípustné.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť

právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“

a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek

rozhodnutie.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom

6

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní

procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. ().

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie prípustné tieţ

proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné tieţ vtedy,

ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie

uvedených rozhodnutí; prípustnosť jeho dovolania preto z nevyplýva.

V súlade s ustanovením a so zreteľom na obsah dovolania dovolací

súd ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či

postupom odvolacieho súdu nebola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania

procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom

chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou

súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Prípustnosť dovolania podľa nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ

tvrdí, ţe rozhodnutie je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak rozhodnutie skutočne touto

vadou trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp.

nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu.

Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého

stupňa, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo

účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo podľa Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotoţnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci

Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova

a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.

).

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania,

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia

obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa (uviedol, ţe

„Súd prvého stupňa náleţite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke

a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil, na ktoré odôvodnenie poukazuje

i odvolací súd. S odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej sa odvolací súd v celom

rozsahu stotoţňuje.“). Dostatočne odpovedal na námietky ţalobkyne, uviedol prečo sa

nezaoberal jej novým tvrdením o pozbavení osobnej slobody, vo svetle odvolacích námietok

doplnil a zdôraznil aj ďalšie dôvody ohľadne posúdenia intenzity predmetného zásahu a jeho

spôsobilosti zasiahnuť do osobnostných práv ţalobkyne (čo mu tieţ

umoţňuje).

Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a z ktorých

vyvodil aj právny záver o tom, ţe zásah nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv

ţalobkyne, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej správnosti ani zaoberať nemohol.

Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, podrobne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2

) skutkový a právny základ rozhodnutia (ako konštatoval aj odvolací súd), a tým aj

odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné

právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri ).

Ţalobkyni nebola odopretá jej moţnosť konať pred súdom ani v súvislosti s tým, ţe

odvolací súd neprihliadal na nové skutočnosti, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Ţalobkyňa

10

v odvolaní uviedla, ţe v súvislosti so zásahom pracovníčok SAMCOR-u jej bola obmedzená

jej osobná sloboda, čím sa odvolací súd s poukazom na ako s novou

skutočnosťou nezaoberal.

Z ustanovení a vyplýva procesná povinnosť účastníka

konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť

protistrany, a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním

tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového konania. Dôkazné

bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosť účastníka konania za to, ţe v konaní

neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví v jeho procesnom neúspechu.

Zmyslom dôkazného bremena je umoţniť súdu, aby rozhodol o veci samej aj v prípadoch

nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa hmotného

práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnej

normy). V zásade platí, ţe dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva

na prospech existencia určitej skutočnosti.

Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosť účastníkov konania, ale zároveň aj

ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. V zmysle

(okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov,

ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie

( ) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na dôkazy

a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada.

Podľa skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené

pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej

odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu

(prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť

do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

11

V danej veci sa táto odvolacia námietka ţalobkyne týkala právneho posúdenia veci

samej a nebola to ani skutočnosť, ktorú by nemohla označiť uţ v konaní pred súdom prvého

stupňa. Ţalobkyňa bola o povinnosti podľa riadne poučená na predvolaní

na pojednávanie z 27. septembra 2011 (č. l. 295). Preto jej ani týmto postupom odvolacieho

súdu odňatá moţnosť pred súdom byť nemohla.

Vo svojom dovolaní ţalobkyňa ďalej vytýkala odvolaciemu súdu, ţe o odvolaní

rozhodol bez nariadenia pojednávania, aj keď to vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Táto jej

námietka je taktieţ nedôvodná.

Podľa v znení účinnom od 11. júna 2013, odvolací súd môţe

o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov

uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t. j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať

ale doplniť dokazovanie (táto okolnosť s výnimkou konaní podľa závisí

od úvahy odvolacieho súdu), ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania alebo ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval

( ), nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania ( ), ani o dovolateľom tvrdený dôleţitý verejný

záujem ( ).

Podľa dôvodovej správy novely (vykonanej ), ktorým

bolo do znenia včlenené ustanovenie o nariadení odvolacieho pojednávania, ak to

vyţaduje dôleţitý verejný záujem, zákon necháva na voľnej úvahe odvolaciemu súdu, kedy

nariadi pojednávanie z dôvodu dôleţitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce

sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku,

sídliska. Len samotné tvrdenie dovolateľky o existencii dôleţitého verejného záujmu

bez bliţšieho zdôvodnenia vplyvu konania na širší okruh subjektov (takýmto tvrdením nie je

tvrdenie, ţe konanie sa týka jej povesti), neobstojí. Dôleţitý verejný záujem na nariadení

pojednávania nie je bez ďalšieho daný poţiadavkou na ochranu práv účastníka konania.

Prijatím výkladu, podľa ktorého je tento dôvod nariadenia odvolacieho pojednávania, daný uţ

samotným účelom občianskeho súdneho konania (ktorým je ochrana práv a oprávnených

12

záujmov účastníkov konania) by ustanovenie (v znení v čase

rozhodovania odvolacieho súdu) stratilo zmysel, čo by bolo zjavne v rozpore so zámerom

zákonodarcu.

K námietke dovolateľky týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov,

dovolací súd uvádza, ţe táto námietka dovolateľky nie je dôvodná. Súd totiţ nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté

dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu ( ) a nie účastníka

konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu

konania v zmysle , lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti

konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/

).

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci

odvolacím súdom v napadnutom rozsudku ( ), treba uviesť, ţe

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

(pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

13

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani

prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou

konania v zmysle , lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného

oprávnenia (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Aj za predpokladu, ţe by dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom

posúdení veci boli (prípadne) opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska

neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia

Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali

prípustnosť dovolania podľa , a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok ţalobkyne

odmietol podľa ods. l písm. c/ v spojení s bez toho, aby sa

zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov

konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala ( veta prvá v spojení s

ods. 1 a ). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady

trov dovolacieho konania ( v spojení s ) a tieto aj

vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu

v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, a to písomné vyjadrenie k dovolaniu

zo 16. augusta 2013 ( a v spojení s vyhl. č. )

v sume 91,29 €, reţijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu za úkon právnej

sluţby (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) v sume 8,04 € plus 20 % DPH (§ 18 ods. 3 uvedenej

vyhlášky) v sume 19,87 € teda spolu 119,20 €.

14

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júla 2014

JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková