Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9b1/391965.49e186.pdf
PDF · 153.84 KB
No categories available
7Cdo/203/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 203/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: JUDr. Z. K., bývajúcej
v L., zastúpenej advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k.s., so sídlom v Bratislave, Carlton
Savoy Building, Mostová 2, v mene a na účet ktorej koná JUDr. Ján Ondruš, advokát, proti
ţalovanému: AHOLD Retail Slovakia, k.s., so sídlom v Bratislave, Ivánska cesta 12,
zastúpenému advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Šoltésovej 14, v mene a na účet ktorej koná JUDr. David Soukeník, advokát, o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.
zn. 6 C 100/2007, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. júna
2013, sp. zn. 14 Co 66/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania
119,20 € na účet Advokátskej kancelárie SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., vedený v T.,
a.s., IBAN: S., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II (v poradí prvým) rozsudkom z 26. septembra 2008, č. k.
6 C 100/2007-151 ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala ochrany osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy, s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v celom rozsahu
zamietol. Uviedol, ţe ţalobkyňa sa ţalobou z 25. mája 2007 domáhala voči ţalovanému
ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9 958,18 €, ktorá ujma jej mala byť
spôsobená postupom zamestnankyne bezpečnostnej stráţnej sluţby SAMCOR, s.r.o.,
v predajni Hypernova v Liptovskom Mikuláši, ktorú prevádzkuje ţalovaný. V momente, keď
ţalobkyňa vychádzala od pokladne smerom von z predajne, ju oslovila zamestnankyňa
SAMCOR-u a poţiadala ju aby išla s ňou, na otázku ţalobkyne čo sa stalo odpovedala, ţe sa
dozvie. Odišli do miestnosti, kde zamestnankyňa SAMCOR-u zvýšeným hlasom poukázala
na (zabudnutú) plátenú tašku v nákupnom košíku ţalobkyne a domáhala sa vysvetlenia.
V tom na okno stráţnej miestnosti zabúchal nejaký muţ a mávaním rukou naznačoval podľa
ţalobkyne odsúdenie jej počínania. Zamestnankyňa ţalovaného nakoniec akceptovala
vysvetlenie ţalobkyne, ţe si zabudnutú taštičku vo svojom košíku nevšimla a odprevadila ju
ku dverám predajne. Ţalobkyňa je dlhoročnou občiankou mesta, v ktorom vykonáva
zárobkovú činnosť ako advokátka a poţíva v ňom povesť slušného, spoľahlivého
a zodpovedného človeka, preto jej týmto konaním bola spôsobená nemajetková ujma, ktorej
náhrady sa domáhala. Ţalobkyňa celú noc nespala, bolela ju hlava a mala depresiu.
Na základe listu, ktorý zaslala spoločnosti SAMCOR, s.r.o. jej riaditeľ spoločnosti odpovedal
listom zo dňa 9. marca 2007, v ktorom uznal, ţe postup zamestnankyne bol neprimeraný,
za čo sa jej ospravedlnil. Nakoľko spoločnosť SAMCOR, s.r.o. vykonávala stráţnu sluţbu
v predajni Hypernova na základe zmluvného vzťahu so ţalovaným, vystupovala v jeho mene
a na jeho účet. Povaha následkov tohto zásahu je taká, ţe tým došlo k značnému zníţeniu
váţnosti ţalobkyne v meste, ktorá pôsobí ako právnička, kde je otázka bezúhonnosti vnímaná
veľmi citlivo a je opodstatnená aj náhrada nemajetkovej ujmy.
Voči tomuto rozsudku sa ţalobkyňa, v časti peňaţnej náhrady do výšky 3 319,39 €
odvolala. Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14. mája 2009, sp. zn. 14 Co 21/2009
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava II (v poradí druhým) rozsudkom z 30. novembra 2011, č. k.
6 C 100/2007-303 ţalobu zamietol. Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému
2 925,40 € a štátu, zastúpenému Okresným súdom Bratislava II., 256,74 € do 15 dní
po právoplatnosti rozsudku. Uznesením z 21. apríla 2011 pripustil zmenu petitu tak, aby súd
určil: „Ţalovaný v rámci prevádzkovania svojej činnosti v priestoroch predajne Hypernova
na Garbiarskej ulici v Liptovskom Mikuláši dňa 29. januára 2007 zasiahol do osobnostnej
sféry ţalobkyne, keď bola nedôvodne verejne označená zo spáchania závaţného
protiprávneho konania a súčasne v tejto súvislosti ľudsky poníţená, čím bolo najmä
zasiahnuté do jej občianskej cti a bola zníţená jej ľudská dôstojnosť. Ţalovaný je povinný
zaplatiť ţalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy 3 319,39 € do 3 dní. Ţalovaný je
povinný strpieť zverejnenie tohto rozsudku alebo jeho časti akoukoľvek právne dovolenou
formou a ľubovoľným spôsobom, najmä v jednom vydaní periodickej publikácie s okresnou
pôsobnosťou, a to v týţdenníku L..“ Súd prvého stupňa v odôvodnení citoval ustanovenia §
11 a 13 Občianskeho zákonníka a § 50 ods. 2, 4, 5 a 6 zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní
sluţieb v oblasti súkromnej bezpečnosti. Konštatoval, ţe základnou podmienkou pre vznik
občianskoprávnej ochrany osobnosti, je existencia neoprávneného zásahu, ktorý je objektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúci v porušení, či ohrození osobnosti fyzickej
osoby alebo fyzickej integrity závaţným spôsobom. Občiansky zákonník teda poskytuje
ochranu osobnosti len v prípade závaţného porušenia občianskej cti, ľudskej dôstojnosti,
ţivota či zdravia. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, ţe k zásahu, ktorý bol
objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv ţalobkyne, konaním pracovníkov
bezpečnostnej sluţby SAMCOR, s.r.o., za ktorých činnosť zodpovedá ako prevádzkovateľ
podnikateľskej činnosti ţalovaný, nedošlo. Ţalobkyňa dobrovoľne odišla s
pracovníčkami SAMCOR-u na ich stanovisko. Je teda zrejmé, ţe nedošlo k ţiadnym slovným
ani fyzický útokom na ţalobkyňu a celá situácia prebehla bez problémov, pokojne bez
pouţitia akýchkoľvek donucovacích prostriedkov. Postup pracovníčok bezpečnostnej sluţby
bol podľa názoru súdu primeraný vzniknutej situácii a v súlade s ustanoveniami zákona č.
473/2005 Z. z. Argument ţalobkyne, ţe ju zákazníci automaticky povaţovali za
zlodejku povaţoval súd za neodôvodnený a zdramatizovaný. V tomto kontexte súd vyhodnotil
aj výpoveď svedka Ľ., klienta ţalobkyne, ktorý uviedol, ţe incident v predajni videl a vytvoril
si úsudok, ţe vierohodnosť ţalobkyne nie je taká, akú predpokladal. Pri inom vyhodnotení by
príchod/predvolanie kaţdej osoby napríklad do budovy súdu/polície musel byť
zásahom do osobnostných práv. Súd nepovaţoval ani zvolenú komunikáciu zamestnankyne
SAMCOR-u so ţalobkyňou za natoľko poniţujúcu a uráţlivú, aby zakladala dôvod pre
prijatie záveru o tom, ţe došlo k závaţnému zásahu do jej ľudskej dôstojnosti a zdôraznil, ţe
ţalobkyňa bola osobou, ktorá mala pri sebe vec patriacu inej osobe, čo zavinila vlastnou
nedbanlivosťou. Nie kaţdé neslušné správanie a uţ vôbec nie správanie v rozpore s internými
smernicami zamestnávateľa, je spôsobilé takýto zásah vyvolať. Je pritom štandardným
postupom v obdobných situáciách ospravedlniť sa sťaţujúcemu zákazníkovi tak, aby
nedochádzalo k ďalšiemu vyostrovaniu situácie. Na záver súd uviedol, ţe samotné
subjektívne vnímanie okolností dotknutou osobou, ktoré nie je spôsobilé vyvolať zásah do
osobnostnej sféry fyzickej osoby, nemôţe byť základom pre vznik zodpovednosti za zásah do
osobnostnej sféry fyzickej osoby. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 11. júna 2013, sp. zn.
14 Co 66/2012 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o náhrade trov štátu
ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Vo výroku o náhrade trov konania
rozsudok zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V celom
rozsahu sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej. K námietke
ţalobkyne, ţe sporným zásahom bola obmedzená aj jej osobná sloboda, čo je integrálna
súčasť osobnostných práv fyzickej osoby uviedol, ţe túto skutočnosť ako ďalší zásah
do osobnostných práv uviedla prvý krát v podanom odvolaní a súd prvého stupňa sa ňou preto
v napadnutom rozsudku nemohol zaoberať (§ 205a ods. 1 O.s.p.). Zdôraznil, ţe nie kaţdý
exces z primeraného spoločensky tolerovaného správania je zásahom do osobnostných práv
fyzickej osoby. Ţalobkyňa neuviedla ţiadne okolnosti, na základe ktorých by bolo
preukázané, ţe by bola slovným alebo fyzickým násilím nútená nasledovať pracovníčku
bezpečnostnej sluţby na jej stanovisko. Pokiaľ aj boli pouţité mimo účasti verejnosti
nevhodné otázky, naznačujúce, ţe ţalobkyňa mohla mať eventuálny úmysel privlastniť si
cudziu vec, k priamemu obvineniu nedošlo a bolo akceptované jej vysvetlenie. Za nevhodné
správanie sa navyše vedúci pracovník bezpečnostnej sluţby ţalobkyni ospravedlnil. Výrok
o náhrade trov konania zrušil s poukazom na § 120 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 205a O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla napadnutý
rozsudok, a pre rovnaké vady aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Namietala, ţe napadnutým rozsudkom jej bola odňatá moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým,
ţe odvolací súd rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Nevysporiadal sa riadne a presvedčivo
s odvolacími námietkami, ţe predmetným zásahom bola obmedzená jej osobná sloboda,
a prečo odmietol vypočuť navrhnutého svedka, ktorého výpoveď mohla byť z pohľadu
ţalobkyne kľúčová. Nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav, keď nevypočul navrhnutého
svedka, a nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov. Tieţ, ţe na prejednanie odvolania
nenariadil pojednávanie, čím jej odňal právo svojim ústnym prejavom brániť svoje práva
a oprávnené záujmy. Verejné pojednávanie by umoţnilo prijať dostatočne podloţený záver, či
ostane ţalobkyňa v očiach svojho okolia bezúhonnou osobou alebo nie. Preto to bolo aj
v rozpore s verejným záujmom (§ 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, ţe odvolací súd
nesprávne právne posúdil otázky intenzity zásahu do osobnostnej sféry ţalobkyne a jeho
spôsobilosti narušiť práva chránené ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ţalovaný navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Povaţoval za správny názor
odvolacieho súdu, ţe skutočnosť tvrdená ţalobkyňou o jej údajnom zadrţaní pracovníčkou
SAMCOR-u uviedla aţ v odvolaní. Preto na ňu nebolo moţné prihliadnuť (§ 205a ods. 1
O.s.p.). Napokon ţalobkyňa nepreukázala, ţe by bola pracovníčkami SAMCOR-u zadrţaná
a donútená, aby ich nasledovala na ich stanovisko (v tejto súvislosti poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2382/2004). Súdy dostatočne zistili
skutkový stav veci, a skutočnosť, ţe vykonané dôkazy nevyhodnotili v súlade s očakávaním
ţalobkyne, nemôţe zakladať dôvod na podanie dovolania (v tejto súvislosti poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2009). Ţalobkyňa ani
nepreukázala, aký dôleţitý verejný záujem mohol vyţadovať nariadenie odvolacieho
pojednávania. Z argumentácie ţalobkyne je zrejmý len jej individuálny záujem na prejednaní
odvolania na nariadenom odvolacom pojednávaní (názor, ţe prejednanie veci na nariadenom
pojednávaní by mohlo pre ţalobkyňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci je len jej
subjektívnym názorom). Konštatoval, ţe súdy dostatočne a riadne objasnili skutkový stav,
riadne sa vysporiadali so všetkými vykonanými dôkazmi a v prípade namietaného
nevykonania dôkazu toto rozhodnutie riadne odôvodnili. Ďalej podrobne rozobral a vyvrátil
právne závery ţalobkyne. Mal za to, ţe ţalobkyni nebola postupom súdu odňatá moţnosť
konať pred ním a z toho dôvodu neboli ani naplnené dovolacie dôvody ustanovené v O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je prípustné.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť
právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ
proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy,
ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie
uvedených rozhodnutí; prípustnosť jeho dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. a so zreteľom na obsah dovolania dovolací
súd ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či
postupom odvolacieho súdu nebola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ
tvrdí, ţe rozhodnutie je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak rozhodnutie skutočne touto
vadou trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp.
nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu.
Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého
stupňa, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotoţnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý
predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania,
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia
obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa (uviedol, ţe
„Súd prvého stupňa náleţite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke
a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil, na ktoré odôvodnenie poukazuje
i odvolací súd. S odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej sa odvolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje.“). Dostatočne odpovedal na námietky ţalobkyne, uviedol prečo sa
nezaoberal jej novým tvrdením o pozbavení osobnej slobody, vo svetle odvolacích námietok
doplnil a zdôraznil aj ďalšie dôvody ohľadne posúdenia intenzity predmetného zásahu a jeho
spôsobilosti zasiahnuť do osobnostných práv ţalobkyne (čo mu § 219 ods. 2 O.s.p. tieţ
umoţňuje).
Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a z ktorých
vyvodil aj právny záver o tom, ţe zásah nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv
ţalobkyne, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej správnosti ani zaoberať nemohol.
Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, podrobne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2
O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia (ako konštatoval aj odvolací súd), a tým aj
odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné
právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Ţalobkyni nebola odopretá jej moţnosť konať pred súdom ani v súvislosti s tým, ţe
odvolací súd neprihliadal na nové skutočnosti, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Ţalobkyňa
v odvolaní uviedla, ţe v súvislosti so zásahom pracovníčok SAMCOR-u jej bola obmedzená
jej osobná sloboda, čím sa odvolací súd s poukazom na § 205a ods. 1 O.s.p. ako s novou
skutočnosťou nezaoberal.
Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva procesná povinnosť účastníka
konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť
protistrany, a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním
tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového konania. Dôkazné
bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosť účastníka konania za to, ţe v konaní
neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví v jeho procesnom neúspechu.
Zmyslom dôkazného bremena je umoţniť súdu, aby rozhodol o veci samej aj v prípadoch
nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa hmotného
práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnej
normy). V zásade platí, ţe dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva
na prospech existencia určitej skutočnosti.
Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosť účastníkov konania, ale zároveň aj
ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. V zmysle
§ 120 ods. 4 O.s.p. (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov,
ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie
(§ 115a O.s.p.) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na dôkazy
a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada.
Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu
(prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
V danej veci sa táto odvolacia námietka ţalobkyne týkala právneho posúdenia veci
samej a nebola to ani skutočnosť, ktorú by nemohla označiť uţ v konaní pred súdom prvého
stupňa. Ţalobkyňa bola o povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p. riadne poučená na predvolaní
na pojednávanie z 27. septembra 2011 (č. l. 295). Preto jej ani týmto postupom odvolacieho
súdu odňatá moţnosť pred súdom byť nemohla.
Vo svojom dovolaní ţalobkyňa ďalej vytýkala odvolaciemu súdu, ţe o odvolaní
rozhodol bez nariadenia pojednávania, aj keď to vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Táto jej
námietka je taktieţ nedôvodná.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 11. júna 2013, odvolací súd môţe
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov
uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t. j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať
ale doplniť dokazovanie (táto okolnosť s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O.s.p. závisí
od úvahy odvolacieho súdu), ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania alebo ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval
(§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania (§ 214 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), ani o dovolateľom tvrdený dôleţitý verejný
záujem (§ 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Podľa dôvodovej správy novely O.s.p. (vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z.), ktorým
bolo do znenia § 214 O.s.p. včlenené ustanovenie o nariadení odvolacieho pojednávania, ak to
vyţaduje dôleţitý verejný záujem, zákon necháva na voľnej úvahe odvolaciemu súdu, kedy
nariadi pojednávanie z dôvodu dôleţitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce
sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku,
sídliska. Len samotné tvrdenie dovolateľky o existencii dôleţitého verejného záujmu
bez bliţšieho zdôvodnenia vplyvu konania na širší okruh subjektov (takýmto tvrdením nie je
tvrdenie, ţe konanie sa týka jej povesti), neobstojí. Dôleţitý verejný záujem na nariadení
pojednávania nie je bez ďalšieho daný poţiadavkou na ochranu práv účastníka konania.
Prijatím výkladu, podľa ktorého je tento dôvod nariadenia odvolacieho pojednávania, daný uţ
samotným účelom občianskeho súdneho konania (ktorým je ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania) by ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (v znení v čase
rozhodovania odvolacieho súdu) stratilo zmysel, čo by bolo zjavne v rozpore so zámerom
zákonodarcu.
K námietke dovolateľky týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov,
dovolací súd uvádza, ţe táto námietka dovolateľky nie je dôvodná. Súd totiţ nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka
konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti
konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p.).
Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci
odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, ţe
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani
prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
Aj za predpokladu, ţe by dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom
posúdení veci boli (prípadne) opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska
neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok ţalobkyne
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj
vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu
v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, a to písomné vyjadrenie k dovolaniu
zo 16. augusta 2013 (§ 10 ods. 1 a 8 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.)
v sume 91,29 €, reţijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu za úkon právnej
sluţby (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) v sume 8,04 € plus 20 % DPH (§ 18 ods. 3 uvedenej
vyhlášky) v sume 19,87 € teda spolu 119,20 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júla 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková